OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pád z neba - Prológ a 1. kapitola



Pád z neba - Prológ a 1. kapitolaJe mi cťou ukázať vám svoj príbeh. Nie je nový, nie je starý. Už názov prezrádza, o čo sa bude diať. Ale kto padol? Prečo? A ako sa s tým popasuje? Stačí, keď otvoríte a zobrazí sa vám začiatok príbehu. Dievča blúdi svetom, kam nepatrí a patrí zároveň.

a na záver by som vám rada vysvetlila, čo pre pisateľa znamenajú komentáre.

Príjemné čítanie praje Elanor. A pekný zvyšok dňa. :)

Prológ

 

Pred vznikom všetkého tu boli tri sily, ktoré mali moc tvoriť. Spoločne vytvorili všetko, čo je dnes ľuďom známe i neznáme. Vytvorili pevninu, po ktorej kráčajú, more, po ktorom sa tak radi plavia... Aj ostrov ukrytý ich zraku, ktorý nepatrí zemi a zároveň je s ňou veľmi úzko spätí.

Zem patrí ľuďom. Ostrov obývajú potomkovia bohov, ktorý však časť svojej moci už stratili a na rozdiel od prvých Troch, majú už takmer ľudské podoby.

 

Ale jedna dievčina so svojim údelom nebola spokojná. Nezaujímala sa o svet ľudí a jej nerozvážnosť rozhnevala Mocných. Preto sa rozhodli ju potrestať presne tým, čím tak pohŕdala.

 

***

 

Mathew a jeho brat Thomas sa vybrali do obchodu nakúpiť zopár surovín na nadchádzajúce sviatky. Už o dva týždne mal byť štedrí deň a aby pomohli ich mame, a z časti aby sa Thomas nedozvedel o existencii, alebo skôr neexistencii, Santa Klausa, vybrali sa do malého obchodíku neďaleko ich domu poriadne zabalený do zimných búnd a šálov. Obaja sa tešili. Bola zima, ako sa patrí. Všetko pokryté bielym závojom. Mathewa však aj pár vecí trápilo. Mama nemala tak dobré zamestnanie, aby sama zvládala s ľahkosťou uživiť domácnosť, a preto si ešte nedospelý Matt našiel tiež prácu. No na poriadnu kopu darčekov aj tak nemali dosť peňazí. A to ho veľmi trápilo. A k tomu ho trápil chorý starší brat. Chudák Edward, hádam ani nevedel, že sa blížia Vianoce.

 

Prechádzali hlavnou ulicou ich malej dedinky a obdivovali krásnu vianočnú náladu. Výklady obchodov boli krásne vyzdobené, ľudia sa tešili na nadchádzajúce sviatky a z každej strany zneli už teraz vianočné koledy.

 

 

Prvá kapitola

Vízia do budúcna. Nie je všetko tak, ako sa zdá.

Je zvláštne mať v hlave spomienky za závojom, vedieť, že sú dôležité, ale poznať ich až po dovŕšení  70-tich rokov. Ostáva len mesiac.

Otvorila som oči a sledovala som krajinu okolo seba. Spomienky som mala obkolesené hmlou a nedokázala som si presne vybaviť nič, čo by predchádzalo súčasnosti. Len čosi neurčité, veľmi matné.  Mierne som sa posadila a začudovane som sa pozerala na to niečo biele neznáme pokrývajúce zem. Vzala som to do ruky. Na dotyk to bolo hebké, no v končekoch prstov som mala zvláštny pocit. Bol nepríjemný. A teraz som si aj uvedomila, že to niečo cítim v celom tele, hlavne na nohách. Pozrela som sa na seba, vyzerala som ako človek a mala som na sebe ľahké biele šaty (a nejaký náhrdelník), pod ktorými sa mi otriasalo telo. Keby som tak len vedela prečo...

Zdvihla som hlavu a sledovala som nebo. Tak toto je teda môj trest?

A v tom sa z neba začali spúšťať zvláštne biele guľôčky. Z toho mála, čo som o tomto svete vedela, som pochopila, že to je sneh. A majú tu práve... zimu?

 

Opatrne som si pritiahla nohy k telu. Moju pokožku pomaly nebolo vidieť pod bielou pokrývkou, ktorá bola aj všade vôkol mňa. Mať skutočné telo bolo pre mňa zvláštne, ale veľmi ma rozrušilo, že sa mi ťažko hýbe, oveľa ťažšie ako predtým. Čo sa to deje?

Zastavila sa pri mne nejaká... žena. Ale mala zvláštnu tvár. Mala na nej ryhy, hlavne pri očiach a ústach. Nikdy som nič také nevidela. So záujmom som si ju prezerala, no ona po chvíli urobila odo mňa dva rýchle kroky a so zvláštne neprívetivým výrazom pokračovala vo svojej ceste.

Rozhodla som sa konečne sa postaviť, no v tom sa pri mne zastavil akýsi chlapec. Jeho tvár bola okrúhla, spoznala som v ňom dieťa. Milo sa na mňa usmial a podal mi ruku, aby mi s  postavením pomohol. Pery sa mi zvrtli do úsmevu. Pôsobil milo, ale vlasy som mu nevidela, pretože mal niečo na hlave a vlastne... celé telo mal zabalené v hrubej vrstve oblečenia.

 

***

Prudko som otvorila oči a rozhliadla som sa okolo seba. Ležala som v posteli vo svojej izbe a cez záclonu jemne presvitali slnečné lúče. Už bolo ráno a čas vstávať. Vyliezla som z postele no potom ma prepadli spomienky na môj sen.

Bolo to dlho, čo som premýšľala o minulosti. Radšej som sa tomu vyhýbala a venovala sa len prítomnosti a tomu, aby som sa o živote na zemi čo najviac dozvedela. Aj preto som sa rozhodla študovať a zapísala som sa na strednú školu zameranú na jazyky. To bola prvá vec, čo by som sa rada naučila.

A musela som priznať, že sa mi darilo. Nemala som od bohov prirodzený talent, ale išlo mi to. Stálo ma to námahu, ale mala som cieľ a preň som sa snažila už štvrtý rok. Práve som ukončovala strednú školu. Rok bol už v plnom prúde, zo všetkým strán sa na mňa valili skúšky.

Najhoršie na celých rokoch bolo, že hoci som bola ku všetkým milá, bola som priateľská a nápomocná, no nikoho som si k sebe nemohla pustiť bližšie. Dôvod bol jednoduchý. Človek sa príliš rýchlo menil. Vyvíjal. Zostarol.

A dnešný sen mi to opäť pripomenul. Rodinu, ktorú som dostala a aj stratila, jedného po druhom. Z rôznych dôvodov v rôznom čase. Ale i tak strata bolela a už som nechcela zažiť tú bolesť, keď umiera niekto, na kom vám záleží. Vidieť to... Mamu, i keď nie vlastnú, bratov, ktorí vás ihneď prijali za sestru.

 

Vošla som do kúpeľne a opláchla som si tvár. Pozerala som sa do zrkadla na svoju mokrú tvár. Bola som pomerne bledá, s jemnou bradou a hranou čeľusti pôsobila moja tvár úzko a krehko. Moje lícne kosti boli však dominantné a mierne mi rozširovali tvár, ktorú mi ohraničovali  hnedé vlasy. Teraz, v tlmenom svetle kúpeľne pôsobili tmavo, no na slnečnom svetle hrali bledšími farbami až do medených odtieňov.

A oči... Tie som mala zelenej farby. Mnohým sa páčili, ja som na nich ale nič zaujímavé nevidela.

Vzala som z pohárika kefu a prečesala som si s ňou svoje dlhé vlasy. Raz za čas sa predsa patrilo upraviť sa.

Potom som vzala kefku a umyla som si zuby. Krátky pohľad do zrkadla mi napovedal, že lepšie to nebude... Aj tak som mala problém so záujmom ľudí. Ja som sa im nemala páčiť a oni aj tak na mňa našli niečo, čo ich priťahovalo. Bolo lepšie pôsobiť neupravene. A napriek tomu to niektorých neodradilo...

Keď už som mala rannú očistu za sebou, vrátila som sa do svojej izby a prešla som sa ku skrini. Otočila som sa však najprv k oknu, teda skôr k dvom balkónovým dverám, a odhrnula som záclony. Vonku bolo slnečno, no kývanie stromov mi napovedala, že dnes by mal byť jeden z tých dní, keď mi ľadový vietor zničil radosť zo slniečka.

Vybrala som si vhodné oblečenie. Biele rifle, obtiahnuté, a k tomu voľnejší červený top. Pozrela som sa do zrkadla ešte posledný raz a potom som si len vzala tašku a vybrala som sa do učebne 3 na prvú hodinu.

Deň ubehol veľmi rýchlo. Až príliš. Preto len čo som prišla na izbu, zavolala som Tomymu. Už bol z neho muž. Dávno to nebol malý chlapec, ktorého som si pamätala. Bol už dospelý, tak veľmi zmenený, až som tomu neikedy nemohla uveriť. Žena, ktorú si zobral, mu už porodila dieťa, chlapčeka. Bol veľmi šťastný.

Ale to už bolo dávno, tak som si ho pamätala. Lenže od tej doby už ubehlo veľa času. Teraz sa mal už aj jeho synček ženiť. A práve to bol dôvod, prečo som mu chcela zavolať.

„Tom! Ako sa máš? Dlho sme sa nepočuli. Nejaké novinky?“ štebotala som nadšene do telefónu.

„Nim? To si ty? Ja sa mám úžasne, ale čo ty? Večne mladá, to by sa aj mne páčilo!“ zasmial sa. Jeho hlas bol zmenený na nepoznanie. Bol chraptivejší, tichši. Nebol už taký jasný, prenikavý a ani veselý.

Ale bol to stále Thomas. Maličký Tomy. Bol jediný, kto poznal moje tajomstvo. Jediný, na koho som sa mohla obrátiť pre pomoc.

„Ako to vyzerá s tou svadbou?“ pýtala som sa, ale trochu som zvýšila hlas. Vedela som, že starší ľudia počujú už trochu ťažšie.

„Všetko tak, ako má byť. Všetko prichystané. Došla ti pozvánka, moja? Budem veľmi rád, ak prídeš. Viem, že máš školu a tak, ale určite ľahko dobehneš to niečo málo, čo by si mala mať zameškané kvôli svadbe. Dlho sme sa nevideli. Už to bude hádam aj 15 rokov. Neuveríš, ako som zostarol.“ Počúvať jeho zážitky bolo veľmi zvláštne. Predstavila som si Tommyho, ktorého som poznala, potom dospelého Toma, a teraz sa mi v mysli vynáral obrázok staručkého pána. Cítila som ten rozdiel. Banálne veci ospevoval a dôležité mu unikali. Ale aj to asi patrilo k starobe. Bála som sa. Tak veľmi som sa bála. Nechcela som s ním tráviť primnoho času, aby mi priveľmi nechýbal a zároveň som nechcela byť dlho bez neho, pretože by to bol stratený čas pre nás oboch.

„Na svadbu prídem. Dostala som pozvánku, ale s Charliem som sa nevidela poriadne dlho. On nepozná moje tajomstvo, však? Len dúfam, že si ma nepamätá. Myslím si totiž, že raz sme sa videli a niečo som mu naznačila, no on to považoval len za žart. Aj to, že som tvoja staršia sestra.“

Charlie je Tomyho vnuk. Musím priznať, že sa skutočne skoro rozhodol mať deti. A jeho syn bol, zdá sa, po svojom otcovi – aj jeho meno niesol. A Calieho syn Charlie (je to mätúce) sa práve chystal na svadbu. Nebol starý, nemal ešte ani 30. A jeho žena bola tiež ešte mladá. Volala sa Reneé a myslím, že im to vydrží. Boli protiklady, ale veď tie sa odjakživa priťahovali. A z počutia som vedela, že je to veľmi energická a očarujúca žena.

„Uvidíme v sobotu. Bol by som ale rád, keby si prišla skôr. Čo takto v stredu?“

„Vybavím si to v škole a uvidím. Ale nemal by to byť problém. Som vzorná študentka. Tak zatiaľ ahoj,“ rozlúčila som sa a zložila som.

S pokojným pocitom som si ľahla do postele a premýšľala som, čo nového mi tá svadba prinesie. Spočiatku sa mi tento život páčil. Síce občas bol tragický, ale páčil sa mi. Teraz však blúdim týmto svetom a skutočne verím, že ešte stále trpím za svoju nezodpovednosť. Pretože takéto bezcieľne putovanie z miesta na miesto, bez možnosti vytvorenia priateľstva, bez šance zostarnúť, mať deti a zomrieť, byť ochudobnená o všetky tie bežné ľudské veci... Bola som sama. Nebolo dôležité, či niekto vie moje tajomstvo, dôležité bolo len to, že jediná budem týmto svetom plávať až do konca vekov. A to sa písal ešte len rok 1994.

Moje úvahy boli prerušené rýchlim klopaním na dvere. Do izby mi vtrhla moja spoližiačka – kamarátka. Priala som si, aby som ju nemusela odháňať, bolo to skutočne veľmi milé dievča. Teraz ma však potrebovala.

 

***

 

Čo je to komentár?

Políčko pod článkom, do ktorého je možné vkladať text a smailov?

Iste.

Ale viete čo pisateľ čaká od čitateľa?

 

Poviem Vám, ako to vnímam ja. Pri písaní príbehov mimo svoj život sa rada nechávam uniesť svojou fantáziou. V pekných chvíľach i škaredých. Všetko pramení z mojich pocitov a nálady. Z citu ktorý k poviedke chovám

Ale ak to už sem pridávam, záleží mi aj na vašom názore!

Keď niekto napíše, že sa mu môj príbeh páči, neskutočne sa poteším a s chuťou píšem pokračovanie. Zo srdca všetkých ďakujem za taký odkaz! :)

Ale čo mi to povedala? Že je to pekný príbeh. Ale čo sa páčilo? Ako čakáte, že sa to skončí? Predvídali ste sled udalostí? Čo hovoríte na postavy? Reálne a pestré sú charaktery postáv alebo ploché ako lata?

Vás zaujíma príbeh, mňa Váš postreh.

Ďakujem, že to chápete a prečítali ste si to. Ste úžasní.

 

Len Vaša Elanor ;)

->2. kapitola<-



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pád z neba - Prológ a 1. kapitola:

4. Elanor přispěvatel
26.09.2011 [21:19]

ElanorĎakujem krásne za vyjadrenia... nový diel bude najneskôr do stredy ;) Ste slniečka moje ;)

3. Rhea
26.09.2011 [18:39]

Tvoje povídka se mi líbí. Jsem strašně zvědavá, jaký cíl má ten její trest. Těšim se na pokračování. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
26.09.2011 [18:37]

LiliDarknightAch, Elí, sesternička! Ty si teda číslo! Vedela som, že to o tých komentároch chceš napísať, ale práve takto a tu? Nikdy ma asi neprestaneš udivovať. Emoticon
Nechcem byť netaktná, ale nebol toto nápad na FF? Emoticon
No nič, idem k príbehu. Je pravda, že ako v prvej kapitole sa tam nič nedialo. Ranná hugiena, nejaké tie úvahy, pozvanie na svadbu, dávny priateľ. Ale mne sa to aj tak páčilo, podnietilo to vo mne zvedavosť, ako sa asi bude dej vyvíjať. A keďže ťa poznám, nebude to nič predvídateľné a už vôbec nie jednoduché. Emoticon Ale na tie spomienky sa už teším.
Som zvedavá na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
26.09.2011 [15:40]

MillieFarglotAhoj, El. Prosím ťa, k ďalším kapitolám používaj ako obrázok toto -> http://ourstories.stmivani.eu/gallery/elanor-padzneba.jpeg
Vďaka. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!