OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 8.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 8.Snívanie

Časť 8.

Asi osemročné dievčatko oblečené v čiernych šatočkách sa zvedavo poobzeralo po záhrade. Dospeláci neboli nikde v dohľade, ale bola si vedomá toho, že tam nie je sama. So svojou veľkou sestrou a maličkou sesternicou boli ospravedlnené z účasti na pohrebe, ale to neznamenalo, že by len tak postávali v kúte a čakali. Nie, to nehrozilo, na to boli až priveľmi živé.

Lilly sa na chvíľu pozastavila nad smútkom, ktorý všade vládol. Dnes bola posledná rozlúčka s jej tetou Mayou, matkou maličkej Assi, ktorá sa s nimi teraz hrala. Ani jednu z nich nikdy predtým nevidela. Lilly bola zmätená. Otec im povedal, že je to rodina ich mamičky, ale ona o nich nikdy predtým nepočula. Ale s Claire sa chceli tváriť ako dobré dcéry a zabavili trojročnú Assi, aby sa ostatní mohli venovať smúteniu.

„Vidím ťa, Claire!“ zasmiala sa Lilly, keď svoju sestru objavila, ako sa skrýva v tieni veľkého stromu. Bolo to ich malé tajomstvo – to, ako sa vedeli skryť v temnote tak, aby ich nikto nevidel. Boli neviditeľné, ale nikto o tom nemohol vedieť.

„Ty ma vždy nájdeš,“ podpichla ju sestra a postrapatila jej vlasy.

Lilly sa zasmiala a hrane sa poklonila. „Som úžasná, ja viem.“

„Och, ty s len vyťahuješ. Mňa nájdeš ľahko, ale ešte si nenašla Asasiu.“

„To nebude ťažké, je to ešte také decko.“

Claire sa zasmiala. Bola o päť rokov staršia a vždy tá zodpovedná, ale na druhej strane s ňou vždy bola zábava a nikdy Lilly ničím nepokazila radosť. Bola tu vždy pre ňu, nikdy jej neklamala a prisahala, že ju nikdy neopustí. Mala možno ešte len osem rokov, ale dobre tomu rozumela. Nepamätala si, aká bola ich mama, zomrela krátko po jej pôrode, ale Claire bola dostatočne veľká na to, aby to všetko vnímala. A nikdy neprestala ich mame vyčítať, že ich tu nechala samé. Mali ešte otca, ale ani ten im nemohol nahradiť oboch rodičov.

„Assi je výnimočná, tak ako ty a ja. Len... iným spôsobom.“

„Akým?“ spýtala sa Lilly zvedavo a chytila sestru za ruku, ktorú jej ponúkala.

Claire potriasla hlavou. „Je našim opakom. My sme noc a ona deň. Splývame s tieňmi a ona zase so svetlom.“

„Prečo to tak je? To sme superhrdinky? Ako Catwoman?“

Zasmiala sa nad jej detskou naivitou. Vedela, že ešte neprišiel čas, aby sa o niektorých veciach dozvedela, veď ani ona sama sa ešte musela veľa učiť, ale takisto nebola slepá. Na to, že mala len šesť rokov, bola mocná.

„Nie sme ako tie dievčatá z komiksov, my sme skutočné, Lilly. A raz prevezmeme povinnosti nášho otca.“

„Ale to bude nuda!“ povedala teatrálne Lilly a dupla svojou malou nožičkou. „Nemôžeme sa radšej hrať? To bude väčšia zábava. A otec môže robiť to, čo doteraz.“ Na dôkaz toho, akú veselú predstavu má v hlave, sa roztancovala okolo a pri tom si hmkala jemnú melódiu. Claire ju poznala až príliš dobre. Mamina uspávanka, tá, ktorú im spievala pred spaním. Bolo zvláštne, že niektorá časť Lillinej mysle si ju bola schopná zapamätať.

„A mám vás!“ skríklo kdesi za nimi malé dievčatko s na hladko učesanými ryšavými kučerami. Pár pramienkov jej teraz splývalo po rozkošnej tváričke. Vyskočila do vzduchu a pomaly sa blížila k nim. Lilly sa zdalo, akoby k nim prišlo samotné slnko. Žiarila a rozdávala radosť všade okolo seba.

„Ale nemáš. Teraz som našla ja teba a vyhrala som,“ zasmiala sa Lilly.

Asasia sa vzdorovito usmiala. Hoci mala len štyri roky, bola vo svojom prejave veľmi presvedčivá. Tomu sa hovorí charizma.

„Ale ty si ma nenašla, ja som vyšla sama! Stála som vedľa teba a ty si ma nevidela.“

Lilly sa zamračila. „Nevieš, či by som ťa nenašla.“

„Nie, nenašla,“ pokrútila hlavou Asasia.

Claire sa začala smiať. „Dobre vy dve. To už stačilo. Ak sa neviete dohodnúť, asi sa už nechcete hrať. Čo keby sme išli nájsť ostatných?“

„Blé, priznaj sa, že ideš za ním! Za Nicholasom!“ povedala znechutene Lilly. Nikdy nechápala, prečo sa Claire chcela hrať s nejakým chlapcom. Veď oni nerobili to, čo ony. Nemali bábiky, lopty a nehľadali poklad. Len posedávali a stále sa na ne pozerali, akoby boli ich strážne psy. A boli nudní!

„Ja ani neviem, či Nick prišiel.“

„Ale chceš to skontrolovať!“ obvinila ju Lilly.

Claire sa usmiala, keď jej napadla spásonosná myšlienka. „Počula som, že tam budú koláčiky.“

„S čokoládou?“ Lilly sa doslova rozžiarili oči, odrazu zabudla na svoje predošlé protesty. Dokonca začala opäť podskakovať na mieste.

Prikývla. „Dokonca aj s bielou.“

Lilly zvýskla a behom jedinej sekundy schmatla Claire za ruku. Potom zamávala na Asasiu a netrpezlivo čakala, kým malé dievčatko dopodskakovalo k nim. Napriek tomu, ako vystupovala, stále to bolo ešte len dieťa, ktoré si ani neuvedomovalo, kde je a prečo. Mohla mať na sebe tmavomodré šaty, čiernu stuhu vo vlasoch, ktorá pomaly padala dole, ale netušila, prečo to tak musí byť. Považovala to za návštevu ľudí, ktorých nikdy predtým nestretla. Lilly si povzdychla. Lenže ani to jej nepokazilo radosť. Všetka čokoláda bude jej!

„Tak pohni, Claire, čo ak mi tie koláčiky niekto zje?“

Claire sa zasmiala, ale nechala sa svojou malou sestričkou ťahať smerom na terasu.

„Čokoláda, čokoláda, čokoláda!“ pospevovala si Lilly a čím bližšie bola k stolom, tým rýchlejšie išla. Miesto síce bolo určené na kar, ale Claire si bola istá, že nikomu nebude prekážať, ak si uchmatnú pár sladkostí.

„Nick?“ ozvala sa a Claire, keď prišli až ku skupinke stolov. Tri stoličky už boli obsadené. Sedeli na nich traja chalani v rôznom veku. Najstarší z nich bol Clairin rovesník, druhý o pár rokov mladší a ten posledný bol sotva o pár mesiacov starší ako Assi. No Claire mala oči len pre vysokého mladíka, ktorý bol samá ruka samá noha a hlavu mu zdobilo blond hniezdo.

Pristúpil ku Claire. „Ahoj, maličká.“

Ešte skôr, ako stihla niečo odpovedať, prehnala sa okolo nich Lilly a výskala pri predstave, ako si pochutí na sladkostiach. No ponáhľala sa až príliš. Zakopla o jednu z dosiek a letela k zemi. Claire sa vrhla jej smerom a v duchu už sestru videla natiahnutú na podlahe, keď vtom sa vedľa nej zjavil tmavovlasý chlapec a bezpečne ju chytil do svojho náručia.

„Mám ťa, Lilly,“ pošepol jej ticho. Claire si úľavne vydýchla. Občas bolo dobré, že mali svojich strážcov. Aj keď väčšinou boli neuveriteľne otravní.

„Ako si sa sme dostal tak rýchlo?“ spýtala sa Lilly a nechala sa ním postaviť na nohy.

Pokrčil ramenami. „Vždy tu budem, aby som ťa ochránil. Naveky.“

Lilly zodvihla hlavu a pozrela sa mu do očí. A vtedy sa všetko začalo točiť. V strede veľkého víru bol jeden pár zvláštnych očí. Modrá, jantárová.... jantárová a modrá. Zamatová hebkosť niečieho dotyku; hlas, ktorý šepká do tmy a upokojuje ju. Ozvena nejakých slov...

Čo hovoril?

Všetko sa prepadlo do temnoty, v ktorej nebolo žiadne svetlo, len kruté echo. Výkriky... výstrely... krv, ktorá jej stekala po prstoch... nemé prosby... Čo hovoril ten hlas? Bez tiaže... vznáša sa.... Kam ide? Modrá.... jantárová.... modrá... tmavozelená? Komu tie oči patria?

Si v bezpečí...

V bezpečí...

Mám ťa!

 

Kaya sa prudko posadila na svojej posteli a zrýchlene dýchala. Bola spotená, akoby práve odbehla maratón a všetko sa na ňu lepilo. V temnote vlastného bytu sa musela opakovane štipnúť do ruky, aby si bola istá, že už nespí. Vždy to bolo rovnaké. A keď sa zobudila, opäť to všetko cítila. Beznádej, bolesť. Pocit zrady a sklamania. Hnev. No zo všetkého najviac cítila, akoby nemohla dýchať. Jej srdce bilo nepravidelne, pretože bolo zlomené...

Potriasla hlavou a urýchlene vstala. Nestávalo sa jej často, že by sa jej niečo takéto snívalo, ale keď tak už predsa len stalo, musela to nejako zaplašiť. Po tej udalosti, keď prišla mihom oka o všetko a všetkých, sa psychiatri z rôznych kútov krajiny zhodli na viacerých veciach. Jednou z nich bol aj fakt, že vedome potláčala svoje spomienky. Nie len zlé, ale aj tie dobré. Zabudla na čokoľvek, čo by v nej vyvolalo akúkoľvek emóciu. Bola v tom až príliš dobrá, občas sa jej dokonca darilo predstierať, že nemá minulosť. A potom jej to takéto udalosti pripomenuli. Nebol to sen, ale ani vízia. Skôr ako návrat do minulosti, kde opäť prežívala to, čo sa už nedalo zmeniť.

Celá sa triasla, keď sa dopotácala ku skrini. Hodiny na nočnom stolíku tvrdili, že je ešte len hodina po polnoci. V práci skončila skôr a bola taká unavená, že ihneď zaspala. Ani sa nečudovala. Dlhé roky bola zvyknutá len ticho čakať, striehnuť na svoju obeť. Iste, vyčerpávalo ju to, ale nie tak ako fyzická práca. Niet čudo, že nepotrebovala obvyklé rituály, aby si mohla trochu oddýchnuť. Dokonca ani Jacka a jeho nadanie v sexuálne oblasti.

Potriasla hlavou. Musela sa zbaviť toho, čo sa v nej prebúdzalo. Panika sa miešala s bolesťou a túžbou niekoho zmlátiť. To nebola práve najšťastnejšia kombinácia. Jediná jej výhoda tkvela v tom, že ešte nebolo neskoro. Musela sa len dostatočne rýchlo dostať do baru dole na konci ulici. Bola ochotná tam aj utekať.

Natiahla na seba svoj typický odev. Nezdržovala sa ozbrojovaním. Teraz bola v rozpoložení, v ktorom by dokázala premôcť aj celý gang holými rukami. Takmer vybehla von z obytného domu, ktorý okupovala. Nechýbalo veľa a bola by nechala vlastný byt odomknutý. Nie, že by tam prípadný zlodej mal čo ukradnúť. V duchu sa nútila sústrediť na kladenie nohy pred nohu. Bar bol vzdialený len desať minút rýchlou chôdzou. Musela sa veľmi premáhať, aby tam neutekala.

Keď rozrazila dvere do zafajčeného baru, mala pocit, akoby vonku bolo aspoň tridsať pod nulou. Vnútorne sa snažila obrniť voči zvedavým pohľadom a zamierila rovno k baru. Opäť obsluhoval vysoký chlapík, ktorý mal jedno oko sklenené. Zakýval jej na privítanie a skôr, ako si vôbec stihla sadnúť, objavil sa pred ňou pohárik plný zelenkavej tekutiny. Nenávidela horkú chuť Absintu, ale mal dostatočne vysoký obsah alkoholu a mierne umŕtvujúce účinky, ktoré ju po pár kolách dali dokopy. Až po tom, ako to na ex vypila, bola schopná začať sa obzerať po nejakej spoločnosti.

Pri treťom drinku a značne lepšom vnútornom pocite, cítila, ako sa vedľa nej pohla stolička. Neotočila hlavu tým smerom. Očividne išlo o ďalšieho odvážlivca, ktorý si o sebe namýšľal, že by ju mohol dostať do postele.

„Piješ to ako vodu. To ti ešte nikto povedal, že si to máš vychutnať?“

Pri zvuku hlasu, ktorý ju celé dni komandoval, sa zarazila. Ruka s pohárikom jej stuhla na polceste k ústam a hlava sa jej samovoľne otočila vľavo, kde našla sedieť svojho šéfa.

„Čo tu robíš? Nemáš tých barov dosť? Veď jeden vlastníš.“

Pokrčil plecami. „Klienti vyberajú miesto, kde sa s nimi stretnem.“

„Podľa pokročilej nočnej, alebo skôr rannej, hodiny usudzujem, že tým klientom si bol ty. Nikto normálny si s tebou nedá rande o jednej po polnoci a k tomu ešte v bare.“

Zasmial sa jej argumentu. „Na tom niečo bude, ale je vidno, že si nikdy nevlastnila nič, čo by malo aspoň niečo spoločné s podnikaním.“

„Nie, to nevlastnila.“

Pozdvihol obočie pri jej odpovedi. „Desíš ma. Ty, žena s najostrejším jazykom na tejto strane zemegule, a neodvrkneš mi nič? Na očividnú provokáciu?“

„Šetrím si to na zajtra do práce.“

Zamračil sa a pohrával sa pri tom s pohárom vo svojej ruke. „Keď už hovoríš o práci, si si istá, že by si takto mala piť?“

„Nebodaj sa bojíš, že ti ohodím obľúbený pár talianskych topánok?“

Na to jej už nič neodpovedal. Kaya sa nepýtala. Ak on sám pochopil, že sa s ňou neičo deje, ešte nevypila dosť. Otupenosť sa jej šírila telom a alkohol navodzoval celkom dobrú náladu, ale napriek tomu cítila, ako sa jej hladné okraje jej vlastných démonov obtierajú o tvár i celé telo. Zvnútra jej udierali do lebky a nútili ju krčiť sa od bolesti. Chceli sa dostať von a ona nemala nič, čím by ich umlčala. Keďže vedľa nej sedel Sarren, nikto sa k nej neodvážil ani priblížiť. Nemala silu skúmať prečo. Možno by sa mala vrátiť domov a predsa len zavolať Jacka. Ten sa nikdy na nič nepýtal a prišiel. Pretože potreboval sex tak zúfalo ako ona.

Postavila sa a otupene si uvedomila, že ta trochu zaknísala. Škoda, že mal ten Absint vplyv len na jej motoriku. Jej myseľ ostávala vždy až vražedne ostrá a to bez ohľadu na to, koľko toho do seba naliala. Pravdepodobne za to mohli jej špeciálne schopnosti. Alebo len výdrž pestovaná dlhé roky. Nikdy predsa netvrdila, že bola ako tínedžer pokojná alebo slušne vychovaná mladá dáma, ktorá chodila spať so sliepkami. To nebolo nič pre ňu.

Sarren ju podoprel. „Konečne si si uvedomila, že už máš dosť?“

„A čo ak som len unavená?“ vrátila mu, spokojná sama so sebou, že sa jej neplietol jazyk.

„Ak ti ponúknem odvoz, nakopeš ma?“

Pozdvihla naňho obočie. „Bývam na konci ulici. Aká je pravdepodobnosť, že sa mi za tých pár minút niečo stane?“

„Pri tebe si jeden nie je nikdy istý. Ale ber to ako malý darček od svojho šéfa. Nechaj sa občas obskakovať.“

„Predstava môjho nadriadeného, ktorý mi pobehuje okolo zadku, je vzrušujúca,“ povedala so zvláštnym leskom v očiach.

„Beriem to ako áno,“ povedal s povzdychom a pokynul jej rukou k dverám. Mala pocit, že by ju najradšej chytil za lakeť a viedol ju, ale vysielala asi dostatočne zrozumiteľný signál, aby si uvedomil, čo by sa mu stalo, keby to skúsil. „Môj šofér už čaká vonku.“

„Ty chodíš do baru so svojim osobným šoférom?“

Pokrčil ramenami. „Povedal som ti, že som tu kvôli práci.“

„A potom, že ja som divná,“ zamumlala si popod nos.

Kaya sa otriasla. Netušila, že to takto skončí. Prišla sem, aby alkoholom všetko umŕtvila a sexom to poslala späť do bezodnej priepasti, ktorá ostala po jej duši. Ani vo sne by jej nenapadlo, že by skončila v aute svojho šéfa, ktorý ju bude sledovať starostlivým pohľadom, akoby každú chvíľu mala odpadnúť alebo s krikom vybehnúť na cestu. Pravdepodobne nemala ďaleko ani k jedenému z variantov, ale radšej by sa obesila na lustri než by mala komukoľvek ukázať čo i len náznak slabosti. A jednoznačne sa to nestane pred zrakom jej potenciálneho nepriateľa.

Ako sa vlastne stalo, že si s ním dobrovoľne sadla do jedného auta? Jasné, bolo veľmi luxusné, interiér z jemnej kože a dreva, veľký priestor. Niečo, čo človek čaká v limuzíne. Alebo vo vozidle, ktoré je určené na radovánky.

Odrazu sa k nej bez varovania pritisol a sklonil sa jej k uchu. „Nepremýšľaj už, bolí ma to.“

Prekvapene otvorila ústa, aby niečo povedala, ale nedostala na to príležitosť. Skôr, ako stihla čo i len žmurknúť, pritisol svoje horúce, mäkké pery na tie jej chladné a skrehnuté. Na niekoľko sekúnd nevedela, čo má urobiť. Ako reagovať. Či ho od seba odstrčiť, alebo si ho pritisnúť bližšie a opätovať mu bozk. Och bože, aké to len bolo príjemné.

„Po tomto som túžil tak dlho...“ pošepol, keď sa trošku odtiahol. Vzápätí sa na ňu opätovne vrhol.

Zastenala pod návalom citov, ktoré sa v nej zodvihli ako príliv. Ruky mu obmotala okolo krku a otvorila ústa, aby mu dovolila do nich vkĺznuť jazykom. Srdce sa jej prudko rozbúšilo a odrazu jej bolo až príliš horúco. Dlane jej podivne zvlhli a z hrdla sa jej vydralo túžobné zastenanie. Pritisla sa k nemu ešte bližšie, potrebovala ho mať pri sebe. Nechápala tú divnú požiadavku svojho tela, ale nasledovala ju. Vnútro sa jej chvelo niečím, čo nikdy predtým nezažila. Toto v nej nič nepochovávalo, prebúdzalo ju to. Každé nervové zakončenie ožilo, dokonca aj také, o ktorých netušila, že ich má.

„Stačí povedať áno a som tvoj,“ zamrmlal jej do ucha a následne ho pobozkal.

Keď zacítila jeho veľkú dlaň pod tričkom, stuhla. Čo to robila? Prudko sa od neho odtiahla a na chvíľu si ho zmätene prezerala. Niečo s ňou urobil. Kvôli jedinému bozku začala túžiť po niečom, čo už dlho nepoznala – po nehe. To ale nebola ona. Netúlila sa k nikomu, neprežívala to, čo robila a zo všetkého najviac sa nechvela už len pri pomyslení na niečie telo. Odtiahla as ešte viac, okrajovo vnímajúc, že auto zastalo. Pripadalo jej to ako večnosť, no prešlo len pár sekúnd.

„Nie...“ pošepla a mala pocit, že nedokáže dostatočne rýchlo nahmatať otváranie dverí. Keď sa jej to podarilo, takmer vypadla na ulicu.

Zabuchla za sebou a rozbehla sa do bytu. Jedna jej časť chcela, aby bežal za ňou, ale nestalo sa tak. Niečo sa v nej pohlo, srdce jej pookrialo a celá sa zachvela. Ak toto dokázal jediným bozkom, bude len v jej záujme, ak sa od neho bude držať ďalej. Veď ešte stále dychčala z túžby, ktorá spôsobila, že sa jej triasli kolená. Ako nejakej naivnej osemnástke!

Prudko udrela rukou do dverí. Zabolelo ju to, ale nie dostatočne. Niečo v nej nástojčivo bublalo a Kaya si bola istá, že bude musieť urobiť niečo, čo nemusela robiť už niekoľko rokov – spiť sa do bezvedomia.

Prekliaty Sarren!

Časť 7. ¦¦ Časť 9.


Tak dúfam, že teraz vám predchádzajúca kapitola dáva trošku väčší zmysel. Ale ak nie, nebuďte smutní, veď sme v podstate len na začiatku príbehu.

Čo si zatiaľ myslíte o príbehu?

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 8.:

6. Perla přispěvatel
16.01.2014 [19:32]

PerlaTak... nakoľko som ti nekomentovala, chystám sa to napraviť. Emoticon Emoticon
Akosi mi pri čítaní odpojilo internet a potom som už na to zabudla.
Časť bola úúúžasná. Najprv ten začiatok s flashbackom a potom koniec so Sarrenom. Jednoducho krása! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. mima33 admin
14.01.2014 [17:07]

mima33Tá spomienka ma totálne dostala! Bolo v nej ukrytých niekoľko odpovedí a nemyslím, že som ich správne dešifrovala Emoticon Teraz mi v hlave vŕta, čo asi robil Kayin otec Emoticon fakt ma zaujíma, čím sa živil. A čo je s malou Asasi - či ako sa to volala. Žeby to bola tá žena z predchádzajúcej kapitoly? Emoticon
Dokonca ma napadlo, či ten niekto, kto chytil Lilly, keď letela k zemi, nebol Sarren, ale nie som si istá, či mi to časovo sedí - začínam uvažovať, že celú poviedku si prečítam ešte raz od začiatku a najlepšie bude, ak si urobím aj poznámky Emoticon Emoticon Emoticon Vidíš, čo so mnou robíš? Emoticon
Inak, Sarren je... Emoticon A ja som teraz... Emoticon v siedmom nebi. Len nech si Kaya nerobí priveľké odstupy!! Emoticon

4. Kika
13.01.2014 [21:20]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 13.01.2014 [20:49]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. lu
13.01.2014 [20:29]

Ten konec♥ Mám novou oblíbenou postavu a hlavní dvojici :D Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 13.01.2014 [19:04]

No to je Emoticon ja nemám slov. A myslím že by si mala čo najrýchlejšie pridať pokračovanie. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!