OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 31.

30.04.2014 (08:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1332×

Časť 31.

Natalie si znovu inak založila nohy. Nervozita nepatrila k jej prirodzeným reakciám na vypäté situácie, hlavne vďaka jej vlastným nadaniam a výhodám, ale toto bolo iné. Toľko sa toho mohlo pokaziť!

Poznala ako niečo dopadne ešte predtým, než sa to začalo. Z toho plynuli povinnosti a zodpovednosť, ktorú občas nemala silu niesť. Veď na čo bolo dobré, že vedela predpovedať budúcnosť, ak nesmela poznať ani svoj vlastný osud? Detsvo jej uniklo pomedzi prsty, občas aj jej samotnej pripadalo, že sa narodila ako dospelá, aby mohla čeliť všetkému bez spoliehania sa na ostatných. Nenávidela svoje schopnosti a pritom na nich záviselo všetko v jej živote. Melanchólia napĺňala jej dušu a častokrát sa nedokázala odpútať od toho, čo videla a od toho, čo bolo skutočné. Akoby žila v inom, alternatívnom vesmíre.

A potom prišli okamihy ako bol tento. Keď mohla niečo skutočne zmeniť, zachrániť životy. Vtedy jej vlastná existencia nepripadala ako problém, zbytočný zádrhel, bez ktorého by sa každý zaobišiel. Pri takýchto myšlienkach sa sama sebe musela vysmievať. Znela viac ako zatrpknutá stará dievka, než ako dieťa, na ktoré vyzerala. Bola ako starena uväznená v tele batoľaťa. Netušila, čím si to zaslúžila, ale bolo to jej prekliatie. Vďaka tomu vedela, čo sa stane a ako to dopadne, vedela pomenovať tváre a dať názvy miestam. Vycítiť to, o čom iní netušili, čo znamená.

Hoci bola budúca Endeví, dokázala sa zahaliť do tieňov, i svetla. A to nielen seba, ale aj iných. Jej energia bola čistá a ničivá, rovnako ako uzdravujúca. No teraz bol najvýhodnejšia jediná schopnosť – a to tá, ktorá jej umožňovala ukryť pred ostatnými predmety, dokonca aj miesta. Preto súhlasila, že s tým mužom pôjde dobrovoľne. Preto teraz sedela osamotená priviazaná k stromu, hoci sa mohla v sekunde oslobodiť. V pravý moment ju Kaya bude potrebovať. A v tej jedinej sekunde odhalí ukrytú zbraň. Revolver, na ktorý by inak ani oči nepoložila. Ale v Kayiných rukách sa stane nástrojom pomsty.

Lenže do tej chvíle ešte musela počkať, hoci sa nezadržateľne blížila. Chris ju ukryl v lese, sotva dvadsať metrov od miest, kde bola aj Kaya. Myslel si, že je premúdrený a ona nepríde na to, kde sa nachádza. Podcenenie protivníka nejedného človeka stála život. Dúfala, že krv, ktorá dnes v noci bude preliata, bude patriť len zradcom.

Stačilo len počkať....

***

Kaya vedela, že sa niečo deje. Svedčal o tom fakt, že je stále pri vedomí, dokonca aj minimálne dve hodiny po tom, ako dorazil Chris, ktorý vyzeral byť až v podozrivo dobrej nálade. To šialenstvo mu očividne nerobilo dobre na zdravý úsudok. Veď ktorý normálny človek sa len tak sám pre seba usmieval bez zjavnej príčiny. Nikto predsa nerozprával vtipy a radila mu, aby sa nebavil na jej žalostnej situácii.

Rada by si to s ním vymenila. Zviaže ho reťazami, omámi svojimi schopnosťami a potom sa bude pozerať, ako sa bude krútiť. Nesmierna zábava. Už len z tej predstavy ju bolelo brucho. Alebo to malo niečo spoločné s odznievaním následkov zasiahnutia energetickou guľou. Bola tenká hranica medzi smrteľnou a omračujúcou ranou. Niekoľko sekúnd, trochu viac sily a miesto vyvrhnutia vlastného vnútra človek môže skončiť v krásnej novej posteli s vekom a ozdobným vyrezávaním.

„Ak mi uvoľníš ruky, veľmi rada ti zotriem z xichtu ten debilný výraz,“ nevydržala to nakoniec.

Chris sa nahlas zasmial. Z toho zvuku ju mrazilo v chrbte. „Čoskoro pochopíš, že proti mne nemá nikto šancu. Roztrhám toho tvojho milovaného Sarrena na malé kúsky a nakŕmim ťa nimi, zatiaľ čo tá malá pobehlica a bude pozerať.“

Kaya vyprskla. „Máš úžasnú obrazotvornosť a tá slovná zásoba... jedna báseň! Nechceš sa tým profesionálne živiť? V cirkuse im isto chýba nejaký nepodarený klaun.“

„Môžeš sa mi vysmievať ako veľmi chceš, ale to nič nemení na fakte, že ten tvoj chrapúň mi na to skočil. Išli k domu a tam nikoho nenašli. A teraz ich navediem presne tam, kam chcem. Pretože teba bez pomoci nenájde.“

Musela si zahryznúť do jazyka, aby sa jeho naivite nezasmiala. Mohol byť génius, ako sám tvrdil a neustále hlasoval, ale nebol až taký inteligentný, ak sa nechal proste dobehnúť. Bol príliš samoľúby na to, aby si pripustil čo i len možnosť zlyhania. To bola nevýhoda pýchy.

Dúfala v nejakú jeho chybu, ale nemyslela si, že príde. A teraz bola tu a takmer tomu nemohla uveriť. Príliš dlho volala v duchu Sarrenove meno. Keby hovorila nahlas, teraz by celkom zachrípla. A ako sa minúty míňali a ona netušila, či sa to podarilo alebo nie, začínala byť mrzutá, možno dokonca zranená. Stálo ju veľa síl prehltnúť vlastnú hrdosť, aby o tú pomoc požiadala. A on ani neodpovedal!

Keď to už-už chcela vzdať, pocítila to. Bolo to ako jemné pohladenie po duši, upokojujúca vlna, ktorá ju objala a nechcela pustiť. Tichý hlas v jej mysli ju začal upokojovať, sľuboval, že čoskoro bude po všetkom, len sa musí sústrediť. Netušila, komu ten lahodný hlas patril, ale až príliš pripomínal Sarrena. Nemala s týmto skúsenosti, proste sa to stalo. Ale niečo v spôsobe, ako sa cítila, jej napovedalo, že sa to predsa len podarilo. Aj keď bola skeptická voči tomu, čo jej napovedala vlastná myseľ.

„Predstavuješ si svoj pohreb?“ prehodil Chris uštipačne, čím ju prinútil opäť sa sústrediť na prítomnosť.

Zaškerila sa naňho. „Skôr som myslela na spôsob, akým si ťa Sarren opečie na ražni.“

„Asi mi bude chýbať ten tvoj nevyčerpateľný sarkazmus. A istá naivita. Kto by to bol povedal, že po tých rokoch v tebe ešte ostalo niečo také detinské.“

„Aký je tvoj veľkolepý plán? Ukecať ma k smrti? Lebo zatiaľ sa ti to nedarí.“

Chris si kľakol pred ňu a zaťahal za reťaz na jej rukách. Keď sa po tých hodinách vrátil, prvé, čo urobil, bolo, že jej povolil zovretie kovu okolo kĺbov. Mohla sa hýbať lepšie, ale stále sa nemohla oslobodiť. Jeho zámer si uvedomila hneď. Hoci to prezentoval ako nejaké ľudské gesto, bolo to len ďalšie týranie. Ak dôjde k boju, stále bude bezmocná, neschopná akokoľvek pomôcť. A to ju dovádzalo do zúrivosti. Keby mohla, vydriapala by mu oči. Ale tak blízko sa k nej nikdy nedostal. Ktovie, možno ten blázon vedel čítať myšlienky.

„Vieš, toto som plánoval naozaj dlho a všetko mi vychádza. Ani to inak by nemohlo, som proste génius.“ Hej a predovšetkým arogantný a samoľúby bastard! „Ale keďže si sa nikdy s niekým môjho kalibru nestretla a už ani nestretneš, vysvetlím ti to. Všetkých som vás prinútil sústrediť sa na niekoho iného, zatiaľ čo ja som všetko do najmenšieho detailu naplánoval. Raphael si myslí, že ma dokáže chytiť, ale neostal mu ani jediný spôsob. Pretože ako taký idiot zadržal toho tvojho veľmi vzácneho ochrancu, aby ste si nemohli povedať svoje áno. Takže ťa teraz nedokáže nájsť.“

Kaya sa takmer neudržala a uškrnula sa naňho. Pretože ani sám netušil, ako veľmi sa mýlil. Sarren nielen, že vedel kde teraz je, ale bol už na ceste. Ale pri tej myšlienke si radšej zahryzla do jazyka. Nerada kazila prekvapenia.

„A to tu naňho budeš čakať? Takto sám? No tak, nemôžeš byť až taký naivný.“

Šibalsky sa na ňu usmial. „Ale ja nie som sám. Ja nikdy nie som sám.“ S tými slovami opäť vstal a rozpažil ruky, akoby čakal, kým doňho udrie blesk. Čo bola veľmi lákavá predstava, ale kým mu nerozbije nos, bola by radšej, keby prírodné katastrofy počkali.

Keď sa už-už chcela zasmiať na jeho úbohosti a teatrálnosti, čosi sa stalo. Doteraz si bola celkom istá, že sú v celučičkom lese samí dvaja. Teda, ak nerátala tie zablchavené gule s veľkými ušami, ktoré občas preskackali okolo. A teraz jej do zmyslového poľa začínali dobiedzať odrazy energií. Minimálne dvadsiatich rozdielnych. Zamrazilo ju z toho v chrbte a chlpy na šiji sa jej z toho postavili do pozoru. Navonok si zachovávala ľadovú tvár, ale v duchu dúfala, že Sarren nepríde sám, ale minimálne s celou kavalériou. Chris mal očividne dosť stúpencov aj bez Raphaela. Ten hajzel!

„Tak máš priateľov, aké prekvapivé.“ Ticho si pogratulovala, keď sa jej nezachvel hlas.

Chris sa zarehotal. „Sú viac ako priatelia, sú to spoločníci. Vieš, keď si kríženec, máš veľa schopností, o ktorých nikto nevie. Jedno z nich je aj tvorenie takmer živých bytostí. Je nemožné ich zabiť, pretože nemajú pevné telo. A výhoda je, že kým nezabijete mňa, stále budú bojovať. A tá najvtipnejšia časť je, že sú naprogramovaní na to, aby ma chránili.“

„Takže malí vojačikovia, čo pre teba urobia masaker a ty budeš so založenými nohami čakať na výsledok. Ty si ale hajzel.“

„Snažím sa,“ zatrilkoval ako nejaká chorá balerína.

Kaya sa obzrela okolo a nie raz kalkulovala so svojimi možnosťami. Niečo v nej jej hovorilo, že Sarren je každou minútou bližšie a bližšie, ale takisto tušila, ako to dopadne pre ňu. Nemala práve najlepšie vyhliadky. Vedela, že mlela z posledného a ďalší zásah energie by ju mohol poslať do bezvedomia, z ktorého by sa už nemusela prebudiť. Takže v záujme vlastného zdravia sa musí vyhnúť ďalším prípadným ranám. Lenže to sa ľahšie povie ako urobí.

Keď už prepadala beznádeji, v hlave zacítila niečiu prítomnosť. Bolo to také isté ako predtým, keď sa spojila so Sarrenom. Nebola to konverzácia, skôr ako vycítenie jeho blízkosti. A on nebol jediný. O zmysli sa jej obtrelo niečo známe a každou sekundou sa to blížilo. Snažila sa sústrediť, ale nevedela určiť, o koho ide. Ale poznala toho dotyčného. Alebo skôr dotyčných, bolo ich viac ako pätnásť a blížili sa.

Kútikom oka sa pozrela na Chrisa, ale stále si zachovával železnú masku, takže si to buď neuvedomil, alebo ich nechal postupovať ďalej. Keď však vzduchom preletel prvý výboj a obtrel sa mu niekde o rameno, nasrdene sa pozrel smerom za ňou. Takže nie, nevšimol. Ten idiot bol taký samoľúby, že si ani nevšimol, ako mu tu ostatní doslova klopú na dvere. V duši jej zavládol mier, aký už dávno nezažila. To znamenalo, že za ňou stál Sarren. Keby mohla, vyskočila by na nohy a najskôr by mu jednu zavesila, že ju nechal máchať sa v tom tak dlho. Tentoraz mu nezničí len topánky.

„Ale, ale, ale, zdá sa, že náš génius sa predsa len prepočítal.“ Posmešný hlas však nepatril Sarrenovi, ale prekvapivo Raphaelovi. Pri jeho tóne sa napäla a opäť zaťahala za reťaze. Do ramien jej vystrelila bolesť, ale ignorovala ju. Ten pankhart si tam len tak nakráčal, akoby sa nič nestalo, akoby sa ju nepokúsil zabiť.

Chris sa škrobene usmial. „Očividne som nedostal pozvanie na túto párty, ale rád sa pridám.“ Znel sebavedomo ako vždy, ale vďaka blízkosti medzi nimi si všimla, ako mu myklo svalom na sánke. Takmer sa neovládla a zasmiala sa. Ale nakoniec to nutkanie potlačila. Hlavne keď si uvedomila, že sa jeho stráž nebezpečne priblížila. Lenže aj to jej vyfučalo z hlavy, keď sa jej nejaká neviditeľná ruka obtrela o líce.

„Vzdaj to, Chris. Je po všetkom. Vydaj mi Natalie a ja možno zvážim, že ťa zabijem rýchlo.“ Sarrenov hlas bol plný vypočítavého chladu, čo bolo ešte viac strašidelné. Ale viac ako to ju dostala informácia o Natalie. Ten magor! Predsa si zohnal poistku! Bezmocnosťou zaškrípala zubami.

„A to len tak? Bez zábavy?“ chlipne sa zasmial.

Vôbec nevyzeral byť znepokojený prítomnosťou ostatných. A tí nejednali, pretože bola v hre ona a Natalie. Šťavnato zanadávala. Chris sa hral na agenta príliš dlho. Teraz dokonale chápal lojálnosť ľudí a snahu dostať z akcie všetkých v jednom kuse. Pravidelne bola svedkom tohto stereotypu. Došľaka, veď sama rozdávala guľky len aby ostatných kryla.

Skôr, ako stihol ktokoľvek niečo urobiť, zacítila zbierajúci sa výboj energie. Nemusela byť nejako extra inteligentná na to, aby si uvedomila, čo sa deje. Chris ju o chvíľu opäť pošle do bezvedomia, pretože to tak pre neho bola väčšia zábava. Ten sviniar! Vedel, čoho bola schopná ako agentka, denne s ňou spolupracoval a mal prístup k jej spisu. Poznal každučkú pehu na jej zadku a jazvy na rukách, ešte aj koľko chlpov má na nohách, keď sa zabudne oholiť. A teraz to použije proti nej.

Privrela oči a v duchu dúfala, že sa ešte stihne aspoň raz prebudiť, hoci tomu veľkú nádej nedávala. Doriti, prečo len nemohla byť naivná bloncka, ktorá uverí čomukoľvek, čo jej povedia? Všetko okolo nej iskrilo a okrajovo vnímala krik a zbieranie sily, ale na to bolo neskoro. Vedela to.

Ale rana neprišla. Dokonca urobila tú blbosť, že otvorila oči a pozrela sa, čo sa deje. Chris stál niekoľko metrov od nej a tváril sa, akoby mu niekto stúpil na otlak. A sotva pol metra od neho stála Natalie a triumfálne sa usmievala.

„Na niečo si zabudol, chlapče, ale nevyčítam ti to. Otecko ti to nevysvetlil. Dovoľ mi vzdelať ťa. Endeví nepodlieha žiadnym pravidlám. Nič nás nezadrží, nikto nás neporazí. A našej moci nie je možné sa ubrániť. Prepočítal si sa. Vedel si, že som sem prišla dobrovoľne. Nikdy never žene, hlavne ak z vlastnej vôle príde za tebou.“

Kaya sa otriasla. Bolo desivé, akým dospeláckym tónom hovorila, napriek tomu, že vyzerala ako dieťa. V srdci pocítila hrejivý pocit. Len ťažko si priznávala, že to bola hrdosť. Áno, bola na ňu pyšná ako na vlastnú dcéru!

Chris zalapala po dychu a zamračil sa. Zdalo sa, že ho ten čin stál nesmierne úsilie. „Ty mizerný fagan!“

Natalie zacmukala. „Ale no tak, trochu slušnosti. Ja som ťa do tejto situácie nedostala. Ale aby si nepovedal, že hrám nefér, rovnako ako ty, pustím Kayu z tých reťazí a nechám ju, aby sa s tebou porátala sama. Myslím, že to bude spravodlivé. Čo povieš?“

Nedala mu šancu odpovedať. Kývla prstami a Kaya cítila, ako sa kovové oká, ktoré boli hrubé takmer ako jej zápästie, pomaly púšťali a padali z jej rúk. Na okamih pocítila neuveriteľný pocit slobody. Takmer akoby ani nemala ruky. Ale rýchlo to nahradil pocit v jej členkoch. Zakývala svalmi, aby si overila, že v nich ešte stále má cit. Prehmatala si členky a takmer nedočkavo sa postavila. Samozrejme, že sa jej zatriasli kolená. Našťastie predtým ležala pri strome, o ktorý sa teraz mohla oprieť. Nebude tu zo seba verejne robiť atrakciu len kvôli svojej nedočkavosti.

„Teraz to bude vyrovnané,“ skonštatovala Natalie pokojne, takmer až spokojne. „Chytaj!“ skríkla na ňu a skôr, ako stihla Kaya žmurknúť, letel jej smerom predmet.

Sotva sekundu predtým ako ho chytila, si uvedomila, že je to jej revolver. Odkiaľ ho vzala, alebo ako ho tam prepašovala, nebolo dôležité. V mihu sekundy odistila zbraň a zamierila. Mohla byť nadprirodzená postavička z legiend, ale pokiaľ išlo o pomstu, radšej sa spoliehala na olovo.

Chris nebol ani len taký slušný, aby sa zatváril prekvapene, alebo znepokojene, len sa usmial. „Myslíte si, že máte nado mnou nejakú výhodu? Nie, nemáte. Stále mám v pláne zabiť vás. A poriadne si to užijem.“ Kývol hlavou smerom za sebou. Kaya tušila, že tam niekde sú jeho umelo vytvorení kamaráti, hoci ich nevidela a čo bolo ešte horšie, ani necítila.

„Zabite ich!“ skríkol a začal ustupovať dozadu.

Kaya zamierila za ním a bolo jej jedno, ako okolo nej začali lietať energetické gule. Už sa nezastaví. Nemá na výber. Do tela sa jej vlial chladnokrvný adrenalín. Možno si to niektorá časť v jej tele užije, ale na tom nezáležalo. Nie, keď jej v mysli zneli posledné slová jej sestry.

***

Sarren dosť nevyberane zanadával, keď len o vlások unikol vypálenej energii od nejakého idiota, ktoré ani nevidel. Nemal čas ani len si prezrieť vlastnú dcéru, alebo skontrolovať Lilly a jej zranenia. Proste sa to stalo. V jednej sekunde všetci len tak nepohnuto stáli a zízali na Nataliine schopnosti a suverénnosť, s akou konala a hodila po Lilly zbraň, akoby to bola lopta, a v druhej boli pod paľbou. Nevýhodou bolo, že protivníkov ani necítili. Bolo takmer bezpredmetné ostať ukrytý, no robil to zo zvyku.

Keď ho v jednom okamihu nepozornosti niečo nešetrne zasiahlo do ramena, prudko sa nadýchol a pri prenikavej bolesti prižmúril oči. Pozrel sa tam a na chvíľu ostal zmätený pri tom, na čo sa pozeral. No krv na jeho pokožke a rozorvaná tkanina na tričku hovorili jasne. Vyzeralo to, akoby ho niekto spálil bez pocitu horúčosti. Roztrhal mu pokožku na malé franforce a von sa vyvalila krv. Akoby tí umelo vytvorení magori nejako dokázali energiou spôsobiť fyzické zranenie. Lenže to nebolo možné.

„To už stačilo!“ ozval sa odrazu hlas jeho dcéry.

Vyšvihol hlavu práve včas, aby videl, ako mávla rukou, akoby od seba odháňala včely. Kým sa stihol zamyslieť, čo vlastne robí, postavy okolo nich sa zhmotnili. Prudko zalapal po dychu, keď si uvedomil, že sa pozerá na presné kópie ich stvoriteľa, ibaže nemali žiadne zreničky, vlastne namiesto normálnych dúhoviek mali len bielko. Bolo to desivé a podvedome sa z toho otriasol.

Tie bytosti boli slepé a riadili sa nejakým inštinktom, alebo niečím iným, čo nechápal. Ale na tom nezáležalo. Nie vtedy, keď zazrel Lilline tmavé vlasy lietajúce vo vzduchu. Podvedome zamieril jej smerom. Vedel, že ho potrebuje. Inak by nevolala o pomoc. Hoci išlo o práve takého okolnosti, hrialo ho pri srdci, akým spôsobom mu dôveruje. Spolieha sa na neho, pretože vie, že jej pomôže a nikdy ju nezradí. Sám pre seba sa pousmial.

Stále zahalený v tieňoch potichu zamieril smerom, kde Lilly stála s namierenou zbraňou. Čím bližšie bol, tým viac chápal, že jeho dcéra nejako pomáhala. Chris tam len tak stál, ruky spustené pri tele, hoci aj na tých pár metrov cítil, ako zbieral energiu na útok. No Lilly bez zaváhania mierila a v tvári mala chlad, ktorý ho desil. Akoby sa vrátil späť o niekoľko mesiacov, keď po prvý raz prišla do baru.

„Aký je to pocit, len tak čeliť útoku a nebyť schopný brániť sa, ty sviňa?“

Sarren podišiel ešte bližšie, ale zastavil sa, keď sa na neho priamo zadívala Natalie. Akoby vedela, kde presne stojí, vyhľadala jeho pohľad. Pochopil to aj bez slov. Toto Lilly potrebovala, aby sa konečne vyliečila a bola schopná ísť ďalej. Rozumel tomu, ale nedokázal sa len tak prizerať. Lenže sa nedokázal ani prinútiť pohnúť sa a pomôcť jej. Pretože na toto mala skutočne nárok bez ohľadu na jeho sebecké maniere, ktoré mu prikazovali aby ju skryl do náručia a už nepúšťal.

Chris zachripel v napodobenine smiechu. „Je to lepšie predstavenie, keď vidíš, ako sa krútia. Ako také červy a sú bezmocní čokoľvek urobiť.“

„Pretože vieš, že by si nad nimi inak nevyhral. Môj otec by ťa bol rozprášil na maličké kúsočky a Claire by ich potom utopila.“

„Stále sa mi len vyhrážaš tým, čo by mi kto urobil. A čo urobíš ty? Budeš tu len tak stáť a dúfať, že sa o mňa postará karma? Nuž, musím ťa sklamať, to sa nestane!“ S posledným slovom vyslal svoju energiu.

Sarren sa vrhol tým smerom, ale neskoro. Lilly akoby presne odhadla jeho pohyb, skrčila sa a guľa jej neškodne preletela ponad hlavu. Nevidela ju, ale musela ju vycítiť. Hruď mu zaplavila hrdosť. Predsa len ju niečo užitočné naučil.

Napäto čakal, čo Lilly urobí, snažiac sa nevšímať si ozveny boja za chrbtom. Elektrické praskanie sa miešalo s tichým, no o to bolestnejším stonaním a nadávkami. Takmer sa začal modliť, aby boli jeho muži v poriadku. Nezniesol by, keby kvôli nemu niekto zomrel. Ale bol ako prikovaný. Kedykoľvek, keď sa chcel otočiť a priložiť ruku k dielu, niečo akoby ho zastavilo.

„Si šikovná, ale to ťa nezachráni. Dostanem ťa a potom sa budeš len prizerať, ako zabíjam toho malého fagana a tvojho neschopného ochrancu. Kde vlastne je? Takto sa o teba stará? Nechá ťa mne napospas?“

Lilly sa uškrnula. „Asi ťa nepovažuje za dostatočnú hrozbu. Máš len plnú hubu kecov, ale nekonáš. Nechaj ma napraviť to.“

A s tými slovami sa lúkou ozvala ohlušujúca rana. Ako v spomalenom zábere sledoval, ako sa malá guľka blíži k postave a v krvavom efekte mu preletela cez koleno. S bolestným nadávaním klesol na zem, no všemožne sa snažil zotrvať vo vzpriamenej polohe.

„Ty malá suka! Nech ma tá kurva pustí a potom uvidíme!“ Jeho slová podfarbovala bolesť. Sarren vedel, že nebolo dobré tešiť sa z jeho bolesti, ale nedokázal si pomôcť. On si to zaslúžil!

„Nie, nič také, Christopher. Zaslúžiš si byť rovnako bezmocný ako všetky tvoje obete,“ skonštatovala Natalie. Pri pohľade na krvavé divadlo ani okom nemihla.

„Tak aký je to pocit?!“ zavrešťala na neho Lilly a opäť vypálila, tentoraz si zobrala na paškál jeho druhé koleno. Stretom so zemou sa tentoraz už nevyhol. Sarren vedel, že Lilly stráca súdnosť, ale dokázal k nej urobiť len jeden krok. Viac mu Natalie nedovolila. Očividne ešte nestačilo.

S ďalším ohlušujúcim výstrelom si niečo uvedomil. Bolo to takmer ako blesk z jasného neba. Lilly tam stála s revolverom v ruke a ani raz nezaváhala. V tvári mala chlad, ktorý ho takmer desil a akoby si neuvedomovala, že práve z ľudskej bytosti robila ementál. Bez ohľadu na to, či si to ten pablb zaslúžil alebo nie. Chladnokrvne žmúrila oči, do tváre jej neprenikala ani tá najmenšia emócia. Na prvý pohľad bolo jasné, že takto nestrieľa po prvý raz. Nebola zahalená v tieni, akoby dávala jasne najavo svoje právo na zabitie. Teraz sa nestarala o nikoho iného, len o seba. Sebecky si brala to, čo jej on ukradol.

Ako šíp z jasného neba ho zasiahla tá myšlienka. Poznal Lilly a vedel, že by nikdy v živote nevzala do ruky zbraň. Dokonca ani hračkársku. Hnusili sa jej, lebo muži, ktorí ju občas strážili, keď jej otec nebol doma, ich museli nosiť. Kvôli bezpečnosti, alebo skôr na fasádu, pretože to všetko boli Terrovia. Keby mohla, všetky by niekam skryla, aby sa mohla len hrať a smiať sa, predvádzať sa pred ľuďmi. To malé dievčatko všetko preciťovalo a to, čo nedokázalo pomenovať, proste namaľovalo v podobe obrazu.

Lenže ona to už nedokázala. Dobre vedel, že už pätnásť rokov nezobrala do ruky ceruzku s nijakým iným úmyslom okrem toho, že s ňou niečo napísala. Zbrane sa stali jej najlepšími priateľkami a nebála sa ich použiť. Väčšinou sa za ne skrývala, pretože pre ňu predstavovali bezpečnosť. Spôsob, ako sa o seba postarať. V duchu nad jej osudom takmer plakal. Prešla si peklom a on stále dúfal, že ju to nijako nepoznačilo. Ale opak bol pravdou. Videl to v istých pohyboch jej tela a chladnokrvnosti, s akou opakovane stláčala spúšť.

Srdce mu krvácalo, ale musel čeliť tomu, pred čím utekal tak dlho. Jeho Lilly už nežila. Zomrela pred pätnástimi rokmi v kaluži krvi z tela vlastnej sestry. Namiesto nej sa zrodila žena dostatočne mocná na to, aby sa mohla pomstiť a prežiť v tomto svete. Bola zlomená a zničená, ale stále žila. Nie, nebola viac Lilly a nikdy ňou nebude. Bolo ťažké pochopiť niečo, čo všetci okolo neho vedeli od začiatku. Žena, ktorá bola podobná a taká iná, bola stále jeho. A predsa niekedy nebola. Ale jej meno znelo Kaya, nie Lilly.

Tá myšlienka ho udrela ako kladivo, ale nenechal sa tým vyviezť z miery. Zodvihol hlavu a snažil sa nevnímať Chrisa, ktorý mal prestrelené obe kolená a teraz už krvácal aj z brucha. Kaya bola rozhodnutá vychutnať si ho. Lenže on jej to nemohol dovoliť. Bol rozdiel medzi pomstou a krvilačnosťou. Ak by to nechal prerásť v to druhé, nikdy by sa z toho nevyliečila.

Vykročil vpred a zahodil svoje krytie. Tentoraz mu to dcéra dovolila. Musel najskôr pochopiť, aby ku Kayi mohol ísť? „Kaya, no tak, polož tú zbraň. Chris sa z tohto už nedostane, proste to ukonči. Nedovoľ mu, aby z teba urobil zviera.“

Kaya sa otriasla. „Nemôžem. Zabil Claire! Aj ocka! A všetkých! A on nezaváhal! Ani ja nemôžem váhať...“ No napriek svojim slovám spúšť už nestlačila. Ruka sa jej mierne zachvela.

Postúpil až k nej, jeden opatrný krok za druhým. Nechcel ju rozrušiť ešte viac. Očividne sa strácala v tom, čo robila. Napriek svojej chladnokrvnosti teraz pretekala emóciami. „No tak, Kaya, ukonči to. Zabi ho a odpusti si konečne. Nemôžeš za to, čo sa stalo. Rovnako ako nemôžeš za to, že si ako jediná prežila.“

„Mala... mala som tam vtedy zomrieť s ostatnými. Taký bol plán,“ zamrmlala, čím len potvrdila jeho najhoršie obavy.

Bez zaváhania pristúpil až k nej a zastavil vedľa jej napriahnutých rúk. Dlaňou jej objal prsty, v ktorých zvierala zbraň a snažil sa jej dať trochu zo svojej sily, ktorú už v podstate ani nemal. Bol ako vyžmýkaný citrón, ale urobí to pre ňu. Urobí zo seba zombie len aby ju opäť videl usmievať sa.

„Kaya, počúvaj ma. Smrť tvojej rodiny nebola tvoja vina, rovnako ako nie je tvoja chyba, že si prežila. Možno to tak malo byť, aby sme boli spolu. Ukonči to teraz a vráť sa so mnou a s Natalie domov. Začnime spolu a odznova. Začnime žiť bez strachu z toho, čo príde.“

Zatriasla hlavou a spodná pera sa jej chvela. „A čo ak to nepôjde? Čo ak ťa sklamem? Nie som tá žena, ktorú si kedysi poznal.“ V hlase jej zaznievali slzy, ktoré tma nikdy predtým neboli. Potláčala svoje emócie príliš dlho.

„Ja viem, že nie si. A je mi to jedno. Milujem ťa aj ako Kayu, aj ako Lilly. Nezáleží mi to, kým budeš. Vždy budem na teba hrdý. Na tvoju silu a odvahu.“

Vtedy akoby sa zlomila úplne. Ruku so zbraňou sklonila a poklesla v kolenách. Akoby ju opustila všetka sila. Skočil ku nej a objal ju rukami. Zaboril si jej tvár do hrude, vytrhol jej z ruky zbraň a bleskovo zamieril. Bez zachvenia vystrelil na Chrisa poslednú guľku, ktorá sa mu zavŕtala medzi oči. Na chvíľu sa mu tvárou mihlo prekvapenie a neviera, potom ochabol a spadol na zem, kde ostal bezducho hľadieť do neba. Sarren uvoľnil zovretie prstov a revolver skĺzol na zem.

Pevnejšie si k sebe pritiahol Kayu, ktorá sa otriasala tichými vzlykmi. Akoby sa snažila vyplakať slzy, ktoré sa v nej hromadili pätnásť rokov. Celý ten čas bola chladná ako kameň, snažila sa nič necítiť, proste si plniť svoje úlohy a bez odvrávania zabíjať. Bola silnejšia než kohokoľvek, koho kedy spoznal - a koho kedy spozná. Držal si ju pri sebe a v duchu prisahal, že ju už niky nenechá odísť. Možno ju nepustí samú ani do obchodu. Nedovolí, aby o ňu znovu prišiel.

Zodvihol hlavu a natiahol druhú ruku smerom k svojej dcére. S detsky úprimnými očami sa k nim vrhla a oboch ich objala okolo pásu. Keď sa zachvela, pochopil, že za svoju odvahu platila vysokú daň. Potrebuje svoju rodinu a tieto dve ženy viac ako kyslík.

„Milujem vás, vás obe. Pôjdeme domov. Už je po všetkom... je po všetkom,“ pošepol a pritúlil sa k nim, uvedomujúc si, že sa sám chveje.

Jeho dokonalú idylku náhle prehlušil výstrel. Cítil, ako sa Kaya s Natalie strhli, ale nedovolil im pozrieť sa. On sám si odpustil pohľad tým smerom. Pretože vedel, že v tej sekunde si svoju pomstu vydobyl aj jeho brat Lucian. Paradoxne tým aktom zo svojej ženy urobil sirotu i ženu, ktorá sa dočkala potrestania vraha svojej dcéry.

Konečne sa to skončilo.

Časť 30. ¦¦ Epilóg

Možno nás čaká ešte epilóg, ale túto kapitolu beriem ako vyvrcholenie celého príbehu. Dúfam, že sa to podarilo a zodpovedala som všetky otázky. Ak nie, pokojne ma za to zničte.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 31.: