OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 21.

03.06.2012 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1893×

Kapitola 21.

Elyon prebudila z podivných vidín ukrutná bolesť hlavy. V spánkoch jej tepalo horšie ako keď kôň tryskom cvála po drevenom moste. Keď sa snažila otvoriť oči, videla len podivné tmavé obrazce a kruhy. Ak toto bola smrť, tak bola poriadne bolestivá a nie pokojná, ako o nej hovorievali kňazi. Možno bola za života taká zlá a pomstychtivá, že si toto zaslúžila. Snažila sa pohnúť, ale hneď ako opatrne pohla rukou, vystrelili jej do tela doslova šípy bolesti. Panika ju zachvacovala a topila ju ako divoké vlny studenej rieky. Keď už si myslela, že to naozaj horšie byť nemôže, zaostrilo sa jej videnie. Namiesto tmavých fľakov a netopierov poletujúcich okolo nej ako okolo svojej koristi teraz prízraky mali farby dúhy, aj svoje hlasy. Mohla by odprisahať, že jeden z nich znie presne ako krik jej muža. Och, Keith... Jediná spomienka naňho v nej vyvolávala búrlivé reakcie. Viac ako čokoľvek iné na svete si priala, aby bol teraz pri nej. Aby ju držal pri sebe a nedovolil jej odísť. Lebo on bol na to dostatočne mocný. Jediný jeho pohľad mal silu väčšiu ako celé vojsko.

Až o nekonečnú chvíľu neskôr si dokázala priznať, že to, čo počuje, je skutočne hlas jej Škóta. V návale radosti sa chcela posadiť a povedať mu, ako veľmi je rada, že s ním môže ostať. To, aký zlý to bol nápad, jej došlo až v ten moment, keď sa jej celý nejasný obraz rozhojdal priamo pred očami. Tuho k sebe pritisla viečka, no ani to jej nepomohlo. Žalúdok sa jej zodvihol a vrátil sa na pôvodné miesto niekoľkokrát za sebou. Elyon nikdy v živote nebola na lodi, ale takto nejako to muselo vyzerať. Všetko sa s vami krúti a máte pocit, že strácate pevnú pôdu pod nohami. Aj napriek neskutočnej nevoľnosti sa prinútila upokojiť. Bolo to nesmierne ťažké, no nakoniec sa jej telo i myseľ vrátili späť do jej moci. Len veľmi opatrne otvorila oči. Zúfalstvom takmer vzlykla. Opäť videla tie prekliate tmavé tiene.

„Keith?“ povedala a zúfalosť vlastného hlasu ju vydesila.

Ticho, ktoré nastalo, jej napovedalo, že hlasy v jej mysli boli skutočné. Bol tam ešte niekto iný okrem jej muža, ale nevedela kto. Otočiť hlavu kúsok vedľa jej pripadlo ako nadľudský výkon a ona bola taká slabá. Akoby celý deň ťažko pracovala. Aj tých pár bolestných úvah jej utieklo z mysle, keď sa lôžko blízko nej prehlo pod váhou mohutného tela a niekto jej nežne uchopil ruku do svojich. Oči mala opäť zavreté, no nemusela ich mať otvorené, aby vedela, že Keith je pri nej. Len jeho prítomnosť ju upokojovala a dovoľovala jej cítiť sa bezpečne.

„Elyon, čo ťa bolí?“ pýtal sa tichým, chrapľavým hlasom. Dúfala, že to, čo v jeho slovách počula, boli naozaj obavy.

Zhlboka sa nadýchla. „Všetko.“ Pri tom jedinom slove zvraštila tvár. Počula, ako sa telo vedľa nej otriasa tichým, no trpkým smiechom.

„A bolí to niekde viac?“

Pokrútila hlavou. Prečo nemohol pochopiť, že jej sa naozaj nechce rozprávať? „Ne-neviem,“ zabrblala nejasne.

„Elyon, teraz ma na chvíľku počúvaj.“ Počkal, kým s námahou otvorila oči a až potom pokračoval: „Pamätáš sa, čo sa stalo? Skye nám toho veľa nepovedala.“

Elyon so zvrašteným čelom pozerala do jeho obavami naplnených očí. Ešte nikdy predtým ho nevidela tváriť sa takto. Desilo ju to i tešilo zároveň. Len predstava, že by ho mohla stratiť, ju mučila väčšmi ako to robil jej strýko. Radšej by denne podstúpila bičovanie len aby mohla mať svojho muža. Tak veľmi ho potrebovala. Bol svojhlavý a nesmierne hrdý a domýšľavý, ale pre ňu bol jediný na svete. Bez neho by neprežila ani jediný deň. Ako sa tak dívala do jeho ustaranej tváre, zatúžila dotknúť sa ho. Zodvihla ruku, no bola príliš ťažká. Zamračila sa ešte viac a nechala ju opäť padnúť na mäkký tartan, do ktorého ju ktosi zabalil. Prečo sa cíti taká slabá? Nechcela premýšľať, jej myseľ bola akoby zahalená hmlou, no nemohla sa zastaviť. Čo sa jej to len stalo... A vtom sa to stalo. V prudkom záblesku podobnom blesku jej v mysli doslova zažiarili spomienka na poslednú chvíľu predtým, než sa prepadla do temnôt mdloby. Panebože... malá Skye!

S prudkosťou sebe vlastnou sa vymrštila do sedu. Ani ten pohyb nedokončila a zatmelo sa jej pre očami. Celý svet sa zakrútil. Nebyť mocných rúk, najskôr by skončila na zemi. Musela na okamih upadnúť opäť do temnoty, lebo keď znovu otvorila oči, ležala na lôžku a pár nebeských očí ju pozoroval s ešte väčšími obavami.

„Musíš ostať ležať, Elyon,“ dohovára jej ako sopľavému decku. Vlastné zdravie ju ale teraz sotva zaujímalo.

„Je... je Skye... v po-poriadku?“ dostala zo seba s námahou. Jazyk sa jej plietol akoby vypila najmenej džbán vína.

„Len sa vydesila. Keď sem pribehla, všetkým sa uľavilo. Ale len dovtedy, kým nepovedala, že ty potrebuješ pomoc.“ Pri tých slovách sa Keith tváril viac ako nesúhlasne a Elyon si odrazu vedela veľmi živo predstaviť aký rozzúrený vtedy musel byť.

„Vďakabohu, nič sa jej nestalo,“ vydýchla si a snažila sa tváriť, že si jeho pohľad nevšimla.

Zazdalo sa jej, že zaťal zuby. „Prečo si nešla za mnou, ako si sľúbila tete?“ V hlase mu zaznievala jasná výčitka. Hoci dianie okolo seba vnímala len nejasne, bola si istá, že sa musí veľmi ovládať, aby na ňu nevrieskal.

„Chcela som byť sama a premýšľať.“

„Mohla si pokojne prísť o život! Elyon, na čo si myslela!“

Zamračila sa naňho. „Na čo som myslela? Na všetko! Keith, keby som išla za tebou, nenechal by si ma samú. Ja som to potrebovala, ale ty by si to nechápal. Keby so mnou niekto išiel, nezmenilo by to nič na tom, že sa Eos naľakala obyčajného hada v tráve!“ obhajovala sa. Hnevalo ju, že nemôže kričať, pretože inak by naozaj prišla o hlavu.

Keith vyzeral byť taký zaskočený, že ho hnev ihneď prešiel. „Aký had?“

„Had. Plazí sa to a má to ostré zuby, občas to hryzie. Veď vieš, vyzerá to ako lano, len je to živé.“

Pri jej odpovedi prevrátil očami. „Chceš povedať, že Eos sa splašila, lebo sa z trávy plazil had?“

„Práve som to povedala.“ Zachmúrila sa. „Vracali sem sa domov. Skye mi ukázala cestičku cez lúku, no odrazu sa Eos vzopäla na zadné. Bol tam had. Snažila som sa držať v sedle, ale nedokázala som to. Bála som sa, že sa Skye mohlo niečo stať."

Elyon netušila, čo také povedala, že sa jej muž zavrátil ako božie umučenie, ale nemala silu pýtať sa ho na to. Zajtra. Keď si poriadne pospí. Mala totiž pocit, akoby prebdela aspoň týždeň, hoci sa sotva pred okamihom prebudila. Viečka sa jej začali sami od seba privierať, no vtom sa jej muž prudko vymrštil zo sedu, až sa Elyon celá zatriasla. V tvári mal neprístupný výraz, ale jeho zaťaté päste napovedali, že sa len veľmi ťažko ovláda.

„Musím ísť ešte niečo zariadiť. Oddychuj.“ Jeho slová zase zneli ako rozkaz, no tentoraz bol aspoň rozumný.  

„Neodchádzaj,“ prosila ho potichučky a úpenlivý pohľad opierala do jeho tváre.

Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Toto nepočká, Elyon. Vrátim sa čoskoro. Dovtedy tu s tebou bude Cornelia.“

Elyon sa pri vyslovení jej mena zamračila. Až v ten moment si skutočne všimla, že postáva medzi dverami a tvári sa naozaj prazvláštne. Ešte nikdy v živote nevidela v jej pohľade také city, no bola príliš znavená na to, aby ich lúskala.

Skôr, ako stihla zaprotestovať, sklonil sa k nej Keith a pery na kratučký okamih pritisol na jej čelo. Ešte skôr, ako si ten dotyk mohla vychutnať, bol preč. Stihla len otvoriť oči, aby videla jeho chrbát mihnúť sa medzi Corneliou a verajami dverí. Z toho, ako sa na ňu teta dívala, bola zmätená. Možno preto, že jej tak veľmi tepalo v spánkoch. Preto len mlčky sledovala, keď k nej podišla. No neposadila sa k nej na lôžko, ako to predtým urobil Keith. Prisunula si nízky stolček a usadila sa naň. Bola v dostatočnej vzdialenosti, aby na ňu videla a mohla sa jej dotknúť. Elyon bolo nad slnko jasnejšie, že sa chce o niečom rozprávať. Len stále netušila, či je na to dostatočne pripravená. Síce sa už odhodlala, že to urobí, ale v tento moment? Bola rada, že ešte udrží myseľ v bdelom stave.

„Elyon,“ začal opatrne Cornelia, „prečo si ma nikdy nepožiadala o pomoc?“

„Požiadala som,“ oponovala jej Elyon pokojne. Nepotrebovala byť až taká čulá, aby neporozumela tomu, na čo sa jej pýta.

Cornelia pokrútila hlavou. „Posielala som ti listy, no ty si ani na jediný neodpísala.“

„Ja som posiela listy, no ty si nikdy nenapísala ani len riadok.“

„Ale to nie je... veď ja som ti písala. Každý mesiac jeden list. Nemohla som posielať častejšie, len jediný posol bol schopný odcválať až do Anglicka.“

Elyon sa zamračila. V hlave sa jej ešte stále mierne točilo, no myseľ jej to neoslabilo. Až ju prekvapilo, keď jej v náhlom záblesku všetko zapadlo dokopy. Písala tete listy a zo začiatku veľmi často. Vždy ich dala Avery, no neskôr, keď odišla, dávala ich strýkovi. Na vlastné oči videla, že ich dal poslovi, ale nikdy sa nepresvedčila, či ten vysoký muž, strýkov tieň a pravá ruka, naozaj odcválal. Ako mohla byť taká hlúpa? Mala dať na svoje tušenie a neveriť tomu, že na ňu teta zanevrela. Strýko jej predsa nikdy nepovedal ani len vľúdneho slova, tak prečo mu vždy verila? Keď prišiel nejaký muž, vždy sa zvedavo zakrádala tmavými kútmi, aby zistila, či jej niečo nenesie. Väčšinou to bol ten istý postarší muž s fúzami pretkanými šedinami.

„Ako som mohla byť taká hlúpa. Strýko mi klamal aj v tomto. Ako som len mohla veriť, že by si práve ty na mňa dokázala zanevrieť?“ vyhŕkla Elyon trpko. Keď si uvedomila plnú silu svojej naivity, prišlo jej ešte viac zle.

Cornelia k nej priskočila a pohladila ju po vlasoch. „Pššt, nesmieš sa z toho obviňovať. Ani jedna z nás nemohla tušiť, že ten muž je taký podliak.“

„Toľké roky som pre teba nemala prichystané nič iné, iba výčitky. To nemôžeš len tak zabudnúť, teta,“ priznala Elyon. Pri svojich slovách sa zadívala do zeme, aby nevidela opovrhnutie v očiach vlastnej tety. Keith mal pravdu, mala počúvať skôr, ako odsudzovala.

„Čo bolo, už skončilo, Elyon. Treba ísť stále vpred. Teraz si tu, na Vysočine. Keith nedovolí, aby sa ti niečo stalo a ja tiež nie. Nebola tvoja vina ako si žila,“ upokojovala ju Cornelia a aj napriek tomu, že sa Elyon vzpierala, ju mocne objala. Tetino náručie bolo také hrejivé ako si ho pamätala. Nakoniec sa predsa len poddala a tiež ju objala, no svoju myseľ nedokázala umlčať. Výčitky a vina len tak nevymiznú. Nestratia sa ako dym nad ohňom.

„Ach, tetuška,“ povzdychla Elyon so zavretými očami.

V malej izbietke zavládlo liečivé ticho. Obe ženy mysleli na krivdy minulosti a na dni, ktoré spolu ešte môžu prežiť. Veľa toho zameškali a to všetko len pre ľudskú chamtivosť a závisť. Posledná myšlienka, ktorá Elyon prebehla mysľou, však patrila jej mužovi. Túžila po jeho objatí a mäkkých perách. Chcela, aby teraz ležal vedľa nej. Pretože v tom zmätku mu zabudla povedať niečo, na čo prišla len nedávno. Lásku síce poznala už aj predtým, no tomuto citu sa nevyrovnala. Bol omnoho mocnejší. Keith jej rozospieval srdce a Elyon vedela, že nech sa stane čokoľvek, bude pri nej. Ľúbila ho, hoci nevedela, keby k tomu vôbec došlo. Keď sa nakoniec predsa len poddala spánku, na perách jej hral spokojný úsmev.

***

Vane so zachmúrenou tvárou odkopával drobné skalky, ktoré sa mu náhodou vplietli pod nohy. Pri ťaživých myšlienkach sa mračil takmer ako diabol sám. Vždy si pripadal ako tieň než ako človek. Keď chcel prežiť v otrockých táboroch, musel sa vedieť zakrádať ticho ako samotný vánok. Ani po rokoch o tú schopnosť neprišiel. Na takéto veci človek prosto nezabúda.

Telo mu stravoval neutíchajúci oheň hnevu. Považoval sa za samotára, no na jeho mladšom bratovi mu záležalo. Bola to jediná rodina, ktorá mu ostala. Vždy dlho trvalo, kým si zvykol na nové bytosti vo svojej blízkosti, no s bratovou ženou, drobnou anglickou dievčinou menom Elyon, akosi na staré návyky zabúdal. Nestrávil s ňou takmer žiadny čas, nevie o nej nič, no aj tak si ho čímsi získala. Mala to vpísané v očiach, keď sa dívala na Keitha. Vedel, že ju bude chrániť hoci aj vlastným životom, ak to bude potrebné. Keď sa dozvedel, čo sa stalo na lúke s jej kobylou, zúril horšie ako hurikán na mori. Bola láskavá, tak prečo by ju chcel niekto pripraviť o život? Dokonca ani jeho, a to je poriadny vyvrheľ, sa nikto nepokúsil ani len napadnúť. A že na to mali miestni ľudia veľa príležitostí. Tak prečo si vybrali za terč práve ju?

Odrazu ho z úvah vytrhol šuchot kúsok pred ním. Rýchlo tam strelil pohľadom a mal pocit, že sa ocitol vo svojom osobnom pekle. Muž, ktorý totiž stál pred ním, nielen, že tam bol vlastne dvakrát, navyše ho až do tohto okamihu považoval z mŕtveho.

„Raine?“ spýtal sa preludu.

Keď sa naňho muž zákerne usmial, nepochyboval, že je to naozaj on a je živý viac ako kedykoľvek predtým.

„Dobehla ťa minulosť, Vane?“

„Ako si ma našiel? A prečo si to robil?“

Obaja sa naňho zadívali akoby práve spadol rovno na hlavu ako šiška zo stromu. „Takže ty nevieš, prečo sme tu?“

Vane sa zamračil. Ruka mu ihneď skĺzla k opasku, kde mu visela dýka. „Nie.“

„Vráť nám sestru, o ktorú si nás tak nehanebne obral!“ skríkol Raine rozzúrene.

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.

Ja dúfam, že sa vám kapitola páčila. Ak nie, pokojne buďte úprimní, ja to len privítam.

S pozdravom vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 21.: