OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pád princeznej - 5. časť

12.01.2014 (13:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 985×

Prebiehala cez cestu s jednou rukou ponorenou v batohu. Vodiči na ňu rozhorčene trúbili a pokrikovali. Nevšímala si ich, len stále bežala. V tom jej zapípal mobil.

„Dočerta,“ zamrmlala polohlasne.

Konečne vytiahla papiere, zapla zips a vyhodila si batoh na chrbát. Nezastavovala ani keď ju začalo pichať v boku. Pred ňou sa začínala rozprestierať škola. Ešte päť minút. To by mala stíhať.

Zastavila až na chodbe. Zhlboka dýchala a opierala sa o skrinky. Vytiahla mobil. Na displeji poskakovala SMS od Paula.

Čítala:

Čau, dnes večer to platí? 

Rýchlo mu odpísala a hnala sa do triedy.

Hej. Tam kde vždy. 

OK. 

Vrazila do triedy a rýchlo pozrela na katedru. Vydýchla si. Profesorka ešte neprišla.

Stále zadýchaná si sadla do lavice.

Profesorka histórie, slečna Mayerská, prišla minútu za ňou. Vo dverách začala ihneď rozprávať: „Všetky domáce úlohy na stôl, prosím. Cez deň vám ich oznámkujem a zajtra vám ich prinesiem. Kto nemá, má za päť. Plus za trest urobí ešte jeden projekt.“

Gill spokojne prešla k stolu a položila svoje papiere na kôpku.

Zvyšok hodiny sa snažila sústrediť na učivo. Veľmi sa jej nedarilo, hoci teraz nasledovala jej obľúbená téma a to druhá svetová vojna. Myšlienky jej však vždy leteli k pondelku, kedy ju prišli pozrieť Turnerovci a oficiálne jej oznámiť, že ju chcú adoptovať.

„Dlho sme nad tým uvažovali, Gillian,“ začala Amy a kútikom pozrela na Jane, s úsmevom sediacu na svojej červenej čalúnenej stoličke.  „Dozvedeli sme sa to len prednedávnom. Viem, zdá sa to neuveriteľné, ale je to tak. Vieme, že nemáš ďalších príbuzných a Scott nás vytrvalo presviedčal a okrem toho, vždy sme ťa mali radi ako vlastnú dcéru, takže...“

„...by sme boli radi, keby si sa naozaj stala súčasťou našej rodiny,“ dokončili s Joshom jednohlasne.

Hľadela každému z nich do očí. Vedela, že toto rozhodnutie výrazne ovplyvní jej život. Buď tu bude trčať ďalšie dva roky bez rodiny, s každým v pätách alebo začne odznova a budú ju sledovať len oni a Jane.

Vlastne  už bola rozhodnutá pred tým, ako prišli. Dopomohol jej pri tom aj rozhovor s Jessicou. Cez víkend  všetko premyslela a došla k záveru, že ak má nejakú šancu dostať sa k plánom väznice a dozvedieť sa o jej systéme tak iba pri Joshovi. Navyše... jej túžba vypadnúť bola obrovská. A Turnerovcov má naozaj rada. Vždy mi boli ako rodina. No Scott... prečo to musel tak skomplikovať?

„Ja... ja by som bola šťastná,“ ozvala sa nakoniec pridusene.

Oči sa im zaleskli šťastím a široko sa usmiali.

„Tak... vitaj v rodine!“ priam zaspievala Amy a objala ju.  

„Počkať,“ odtiahla sa. „Vedia o tom naši?“

Vymenili si prázdny pohľad.

„Nemohli sme sa s nimi skontaktovať. Chceli sme ich navštíviť osobne, ale nešlo to. No určite by sa tešili,“ prehovoril Josh po krátkej pauze.

Prikývla. Jasné, že by nenamietali. Boli to predsa ich najlepší priatelia.

Vrátila sa k sebe. Ani nevedela ako sa ocitla pri skrinke.  Odložila knihy a pretláčala sa pomedzi ďalších študentov k telocvični. Počas cesty si prehrávala, ako Jane Josha a Amy poučovala o rôznych kurzoch, prehliadkach.  Celý proces mal trvať pol roka, ale Jany hovorila, že už su v polovici, na čo Gill skoro odpadla. Scott takisto.

Keď na to upozornili. Turnerovci sa previnilo usmiali aj s Jane.

„Uvažovali sme o tom skôr, ako si nám to navrhol, Scott. Chceli sme ti urobiť prekvapenie, Gill. Vedeli sme, že budeš súhlasiť.“

Vtedy by najradšej namietala, že nemohli, ale zahryzla si do jazyka. Aspoň to pôjde rýchlejšie! Pomyslela si a donútila sa vyčarovať úsmev. Vlastne to ani nebolo ťažké. 

„To je výborné!“ povedala a vzápätí sa zháčila. „A... chcela som sa spýtať... nemohli... nemohli by ste adoptovať aj Jess?“

Prosebne sa na nich zahľadela. Zarazene sa na seba pozreli.

„A kto je Jess?“  ovládla sa Amy a naklonila sa k nej.

„Je to moja najlepšia kamarátka. Ona...“ nedokončila. Z Amynho pohľadu jej bolo všetko jasné.

„Gill,“ začal Josh opatrne, no rozhodne. „Tri deti... to je na nás príliš.“

„Chápem,“ silene sa usmiala a sklopila oči.

 „Hej!“ zvolal zvonivý, dievčenský hlas. A niečo treplo o vedľajšiu skrinku. Mykla sa a za ňou vybuchol rehot.

Pozrela dolu. Na podlahe ležala ragbyová lopta. V tom do nej trafila ďalšia. Zúrivo zaťala päsť a obrátila sa.

Samozrejme. Nebol to nik iný ako David s fanklubom roztlieskavačiek.

„Och sorry, Doranová,“ zasmial sa David a baby okolo sa vyškierali. Pripadalo jej to ako kvikot prasiat.

Zablýskala naňho očami. „Nabudúce dávaj bacha.“

Uškrnul sa a poťažkával ďalšiu loptu. „Tak, ako je v decáku? Počul som, že sa tam prednedávnom opravovalo,“ diabolsky sa uškŕňal a roztlieskávačky sa rehotali. „Bolo na čase. Je to diera. Stavím sa, že nemáte ani sprchu, podľa toho smradu, čo z vás ide.“ Na to vybuchli do smiechu aj okoloidúci. David k nej neohrozene pristupoval, posmelený rehotom. „Ale... vieš ako sa hovorí. Každý je tam, kde patrí, čo je škoda. Mala si na viac, ale... špina zostane špinou.“

Gill sa zničujúco usmiala a obzrela sa po ostatných z Smileu. Johnyho ledva držalo päť dievčat a Jess sa ježili vlasy. Gill silnejšie zaťala päste a hlavou jej trocha trhlo.

„Máš pravdu,“ sykla. „No ja sa aspoň nehrám na to, čím nie som.“ Úškrn mu zmizol.

„Nechápem o čom točíš,“ snažil sa zasmiať, no Gill sa víťazoslávne usmiala.

„O tom ako sa všade chváliš, že si zmastil chalanov z tej partie od skladu.“ Zreničky sa mu zúžili a napol päste.Usmiala sa ešte viac a pokračovala: „Videla som to. Hnali ťa ako psa a keď ťa mlátili ty si fňukal ako malé decko: Nie chalani no tak...! Dohodneme sa! Ja som vás nebonzol...!“ napodobňovala jeho náreky.

Niekoľko ľudí sa smialo. Potom sa pridávali ďalší. Davidovy sa na tvári objavili nepekné červené škvrny.

„Tak kto je teraz chudák, ha?“ šepla, no aj tak to bolo počuť.

„Toto si vypiješ, Doranová!“ zasipel a výhražne zovrel päsť.

Vysmiala sa mu do tváre. „Už sa trasiem.“

Vykročila k Jess a Johnovi. On sa smial, no Jess, aj keď kútikmi úst jej šklbalo pri pohľade ako celá skupinka odchádza zo sklopenými ušami, bola vážna.

„Za toto sa ti pomstí. A ak nie tebe, tak niekomu z decáku určite.“

„Neboj, Jess, to neurobí,“ uistila ju Gill okamžite.

„Naozaj?“ pochybovačne nadvihla obočie.

„Naozaj,“ ozvalo sa spoza nich.

Všetci sa obrátili. Stál tam Davidov o rok mladší brat Tony.

„Nebojte, teraz nič neurobí. Dozriem na to. A kebyže sa na niečo bude chystať, upozorním vás,“ pozrel na Gill. „Môžeš na chvíľu?“

Vymenila si s Jess udivený pohľad. Tony bol v pohode, ale nikdy sa nijako nekamarátili. Boli skôr dobrý známy. Ale predsa pokrčila plecami a nasledovala ho.

„Jasné.“

Zazvonilo na hodinu. Tony si to nevšímal. Viedol ju obďaleč ku skladu s učebnicami.

„Tak čo sa deje?“

„Nuž... hovoril som si, či by si nechcela ísť večer niekam von.“

Vypleštila oči.

„Ešte raz?“

Urobil grimasu. „Pýtal som sa, či by si so mnou nešla von.“

„To je nejaký vtip? Od tvojho brata?“

„Nie,“ odvetil absolútne pokojne.

„Akože.... na rande?“

„Ak chceš.“ Nádejne sa usmial.

Vzdychla si a rýchlo po ňom preletela očami. Vysoký, plavovlasý s hnedými očami, vyšportovaná postava skvelo sa vynímajúca v obtiahnutom tričku...

„Pozri...“ začala opatrne, „dnes už mám program a... fakticky nemám veľmi chuť na randenie.“

Odul pery. „Jasne, v pohode. Chápem.“

Nadvihla obočie. „Fakt?“

„Samozrejme. Som predsa namyslený idiot z futbalového mužstva a brat tvojho najväčšieho nepriateľa. Je mi to úplne jasné.“

Prepochodoval okolo nej. Prevrátila očami, chytila ho za ruku a obrátila k sebe.

„Ver mi, že v tom to nie je. Hoci tvoj brat by nebol nadšený... ale i tak sa mýliš.“

„Tak potom? Pozri viem, že nie som práve tvoj typ, ale páčiš sa mi,“ mykol plecami, „možno by z toho niečo bolo.“

Zavrtela hlavou. „Nie nebolo. Veď... my vlastne ani nie sme taký kamaráti. Skoro sa nepoznáme.“

„Tak je najvyšší čas to zmeniť.“

Usmiala sa. „Ty sa nedáš odbiť, čo?“

„Som bratom najväčšej pijavice na svete, niečo som sa musel naučiť.“

Potlačila zasmiatie.

„Nie, Tony. Pozri si v pohode chalan, ale ja vážne nechcem nič s nikým riešiť. Mám dosť problémov aj bez toho.“

„Prečo musíš byť taká tvrdohlavá?“

„A ty?“

Ticho na seba zízali. Gill sa pomaly otočila a chcela ísť do triedy.

„Môžeš si zdvihnúť popularitu,“ začula za sebou.  Zastala. Otočila sa a neveriacky naňho zízala.

„Vážne si myslíš, že chcem patriť k takej zberbe?“

„Niekedy si takou bola. Vtedy si nebola zberba, všakže?“ odfrkol.

„Bola. Len som si to neuvedomovala. A navyše,“ podišla k nemu a zavŕtala doňho svoj povestný zúrivý pohľad, „teraz ma majú ľudia radi preto aká som. Nezáleží im na tom, koľko mám prachov alebo či mám rodičov v base. Takže radšej budem lúzer alebo špina, ako povedal David, ako patriť k tej  “elite“. Myslela som, že aspoň to o mne vieš.“

Uhol pohľadom. „Prepáč.“

„V budúcnosti si radšej rozmysli, čo povieš.“ Zvrtla sa na päte a šla na hodinu.

Keď došla, lektor španielčiny na ňu len prísne pozrel, ale viac jej nevenoval pozornosť. Nerušene rozprával ďalej o Halloweene v španielsku. 

„Čo chcel Tony?“ vyzvedala Jess pošepky.

„Pozval ma na rande,“ odvetila bez okolkov.

„Myslela som si. A čo si mu povedala?“

„Že som momentálne naladená proti vzťahom.“

„Nadšený nebol, čo?“ uškrnula sa.

„Nie. Urazil sa, ale našťastie som mu to vysvetlila. No je mi to jedno. I keby to bol neviem kto, nešla by som s ním.“

Jess sa potichu zasmiala. „Ani keby to bol Scott?“

„Ani vtedy,“ odvetila neoblomne a sklonila hlavu, aby kamarátka nemohla vidieť rumenec šíriaci sa až ku krku.

„Silencio por favor!“ zvolal lektor s rozhorčeným výrazom.

*  *  *

Paul ju čakal na konci mesta tak ako vždy. Tentoraz sedel na čiernej deke, rozprestretej na tráve. Za ním sa začínal črtať les. Lístie jemne šuchotalo vo vánku a sukňa sa jej vlnila kolo lýtok. Vôbec by nepovedala, že je september.

„Čauko,“ pozdravila mu trocha zadýchane.

„Ahoj,“ usmial sa svojim sexy úsmevom. Sadla si vedľa neho.

Kývla hlavou na deku. „To máš načo?“

„Je spln,“ odvetil a kývol tmavovlasou hlavou k veľkému mesiacu nad mestom. „Chcel som sa pokochať.“
Chápavo prikývla. „Je nádherný.“

Ovial ich teplý vánok a Paul jej k nohám položil vak.

Nadšene ho otvorila. Bolo tam všetko. Náboje, vysielačky, minikamery, ploštice a detektory na ne.

„Vážne mi to chceš len tak dať? Žiadne peniaze?“ neverila.

Pozrel na ňu a v tom mesačnom svetle sa mu zvýraznili svalnaté potetované ruky a uhrančivé oči.

„Nie. Stačí mi ak si tu so mnou chvíľu posedíš.“

Ohromene naňho civela. On a romantika? To ma podrž. Vedela síce, že Paul je drsný chalan, ktorého vychovala ulica, ale ani to mu nezabránilo pozrieť si komiks či rozprávku Tom a Jerry. Občas si to uňho pozreli a o nič sa nepokúsil, iba raz  a od vtedy nikdy,  hoci všetci chalani sa pokúšali. Áno, mal v sebe niečo, z čoho ju mrazilo, no keď ho spoznala nevnímala to.  Ale posedenie pri mesiačiku? A... zarazene vybrala dózu s jahodami v čokoláde.

Nervózne sa zasmiala.

Lišiacky ju sledoval.

„Zdá sa mi to alebo máš strach?“ Oprel sa rukami o kolená.

„Ja? Blázniš?“ Snažila sa potlačiť rozochvený hlas.

„Znervóznil som ťa?“ Naklonil sa k nej, až zacítila jeho svieži dych.

Odtiahla sa a slabo sa usmiala.

„Nie len... nevyzerá to ako kamarátske, či obchodné posedenie.“

„Veď ani nie.“

„Ešte ty začínaj,“ zamrmlala polohlasne a vzdychla.

Postavil sa tiež. Tváril sa pobavene. „To som až toľký v poradí?“

„Paul, ja nechcem nič riešiť. Ani s tebou ani s niekým iným. Takže...“ chcela sa natiahnuť po tašku, no zadržal ju.

„Veď nemusíme riešiť nič,“ zašepkal. Prešiel jej od palcom ruky až k šiji. Omámene privrela oči a zachvela sa. 

Urobil to znova. Horúcou dlaňou jej skúmal plecia, krk a palcom prechádzal po perách.

Potichučky zavzdychala.

Druhá ruka sa jej dotkla stehna. Rýchlo vytriezvela. Bleskovo mu odstrčila ruky a postavila sa. 

„Myslím, že to sme si vyjasnili. A zdalo sa mi, že si pochopil!“

Chladne sa usmial.

„No tak, Gill, viem, že to chceš. Okrem toho môže to byť tvoj bonus k narodeninám. A ver mi, že žiadna sa nikdy nesťažovala.“

Neohrozene k nej prikročil a pritiahol si ju. Boli telo na telo, takmer sa dotýkali perami. Cítila všetky  jeho svaly, tehličky na bruchu, horúčosť jeho tela.

Snažila sa ustúpiť, no držal ju ako vo zveráku.

„Pusť ma,“ sykla.

„Nie.“

Zablúdil jej rukou na pás a boky. Striaslo ju a vlasy jej začali stavať dupkom. Začala sa mykať.

„Paul. Pusti. Ma. Okamžite!“ zvýšila hlas.

Zaškeril sa. Ruka mu zašla pod sukňu a takmer okamžite našla svoj cieľ. Srdce jej začalo splašene biť. Zareagovala automaticky. Kolenom ho kopla do rozkroku.

Pridusene vykríkol a pustil ju. Nečakala kým sa pozbiera. Zhrabla tašku a utekala. Srdce jej tĺklo ako šialené takmer cítila ako jej v krvi vrie adrenalín a strach.

Počula za sebou dunivé kroky. Zdrapil ju za rameno a stiahol dozadu. Vykrútil jej ruku až zasyčala od bolesti. Vliekol ju späť, kým sa ho snažila kopať, dupať mu po nohách, či mlátiť ho druhou rukou. Hodil ju na deku, obrátil ju tvárou k sebe a ľahol si na ňu. Jeho váha jej znemožňovala dýchať.  Otvorila ústa a už-už sa jej z hrdla zúrivý dral výkrik, keď jej rukou prikryl ústa.

„Nikto ťa nezačuje, zlatko. Nikto. Len sa zbytočne unavíš. Spolupracuj a bude to fajn pre oboch.“

Nenávistne naňho zagánila a celou silou mu zahryzla do dlane.

„Nikdy!“ zvrieskla z plných pľúc a všemožne sa snažila zvaliť ho zo seba. Zavrčal a trepol jej hlavu o úžasne tvrdú zem. Odvtedy si všetko uvedomovala len matne. Cítila ako jej strháva nohavičky a ona sa letmo bránila. Nemala skoro žiadnu silu. Hlava a celé telo začalo oťažievať.

Bolesť. Ohromne rezavé pálenie je trocha prebralo. Začala sa hádzať, vrieskať, pľuť naňho, no ním to ani nehlo. Ústa sa mu ešte viac roztiahli so úsmevu a čoraz  viac do nej začal  prirážať.

Ochabla. Už to nemalo zmysel. Jediné, čo mohla robiť bolo podrobiť sa. To sa mu nebude páčiť. On chce, aby bojovala a práve preto to neurobí. Veď aj tak je to zbytočné.  Keď ju už dostal, aspoň takto mu to prekazí.

Ležala na deke. Nevedela ako dlho. Mohli to byť roky, no aj pár minút. V hlave jej dunelo a bolelo ju celé telo. Vietor ju chladil po chrbte a zadku. Zachvela sa. Kalné oči pozorovali mesiac. Mal okolo seba krvavý kruh. On to videl, bol svedkom. Keď videla, že je to zbytočné, že prehrala, pozrela naňho. Odvtedy  neexistovalo nič iné.

Už sa to skončilo. Už je preč. Pomyslela si apaticky. Je koniec.

Preglgla hrču v hrdle.

Odišiel. Dostal čo chcel. Pokoril ju. Zneuctil, poškvrnil.

Posadila sa. V pod brušku zacítila ostrú bolesť. Síce sa triasla na celom tele, avšak vnútro jej horelo. 

Snažila sa upraviť roztrhnuté tričko a podprsenku. Nohavičky mohla rovno vyhodiť. Dezorientovane sa poobzerala. Bola tu len ona. Nikto nepočul jej výkriky, prosby, preklínania.

Nikto, iba mesiac...

S námahou vstala. Pozrela na biele a tmavé  fľaky na deke. Prázdne oči sa po prvýkrát, odkedy priznala porážku, rozhoreli. Bol to diabolský oheň. Šialený a ničivý.

Zbadala tmavomodrý vak. Ústa sa roztiahli do úškľabku. Otvorila ho a vytiahla majestátny lovecký nôž. Vo svetle kruto zažiaril.

„Zabijem ťa, Paul O`Donell. Pomaly a bolestivo. To ti prisahám,“ zachripela. 

Takže, čo poviete? Táto časť mala myslím najviac kritiky, ale to bolo len dobre, lebo som ju upravila, ale ak aj teraz máte nejaké výhrady, bola by som veľmi rada, keby ste ich vyjadrili.

Snáď to však bolo aspoň o kúsok lepšie ako predošlá verzia.

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pád princeznej - 5. časť: