OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 16.



Potomkovia anjelov - Kapitola 16.Čo sa stalo s Aeon?

Kapitola 16.

Aeon pohla očami za viečkami, no nemohla ich otvoriť. Cítila sa podivne ťažká, akoby bola celá z olova alebo niečoho podobného. Končatiny mala ešte nehybnejšie ako predtým. Kým doteraz mohla aspoň ťahať za putá, teraz nemohla ani len zaťať prsty do dlaní.

Zažmúrila oči pevnejšie a snažila sa rozpamätať, čo sa stalo. Spomienky k nej prichádzali akoby z veľkej diaľky. Pripadala si ako v hlbokej priepasti, kde sa k nej pomaličky spúšťa lano jej pamäte. Všetko pohlcovala všadeprítomná tma. Desila ju, objímala a ona sa nedokázala pustiť. Chcela otvoriť ústa a kričať, ale niečo v nej to nemohlo dovoliť. Neovládala vlastné telo.

A odrazu to tam bolo. Ako záblesk v temnote, ako maličká svetluška na zabudnutom jazere. Maličké svetielko toho, čo sa stalo predtým.

Ležala a rozprávala sa s Oscarom a jeho sestrou Stellou. Povedali jej, že na púšti sú možno Darren a Macy a hľadajú ju. Neverila tomu  vtedy a ani teraz. Lenže potom sa niečo... Niekto prišiel. Bola to žena, tá istá ako tá, čo ju našla na púšti.

Celé telo jej stuhlo, keď ju zaplavili výjavy, ktoré si nechcela pamätať, no nemohla ich zastaviť. Tí muži, ktorí dovtedy len postávali mlčky okolo a nevšímali si ju, teraz stáli okolo nich ako stádo verných bojovníkov ochotných postaviť sa aj tej najväčšej hrozbe. Súrodencov odviedli niekam preč a žena na nich kričala, že je to ich koniec. Aeon im chcela pomôcť, no nemohla. Mykala sa v putách, no tým si spôsobila len väčšie bolesti. Odviedli ich ako nejakých väzňov, akoby boli ako ona – len niečo, čo chceli izolovať, lebo je to iné. Ľudia sú strašne krvilační.

A vtedy sa pre Aeon začalo peklo. Okrem mužov v čiernom tam boli aj tí ostatní v bielych plášťoch s fanatickým výrazom v tvári. Jasne si spomínala, akú paniku cítila. Aj teraz cítila jej záchvev vo svojom srdci.

Inštinktívne sa snažila pohnúť ľavou rukou, keď ju zahalil ďalší obraz. Cítila niečo ostré na zápästí, akoby ju niečo bodlo. Možno nejaký hmyz. Zacítila bezmocnosť, svaly jej oťažievali a vlastné telo sa stávalo neovládateľným. Jediné, čo jej ešte fungovalo, bola myseľ.

V ušiach počula jakot tej ženy. Prekrikovali ju aj iní, ale ona bola všade. Pokladala jej podivné otázky. Chcela odpovede, ktoré jej Aeon dať nemohla.

Odkiaľ si?

Sú tu aj iní?

Čo chceš od ľudí?

Chcete zničiť náš svet?

Nevedela na ne odpovedať ani keby chcela. Netušila kde je, odkiaľ sem prišla ani či sú tu vôbec Darren a ostatní. Na jediné však vedela odpovedať – nechceli zničiť ich svet. Nemohli, pretože potom by zničili aj seba. Lenže nemohla im povedať, že prišla z magického sveta, ktorý existuje len vďaka spojitosti s ich svetom.

Ako tam tak ležala v tme a snažila sa poskladať kúsočky vlastnej pamäte, začula zvláštny zvuk. Akoby bzučanie spojené s piskotom. Pravdepodobne sa tá hnedovlasá žena snaží prejaviť. A je argesívna, pretože vzápätí sa ozval tlmený zvuk, akoby niečo dopadlo na zem.

***

„Darren, motáme sa už takmer dva dni a ten prekliaty vchod sme nenašli! Ako dlho chceš piecť vlastný mozog kým pochopíš, že cestu do podzemia nikdy nenájdeme?!“ skríkla na smrť vyčerpaná Macy, keď do seba hodila posledný dúšok vody, ktorý jej ostal.

Darren nezodvihol hlavu, len ďalej prepaľoval rozhorúčený piesok pod svojimi nohami. Vedel, že má sestra pravdu, ale nedokázal ju počúvať. To by priznal vlastnú porážku a to nemohol. A nielen kvôli tomu, že prisahal, že Aeon nájde. Nevedel by žiť bez nej, bez jej smiechu, nežných očí, múdrosti, krásy, dobrosrdečnosti a úprimnosti. Nech ho čert berie, ale dokonca mu chýbala aj tá jej neskutočná tvrdohlavosť, ktorá sa hravo vyrovnala tej jeho. Lenže namiesto toho má len kruté spomienky a ubezpečenie dračice, ktorá neustále lietala nad ich hlavami, že je presne na tom mieste, kde stoja. Ibaže je pod zemou. A oni nepoznajú cestu.

Zhlboka, trhane sa nadýchol suchého vzduchu. „Ja viem, Macy, ale ona ju proste niekde je. Cítim ju. Je blízko,“ pošepol sotva počuteľne. Ale aj nesmierne ďaleko, dodal si v duchu sám pre seba.

„Darren?“ zvolala naňho sestra zmätene.

Otočil sa na ňu všimol si, že stojí sotva tri metre od neho a ukazuje kamsi do diaľky pred seba. Zamračil sa ešte viac, no sledoval smer, ktorý mu naznačovala. V rozmazanom obzore sa odrazu čosi pohlo. Nejaká tmavá bodka, ktorá bola stále väčšia a väčšia. Žmúril a namáhal oči, aby videl viac, ale nedokázal s tým nič urobiť. Proste len musel čakať, kým sa to viac priblíži. Po pol minúte celkom presne vedel, čo sa to k nim blíži. Vyletel skôr ako stihla Macy čo i len žmurknúť a v sekunde držal pod krkom neznámeho, udýchaného muža.

„Zadrž!“ vykríkol okamžite, ruky zodvihnúc v bezmocnom geste. Darren sa naňho zamračil ako sto čertov, no trochu povolil stisk okolo jeho krku. Teraz ho držal len za golier tmavomodrej košele.

Darren si ho prezrel od hlavy až po päty. S prekvapením si uvedomil, že to je len unavený mladík. „Kto si a čo tu chceš?“

Mladík vyzeral akoby mu odľahlo. „Nie je dôležité ako sa volám a kto som. Prišiel som vám ponúknuť moju pomoc. Samozrejme len za predpokladu, že tu hľadáte... toho anjela.“

„Kde je?!“ zrúkol len čo pochopil význam jeho slov. Nemohol uveriť, že sa na nich konečne usmialo šťastie.

„Len sa upokoj, dobre? Nepomôžeš jej, keď sa tam bezhlavo vrhneš, pretože môžeš ľahko skončiť rovnako ako ona. Pripútaný k posteli, kde ťa budú skúmať ako nejakú zvláštnosť. A naozaj pochybujem, že by ste vy dvaja neboli rovnako zaujímaví ako je ten anjel.“

Darrenovi už pomaly dochádzala trpezlivosť. Zlostne zatriasol mladíkovým telom, až mu scvakli zuby. „Kde. Je!“ pretisol pomedzi zuby, no to už mu na plece dopadla sestrina ruka a ťahala ho preč. Poddal sa, no neochotne. Neznášal, keď naňho používala svoje schopnosti.

„Darren, tým, že z neho vytrasieš dušu, nič nezískaš. Nechaj ho hovoriť,“ napomenula ho Macy, no aj v jej hlase bola jasne citeľná nedočkavosť. Otočila sa na neznámeho mladíka. „Moje meno je Macy a toto je môj brat Darren. Kto si a čo nám povieš o Aeon?“ Za svoj pokojný tón sa v duchu potľapkala po pleci.

Mladík si ju prezrel horúcim pohľadom, no ostal stáť na mieste. „Ja som Oscar a viem, kde je vaša priateľka. Je v podzemnom výskumnom laboratóriu pod vašimi nohami. Ste na správnom mieste, ale vchod je asi sto metrov zo smeru odkiaľ som prišiel. Musíme si pohnúť, inak bude neskoro. Keď som odchádzal, pchali do nej nejaké látky, aby ju prinútili hovoriť. Neviem, ako dlho to ešte vydrží,“ hovoril naliehavo.

Darren s Macy naňho chvíľu podozrievavo pozerali, no keď si všimli bolestný výraz v jeho tvári a strápené oči, neváhali viac. „Počkaj ešte, musíme sa dohodnúť s našou priateľkou,“ zamrmlal Darren a už silnejším hlasom zvolal: „Gwithiel, poď dole!“

Oscar sa na nich díval akoby nemali všetkých päť pohromade, no nepovedal ani slovo. O to viac bol prekvapený, keď sa na zem, sotva päť metrov od neho, vznieslo obrovské červené telo pokryté šupinami. Plamenný pohľad sa zaprel do toho jeho a nedokázal odvrátiť hlavu. Len sa nemo prizeral, ako ho to obrovské stvorenie sleduje, akoby mu videlo až na dno duše a do každého zákutia mysle. Nedokázal sa pod tým pohľadom ani báť. Nenašiel dôvod, keďže teraz aj tak sníva.

„Nesnívaš,“ ozvalo sa mu odrazu v mysli, až nadskočil. „Ja som skutočná dračica, hoci je to pre teba neuveriteľné. Tú, ktorú si sa rozhodol ochrániť a pomôcť jej, je aj pod mojou ochranou. A ja ti za tvoju pomoc ponúkam protislužbu – domov pre teba a tvoju sestru. Viem, že nemáte kam ísť, preto tu ostávate. Ale sú aj iné miesta, kde ľudia potrebujú lekársku pomoc.“

Oscar si ju nedôverčivo prezeral. „Prečo by si to robila? Nepoznáš ma, čo ak klamem?“ skúšal ju.

Púšťou sa odrazu ozval hlasný rev, ktorý mal pripomínať smiech. „Už čoskoro pochopíš, človiečik, že bytosť ako ja sa nedá oklamať. Keby si nemal čisté úmysly, už by si tu nestál.“

Nasucho prehltol, keď počul ten smrteľne vážny tón. „Lenže ako ju odtiaľ chcete dostať? Môžem vás zaviesť dolu a ukázať miesto, kde ju ukrývajú. Ale laboratórium je plné mužov z ochranky. Sú ich desiatky a treba pripomenúť, že aj tí vedci sa vedia brániť, niektorí dosť dobre. Hlavne ak ide o niečo, čo chcú a považujú za svoje,“ podotkol rozvážne. Darren uznal, že na človeka je nesmierne odvážny a lojálny. Netušil, čo mu Gwithiel hovorila, ale nezáležalo mu na tom. Chcel nájsť Aeon a ak sa mu to podarí... možno ho aj pobozká. No dobre, to neurobí, ale určite mu bude do smrti vďačný.

„Vieš, človiečik,“ hovorila Gwithiel tak, aby to počuli aj ostatní, „ja som veľmi mocná bytosť. Ukáž nám miesto, kde ju ukrývajú a ja zariadim, aby nás nenašli. Bude to bezpečné.“

Oscar prepadol pochybnostiam len na chvíľočku, no hneď sa rozplynuli. Stačil mu jediný pohľad na majestátne stvorenie stojace pred ním. Na chvíľku sa cítila ako Alica v krajine zázrakov. Mal pocit, že všetky jeho detské príbehy mu zrazu ožívajú pred očami. Akoby znovu počul slová jeho matky čarujúce mu pred žiarivými očkami prenádherné a vzdialené svety. Kde boli lepší ľudia a neexistovala nenásytnosť.

„Mýliš sa, človiečik. Všade je nenásytnosť, hoci vždy po niečom inom. Niekde po peniazoch, inde po moci. No po skutočnej moci, po schopnostiach. Náš svet ovláda hlad po mágii. Nie je to tam také krásne ako v Raji, hoci to tam tak vyzerá. A teraz poďme,“ pobádala ho k činnosti Gwithiel.

Oscar nepatrne kývol smerom k ostatným. „Poďte, musíme sa ponáhľať. Ako som povedal, neďaleko odtiaľto je podzemný vchod. Vaša priateľka, Aeon, je na najnižšom poschodí v poslednej miestnosti. Je to ďaleko od ostatných a ak by sa jej podarilo oslobodiť, nikdy nenájde cestu v tom labyrinte chodieb.“

Macy spustila vplyv svojich schopností. Darren rýchlo porkútil hlavou, aby sa spamätal. Postrčil mladíka dopredu a musel sa veľmi ovládať, aby to bolo len jemne. Mal chuť mu zalepiť ústa a strkať ho pred sebou, aby čo najskôr mohol objať svoju Aeon. Ak ju čo najskôr nepobozká, zošalie z toho.

„Poďte za mnou, ja vás povediem,“ odvetil a s úškrnom na perách sa vybral cestou odkiaľ prišiel.

Darren sa vybral hneď za ním a ani sa neobzrel. Veľmi dobre vedel, že Macy ide za ním takmer ako jeho tieň a Gwithiel je už dávno späť na oblohe. Nechápal, kde sa tam ukryla, keďže tu nebolo ani jediného mraku, ale v podstate mu to aj tak bolo jedno. Celú jeho myseľ zamestnávalo pálčivé očakávanie. Dokonca mu prestalo prekážať, že má tenisky plné piesku a pri každom kroku sa zaborí do tej sypkej cesty až po koleno. Nakoniec si prestal všímať aj pot, ktorý mu stekal po čele a krku a lepil mu oblečenie k telu.

Ani sa nenazdal a mladík pred ním sa začal kamsi prepadávať. Prišlo mu to zvláštne, no len dovtedy, kým si nevšimol nenápadne schody vedúce kamsi do podzemia. Už vedel, prečo si ich predtým nevšimli. Chránil ich totiž železný poklop zamaskovaný v piesku. Musel uznať, hoci neochotne, že ľudia vedia byť aj nápadití a nenápadní. Ale len ak veľmi chceli.

Keď postupovali ďalej tmavými chodbami a schodmi, nikoho nestretli a všade vládlo podivné ticho. Darrenovi to prišlo zvláštne a desivé. Ako ticho pred búrkou. Pripisoval to svojej nedočkavosti a schopnostiam Gwithiel, ale ani to ho neupokojilo. Radšej rýchlo nahmatal dýku, ktorú nosil na opasku a nenápadne ju poťažkal v dlani. Keď prechádzali okolo tlmených svetiel, blýskala po stenách veselé odlesky.

„Je tu až desivé ticho,“ sykla Macy za jeho chrbtom. Ani sa neobťažoval jej odpovedať, len naďalej sústredene sledoval okolie. Aj tak nevedel, čo povedať.

„Poďte, pôjdeme k výťahom. Budeme tam skôr,“ upozornil ich Oscar, zamieriac doprava.

Ocitli sa v rovnakej chodbe v akej boli predtým, no táto sa zvažovala dole. Ani nie po troch minútach boli na jej konci. Darrenovi mimovoľne prešiel mráz po chrbte, keď sa ocitli pred kovovými dverami, na ktorých svietilo malé, červené svetielko. Pod ním bolo malé tlačidlo, ktoré Oscar vzápätí stlačil. Macy sa zamračila odporom, no nepovedala nič. Nikomu by nepomohlo, keby sa teraz priznala k svojej klaustrofóbii. Veď tá cesta určite nebude taká dlhá. Tiché cinknutie jej v ušiach znelo ako gong ohlasujúci súdny deň.

„Teraz pôjdeme na najnižšie poschodie,“ podotkol Oscar, keď vošiel do toho stiesneného priestoru. Macy len naprázdno prehltla, ale cúvnuť nemohla. Nemala to v povahe.

Vošla za Darrenom, postaviac sa vedľa mladíka, ktorý ju starostlivo pozoroval. Akoby poznal pravý dôvod potu, ktorý jej stekal po ľadovo studenej pokožke. Keď sa výťah s trhnutím pohol smerom dole, tuho zavrela oči. V takýchto chvíľach by svoju nevlastnú sestru najradšej zadupala do zeme. Keby nemala deravú hlavu, teraz by mohla normálne stáť a nemusela by sa krčiť v rohu ako nejaká ranená laň. Ani nevedela, či ju viac rozčuľuje ten strach alebo bezmocnosť zbaviť sa ho.

Z ničoho-nič ju za pevne zaťatú päsť chytila niečia teplá a veľká ruka. Strnulo sa otočila a zistila, že ten opovážlivec nebol nikto iný ako Oscar. Takmer nežne sa na ňu usmial, až mala chuť roztopiť sa.

Ty trúba, upokoj sa! Nie je to žiadny Johny Depp, len obyčajný smrteľník! okríkla sa v duchu.

„Nemusíš sa báť, čoskoro tam budeme. Predstavuj si, že si v lese. To vždy pomôže,“ pošepol jej do ucha. Radšej sa ho ani nepýtala odkiaľ to má. Z jej neznámeho dôvodu ho proste poslúchla. Predstavila si, že je doma. V rozľahlej púšti, ukrytá pred zrakom všetkých ľudí. A na jej obrovské prekvapenie jej to pomohlo. Až do takej miery, že si ani nestihla uvedomiť a výťah opäť zacinkal. Dvere sa otvorili, no ona nebola schopná pohnúť sa. No ani nemusela. Oscar ju až priveľmi ochotne vyviedol von, stále ju držiac za ruku.

Macy sa placho usmiala a radšej ustúpila. „Ehm... ďakujem,“ zamrmlala sotva počuteľne, pozerajúc do zeme.

Oscar chcel neičo povedať, no prerušilo ho Darrenovo prekvapené zvolanie: „Gwithiel, si úžasná!“

Obaja sa k nemu obrátili a ostali stáť s otvorenými ústami. Pred nimi na zemi ležali desiatky ľudí. A všetci do jedného spali. Nikto si ich nevšímal, nikto o nich nevedel. Dračica splnila slovo a nikoho z nich to neprekvapilo.

„Teraz pôjdeme na koniec chodby,“ pobádal ich k pohybu Oscar. Jeho hlas znel naliehavejšie.

Darren si takmer bytostne uvedomoval blízkosť Aeon. Netušil ako to vedel, ale niečo mu hovorilo, že je takmer na dosah ruky. Ako šiesty zmysel. Prekračujúc spiace telá, mal čo robiť, aby sa ovládol. Najradšej by sa bol rozbehol. Jedinou zábranou bol fakt, že nevedel kam.

Oscar sa odrazu zastavil pred čiernymi dverami s číselným kódom namiesto kľučky. Rýchlo tam niečo naťukal a dvere sa so sykotom otvorili. Na chvíľu zaváhal.

„Vojdite, ja musím ísť nájsť sestru. Stretneme sa o desať minút pred výťahom,“ povedal, rozbehnúc sa preč. Obaja na chvíľu za ním pozerali, no keď sa im stratil za rohom, upútali svoju pozornosť opäť k dverám.

Darren vošiel prvý, opatrne otvárajúc dvere viac, akoby sa bál, čo ho za nimi čaká. Keď vošli, ocitli sa v obrovskej miestnosti bez okien, kde okrem rôznych prístrojov bzučala aj klimatizácia, ktorá tu vháňala suchý púštny vzduch. Na dohľad mali tri ležiace postavy v bielych plášťoch. Pri každej ležali akési papiere. Obaja trochu znervózneli. Darrena prepadli obavy, že tu nie je a ten mladík ich oklamal. Keď vtom sa spoza rohu, kde povieval záves, ozval tlmený zvuk. Skoro ako ston.

Bez rozmyslu sa tam vrhol, dokonca ani Macy so svojimi rýchlymi reakciami ho nestihla nastaviť. Rukami strhol biely záves na zem. Ani nedopadol, keď zalapal po dychu a ostal stáť. Pred ním na tvrdej posteli, aké majú v nemocnici, ležala bezmocná postava. Hoci bola vychudnutá a strhaná, okamžite ju spoznal. Krídla mala roztiahnuté od tela, a aby nimi nemohla hýbať, mala ich zviazané hrubým lanom. Takisto pevne mala upevnené aj ruky a nohy. No najviac ho bolel pohľad na jej unavenú tvár. Kedysi z nej doslova sršal život a šibalstvo, líca žiarili červeňou a oči diabolskými iskričkami. Pri pohľade na ňu teraz ho prepadla zúrivosť. Oni ju neväznili, ale zničili. Zlomili jej ducha a to, čo teraz ležalo pred ním, bola len bezduchá figurína so zavretými očami. Bola bledá a vyzerala takmer ako mŕtva. Keby nedýchala, myslel by si to.

Pevne zaťal zuby, aby sa ovládol. Prudko zodvihol dýku a začal ňou rozrezávať laná a popruhy. Keď pod nimi zbadal červenú a zodretú kožu, takmer vyletel do vzduchu od zlosti. Jediné šťastie pre tých hlupákov bolo, že spali a fakt, že on nikdy nezabil bezmocnú bytosť, ktorá sa nevie alebo nemôže brániť. Gwithiel na neho uplietla poriadny bič. Asi s ňou bude mať veľmi vážny rozhovor na tému pomsta a potreba jej vykonania.

Už-už chcel Aeon zodvihnúť do náručia, keď odrazu otvorila oči. Hmlistý opar jej prekrásnych žltých očí ho nazúril ešte viac. No ona sa aj napriek zjavným bolestiam, ktorými trpela, mdlo usmiala.

„Ak už máš byť môj sen, zober ma aspoň domov,“ pošepla, pričom hneď zavrela oči a upadla do tmy.

Kapitola 15. ¦¦ Kapitola 17.

 


Dúfam, že sa vám kapitola páčila a nezavraždíte ma za ten koniec. Ono je to predsa len lepšie ako ten predošlý. Veď ju našli!

S pozdravom vaša Lili D. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 16.:

5. semiska přispěvatel
02.01.2012 [21:07]

semiskaNádhera, zachránili ji. Snad nebude moc zdrogovaná apovede se jim ji dostat pryč z toho výzkumáku. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. blotik
31.12.2011 [1:00]

Tak jo dvojčátko. Při začátku jsem se strašně klepala, jak jsi to popisovala. No dobře, možná to bude tím, že je mi zima, ale to je velice nepodstatný detail. Emoticon Když tam Oscar s Gwithiel kecal, zdálo se mi to trošku urychlené. Chápu, že už chtěli jít a Darren to nijak nenatahoval, jen mi tam něco chybělo, to víš, ten náš pocit. (Každopádně jsem se usmívala jako blbeček při tom, jak vyjmenovával, že se mu líbí i její tvrdohlavost, myslím, že víš proč Emoticon ).
A taky si myslím, že Macy bude s Oscarem. Možná by se k sobě hodili. Oba musí dělat něco, co je přinutili dělat ostatní, no ne? Jenom další detail, ona zná Deppa? Copak už byla ve světě lidí?Emoticon
No a ten konec... dovjčátko, ty jsi mě skoro rozbrečela. Fuj, fuj, hnusní lidé.Emoticon
Dobře, tak už jsi mě rozplakala úplně. Fajn, přiznávám se, chci další dílek a pomstu. Přidávám se k Darrenovi. Emoticon

Je to úžasné, ale chci další dílek. Emoticon Emoticon Emoticon

3. Elanor
30.12.2011 [23:10]

Ach lil, to bolo opäť raz krásne. Som rada že ju našli aj ked tí luda by si zaslúžili a nie len jednu do nosa.Snád sa mu podarí nejako vybaviť tú posmtu :D to by som si poriadne vychutnala :D Inak, teším sa na pokračko ;) Emoticon

2. BJaneVolturi
30.12.2011 [21:03]

Honem pokráčko! Hrozně se těším, až se Aeon setká se svou dačicí...

1. MillieFarglot admin
29.12.2011 [19:50]

MillieFarglotKonečne ťa môžem sfúknuť za gramatiku aj ja. Emoticon Čiarky ti tam chýbali občas. Emoticon Ale vykašlať sa na gramatiku.
Pááni, oni ju našli! Oskara začínam mať rada. Emoticon Len dúfam, že je Aeon v poriadku.
Sistr, kapitolka bola vydarená, aj dĺžka bola fajn. Emoticon Emoticon
Kedy bude pokráčko? Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!