OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 4.

26.08.2012 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1493×

Kapitola 4.

Leonie sa len pomaly vymaňovala spod zhubného vplyvu zákernej temnoty vo svojom vnútri. Bolesť v spánkoch ju takmer znovu zrazila na kolená, keď sa pokúsila vstať. Trýzeň taká ukrutná, že mohla byť jedine božím trestom za neposlušnosť alebo veľmi ťažký hriech. Pripadala si ako v očistci vlastného bytia, na mieste, kde bude kruto pykať za svoje previnenia. Mala ich na rováši tak veľa, až sa temer čudovala, že má ešte odvahu dýchať.

Keď sa jej konečne zdarilo pozviechať sa z chladnej zeme, obraz pred jej očami sa zvláštne zachvel. Ako vlnky na rozbúrenom mori, ktoré sa rozbíjajú o útesy. Tmavé škvrny tancovali svoj vábivý tanec, ktorý jej núkal krásy nevedomia. So zaťatými zubami odolávala nutkaniu poddať sa spánku, hoci sa jej telo chvelo od vyčerpania a námahy. Ale najmä od zimy. Obzrela sa okolo seba, aby odpútala pozornosť od rytmického búšenia v ušiach i celej svojej mysli. Rukou si pošúchala stuhnuté líce a vzápätí zasykla od ostrého bodnutia bolesti. Pripomienka toho, aby to už nerobila. Jemnučko, akoby mala v rukách ľahkosť motýlích krídel, si omietla ihličie z pokožky.

Pozrela by sa, ako zúbožene vyzerá, ale kým bola uväznená v moci mdlôb, okolo nej ubehol takmer celý deň a teraz už ostal len stále temnejší súmrak. V duchu nad svojim osudom zakliala, ale navonok nedala na sebe nič znať. Nech ju už napadol ktokoľvek, nezamýšľal ju zniesť zo sveta. To by tu už nebola, nedýchala by a teraz, v tejto hustnúcej tme, by sa nesnažila zistiť, či je ešte stále na tom istom mieste ako predtým. Jej snaha vyšla vnivoč. Ten les vyzeral byť všade rovnaký. Jediné, čo jej pripadalo známe, bolo tichučké zurčanie potôčika kdesi za ňou, ktoré jej teraz pripadalo ako údery hromu. Prikrčila sa pod náporom nevoľnosti.

Predklonila sa, rukami sa zapierala do studenej zeme, aby sa opäť nezrútila do prachu. Pod dlaňou zacítila čosi ostré a tvrdé. Hoci videla naozaj zle, zodvihla to čosi k očiam. Malý kamienok. Už-už sa hotovala ho odhodiť, keď jej náhle doslova v mysli blysla spomienka na predchádzajúcu biedu. Takmer bytostne cítila, ako jej to malé nič prudko dopadá na pokožku. Niekto po nej hádzal kamene, akoby bola nejaká biblická cudzoložnica. Nie však preto, aby ju zbavili života. Úporne sa snažila premýšľať a prísť na príčinu svojich boliestok, no hudci vo vnútri jej hlavy sa rozhodli, že už toho bolo dosť a dali sa do ďalšej hlasnej piesne, ktorá sa jej bolestivo odrážala od spánkov. Bol čas odísť.

Horko-ťažko sa vyštverala na nohy. Ďakovala Bohu za strom, o ktorý sa mohla oprieť, aby opäť neskončila v prachu. Prepadla ju zúfalosť celého zážitku. Nemala ani najmenšej potuchy ako sa dostane domov. Keby tak Víchor... Zarazila sa uprostred úvahy. Veď tu bol jej žrebec! On bude poznať cestu. Sama sebe sa vysmiala, aká je pochabá. Ostro zahvízdala, aby k sebe Víchora privolala. Keď ani nezaerdžal, ani nepriklusal, premkol ju mrazivý strach. Pochybovala, že by ho napadli vlci alebo iná divá zver. Skôr akoby ho niekto proste... odvliekol preč. Pod ťarchou predstavy seba samej ako sa lopotí neznámym lesom prižmúrila oči.

S povzdychom skontrolovala svoj luk a šípy, ktoré mala prevesené na chrbte. Svoj úlovok tam zamýšľala nechať. Pri ceste by jej len prekážal, najmä ak sa musí stále pridržiavať stromov, aby sa jej netočila zem po nohami. Tichučko zakliala nad svojimi trampotami a vykročila smerom, kde tušila potôčik. Pamätala si, hoci bolo nesmierne únavné o tom premýšľať, že cválala stále rovno. Nebude jednoduché držať sa smeru, ale musí to aspoň skúsiť.

Od zimy a stále silnejších poryvov vetra sa triasla stále viac a viac. Nohy mala vetché ako suché vetvičky a oči sa jej privierali od neskutočnej únavy, ktorá ju takmer zrážala na kolená. Nevládala a predsa, krôčik po krôčiku, sotva čo noha nohu minie, napredovala. Ani nevedela, prečo sa tam vracia. Nechceli ju tam, dokonca ani jej muž nemá ani toľko úcty k nej samotnej, aby jej čokoľvek povedal. Navidomoči zistila, že ju ihly krivdy pichajú do srdca. Možno sa nemala čudovať jeho chladu. Určite musel vedieť jej temné tajomstvo, no napriek tomu... bola jeho tvár, hlboký hlas a uprený pohľad to jediné, čo ju nútilo nepoddať sa slabosti.

Nevedela ako dlho išla, ani koľko prešla, no videlo sa jej to ako pol sveta. Každou chvíľkou sa šero v lese menilo na väčšiu a väčšiu temnotu, až nakoniec bolo ťažké dovidieť si čo i len na špičku nosa. Pod nohy si nevidela a zdvíhať ich bolo takmer také ťažké ako kotúľať balvan do kopca. Skoro nemožné, namáhavé. Keď zakopla o jeden z mnohých koreňov, bolestne zaúpela a ešte s horším vzdychaním sa stavala na nohy. Akoby nemala dosť rán, ešte si aj odierala kožu, keď ju nie príliš jemne pohládzala tvrdá zem a drapľavá kôra stromov.

Tma okolo nej bola hustá akoby ju mala krájať. Nohy sa jej triasli tak mocne, že nemohla ani stáť, nieto ešte urobiť krok. No napriek tomu sa prekonala a znovu vykročila. Miesto na zem však dopadla do prázdna a cítila, ako sa celé jej telo rúti dopredu. Nemala vôľu zastaviť to, ani vykríknuť od bolesti, ktorá stravovala každučký kúsok nej samotnej. Nevystrela ruky, aby stlmila pád. Neostalo jej nič, čo by ju k tomu prinútilo. Ani tvár jej vlastného muža, ani jeho uprený pohľad. Nič. Jediné, na čo sa zmohla, bolo privretie viečok tesne predtým, než s eleganciou vreca zemiakov nedopadla na studenú zem. Prudko z nej vyrazil výdych. Panikou sa jej zovrelo hrdlo, no nakoniec sa jej predsa len podarilo nadýchnuť už temer ľadového vzduchu.

Ležala tam a už prestávala bojovať. Nemala silu vzdorovať temnote, ktorá sa o ňu pokúšala. Chcela len úľavu od búšenia v spánkoch, od pálenia v nových ranách a chvenia v kolenách i každom úde jej zúboženého tela. Keď kdesi v diaľke začula zavyť vlka, trpko sa pousmiala. Áno, konečne našla svoj osud. No nikdy netušila, že ním bude zomrieť mladá kdesi v lese a potom byť ešte aj roztrhaná divou zverou. To sa jej videlo až priveľmi kruté.

Už bola napoly v ríši temnoty a blaženosti nevedomia, keď náhle začula akýsi šuchot. V predzvesti bolesti vlastnej smrti sa snažila aspoň schúliť, no nemala sily už ani len na to. Len odovzdane načúvala, ako sa ten uši trhajúci šramot približuje. Keď však začula zafŕkanie koňa, prudko mykla hlavou. Vzápätí svoju impulzívnosť oľutovala, keď zazrela snáď všetky hviezdičky.

Cítila, ako ju nejaké veľké ruky nešetrne obrátili na chrbát. Keď ňou s jemnosťou letnej búrky zatriasli, bola si takmer istá, komu patria.

„Vane?“ šepla sotva počuteľne odovzdane. Podľa toho, ako pohyby rúk ustali, si bola istá, že ju začul.

„Nie, lady Leonie, moje meno ja Lachlan,“ povedal iný hlas aký očakávala. Tento bol chrapľavejší, unavenejší. Tón, akým rozprávajú len starší bojovníci, ktorí už za sebou majú dlhé roky služby svojmu zemanovi.

„Och,“ povzdychla si, no neubránila sa sklamanému podtónu.

„Keď sa miesto vás prinavrátil len kôň, počali sme vás hľadať. Čo tu vôbec robíte?“

Leonie síce bola na pokraji svojich síl, no keď v hlave začula nesmelý šepot, ktorý jej prikazoval, aby klamala, poslúchla ho. A vôbec netušila prečo to urobila.

„Ja... ja... som bola... lo-loviť... Kôň s-sa naplašil a zhodil ma.... ke-keď som sa prebudila... bo-bol preč...“ zašepkala nezreteľne, pričom sa jej každé slovo plietlo.

„Poďte, zoberiem vás domov,“ povedal jednoducho a vyšvihol si ju do náručia.

Bolestne zaúpela, no nijako inak neprejavila trýzeň, ktorá jej nivočila telo i myseľ. Cítila, ako ju posadil na koňa bez sedla. Vzápätí zacítila jeho pevné telo za sebou. Asi aby nespadla dolu. Tryskom vyrazil vpred. Leonie len tak odskakovala hlava a žalúdok sa jej búril. Keby ho nemala prázdny, asi by vyvrátila celý jeho obsah koňovi na chrbát. Zdalo sa jej, že ubehla sotva chvíľka, keď jej do uší doľahli vzrušené hlasy a výkriky. Snažila sa ich nepočúvať, ale bolo to priveľmi ťažké. Nenašla v sebe ani toľko sily, aby sa bránila ďalšiemu trápeniu. Len k sebe silno pritískala pery.

„Našiel som ju,“ zvolal odrazu nad ňou jej záchranca. Od intenzity jeho hlasu sa až prikrčila.

„Čo je to s ňou.“ Ten hlas bol rozhodne ženský, ale nevedela, komu patrí.

Muž za ňou zmizol a opäť ju zobral do náručia. Zdalo sa jej, že ju kamsi nesie. Bola na prahu brány do ríše spánku a nechcela sa jej vracať len preto, aby ju začala týrať bolesť. Zajtra... Áno, zajtra sa spýta.

„Tvrdí, že padla z koňa,“ povedal opäť muž a položil ju na čosi mäkké. Do nôh sa jej pomaly vracal stratený cit. Teplo. Bezpečie. Zhlboka si vzdychla. Predsa to prežije.

„Čerta starého! Tá veru nespadla!“ vykríkol pobúrený ženský hlas. „Ten kôň by nikdy neušiel späť, keby ju zhodil. Keltie, prines misu s vriacou vodou v plátno. Ale rýchlo!“

Leonie pocítila, ako jej niekto teplými rukami odhŕňa vlasy z tváre. Bol to príjemný pocit, taký známy, no predsa ho nezažila už dlhé roky. Keď však tie jemné prsty prešli po rane na líci, mykla sa a potichu zasykla pomedzi zuby.

„Neboj sa, dievčička,“ pošepol jej ktosi do ucha. „Bude to v poriadku. Hneď sa ti uľaví, uvidíš.“

Z nejakého dôvodu tomu hlasu verila, no nezmohla sa na odpoveď. Všetku silu vymíňala na to, aby potlačila bolestné úpenie, ktoré sa jej každú chvíľku tlačilo na pery.

„Nestoj tam ako vytesaná do kameňa s tou rukou na ústach a hneď mi prines zeliny!“ prikázala komusi tak hlasno, až sa Leonie prikrčila.

Hneď na to však zabudla, keď jej lícom prešla ukrutná bolesť. Mykla sa, no výkrik zastavila uprostred cesty na svetlo božie. Niekto jej omýval rany. Vždy, keď sa čo i len jemne pohla pod náporom trýzne, niekto tíško pošepol čosi na ospravedlnenie. Nezmohla sa na nič. Akoby jej na pleciach sedela ťarcha celého sveta, ktorá ju ťahala kamsi do zabudnutia. Každú chvíľku sa prepadala do temnoty a pri každom bodnutí z rany sa opäť vracala do vyhriatej komnaty. Zdalo sa jej, že okolo bzučia hlasy pohrúžené v rozhovore, no nemala silu im načúvať.

So zaťatými zubami vzdorovala svojej biede. Keď napokon predsa len pominula, ostala len bolestná prázdnota. Priala si, aby bol niekto pri nej. Aby ju chytil za ruku a dal jej pocítiť, že bude bojovať s prízrakmi spolu s ňou. Nevedela prečo na ňu niekto zaútočil. A vedela, že kým to nezistí, jej spánok nebude pokojný. Pripadala si ako najväčší sebec, ale potrebovala mať pri sebe svojho muža. Chcela cítiť jeho dotyk, aj napriek tomu, že by to robil len z povinnosti a nie skutočného záujmu o ňu. Bytostne cítila, že aj tá ilúzia bude jej dušičke stačiť. Lenže on neprichádzal.

Zodvihnúť viečka bolo priťažké, jazyk bol ako kameň. A predsa sa zozbierala, aby sa prinútila pretisnúť cez pery pár litier, jednoduché slovíčka. Zúfalstvo je mocné. Mocnejšie ako túžba žiť.

„K-kde... kde je... Vane?“ podarilo sa jej nakoniec šepnúť. Obávala sa, že ju nikto nezačul, no opak bol pravdou.

„Och, dušička, on... odišiel.“

Leonie to predsa vedela, veď ho videla na vlastné oči odcválať. „Ešte... sa... ne-nevrátil?“

Odrazu ju ktosi chytil za ruku a jemne ju stisol. „Och... on sa tak skoro nevráti, drahá. On... odišiel do Francúzska. Niekto ho tam potrebuje.“

Leonie pri tých slovách zamrelo srdce. Pocit krivdy ju zadúšal a hromadil v jej očiach slzy. Snažila sa ich zadržať, no nezdarilo sa jej to. Pocítila, ako jej jedna zradkyňa steká po líci. Ktosi jej ju rýchlo utrel a nežne ju pohladil po vlasoch. Nevedela byť za to vďačná. Nie, keď sa o jej srdce pokúšala bolesť niekoľkonásobne prevyšujúca tú, ktorú dnes už zažila. Čistenie rán, či pády na zem boli odrazu ničím. Jej muž od nej odišiel ešte v ráno hneď po svadobnej noci. Bez jediného slovíčka, bez rozlúčenia či aspoň listu, v ktorom by jej oznámil, že zamýšľa odísť. Panebože, veď ona by ho nezadržiavala! Ponúkla by mu svoju pomoc, aby mohla byť s ním. No on... Nechce ju. To, čo vykonala - tým, že nebola nevinná, ho zradila. A on ju preto nenávidí ešte viac ako predtým. Nad trpkosťou vlastných zistení jej krvácalo srdce. Slzy jej už stekali po lícach ako potoky a zastaviť už ich nemalo význam.

„Čo ti to len vykonal! Pochábeľ, veď si jeho žena!“ šepol hlas vedľa nej tak tichučko, až sa jej zazdalo, že sa jej to len sníva.

„Cornelia,“ prehovoril mužský hlas do náhle tichej komnaty, „čo sa jej stalo? Naozaj spadla z koňa?“

„Nie,“ ozval sa trpko hlas, ktorý jej ešte pred chvíľou nežne šepkal do ucha, „nespadla z koňa. Niekto akoby po nej niečo... hádzal. Tie malé ranky vyzerajú ako od... od... kameňa.“

„Prečo potom klamala Lachlanovi?“

„To sa už musíš spýtať jej, Keith.“

Leonie ich prestala počúvať. Vedela, že sa dohadujú o tom, čo urobia. Ako sa zachovajú. Dokonca sa snažili prísť na to, prečo niekto na ňu útočil. Ona poznala odpoveď. Jej myseľ bola zahalená hmlou únavy, no napriek tomu jej predsunula správnu odpoveď ako na podnose. Keby nebola taká zbedovaná, možno by sa aj zasmiala tomu, že na to neprišla skôr.

Nechceli ju zabiť, to jej bolo jasné hneď, inak by tu teraz neležala a nebolelo by ju srdce z odmietnutia od muža, pre ktorého neznamenala celkom nič. Možno len nesmiernu príťaž. A tak to brali aj ostatní ľudia z klanu. Vydala sa síce a bola jednou z nich, ale v ich očiach bola zradkyňa, niekto, kto sa prizeral ich súženiu dlhé roky a neprikázal vlastným ľuďom, aby prestali. Pre nich bola McLeodová. Nepatrila k nim. Nechceli ju zabiť, tým by len spôsobili novú vojnu. Nie. Len túžili po tom, aby odišla tam, odkiaľ prišla. Aby sa preľakla, že jej ide o život, a upaľovala späť na zem svojich predkov čo jej sily stačia.

Ešte nikdy v živote sa necítila taká opustená a sama. Keď konečne zaspala, jedna časť nej samotnej si priala, aby sa už neprebudila. Lebo aj tak vedela, že nie je dostatočne silná, aby niekoho presvedčila o počestnosti svojich úmyslov. Hlavne ak jej ten niekto veril ešte menej ako ktorémukoľvek neznámemu Angličanovi.

Kapitola 3. ¦¦ Kapitola 5.

V prvom rade by som sa chcela veľmi ospravedlniť za to dlhé čakanie, ale bola u mňa veľmi dôležitá návšteva v podobe môjho milovaného dvojčátka, takže som na písanie nemala akosi ani pomyslenie. Preto veľmi dúfam, že som vás touto kapitolou potešila.

Chcela by som ju venovať svoju dvojčátku blotikovi ako poďakovanie za úžasný týždeň plný smiechu a radosti v jej spoločnosti. Kiežby trval dlhšie. Takže by sme ho mali čo najskôr zopakovať. :-*

Druhé obrovské venovanie patrí DamonsGirl. Stále nemôžem uveriť, že sa niekto pustil do čítania mojich príbehov, a tak veľmi ho zaujali. Nesmierne ďakujem za úžasný koment k predchádzajúcej kapitole, ešte teraz sa usmievam ako blbeček z tých krásnych slov. ;)

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 4.: