OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 7.



Ochranca mieru - Kapitola 7.Plánovanie

Kapitola 7.

Vane mal pocit, akoby sa cez neho prevalila vlna hnevu. Akoby pokojnú zátoku jeho vyrovnaného a doposiaľ ovládaného postoja zasiahla prudká búrka skutočných emócií, tých, ktoré sa snažil udržať v tajnosti, aby si zachoval tvár a svoje rozochvené vnútro prinútil ustáliť sa. V okamihu, keď zbadal bezbranný výraz na tvári svojej ženy, sa všetky jeho predsavzatia zborili, poddali sa nátlaku, nevydržali obliehanie. Zostala len bezútešná kajuta na jeho lodi a radosť, ktorú pocítil práve v okamihu svojho návratu na palubu, zatienila zúrivosť. Myseľ nedokázala jasne uvažovať.

„Odpovedzte!“ vyzval ich pomedzi stisnuté zuby, keď sa nemali k odpovedi a len nemo upierali pohľad raz na neho a raz na jeho ženu. Z náhleho popudu im zastal výhľad na krivky, ktoré patrili jemu. Okrem nikde nehraničiaceho hnevu pocítil aj znechutenie sám nad sebou.

Prvý sa spamätal Lucan. „Kedy si sa upísal smrti a nechal sa vohnať do chomúta, bratku?“

„Povedal som odpovedzte!“ Nebol v rozpoložení čokoľvek im rozpovedať.

„Už sme ti to povedali, Vane. Našli sme ju, ako sa dobíja bránou do tvojho väzenia. Zdalo sa nám, že je to nejaká pobehlica. Chcela ťa oslobodiť, tak sme mysleli, že ju zoberiem na loď, aby ťa potešila. Nemali sme ani najmenšej potuchy, čo je zač!“ obraňoval ich konanie Neal.

Vanea náhle doslova prepadla chmúrna predstava. „Videli ste tam iných ako je ona? Takto oblečených?“ Rukou pokynul k jej tartanu. Nevedel si nijakovsky predstaviť, že by sa sama len tak naverímboha vydala na dlhú cestu do Francúzska. Predsa... bol jej muž z nutnosti, nezáležalo jej na tom, či je s ňou alebo nie. A teraz sa objaví zviazaná v jeho kajute akoby tam patrila odjakživa.

Neal sa zamyslel. „Nevidel som ich. Ani jedného. Bola sama.“

Vane si neuvedomil čo robí až do chvíle, keď sa nad ňu sklonil a odhrnul jej prameň vlasov na spánku. Prstom sa obtrel o nie práve vábne sfarbené miesto. Potichu zasykla, no inak nedala najavo, že by ju trýznila bolesť. Už sa mu nezdalo, že by bola v ríši snov. Skôr akoby zatínala sánku a snažila sa premáhať... Potriasol hlavou. Mal by sa najesť, hlad v ňom vyvoláva divné predstavy. Povzdychol si. Hnev ho unavoval, no nedokázal ho zaplašiť. Srdce mu utekalo kamsi v diaľ a odmietalo pochopiť, že on po tom netúži.

„To ste ju sem len tak doviedli? A ona išla dobrovoľne?“ Aj on sám začul vo svojom hlase výčitku.

Obaja muži sa pozreli jeden na druhého. „Nekládla odpor. Proste sa nechala prehodiť cez rameno a potom aj zviazať. Odvtedy tu takto leží.“

Vaneovi sa to ani trochu nepozdávalo. Aj keď... od takej ženy akou bezpochyby bola mohol očakávať čokoľvek. Dokonca aj to, že bude predstierať spánok len aby sa dozvedela všetko, čo potrebovala. Odrazu sa cítil len podivne rozpoltený. Hnev ustal rovnako rýchlo ako sa v ňom zodvihol s ničivosťou hurikánu na rozhorúčenom mori. Jedna jeho časť túžila konečne sa najesť, utíšiť trýznivé kŕče v prázdnom žalúdku, dodať údom silu na ďalšie jednanie. Lenže tá druhá, ktorá mala prevahu, chcela len jediné – pohladiť jemnú pokožku na líci a rozviazať jej putá. Túžil ju objať, po dlhých týždňoch naplniť svoje divoké predstavy, utíšiť žiadostivosť tela. So znechutením si nadal do pochábľov. Nevinnosť, svoj vienok, dala inému. Ako si mohol čo i len na malý okamih pomyslieť, že by nebodaj túžila po jeho náruči? Mal by sa venovať iným záležitostiam.

S odhodlaným výrazom sa opäť otočil k druhom. „Rýchlo sa vydajte do mesta a prehľadajte všetky hostince. Ak nájdete čo i len jediného muža odetého do tartanu rovnakých farieb ako moja žena, priveďte ho sem.“

Lucan kývol. „Neal, choď do krčmy za Jocie. Ona vie o všetkom, čo sa v meste čo i len šepne. Ak niekto videl prichádzať niekoľko divne odetých osôb, bude o tom vedieť práve ona.“

Bez jediného slova odišiel splniť rozkaz kapitána. Vane si s bolesťou v srdci uvedomil, že ním už nie je. To Lucan teraz rozdával úlohy, jemu patrí oddanosť ľudí na palube. Mal by byť pyšný, že jeho priateľ a takmer brat dokázal získať rešpekt starých a skúsených morských vlkov, ktorí brázdili moria a len ťažko prijali rozkazy od holobriadka, akým v ich očiach bol aj Vane. Trvalo dlhé roky, kým prestali sledovať každý jeho krok a prijali ho medzi seba. Lucan si vedel poradiť lepšie. Nevedel, či má byť rád aj zaňho, alebo nadávať na krutosť osudu.

„Neveria mi pre to, kým som sa stal,“ prehovoril odrazu Lucan, akoby začul čosi z vnútornej roztržky svojho priateľa. „Ich úcta mi patrí len pre to, lebo si mi veril ty. A pre nich bolo tvoje slovo posvätné.“

Vane sa zachmúril. „Chceš povedať, že sa túžia búriť?“

Lucan potriasol hlavou. „Nie, to rozhodne nie. Ale budú šťastní, že opäť budeš kapitánom. A ja ti rád prenechám kormidlo.“

„Nepoplavím sa s vami naveky. Chcem sa len vrátiť domov,“ odpovedal Vane trochu smutne. More a loď boli miestom, kde chcel žiť. Lenže od času, keď mohol mať tú slobodu, uplynulo veľa rokov, priveľa vody sa zmútilo na mori.

„Kvôli nej?“ pohodil Lucan hlavou k Leonie, ktorá sa stále nehýbala. Keby sa trhane nenadychovala, bol by mohol odprisahať, že je už na onom svete. Vyzerala ako nejasný prízrak. Takmer ako duch.

Vane sa pod náporom nevôle zamračil. „Kvôli nej? Nie, na nej nezáleží. Ale môj domov je teraz na Vysočine. Zostať na mori je len predstava. Pred pár rokmi by som prijal a bol za to vďačný. Teraz mi ostali len spomienky.“

„Zmenil si sa. Pred niekoľkými rokmi by mi ten starý Vane okamžite dal príkaz pripraviť loď na vyplávanie. Kam sa podel ten muž, ktorý vohnal loď priamo do hurikánu a vysmieval sa smrti, že ho nikdy nepolapí?“

„Ten muž dospel a stojí priamo pred tebou. Vidíš ho.“

Lucan pokrútil hlavou. Bol sklamaný. „Nie, vidím len muža, ktorý ako on vyzerá. Dobrodruh s ľadovým srdcom a túžbou dobyť celý svet už nie je. Teraz ostal slaboch. Možno by si nás zachránil, ale nezničil by si hrozbu, ktorá na nás číha.“

„Chceš ma nazývať slabochom, Lucan? Práve ty?“ Urobil krok jeho smerom. Vystríhal ho. Nenávidel, keď mu niekto pochleboval, hoci nepoznal jeho pohnútky.

„Ako inak sa dá nazvať muž, ktorý opustí posádku a uteká domov so svojou ženuškou?“

Vane sa aj napriek slabosti vrhol jeho smerom a rukou ho pritisol k dverám. Oboch to prekvapilo. Keby na seba začali útočiť?

„Nechcem ísť domov kvôli nej. A takisto vás neopúšťam. Chcem zistiť kto a prečo chcel, aby som sa vrátil a vstal z mŕtvych. Hneď ako to budem vedieť, zabijem ho, ale na lodi neostanem. Možno je moje miesto na mori, ale môj domov je na Vysočine.“ Už som sa ho raz musel vzdať a temer ma to zabilo, Lucan. Ani nevieš, ako trpím už len predstavou, že to opäť opustím, žiadalo sa mu vysloviť, no miesto toho mlčal.

Lucan bol rozzúrený a mal chuť Vaneovi uštedriť poriadnu lekciu. Túžil dať mu päsťou do brady, aby sa prebral a vrátil sa taký, ako ho poznal. No neurobil to. Miesto toho len mlčky civel na tvár muža, ktorý mu dal nádej na lepší život nielen pre seba, ale aj pre Jocie, jeho maličkú sestričku. Nie, nebude sa nemo prizerať ako sa ten muž, pre ktorého bolo more nielen živobytím a slobodou, ale aj miestom, kde skutočne mal žiť, vracia späť na pevnivu. Týždne plavby mu možno osviežia pamäť lepšie ako dobre mierená rana do tváre. Vedel, že ak raz okúsi slanú chuť prílivu, neodíde. Ani jeho krásna žena ho k tomu neprinúti. Tým si bol viac ako istý.

„To je už iná reč. Teraz ma pusti a nechaj ma vypovedať, čo sa mi podarilo vytiahnuť z vojakov, kým ty si si sedel na audiencii u Neala.“

Vane ho pustil a zatackanie maskoval tým, že si proste sadol na dlhú pričňu. „Tak hovor.“

„Kráľ s tým nemá nič spoločné. Podľa vojakov sa preňho kapitola s tvojim menom uzavrela v ten okamih, ako našli tvoj prsteň na špinavej mŕtvole.“

„Ako by to pár vypelichaných slabochov s hrncami na hlavách mohlo vedieť? Pochybujem, že sa im kráľ zveruje.“

Lucan sa zasmial. „Dlho si bol preč, bratku, keď si zabudol, že títo muži sa vždy zodpovedali len kráľovi a nikomu inému.“

„Nielen jeho výsosti,“ pretisol Vane pomedzi zuby v náhlom záblesku spomienky. „Priame rozkazy dostávajú aj od nášho starého známeho Couillona.“

„Áno, áno, náš malý neschopný priateľ, ktorý nesmierne žiarlil na to, akým si bol obľúbencom zvrchovanosti. On nedokázal ani len zaistiť to, aby si si odpykal celý trest predtým, než odídeš na pravdu božiu.“

Vane sa zamračil. „Čo to má znamenať?“

„Kráľ príkazy nevidel, to Couillon.“

„Prečo?“ pretisol pomedzi zuby Vane, držiac sa posledných odrobiniek sebaovládania.

Lucan sa zákerne pousmial. „Chcel nájsť náš utajený prístav na ostrovoch. Plán bol jednoduchý. Bowen vedel, kde to je, ale nemohol nás len tak vylákať. Potreboval poriadnu zámienku. Keď sa náhodou dozvedel, že stále žiješ, mal odrazu všetko, čo potreboval.“

„Ten bastard,“ zavrčal Vane. „Nalákal ma do tohto prekliateho mesta pod falošnou zámienkou, že vám ide o život. Uväznil ma a sám by sa odplavil k vám. Všetci by ste bez pochyby bez zaváhania odplávali mne na pomoc a on by mal voľnú ruku. Vplávali by ste do pasce a všetci by sme boli mŕtvi.“

„Ale tým, že si ho zabil, si im zhatil plány. Bowen nikomu nepovedal, kde ostrov leží. Nebol hlupák.“

Vane sa zamračil. „Ale prečo by Couillon chcel náš ostrov?“

Pohliadol na priateľa, no ten sa díval všade možne len nie na neho. To neveštilo nič dobé. Svedčilo to skôr o tom, že Lucan vykonal čosi o čom vie, že by s tým nesúhlasil, keby bol kapitán.

„Čo si vykonal, Lucan?“

Lucan sklonil hlavu. „My... asi sme tak trochu pomohli utiecť jeho dcére.“

„Čože si urobil?“ Vane mal odrazu neodbytné nutkanie predstierať hluchotu.

„Pozri, Vane, obaja sme videli Adrienne vyrastať. Je úplné iná ako jej otec. Keď pred pár mesiacmi poslala po mojej sestre list, kde nás úporne prosila o pomoc, čo som mal robiť? Ani ty by si ju neodmietol. Má ešte len štrnásť a otec ju už chcel vydať za nejakého deda. Preplavili sme ju na opačný koniec sveta. Jediné, čo nám zanechala, bola truhlica, ktorú ukradla otcovi. Nikdy sme ju neotvorili. Je príliš cenná na to, aby sme ju len tak rozbili. Couillon ju ale chce. Na dcére mu ani v najmenšom nezáleží. Skôr je rád, že ju už nemá na krku.“

Vane si vložil tvár do dlaní a úporne sa modlil k najvyššiemu, aby mu dal silu a odohnal od neho nutkanie vrhnúť sa na priateľa a rovno ho zahrdúsiť.

„Dúfam, že ti nemusím nadávať, aký si idiot a prišiel si na to aj sám.“

Lucan sa sám sebe vysmial. „Teraz to viem už aj ja. Preto navrhujem, aby sme sa odplavili do Provence, kde má svoju usadlosť Couillon. Ak zistím, čo vlastne chce dosiahnuť, budeme opäť žiť v bezpečí.“

„Najradšej by som ťa zmlátil za to, aký si pochabý.“

„Ale obaja vieme, že to neurobíš, pretože by si konal rovnako. Veď išlo o Adrienne!“

Vane sa prudko vymrštil do stoja, aby mohol stáť priateľovi zoči-voči. „Vždy je to nejaká žena, Lucan. Najskôr tvoja sestra Jocelin, neskôr to bola Marie a Paulette, Bernadette, Lucyll a teraz Adrienne! Kedy sa poučíš?“

„Od teba to nemieniť počúvať, braček, veď tamto leží tvoja vlastná žena.“

„Lenže ja som kvôli Leonie neohrozil bezpečnosť posádky, Lucan. Pamätaj na to. Teraz musíme upratať tvoj svinčík.“ Ani jednému neunikol zvláštne jemný tón, akým vyslovil jej meno.

„Čo navrhuješ?“

Vane si pošúchal bradu. „Počkáme, kým sa všetci nalodia a vyriešime problém s mojou ženou. Potom vyplávame priamo do Provence, kde nájdeme Couillona.“ Náhle sa usmial. „A teraz sa prestať tváriť ako by si išiel na popravu a prines mi večeru.“

Lucan sa pousmial nad jeho pokusom zmierniť napätie vo vzduchu. „Je dobré, že si späť. Dobré.“

Otočil sa na päte s úmyslom rovno odísť do malej lodnej kuchyne. Tesne pri dverách sa však zastavil. Pohliadol na priateľa a zachytil pohľad, ktorý práve venoval svojej žene. Bolo mu viac ako jasné, o čom išlo.

„Stráž si svoju ženu, aby nakoniec nebolo neskoro a ty si ju nestratil.“

Vane sa zachmúril, keď pochopil náznak v jeho slovách. „Je mojou ženou len z povinnosti. Keby nebolo sporov medzi jej a mojim klanom, bol by som teraz voľný ako vták.“

„To tvrdíš ty, bratku, to tvrdíš ty.“ S tými slovami za sebou zavrel dvere. Vane sa nemohol zbaviť pocitu, že si skutočne len niečo nahovára a všetko je inak.

***

Leonie tuhšie prižmúrila oči a prehltla hnusnú pachuť žlče, ktorá sa jej nahromadila v ústach. Silou vôle k sebe privolával spánok no ten nie a nie prísť. Akoby si mala vychutnať celý svoj očistec až do poslednej chvíle svojho biedneho živorenia. Ani nevedela ako dlho sa zmietala na hrane agónie medzi bdením a trýzňou. Možno roky a možno len krátke minúty. No stále dúfala v jediné – v smrť. Túžila po nej tak veľmi, až jej to pripadalo ako rúhanie. Nemohla si pomôcť. Tak zle jej nebolo ani vtedy, keď ju trápili ranné nevoľnosti a svoj prvý pohľad musela venovať buď nočníku alebo náhodnému kríku.

Ani nevedela, kedy sa jej mizéria začala. Keď napokon s Colinom a Keithom našli loď, na ktorú sa mohli nalodiť, bola takmer bez seba od nečinnosti a zúfalstva. Zdalo sa jej, akoby z nej mali čochvíľa zošalieť obaja muži, taký zúfalý pohľad na ňu upierali. Keď ju začalo bodať v spánkoch a len pomyslenie na jedlo jej dvíhalo žalúdok, myslela si, že jej to len z napätia. Alebo sa jej vrátili ranné trampoty. V duchu presviedčala svoje dieťatko, aby ju ušetrilo od takého neblahého osudu. No bolesti sa nezmierňovali, skôr len stupňovali. A prejsť rovno bolo odrazu nemožné na zvláštne sa točiacej zemi. Keď sa k tomu pridružila aj slabosť a ospalosť, tušila niečo horšie než ťažko utajovanú ťarchavosť. Ochorela, no skôr, ako stihla zaľahnúť a poddať sa slabosti, dorazili do prístavu. To jej dodalo novú silu a zdalo sa jej, že mukám je koniec. Bože, ako strašne sa mýlila.

Ani si poriadne nepamätala, ako sa dostala na to večne sa hojdajúce mäkké lôžko. Len k sebe silno tisla sánku aj viečka, by zabránila celému svojmu svetu, aby sa točil. V hrdle mala sucho, no nemohla sa napiť. Len pri tej predstave sa jej búrila žlč a v spánkoch jej tepalo do rytmu akejsi pohrebnej piesne. A smrť stále neprichádzala. Miesto toho počula rozhovor, či dokonca hádku, v neznámom jazyku, kde rozoznávala len hlas svojho muža, ktorý neznel ani v najmenšom nadšene. Nebol rád, že za ním prišla. Hoci sa mu snažila zachrániť život, on ňou opovrhoval. Mohla mu to mať za zlé? Nie, chápala ho.

Náhle jej do nosu udrela vôňa akéhosi pečeného mäsa. Kedykoľvek predtým sa jej boli zbehli slinky na také chutne voňajúce jedlo. Ale nie teraz. Teraz sa jej len prudko prevrátil žalúdok a skôr, ako ho stihla uchlácholiť, otvorila oči. Pozviechala posledné zvyšky síl, naklonila sa cez okraj lôžka a nechala žlč prúdiť ústami von. Zdalo sa, že to nemalo konca-kraja. Už nemala nič, čo by mohla vydáviť a predsa sa dusila nedostatkom vzduchu. Ak toto nebola smrť, potom spáchala viac hriechov, než ktoré si pamätala a už niekoľkokrát ich oľutovala.

Keď sa jej napokon podarilo zvaliť sa späť do mäkkých podušiek, okrajovo si uvedomila, že sa okolo nej rozhostilo podivné ticho. Skôr, ako sa ho stihla zľaknúť, ozval sa kdesi vedľa nej pobavený smiech.

„Ešte sme ani nevyplávali a tvoja žena už má morskú nemoc, Vane,“ ozval sa akýsi neznámy mužský hlas anglicky.

Kapitola 6. ¦¦ Kapitola 8.


Táto kapitola bola z tých zlomovejších. Dalo mi zabrať zohnať si všetky potrebné informácie, aby to vyznelo dôveryhodne. Dúfam, že sa mi to podarilo a čítanie ste si užili.

Kapitolu by som chcela venovať týmto skvelým osobám: dvojčátku blotikovi, ratolesti Ner, Annie ♥, Hejly, mea, DamonsGirl a slečne (teda, pravdepodobne slečne), ktorá sa podpísala len smajlíkom. Ďakujem za krásne slová a smajlíky, ani neviete, ako veľmi to poteší a dodá elánu do ďalšieho písania.

S pozdravom Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 7.:

1. Perla přispěvatel
16.09.2012 [12:29]

Perlatáto kapitola bola super! normálne ma donútila zanechať tu aj komentik! Emoticon Ani neviem, čo ti tu napísať. Veľmi sa mi páči táto kapitolovka, ale to som ti už hádam hovorila. Emoticon
Pesnička v podklade bola super, pusila som si ju a začala čítať. Dodávala tomu veľkú parádu!!!
A neviem, koľko ti zabralo zháňanie informácií, ale všetko znelo dôveryhodne. Proste sa neviem dočkať ďalšej kapitoly Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!