OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 2.

05.08.2012 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1674×

Kapitola 2.

Leonie nemohla uveriť, že to nie je sen. Stála na najvyššom schode a načúvala každému, aj tomu najtichšiemu, zvuku. Jej brat práve hovoril so zemanom McCadenom. Nikoho okrem nich dvoch nezačula, no aj tak nejako tušila, že Vane, jej nastávajúci, tam s nimi postáva tiež. Nejaký tichučký hlások vnútri jej mysle jej šepkal, že ten, ktorý jej kradne spánok, je sotva na dotyk ruky od nej. A predsa za ním ísť nemohla. Po tom, ako ju lady Elyon učesala, pripadala si inak. Akoby týmto dňom, keď počínala nový začiatok svojmu osudu, započal aj jej iný zjav. Nezáležalo jej na tom. Vedela, že pre neho je to povinnosť. Už viac nebude McLeodová, ešte tento deň, sotva za okamih, prijme nové farby, i nový klan, a pod jeho ochranou bude žiť až do konca života. Odíde z domova na miesto, ktoré nikdy predtým ani len očkom nezazrela. Hoci mala prežívať sotva pol dňa krokom odtiaľto, zdalo sa jej, akoby odchádzala na druhý koniec sveta. Jej srdce kričalo pre tú krivdu, búrilo sa a stonalo, ale jej tvár ostávala nehybná. Pred ostatnými musí vyzerať hrdo, nezlomne, odhodlane. Trpko sa pousmiala tej maškaráde, ktorú predvádzala už niekoľko rokov. Odvtedy, čo...

„Nechce sa ti tam, však?“ ozval sa za ňou odrazu hlas jej druhej sestry Kathryn, ktorá pár mesiacov pre jej sobášom oslávila dvanáste narodeniny.

Nútene sa usmiala, aby ju upokojila. „Je mi len ľúto, že musím odísť od vás, Kathryn.“

„Teraz klameš. Aj Bridgid hovorila, že by si mala utiecť.“

„Nemôžem,“ oponovala jej pokojne, v duchu sľubujúc, že sa s Bridgid veľmi dôrazne porozpráva. „Dala som svoje slovo, prisahala som, že sa zosobášim s bratom zemana McCadena, aby naši ľudia prijali náš mier.“

„Nie je to správne, ty by si nemala...“

„Nemala, ale aj napriek tomu musím,“ prerušila ju dôrazne Leonie.

„Bez teba tu bude tak pusto,“ pošepla takmer žalostne.

Leonie zažmurkala, keď sa jej do očí začala tisnúť slzy. „Spolu s Bridgid skoro zabudnete. Maj na pamäti, že budem vždy stáť pri vás.“

„Bridgid to bude potrebovať. Vieš, že ti nič nesľúbila.“

Leonie sa pri jej slovách zamračila. Bola síce takmer ešte dieťa, ale mala oči aj uši. „Je svojhlavá ako mulica, bude jej trvať dlhšie, kým to pochopí. Potom bude v tejto rodine naozajstný mier.“

„Kiež by ťa Boh vyslyšal...“

„Kde je matka?“ spýtala sa rýchlo Leonie, aby odviedla sestrinu pozornosť od jej ťažkostí.

Kathryn sa slabo usmiala. „Stále sedí vo veži a smúti. Nechce ani zísť dolu na sobáš.“

Leonie objala sestru okolo pliec, aby ju utešila. Hotovala sa jej niečo povedať, keď vtom sa pod schodmi ozvala ozvena ťažkých krokov. Keď si uvedomila, čie sú, zosilnila svoje objatie, aby takmer o okamih neskôr Kathryn prepustila. S hrdo zodvihnutou bradou pozrela dole. Zrak jej padol na troch čakajúcich mužov a ani jeden z nich sa neusmieval. Zeman McCaden bol v týchto dňoch vážny, jej brat stále ľutoval, že sa musí obetovať a urobiť tak to, čo on nemôže a Vane... nepamätala si, že by toho muža niekedy videla sa čo i len pousmiať, nieto ešte radovať sa.

„Leonie,“ oslovil ju brat, čím jej dal pokyn, aby zišla dole. Zacítila, ako jej sestra zviera ruku. Silene sa na ňu usmiala a vykročila vpred.

Len čo zišla až k mužom, ponúkol jej brat rameno, do ktorého sa následne zavesila. Ďakovala Bohu za to, že mala pred sebou len jednoduchý obrad v ich veľkej sieni len v kruhu najbližších a hlavne bez prítomnosti ostatných ľudí z klanu. Pred nimi by sa nevedela tváriť ako šťastná nevesta.

Predstúpiť pred kňaza je pripadalo ako čin nehodný jej síl. No keď predsa len zastala pred ním svoje miesto vedľa mlčanlivého Škóta, snažila sa len prinútiť svoje srdce, aby prestalo utekať ako o život. Cválalo bujarejšie než malé žriebä, ktoré je po prvýkrát na paši. Akoby jej chcelo pripomenúť, že toto nie je to, v čo dúfala. No život v ústraní nebol pre ňu. Navidomoči prišla na to, že jedna súčasť jej samej je pre to šťastná. Ten kus jej srdca, v ktorom prebývala jej rodina, prekypovalo šťastím. Keby bola odišla do kláštora, nikdy by ich už nemohla stretnúť. Teraz jej ostala len útecha, že s nimi môže byť aj každý deň, ak bude po tom túžiť. Bola si istá, že bude.

Preľakla sa, keď sa započúvala do obradu a zistila, že otec Beagan už jej nastávajúcemu pokladá otázku, či si ju vezme za ženu. Posledná nádej umrela, keď hrdo súhlasil. Keď sa obrátil na ňu, vedela, čo musí povedať a predsa... ešte nikdy predtým nebolo ťažšie vysloviť také jednoduché slovíčko. Akoby jej vlastné útroby nechceli odobriť jej osud a nútili ju mať zaťaté zuby. Litery nechceli kĺzať po jazyku von z úst.

„Á-áno,“ pretisla napokon pomedzi zuby tichšie ako šepotom, ale kňaz jej rozumel. Pozrel na ňu chápavým, ľútostivým pohľadom a počal im požehnávať.

Bozk, ktorý zrazu ovlažil jej pery, ju celý rozochvel. Napriek tomu, aký bol Vane tvrdý muž, bol dotyk jeho pier až nepredstaviteľne jemný, ba takmer až nežný. Kolená sa jej roztriasli doteraz nepoznaným citom a zrazu zatúžila po tom, aby ten krátky okamih trval snáď večnosť. No to jej nebolo dopriate. Rovnako rýchlo ako sa k nej sklonil, sa Vane aj odtiahol. Leonie sa zazdalo, že v jeho očiach zbadala preblesnúť akýsi zvláštny pocit, ale odvrátil sa skôr, ako ho stihla pomenovať.

Odvrátila sa od neho. Do očí sa jej zabodol vyčítavý a nesúhlasný pohľad jej sestry Bridgid. Tvárila sa, že si to nevšimla, ale varovne sa na ňu pozrela. Chcela jej pripomenúť, čo je teraz jej povinnosťou.

„Nech ti Boh prinesie šťastie, sestrička,“ ozval sa za ňou hlas jej brata. Ani sa nestihla k nemu otočiť a už ju zvieral v náručí.

„Buď šťastná, Leonie,“ zaprial jej ešte, pobozkal ju na čelo a pustil ju.

„Budem,“ usmiala sa naňho a prijala požehnanie aj od Kathryn a lady Elyon. Aj otec Beagan jej urobil na čelo znak kríža a trošku smutne sa usmial. On jediný poznal túžby jej srdca, i jej bôle. No veril, že zväzkom s Vaneom nájde pokoj. Dúfala, že jeho slová nebudú len vrúcnou modlitbou, ale niečo jej šepkalo, že to tak predsa bude.

„Leonie,“ oslovila ju Elyon, „poď, už musíme odísť.“

Leonie len prikývla, naposledy všetkých objala a so zovretým srdcom vykročila smerom do stajne, po svojho bieleho valacha. V predzvesti voľnosti jej Víchor zafŕkal do ucha a prešľapol nedočkavosťou. Nemohla sa tomu nezasmiať. Bol taký mladý a túžil po slobode – takmer tak veľmi ako ona sama. No nebola muž, aby jej to bolo dopriate. Svoje želania udusila v sebe, zamkla vo svojej duši. Žiadna žena nikdy nebude mať to, čo muži. Nemá na výber – buď sa vydá, alebo vstúpi do kláštora. Okovy vlastného muža, alebo najsvätejšej cirkvi. Ale nikdy tie laná, ktoré ju zväzujú, nikto nepresekne.

Rýchlo vysadla, zamávala svojej rodine a popchla koňa do cvalu za ostatnými. Jej muž si ju vôbec nevšímal, akoby vôbec nebola, nežila. Na jednej strane mu bola vďačná. Jeho blízkosť ju desila, vyvolával v nej city, ktoré nevedela pomenovať, nieto si s nimi ešte poradiť. Lenže kdesi v sebe pocítila aj náhly príval ublíženosti. Vystrašilo ju, ako veľmi ju zabolelo, že jej preňho len splnená povinnosť a teraz niečo menej ako vzduch.

Vane sa snažil mračiť, no musel sa pri tom veľmi premáhať. Akokoľvek si to neželal, bozk s jeho ženou ho hlboko zasiahol. Snažil sa sám seba nahovoriť, že je to len preto, lebo dávno neležal so žiadnou ženou. Ale vedel, že je to len planá predstava. Lady Leonie bola... iná. Nežná, ženská a napriek tomu silná, schopná urobiť pre rodinu všetko. Veď dôkazom mu bolo už len to, že súhlasila so zväzkom práve s ním.

Potriasol hlavou a popchol koňa do rýchlejšieho cvalu. Bol už takmer večer, keď konečne zosadol zo sedla pred domom jeho brata. Privolil, že tam môže ostať so svojou ženou dovtedy, kým si nepostaví vlastný dom. Jeho žena... Ako prazvláštne to znelo. Jeho priatelia by sa mu trpko vysmiali, keby sa to dozvedeli. Bol ako oni – more bolo jeho milenkou i matkou a keď aj zatúžil po nejakej žene, vždy sa našlo dosť pobehlíc v prístavoch, ktoré od neho neočakávali nič okrem zahriatia postele na jednu noc. Vyhovovalo mu to, žil pre to. A teraz mal ženu a všetci vedeli, že sa usadí.

Odrazu si všimol, ako pri jednom z bojovníkov prešľapuje malý fagan, ktorý mu priniesol správu. Ubehlo príliš málo času na to, aby sa vrátil do Francúzska a späť. Hnaný neblahým tušením vykročil jeho smerom. Za sebou začul, ako Elyon ponúka jeho žene pomoc. Ukáže jej komnatu, v ktorej bude prebývať s ním. Potriasol hlavou, aby odtiaľ vyhnal spomienku na dotyk jej pier.

„Čo sa tu deje, Brody?“ spýtal sa, keď podišiel dostatočne blízko na to, aby rozpoznal črty bojovníkovej tváre.

„Tento malý tvrdí, že má pre teba správu a musí ti ju nutne dať.“

Vane sa zamračil. „Tak nech mi ju dá.“

Chlapča k nemu bojazlivo pristúpilo. „Toto dnes priniesol môj brat, pane. Vraj mu to dal nejaký neznámy muž.“

Vane sa zachmúril ešte viac, no správu si zobral z chlapcových chvejúcich sa rúk. Ešte skôr, ako mu stihol poďakovať a dať mu aspoň nejaký ten peniaz za snahu, utiekol do tmy a stratil sa mu z dohľadu. S pohodením ramena to nechal tak. Poďakoval Brodymu a podišiel ďalej, aby si prečítal, čo sa tam píše. Bol si takmer istý, od koho tá správa je. No keď videl, čo tam je napísané, zalapal po dychu.

Lucan zaútočil. Padol do pasce. Kráľ ich najskôr popraví, potom sa začne pýtať. Príď.

Tentoraz chýbal podpis, no roztrasené písmo by poznal kedykoľvek. Zovrel ruku s pergamenom do päste, až zaprašťala. Zo všetkého najviac teraz túžil vysadnúť na koňa a odcválať im na pomoc.

„Vane?“ oslovil ho Keith, čím ho vytrhol z bolestného premýšľania o tom, aký osud už postihol jeho starú posádku. Keď otočil tvár na brata, všimol si jeho ustarostenú tvár.

„Čo je tam napísané?“

Uprel na brata naliehavý pohľad. „Musím odísť.“

Keith sa zatváril chápavo a kývol. „Dobre, poviem Colinovi, aby...“ Nemohol ho nechať dohovoriť.

„Nie, Keith. Musím odísť. Teraz.“

„Nemôžeš!“ skríkol, keď konečne pochopil plný význam jeho slov. „Vane, preboha živého, práve si sa oženil. Tvoja žena na teba čaká v tvojej komnate. Maj úctu aspoň k nej, zaslúži si svadobnú noc a vysvetlenie, prečo ju opúšťaš sotva okamih po sobáši.“

Vane sa už-už hotoval voľačo odseknúť, no Keith akoby to vycítil a zodvihol ruku, aby ho umlčal.

„Nemienim o tom s tebou diskutovať. Bože, veď je takmer noc! Ráno choď aj na kraj sveta, ale nie teraz. Nie na noc a bez toho, aby si čokoľvek povedal svojej žene.“

Vaneovi sa nepáčilo, čo mu hovoril. A páčilo sa mu to o to menej, lebo vedel, že má pravdu. Neochotne kývol na súhlas.

„Ráno,“ prisahal a vydal sa okolo brata smerom do svojej komnaty, no v pol kroku sa zastavil a pozrel na Keitha cez rameno.

„Prečo si sa ma nepokúsil zadržať?“

Keith sa naňho neveselo usmial. „Si môj brat. Poznám ťa lepšie, než si myslíš. Máš takú horúcu hlavu, že by si sa vrhol do tej najväčšej tmy a putoval až nevedno kam bez zásob a vody len preto, aby si niekoho ochránil. Musel som ťa odhovoriť, aby si to odložil aspoň na ráno, pretože viem, že pôjdeš aj bez môjho vedomia.“

Vane sa nad jeho slovami na chvíľu zarazil. „Ďakujem, Keith.“

„Kedykoľvek, braček.“

Pokrútil nad tým hlavou a vybral sa za svojou ženou. Bál sa to priznať, ale kdesi v sebe pocítil akúsi radosť. Akoby predzvesť toho, že s ňou uľahne na spoločné lôžko. Nevedel to obhájiť sám pred sebou, no radšej si to nevšímal. Priveľmi sa ho to dotýkalo. Keď prechádzal okolo veľkej siene, začul Corneliu s Elyon, ako sa o čomsi tíško zhovárajú. Jemným úklonom ich obe pozdravil a zamieril ku schodom. Zhlboka sa nadýchol, akoby chcel skočiť do vody, a vyšiel hore. Dôjsť až k posledným dverám na chodbe nebolo nikdy ťažšie ako práve teraz, keď ním zmietali také mocné pocity, ktorým sám nerozumel. Akoby po tom dievčati túžil tak veľmi, ako po ničom a nikom doteraz. Vysmial sa za to sám sebe. To predsa nie je nijakovsky možné.

Keď otvoril dvere a vstúpil dnu, zbadal, že v kozube plápolá oheň. Jeho žena vyskočila svižne ako laň, akoby očakávala útok. Keď v jej očiach zazrel strach, nevedel, čo urobiť. Preboha, toto bola ich svadobná noc. Doteraz mu ani len na um nezišlo, že pre jeho ženu to je prvý raz. Je to predsa nevinné dievča, mužov neznalá, a on bol napružený ako šelma. Túžba sa v ňom búrila so silou príboja. Ako ju len ubezpečiť, že jej nemá v úmysle ubližovať? Vždy vládol skôr činom, ako vľúdnym slovom.

Pomaly k nej prikročil. „Neboj sa, neublížim ti.“

Leonie rozochvene prikývla. Keď sa pozrela do jeho očí, cítila sa podivne upokojená. Keď zavrel dvere a pokročil k nej, až sa jej takmer celým telom dotýkal, stála úplne bez pohybu na mieste a len čakala, čo sa bude diať. Celým telom jej lomcoval strach, akoby v predzvesti toho, čo sa má stať. Bála sa tej bolesti tak veľmi, až si pripadala nerozumná.

Takmer až s posvätnou úctou jej dal prst pod bradu a prinútil ju pozrieť mu do očí. Zazdalo sa jej, akoby sa mierne zamračil, no o chvíľku sa už k nej skláňal a prikladal pery na jej. Telo jej zaplesalo od radosti z toho spojenia. Premožená jeho nežným presviedčaním dovolila sama sebe, aby sa uvoľnila. Pod jeho dotykom si pripadala ako skutočná žena a čoskoro sa jej telo prestalo brániť jeho blízkosti. Ruky mu obmotala okolo krku a prijímala jeho nástojčivé pery. Tancovali do rytmu ich bijúci sŕdc v pohyboch starších ako najstarší člen ich spojených klanov. Keď ju opatrne, akoby bola krehkejšia ako suchý list vejúci vo vetre, ju položil na lôžko. Myseľ mala plnú jeho dotykov, keď jej pohládzal boky a ramená. Bez slov ju ubezpečoval, aby mu dala svoju dôveru. A ona mu celým srdcom verila. Neublíži jej.

Tá rýchla úvaha akoby konečne odohnala jej obavy niekam preč, začala mu dotykmi vychádzať v ústrety. Bola neistá. Jednu ruku mu vplietla do vlasov a druhou prechádzala po jemnej pokožke krku. Zazdalo sa jej, že spokojne vzdychol. Jecho ruky cítila všade.

Keď na odhalenej pokožke odrazu zacítila drsnosť jeho tartanu, prekvapene sa odtiahla. Pohliadla do jeho očí, no našla tam len tichú prosbu, aby sa uvoľnila. S rozochvením sa mu odovzdala a nechala sa pobozkať. Telo jej zaplavili doteraz neznáme pocity. Nástojčivo jej čosi chýbalo, túžila po tom, čo jej mohol dať. Bolo jej horúco i zima zároveň.

Otriasala sa, keď jej perami prechádzal po krku tam a zase späť. Pripadala si, akoby to ani nebola ona. Nevládala myslieť, len perami hľadala tie jeho. V okamihu, keď ich ústa splynula v jedny, zacítila, že do nej preniká jediným rýchlym pohybom. Zastenala od toho slastného pocitu a prešla ňou vlna zvláštnej odovzdanosti. Nedokázala myslieť, len vzdychala od všetkého, čo ju tak náhle a prudko vypĺňalo. Všetko v nej sa búrilo a narážalo jej do srdca, ktoré bilo splašene. Dýchala zrýchlene a každým jeho prírazom sa v nej čosi hromadilo. Silnejšie ho objala okolo krku a pery mu zaborila do pleca, keď sa to takmer nedalo zniesť. Nadýchnuť sa bolo stále ťažšie. Keď vtom... niečo v nej akoby zahorelo. Všetko odrazu svietilo ako záblesk lúčov slnka. Zalapala po dychu od sily toho vnemu a zavrela oči. Začula, ako jej muž zastenal spolu s ňou. Okolie prestalo jestvovať. Keď ten neuveriteľný zážitok odznel, padla na ňu taká mocná únava, že sa jej nechcelo ani len otvoriť oči. Len sa nechala svojim mužom objať. Pritúlila sa k jeho teplému telu a spokojne zaspala.

Vane ešte dlho po tom nemohol zaspať. Jeho žena bola plná ohňa, ktorý v nej tlel. Pohladil ju po jemnej pokožke chrbta a jednu z jej voľne padajúcich kučier si obtočil okolo prsta. Keď sa jej predtým zadíval do očí, akoby sa v ňom začala odvíjať dávna spomienka, ale ona ju zaplašila. So zachmúrenou tvárou sa snažil zaplašiť svoje temné úvahy, ktoré v ňom zasiali podozrenie. Nie je predsa možné, aby...

Opatrne sa vymanil z jej náručia a trochu poodchýlil tartan, ktorým boli zakrytí. Svetlo z ohňa v kozube mu postačilo na to, aby videl. Na lôžku nebolo ani známky po krvi. So zmesou zdesenia a hnevu pozeral na svoju spokojne spiacu ženu. Vypliešťal oči a snažil sa sám seba presvedčiť, že si len niečo nahovára. Lenže mal pred sebou nezvratný dôkaz – nepoškvrnené ložné plachty. S pocitom, akoby ho niekto kruto zradil, zavrel oči. Jeho žena nebola nevinná.

Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

Chcela by som vás poprosiť o komentáre, aby som vedela, či sa vám príbeh vôbec páči a má cenu vôbec pokračovať.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 2.: