OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 11.

19.04.2012 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1870×

Kapitola 11.

Elyon pozdvihla tvár presne v ten okamih, keď sa k nej Keith sklonil s prekvapením vpísaným v nebeských očiach. Nečudovala sa mu. Samu seba prekvapila, keď privolila k svadbe s ním, ale nemohla konať inak. Dlaň mu pritisla na líce a pri tom nadmiernu hrejivom dotyku privrela oči.

Už bola unavená z toho, ako sa snažila vyhnúť sa mu. Bola unavená aj z toho, že mu odporovala. Ale predovšetkým už nikdy nechcela pred nikým utekať, nemusieť sa báť a mať niekoho, kto ju bude chrániť pred ohňom pekelným aj vlastným telom. A na svete jestvoval jediný muž, ktorý by to dokázal. Ten istý muž, ktorý teraz sedel pred ňou, v pohľade zmätok a neistotu. Modlila sa k všetkým svätým, aby svoje rozhodnutie nemusela ľutovať. Bojovala o svoju slobodu, ale keď ju začala robiť zraniteľnou, obetovala ju pre pokojný život. Aj keď pokojný by skôr mala nahradiť slovom bezpečný. S týmto mužom nebude mať nikdy pokoj. Čo v nej vyvolávalo zmes radosti i hrôzy.

„Prečo,“ vydýchol po dlho mlčaní.

Elyon sa naňho smutne usmiala. „ Povedal si, že raz si niekoho budem musieť zobrať. Vlastná sloboda má pre mňa vysokú cenu, ale nie vyššiu než vlastný život. A ty ma vieš ochrániť.“

Ani netušila, či je to možné, ale pri jej slovách sa zachmúril ešte väčšmi. „Nažartuj so mnou, dievča.“

„Och, panebože!“ vyhŕkla Elyon pohoršene. „Neviem, či vy Škóti máte tú zadubenosť vrodenú, alebo si ako dieťa spadol pod voz. Keď hovorím, že som si ťa vyvolila za muža, myslím to viac ako smrteľne vážne. A ty mi povieš, že s tebou žartujem?!“ zodvihla naňho hlas.

Váhala nad tým, či by si to naozaj nemala rozmyslieť a hrať to žartovanie. Ale tú myšlienku zaplašila, keď sa na ňu usmial. To jediné mu stačilo, aby mu kývla na všetko. Len sa to nesmie dozvedieť.

„Nechceš si to ešte rozmyslieť?“

Vypleštila naňho oči, vzápätí sa prekvapene zasmejúc. „Nie si tak trochu... nerozhodný? Vieš vôbec čo chceš? Ešte neubehlo ani pol dňa odkedy si kázal, že si ťa zoberiem a teraz sa ma snažíš od môjho zámeru odhovoriť?“ vysmievala sa mu.

Keith sa pri jej slovách zachmúril. Áno, možno sa správal ako pochábeľ, ale ona nemá právo vysmievať sa mu. To jej mal vypovedať ako prisahal mŕtvej pamiatke svojej matky, že ju už nikdy k ničomu nebude nútiť? Neskutočne mu odporovala a lákala ho zároveň. Spolovice už bola jeho. Keď Škót povie, že je niektoré dievča jeho ženou, netrvá dlho a stane sa tak aj pred bohom. To mal zakorenené hlboko v sebe. Takým spôsobom sa zobrali aj jeho vlastný rodičia. No i napriek tomu si teraz viac ako inokedy spomínal na učenie svojej matky. Bola láskavá i silná a bola jedinou ženou, ktorá sa kedy dokázala hádať s jeho otcom. Aj celý deň.

Potriasol hlavou, aby zahnal staré výjavy minulosti. „Nechcem, aby si urobila niečo, po čom netúžiš.“

Elyon sa odrazu vymanila z jeho náručia a skôr, ako si stihol povšimnúť, čo vlastne robí, pokľakla pred ním, rukami ho objala okolo šije a pery pritisla na jeho v lákavom pozvaní. Nebol muž, ktorý by niečo také odmietal. Stiahol si ju do lona a rukami ju pomkol k sebe. Jej hrejivé telo k nemu padlo akoby k nemu patrilo odjakživa. Už nemohol odolávať. Prudko zaútočil na jej pery svojimi. Rukami sa učil spoznávať jej telo a vryť si ho do pamäti.

Mal už mnoho žien, každá  z nich iná no zároveň rovnaká svojou šikovnosťou v ľúbostnej hre. Každá presne vedela, kde pohladiť jeho telo, ako ho bozkávať aby stratil hlavu. Toto dievča bolo nevinné, neskúsené a predsa ho vedelo rozpáliť viac ako všetky tie ženy dohromady.

„Stále myslíš, že po tom netúžim?" zamrmlala nezrozumiteľne.

Naliehavejšie nútil jej pery k tancu, chcel jej ukázať krásu vášne, ktorá v nej driemala. Hoci si nepredstavoval, že si niekedy za ženu zoberie svojhlavú Angličanku so záľubou v hádkach, odrazu si ich spoločný život jasne vyjavoval v mysli.

Keď mu zastenala do úst, spamätal sa. Nemôže si ju zobrať na mokrej tráve za mesačného svitu a hlavne nie predtým, než ich kňaz oddá do zväzku manželského. Pôsobilo mu to muky, no musel to urobiť. Musel sa zastaviť. Naposledy obtrel ústa o jej a prudko ju od seba odtiahol, no podržal si ju na dĺžku ruky. Obaja dýchali zrýchlene a bol si istý, že oči mu blčia rovnakým plameňom ako tie jej.

„Urobila som niečo?“ pýtala sa zadýchane s hanbou a previnením v hlase.

Pohladil ju po krku. „Nie, to ja. Keby sme pokračovali, nevedel by som sa zastaviť. Nie je vhodný čas. Zaslúžiš si viac.“

Oblizla si pery. „A čo keď chcem to viac teraz?“

Nemohla mu viac vyraziť dych. Potešene sa zasmial chrapľavým hlasom. Páčilo sa mu, ako počúvala svoje ženstvo. Bola pri tom nesmierne pôvabná a krásna, nie ako tie rafinované ženštiny, ktoré mu väčšinou robili spoločnosť. Stále bola sama sebou, nepredstierala niečo, čo v nej nebolo.

„Neskôr, moja malá. Teraz by sme mali spať, zajtra nás čaká veľký deň.“

Videl, že chcela protestovať, tak ju rýchlo pobozkal na pery. Kým sa stihla spamätať, vyzdvihol si ju do náručia a kráčal späť k stodole. Aspoň našiel výhovorku, prečo nezabíjať toho preliateho bastarda, čo si dovolil na ňu vztiahnuť ruku. Keby bol sám, zabil by ho a vzhľadom na jeho zúrivosť by bola smrť vykúpením. Hoci... Nie! Nemal by ju ešte väčšmi trápiť.

Hneď zamieril k svojmu tartanu. Ten jej ostal pohodený na tráve, ale jemu to neprekážalo. Aspoň o dôvod viac mať ju pri sebe. Vedel, že Colin s Merillom nespia, ale nevšímal si ich. Ráno bude na ich otázky času dosť.

Uložil sa na zem a jej telo si položil na hruď. Jej spokojný povzdych bol najkrajšou hudbou. Oboch ich zakryl a objímuc ju rukou okolo drieku, poddal sa spánku. No aj v snoch ho zmáhali plamene, ktoré v ňom rozdúchala...

Ráno ich zastihlo nepripravených. Dúfal, že sa prebudí skôr ako ostatní a prenesie svoju budúcu nevestu naspäť k jej tete. Lenže pri nej sa mu spalo sakramentsky dobre. Aj napriek dlhým rokom výcviku ho jeho ľahký spánok opustil a namiesto toho chrápal tvrdo ako medveď v zime. Čo sa mu stalo osudným, pretože sa nezobudil na to, že je už slnko vysoko, ale kvôli nožu pritisnutému k hrdlu. Pootvoril jedno oko, ale ani to nemusel. Veľmi dobre vedel, kto sa mu túži vyhrážať.

„Už si pomaly začínam zvykať na to, že moja neter spí s tebou, Škót. Ale teraz chcem poriadne vysvetlenie.“ Ostrý tón jej hlasu bol vo veľkom rozpore s jej krehkým zjavom. Keith si opäť spomenul na svoju mŕtvu matku.

„Dajte dole ten nôž,“ požiadal ju nahlas. Vedel, že Elyon už nespí. Cítil ako sa zachvela pri slove nôž.

Na svoje veľké prekvapenie mu prestala pritískať zbraň ku krku a skutočne od neho odstúpila. Jemne zatriasol so svojou krásavicou a naznačil jej, aby sa posadila. Neochotne a so stále zatvorenými očami tak urobila. Všimol si, ako úkosom zazrela na tetu. Neubránil sa tichému smiechu.

„Neviem, čo ti je na smiech. Mám chuť ťa zabiť. Myslela som si, že si to pochopil. Včera ti jasne povedala, že si ťa nikdy nevezme. Mal si ju nechať na pokoji a nie brať ju k sebe na lôžko! No povedz, kto si ju takto vezme?“ Pri svojich slovách ukazovala na Elyon akoby odrazu mala dve hlavy. Colin s Merillom sa tomu otvorene zasmiali, Keith sa však udržal.

„Ja si ju vezmem aj takto.“ Odrazu sa mu zdalo, že tie slová sú ešte skutočnejšie. Až doteraz vlastne neveril, že sa to všetko deje.

„Pche! Ale ona si ťa nechce zobrať!“

Keith zodvihol obočie. „Ste si tým nejaká istá,“ podpichol ju.

Kenna sa zberala povedať mu niečo naozaj nemilé, keď ju ostro prerušila jej neter. A to, čo povedala, ju dokonale prekvapilo.

„Teta Kenna, on si ma naozaj zoberie za ženu. Ešte dnes.“

***

Barón de Creayon zosadol z takmer uštvaného koňa, až sa mu zakývalo obrovské pivné brucho. Zadíval sa na panstvo, ktoré mu už čoskoro bude patriť. Z rozprávania vedel o veľkoleposti Axholwell pomerne dosť, ale tento pohľad predčil jeho očakávania. V duchu si už mädlil ruky, akoby v nich cítil zlato z pokladníc tohto hradu.

Keď mu tá malá pobehlica ušla, nebol nikto, kto by tvrdil, že nebola jeho zákonitou manželkou pred bohom. Chcel si robiť nárok na jej majetok, ale niekto tak urobil skôr. A ten opovážlivec sa dokonca vydával za syna toho starého blázna, ktorého sám vyprevadil na druhý svet. Nie. Keby mal syna, svoj majetok by vložil do jeho rúk a v žiadnom prípade by ho neodkázal žene. Takému slabému a neschopnému plemenu dobrému jedine na rodenie detí a obstaranie domácnosti.

Opraty hodil malému paholkovi a pyšne ako páv vkráčal na malé nádvorie ukryté hneď za hradbami. Toto miesto mu malo teraz patriť. Dlhé roky intrigoval voči starému barónovi na kráľovskom dvore, ale nepomohlo to. Kráľ si ho priveľmi vážil pre jeho múdrosť a vernosť. Pche! Čo tam po vernosti, či čestnosti! Vo svete má jedinú moc zlato a majetok. A ten mohol mať. Keby tu nebol ten záhadný muž.

Nebol taký hlupák, aby nepoznal svojho súpera ešte pred očakávaným zápasom. Obyčajní roľníci ho ospevovali ako anjela. Vďaka nemu mali lepší a spokojnejší život v bezpečí. Ukončil tyraniu starého správcu, ktorý ich dlhé roky ožobračoval a pripravil ich o prácu aj o domovy. Všade na neho spievali ódy. Bolo mu z toľkej cnosti zle. Čo tam po tej zberbe roľníckej. Môžu byť radi, že im dovoľuje žiť na jeho pôde, nie sa o nich ešte starať a fúkať im boliestky. Ten chlap bol očividne slaboch.

„Kto ste a čo tu chcete?“ vybafol naňho hrubý hlas.

Otočil sa tým smerom. Sotva tri kroky do neho sa týčil ako jedľa vysoký muž s dlhšími havraními vlasmi a očami tej istej zelenej farby ako má ta jeho čarodejnica. Keď sa však díval do jeho tváre, mal pocit, že sa ocitol v minulosti. Vyzeral ako starý barón. Keby veril na duchov, myslel by si, že ho prišiel strašiť zo záhrobia.

Zamračil sa na jeho statnú postavu. „Som barón Milles de Creayon. Kto si ty, holobriadok?“

Muž pristúpil až k nemu. Musel zakláňať hlavu, aby mu videl do chladných očí. „Moje meno je Sebastien. Som nový barón z Axholwell. Čo pohľadávaš na mojom panstve?“

Takže je to pravda. „Na tvojom panstve? Toto panstvo patrí mne, vyženil som si ho svadbou s lady Elyon.“

Zazdalo sa mu, akoby muž pred ním pookrial. Ale o chvíľku bol opäť rovnako vážny s tvárou bez výrazu. „Myslíš, že ti uverím? Všetci predsa vedia, že lady Elyon je mŕtva. Prišla o svoj mladý život, keď koč mieriaci do Škótska prepadli banditi.“

De Creayon nemohol byť viac prekvapený. Tá malá pobehlica je viac živá ako by si bol prial. „Ten, kto to tvrdí, je klamár. Lady Elyon sa teší vynikajúcemu zdraviu.“

„Odíď z môjho panstva. Choď klamať niekoho iného.“ Pri jeho zlostnom hlase sa radšej stiahol.

Čo na tom, že ho vyhodil ako kedysi predtým jeho otec? On má vlastné cestičky ako sa sem dostať nepozorovane. A čoskoro bude aj on robiť spoločnosť červom hlboko pod zemnou. Bez slova sa otočil, zobral si od paholka uzdu svojho takmer skapaného koňa a vyrazil späť po tej istej ceste, ktorou sem prišiel.

Sebastien, priateľmi a rodinou nazývaný Bastien, vyčkal, kým sa muž nestratil z dohľadu. Hneď, čo zmizol za obzorom, rázne vykročil k hradu. Hnusil sa mu pohľad na tú ľudskú kreatúru, ale v duchu mu musel, veľmi neochotne, predsa len poďakovať. Už od prvého dňa, keď tu zavítal, vedel, že Elyon nezomrela. To by už kráľ dal panstvo aj s titulom niekomu inému, alebo by si ho ponechal. Ale to sa nestalo. Zvesti o jej smrti mali odradiť obetavých slúžiacich od toho, aby ju hľadali. Už dlho čakal niekoho podobného, kto sa bude vydávať za jej manžela. A keďže nemal silu a ani trpezlivosť na mocenské hry s anglickým kráľom, musel čakať dlhé roky.

Zamieril do západného krídla a zaklopal na prvé dvere vpravo.

„Nech už robíte čokoľvek, prestaňte s tým. Idem dnu,“ povedal dosť nahlas, aby ho vo vnútri počuli.

Hneď na to vstúpil a s určitým druhom úľavy si všimol takmer oblečenú hnedovlásku. Poznal ju veľmi dobre, veď tu žila už niekoľko týždňov. Dúfal, že jej pobyt čoskoro skončí.

„Dobré ráno, Jolie. Nechaj nás samých.“

Dievčina prikývla, rýchlo si pozbierala zvyšné časti odevu a vybrala sa na odchod. Ešte predtým však stihla na Bastiena chlipne žmurknúť. Iba nad tým prevrátil očami. Už dávno vedel, že to dievčisko nemá žiadnu morálku a ani kúsoček sebaúcty.

„Prečo ma zase otravuješ, Bastien?“ ozval sa  ospalý hlas, ktorý tak veľmi pripomínal ten jeho.

Pokročil k lôžku. „Aj tebe dobré ráno, Raine.“

Sotva o okamih neskôr sa Bastien pozeral do svojej vlastnej tváre s hnedými očami podliatymi krvou. Jeho brat je po opäť prehýrenej noci. Hoci bol známy tým, ako opovrhoval takýmito ľuďmi, pri ňom nemohol. Nemal mu za zlé, že sa tak správa. Kým on vyrastal v chudobnej no váženej rodine francúzskeho obchodníka, on prežíval za kláštornými múrmi medzi mníchmi hotové peklo plné odriekania a zákazov. To, čo mu františkáni celý jeho život opisovali ako hriech, mu chýbalo. No a teraz potreboval vynahradiť a dobehnúť stratený čas. Chcel užívať svoju mladosť plnými dúškami, chcel spoznať chuť toho dlho zakázaného ovocia. Nemohol a ani mu to nechcel vyčítať. Dokonca bol ochotný prehliadať aj to, že mal chuť každý kláštor, ktorý na dlhej ceste z Francúzska videli, zapáliť.

„Dúfam, že máš dobrý dôvod na to, aby si ma budil takto nekresťansky skoro, braček.“  

Bastien so škodoradostným úsmevom sledoval, ako jeho brat žmúri oči do slnka. No nedovolil si zasmiať sa. Hoci vedel, ako brat vyrastal, stále o ňom nevedel takmer nič. Iba to, že sú dvojčatá a ich život bol pred sestrou zamlčaný.

Pozrel bratovi priamo do očí. „Naše najväčšie nádeje sa nakoniec vyplnili. Zdá sa, že naša sestrička predsa len žije.“

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Takisto je v podstate zlomová, hlavne teda tá druhá časť. Dúfam, že niečo také nikto z vás nečakal. 

S pozdravom Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 11.: