OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 20.



Potomkovia anjelov - Kapitola 20.Dozvie sa Aeon konečne pravdu o Darrenovi? A čo sa vlastne dozvedela zo spomienok svojich predkov?

Kapitola 20.

V neveľkom kruhu potomkov sa práve dve postavy, muž a žena, opatrne zviechali zo zeme. Upierajúc na seba nahnevané pohľady, snažili sa urobiť si poriadok v tom zmätku, ktorý sotva pred pár minútami mohli nazývať spomienkami. Lili upriamila zrak na dračicu stojacu za sebou. V myšlienkach sa jej pýtala, čo sa to tu, do horúcich pekiel, vlastne deje.

Zdá sa, že tvojej sestre sa to nakoniec podarilo, prehodila Galadriel takmer znudene. Akoby to očakávala.

Lili sa zamračila. Hovoríš o tom, čo sa nám snívalo? Skutočne Aeon mohla nájsť riešenie tohto chaosu? pýtala sa jej pokojne v duchu, hoci jasne cítila pohľady, ktoré sa jej zabodávali to chrbta.

Povedzme, že je na dobrej ceste, zasmiala sa hlbokým hlasom, až sa otriasla zem pod jej silnými nohami. Pazúry mimovoľne zaryla hlbšie do trávy.

Odrazu niekto Lili poťahal za plece. Keď sa otočila, stretla sa s párom tmavomodrých očí, v ktorých svietilo znepokojenie. Usmiala sa na brata. „Nemusíš sa báť, bude to v poriadku,“ ubezpečila ho. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že jej neuveril.

„Ale to, čo sme videli...“ Nedokončil. Ani nemohol, pretože mu Lili skočila do reči:

„To, čo sme videli, je spomienka na minulosť. Vďaka nej nás čaká nová budúcnosť. To je to, čo som v posledných dňoch stále videla v snoch. Toto nás čaká,“ pošepla s úsmevom, hoci vo vnútri cítila strach. Ak sa so sestrou pustia do tohto všetkého, nemusia to prežiť. Vlastne nikto z nich.

***

Aeon so sánkou takmer pri kolenách pozerala na scénu pred sebou. Hoci bola vydesená a zarazená tým, čo videla, nemohlo ju to nedojať. Videla obrovského, tvrdého muža, ktorý sa teraz nežne usmieval na malé dievčatko. Stále mu viselo na krku a očividne sa ho nehodlalo tak skoro pustiť. A on nemal v pláne pustiť ju. Bože, čo by dala za to, keby aspoň jediný raz mohla takto objať svojho vlastného otca. V tom momente, keď začula vlastné myšlienky, ju prepadol takmer iracionálny pocit závisti. A spomienky minulých generácii akoby znovu zakryla stena nevedomosti.

„Ocinko,“ vyhŕklo odrazu dievčatko, čím prerušilo jej bolestné zápolenie, „kto je tá teta? Prečo sa na mňa tak pozerá?“

Darren sa usmial na svoje slniečko, pohladiac ju po hebkých vláskoch. „To je Aeon, bude u nás bývať. Páči sa ti?“

Dievčatko si ukrylo tváričku do otcovej hrude a krútilo hlavou. Darren sa na nej musel potichu zasmiať. Keď išlo o to, kto vylezie na najvyšší strom alebo pôjde rozzúreného vlka ťahať za chvost, jeho dcéra nemala v odvahe konkurenta. Ale keď prišlo na zoznámenie sa s neznámymi bytosťami, skryla si tvár do jeho nohavice a odmietala sa ho pustiť. Rovnako ako teraz.

Otočil sa na Aeon s úmyslom poriadne tie dve zoznámiť, ale pri pohľade na jej zarazenú tvár a ľútostivý výraz v očiach sa zastavil. Tušil, že to na ňu bude príliš a mal pravdu. S povzdychom pobozkal dcéru na čelo a vykročiac z miestnosti, zamieril na chodbu. Oproti nemu už išla Macy. Ani jej nemusel nič povedať. S úsmevom mu zobrala dcéru z náručia a čosi jej šepkajúc do ucha, odišla smerom, ktorým aj prišla. Bol jej za to nesmierne vďačný. Macy mu takto darovala čas minimálne niekoľkých hodín. Dúfal, že mu postačí na to, aby Aeon všetko podstatné vysvetlil.

Vo dverách sa zastavil. Sotva na pár minút si predstavil, ako by to všetko mohlo dopadnúť. Vedel, že nech by teraz povedal čokoľvek, jeho ďalší život bude ovplyvňovať jediné rozhodnutie. A to rozhodnutie bude musieť urobiť Aeon. Zo všetkých síl sa snažil nahovoriť si, že to zoberie dobre. Veď nemohol za to kým bol a ani za to, kde skončili. A takto jej to musí vysvetliť.

S novým odhodlaním sa vybral k nej. Uprela naňho zamyslený pohľad, v ktorom nevidel ani náznak hnevu, či strachu. Zbadal tam len nesmiernu zvedavosť a nechápavosť. Ten fakt mu pomohol spomaliť už tak rýchlo bijúce srdce.

„Pýtaj sa,“ vyzval ju, keď sa naňho už hodnú chvíľu iba pozerala.

Pomaly sa posadila na posteli, nespúšťajúc z neho žltý pohľad. „Kto si? Ale teraz chcem počuť celú pravdu. Nemusíš sa báť, že sa zľaknem a utečiem. Väčší šok ako tento neprežijem minimálne najbližších dvadsať rokov,“ uisťovala ho trochu plechovým hlasom.

Kývol v náznaku porozumenia. „Takže budeš určite chcieť vedieť, kto som v skutočnosti.“ Keď úsmevom potvrdila jeho domnienku, pokračoval: „Ako iste vieš, z jednej časti sme všetci Mracivogovia. Tú druhú tvoria prevažne anjelské gény.“

Aeon naňho vypleštila oči, no nepovedala nič. Nemohla. Nedokázala to. V duchu si nadávala za to, že si to nedokázala dať dohromady už skôr. Veď to bolo viac ako očividné! Už vtedy, keď jej hovoril o Macy a dvoch častiach jej osobnosti. Kebyže jej myseľ nezamestnáva Darren a odlúčenie od sestry, teraz už aj minulosť, dávno by si to bola uvedomila. Lenže ona nie! Najviac ju však na tom hnevalo to, že to bolo v podstate jednoduché. A ani na to nedokázala prísť bez pomoci. Zrazu ju prepadol pocit, že osprostela.

„Takže preto má tvoja dcéra krídla? Pretože je z nejakej časti ako ja?“ spýtala sa, pohľadom hodnotiac svoje obrovské lietajúce prostriedky, ktoré jej teraz pripadali akosi nepatrične. Netušila prečo je tomu tak.

Jej výrazu sa proste musel zasmiať. „V podstate máš pravdu. Každý, kto žije v tomto mestečku, je taký ako ja. Z väčšej, či menšej, časti je zase ako ty. Ale takmer nikto z nich nemá krídla. A skôr ako sa spýtaš – nevieme prečo je to tak. Julian raz povedal že je to spôsobené tým, akú veľkú časť Mracivog v tebe prijme z anjela,“ vysvetľoval trochu zarazene. Stále čakal, že naňho začne minimálne kričať. Lenže ona vyzerala, že sa nič také nechystá. Dokonca sa naňho usmievala!

„Porozprávaj mi to od začiatku. Ako ste sa sem vôbec dostali?“ spýtala sa ho. Keď to počul, musel oči vypleštiť on. Ako dobre to znášala!

„Teba,“ začal, no musel si odkašľať, pretože jeho hlas znel príšerne zachrípnuto, „skutočne zaujíma len to, ako sme sa tu ocitli?“

Nechápavo prikývla. „A prečo by nemalo? Alebo sa snáď obávaš, že potom, ako som sa dozvedela, kým si z polovice, sa ťa naľakám a s krikom utečiem?“ žartovala, no keď videla jeho smrteľne vážnu tvár, úsmev jej zamrzol na perách. Aby ho upokojila, rýchlo vyhŕkla: „Tak to odo mňa vážne nečakaj!“

Pokrčil plecami, no cítil, že sa mu rýchly pulz pomaly spomalil. „Vážne by som to očakával,“ zašomral sotva počuteľne, až si Aeon nebola celkom istá, či to skutočne vyslovil. Pokračoval už normálny hlasom: „Ako si iste pochopila, nikto z nás sa tu nenarodil. Teda, ak nerátaš tých najmladších, ako napríklad moju dcéru. Ostatní pochádzame priamo z Mrácie.“

„Páni... to som... netušila,“ poznamenala mierne vykoľajená Aeon. Ako niečo také dobré môže pochádzať z toho miesta?

„Viem, čo sa ti teraz preháňa hlavou, ale pravdou je, že Mracivogovia nie sú krutí, ani to nie sú žiadni zabijaci. Jasné, používali a používajú na život čiernu mágiu, ktorá je mylne považovaná za zlú, ale to ešte nie je dôvod zavrhnúť ich. Záleží im na rodine rovnako ako tebe alebo komukoľvek inému, ktorý sa obáva, že ju môže stratiť,“ vysvetľoval trpezlivo, no v očiach mal ohníčky hnevu.

Aeon previnilo sklonila hlavu. „Prepáč, nechcela som ich uraziť. Ja ich nepoznám a keď nám niečo celý život vtĺkajú do hlavy... potom sa nečuduj, že tomu skutočne uveríme.“

„To je v poriadku,“ žmurkol na ňu, „občas mám tendenciu reagovať trochu prudšie. Ale mali by sme sa dostať k jadru veci. Iste si zvedavá, kde sme sa vôbec zobrali v Mrácii, všakže?“

„To je pravda. Zaujíma ma to,“ prisvedčila, hoci nemusela. Odpoveď už vyčítal v jej dychtivom pohľade.

Zhlboka sa nadýchol, akoby sa chystal skočiť do vody. Dúfal, že jej to všetko vysvetlí bez toho, aby vybuchol hnevom. „Náš druh je v podstate veľmi starý, jeden z najstarších. Pochádzame ešte z čias, keď neexistovali bariéry medzi svetmi a Mrácia bola sídlom učencov a liečiteľov. V tom čase našu krajinu navštevovali mnohí a medzi nimi aj anjeli. Nie je sa prečo čo čudovať, že našli v Mracivogoch zaľúbenie. A z toho sme sa rodili my. Napol anjeli, napol Mracivogovia. Skutočne sme nepatrili ani k jednému z národov, ale aj tak sme mali svoj domov,“ hovoril, pohľad akoby upretý kamsi do neznáma. Možno práve teraz videl obrazy dávno stratenej minulosti.

Aeon mu stisla ruku. Ani netušila, ako jej dotyk potreboval. „Ale neboli ste takí spokojní stále. Prečo?“

„Hoci sme boli len poloviční, rodičia nás milovali. Nezáležalo im na tom, či sme viac takí alebo onakí. Učili nás ovládať naše schopnosti alebo lietať, keď nám narástli krídla. Vedel o nás celý svet a niektorí boli zvedaví. Lenže našli sa aj takí, ktorí sa  nás báli a videli v nás hrozbu. Jednou z nich bola aj... Elizabeth.“ Na konci sa už nemohol ovládnuť a jej meno takmer zavrčal. V hlase mu znel toľký hnev, že sa Aeon mimovoľne zachvela.

„Budem hádať,“ povedala, hladiac mu zápästie, akoby ho tým chcela upokojiť, „ona vo vás videla zbraň. Vždy sa bála moci a hlavne toho, že jej má niekto viac ako ona. Chcela vás pozabíjať.“ Hovorila to pevným hlasom, pretože vedela, že je to pravda.

S prižmúrenými očami sa zadíval na ich prepletené ruky. Kedy mu chytila aj druhú? „Je to tak, bála sa nás. A tak sa strhol boj. Mnoho nás vtedy zahynulo a tí z nás, čo prežili, predstavovali priveľké riziko. Lenže Elizabeth vždy rada jednala poza chrbty ostatných a útočila rýchlo ako kobra. Nikto nevie, čo urobila, ale kvôli tomu nás vyhnali z Mrácie. Prebudila v nás hnev, krvilačnosť a akoby dúfala, že sa naše dve súčasti navzájom zabijú. Ale navonok sa tvárila ako je jej ľúto, že sme prišli o domov. A my, úplne naivní a stratení, sme jej uverili a prišli klopať na jej dvere,“ dokončil nevrlým hlasom. Už sa ani nesnažil skrývať silu svojej nenávisti.

Aeon sa otriasla, keď sa jej v hlave všetko poskladalo. Už presne vedela, čo všetko videla vo svojich obnovených spomienkach. A to ju desilo o to viac. Vedela toho viac ako Darren, hoci niektoré veci by bolo lepšie sa nikdy nedozvedieť. Presne chápala, čo sa stalo s jeho rodičmi, prečo sú Mracivogovia takí, akí sú a aj to, prečo ich rod mal zničiť Mráciu a premeniť ju na neúrodnú pustinu. Nešlo iba o nejakú knihu, ale o moc. Musela súhlasiť s Darrenom, že ju má Elizabeth rada. No nebála sa nikoho a ničoho, aj keby bol niekoľko násobne mocnejší ako ona. Ak sa niekto taký našiel, zničila ho. Ako to urobila s vlastnou rodinou, národom i ostatným rasám a svetom. Musela sa pokarhať za svoje predchádzajúce tvrdenie. Nie zo strachu ich chcela zabiť, ale kvôli tomu, aby nežil nikto, kto by ju mohol nejako ohroziť.

„Prečo sa ma nepýtaš na to, čo sa stalo vtedy, keď som bol za Elizabeth?“ prerušil jej úvahy Darrenov zmätený hlas. Tak sa rozhovoril, že jej to túžil povedať naozaj všetko. Ona však vyzerala akoby bola myšlienkami niekde ďaleko.

Zrazu ho jemne pohladila po tvári. „Pretože ja viem, čo sa tam stalo. Videla som ako si kľačal pred Elizabeth celý od krvi, ako sa ti za chrbtom skrývala vtedy ešte maličká Macy. Sklonil si pred ňou hlavu a prosil, aby ti pomohla. Aby sa uľútostila nad takými ako si ty. A ona vás všetkých vyhnala. Nazvala vás bastardmi, ktorí si nezaslúžia život. Vykričala ti, ako veľmi vás nenávidí a ako prinútila tvojich vlastných rodičov, aby ťa nenávideli. Je odporná kreatúra, keď vás bez jediného mihnutia okom vyhnala práve do sveta ľudí,“ dokončila jeho príbeh hnevlivo, no srdce jej zvierala obrovská bolesť.

Opäť si v spomienkach prehrala ten moment, keď celý zakrvavený pokľakol pred Elizabeth a na rukách držal rovnako, ak nie aj viac, zakrvavené nemluvňa, ktoré sa narodilo možno pár hodín predtým. Keď videla jeho zúfalstvo a bezmocnosť, tisli sa jej do očí slzy a striedavo ju premkla bolestná triaška a bezmedzný hnev. Cez oči niekoho iného sledovala ten maličký uzlíček. Netušila ako, no vedela, že je to dievčatko. Keď videla tie zelené očká a chumáč havraních vlasov, vedela prečo. Pozerala sa na malú Chloe, ktorej Darren pomohol na svet. V srdci pocítila hrejivý pocit a neuveriteľnú nehu, keď videla ako starostlivo sa ujal maličkej siroty. Opäť sa utvrdila v tom, že má nesmierne dobré srdce.

Lenže novo objavené spomienky skákali z jednej chvíľky na druhú. Chcela pozerať na tú scénu, no nemohla. Odrazu videla niečo iné. V ušiach sa jej ozýval šialený smiech a nech robila čokoľvek, nevedela si k nemu priradiť žiadnu tvár. Nejako však tušila, že je to Elizabeth. V ušiach sa jej s bolestnou ozvenou ozývali jej jedovaté slová:

„Taký bastard ako ty si nikdy nenájde miesto! Skapte všetci do jedného, no nedovolím, aby ste žili na tomto nepoškvrnenom mieste! Nie v mojej blízkosti! Ak chceš zachrániť tú vrieskajúcu obludu, odíď do sveta ľudí alebo kdekoľvek inde!“

Jedna jej časť ju túžila hneď v tejto sekunde zabiť. Tá druhá síce súhlasila s takým scenárom, ale zároveň uvažovala, čo to znamená. Bola si istá, že niekto taký bezcitný ako Elizabeth by dal ihneď všetkých zabiť tak, ako tých predošlých. Pred Darrenom tam predsa boli prosiť aj iní, tak prečo ich zabila, ale jeho poslala do sveta ľudí? Čo spôsobilo ten obrat? Vďaka čomu je vlastne Darren tu?

Myseľ jej zamestnávali horúčkovité otázky bez odpovedí. Nech sa snažila ako chcela, nedokázala to. Dokonca ani spomienky a myšlienky kedysi stratené čarami jej nedali odpoveď. Pretože ani mocný rod Darknight očividne nevedel všetko. Ale vedeli dosť na to, aby mohli všetkých ochrániť... A to aj urobia.

„Aeon?“ budil ju zo zamyslenia Darrenov naliehavý hlas. Až o pár sekúnd neskôr si uvedomila, že jej trochu nešetrne myká ramenom. Prinútila sa vyčistiť si myseľ, no stále v sebe cítila rovnaký zmätok.

„Konečne si sa rozhodla vrátiť sa späť na zem?“ doberal si ju, keď naňho opäť uprela svoj pohľad. Zaškľabila sa, no nepovedala ani slovo.

„Už mi povieš, čo všetko si videla v tých spomienkach? Trochu ma desí to, že si tam videla aj mňa,“ priznal napokon so sklonenou hlavou.

Hanbil sa za to, že sa vtedy nechal vyhodiť. Mal bojovať, postaviť sa proti nej alebo aspoň vyjadriť trochu nesúhlasu s jej rozhodnutím. Lenže on sa proste nechal vyviesť von a v konečnom dôsledku aj vyhodiť z ich sveta. Skutočne sa prebral až keď sa ocitol na púšti vo svete ľudí a okolo neho posedávalo, alebo ležalo, takmer päťdesiat takých, ako bol on sám. A oni ho potrebovali.

Aeon sa mierne zamračila, jej telo opäť zachvátili plamene zúrivosti. Snažila sa zo všetkých síl ovládnuť, no ruky aj tak zovrela do pästí. „Videla som všetky špinavosti, ktoré urobila. Alebo aspoň väčšinu z nich. Už viem, prečo nie sú anjeli nesmrteľní, ale len nestarnúci. Už viem, prečo dala zničiť Mráciu a prečo chcela tú prekliatu knihu. Videla som, ako urobila z Mracivogov to, čím sú dnes, ako v nich prebudila neutíchajúcu nenávisť. Viem dokonca aj to, že niečo hľadá aj v tejto chvíli,“ vyslovila hnevlivo.

Na konci musela zmĺknuť, pretože hrozilo, že sa zo samého rozčúlenia zadusí nedostatkom vzduchu. Zhlboka sa nadýchla, no aj tak to nepomáhalo. Srdce jej divoko búšilo o rebrá akoby protestovalo proti toľkej krutosti. Nedokázala pochopiť, ako môže byť jediná bytosť taká nenásytná, že ide doslova cez mŕtvoly vlastnej rodiny.

Darren ju opatrne poťahal za ruku. „Chceš mi povedať, že toto všetko sa snažila pred vami ukryť? Ale ako je možné, že to vedeli tvoji predkovia?“ vyzvedal a bolo očividné, ako sa to všetko snaží pochopiť a hlavne stráviť.

Trochu potriasla hlavou, aby si ju vyčistila. „Pamätáš si, ako som rozprávala o Lacey? O dievčatku z rodu čarodejov z Pustiny?“ Keď kývol hlavou na znak súhlasu, dodala: „Jej dcéra mala dar čítať myšlienky. A určite neuveríš, komu robila komornú.“ Na jeho zdesenom pohľade sa musela zasmiať. Proste to nešlo inak. „Áno, je to tak, ako sa obávaš. Pracovala pre samotnú Elizabeth, ktorá ani len netušila, že čokoľvek si pomyslí, rod Darknight o tom vie. Keď sa to napokon dozvedela, dala dievčinu popraviť a všetky jej spomienky vymazať z minulosti. Takmer sedemsto rokov sa jej to darilo. Až do dnešného dňa. Preto je v knihe zaklínadlo na odkrytie spomienok. Napísala ho Lacey, pretože vedela, čo Elizabeth chystá.“

Darren tomu nemohol uveriť. Vedel o krutosti tej ženskej, ale nemal ani poňatia, že dokázala zájsť až tak ďaleko. Možno ho to nemalo až tak prekvapiť. Veď jej nálady pocítil na vlastnej koži.

„A čo teraz? Čo sa vlastne mení tým, že vieš kto som a máš jasnú predstavu o tom, čo všetko napáchala Elizabeth a hlavne prečo to urobila,“ zašomral, aby nemusel premýšľať o minulosti.

Aeon sa naňho zamračila, akoby úporne premýšľala. „Neviem úplne všetko. Viem o dôvode niektorých jej činov. Napríklad zničenie Mrácie a zmena jej obyvateľov na krvilačné beštie s kamenným srdcom malo jediný dôvod. Elizabeth ich chcela postaviť mimo hru. Prinútila moju rodinu, aby za ňu urobili špinavú prácu. Tým vlastne Mracivogov prinútila, aby prenasledovali ich. Tú knihu na niečo potrebovala, ale neviem na čo. Váš domov však zničila preto, lebo dúfala, že s ním vymrú aj obyvatelia toho sveta. Lenže to sa nestalo, pretože moji predkovia neurobili všetko, čo mali – nedokázali zničiť strom, ktorý všetkých Mracivogov zásobuje životodarnou silou. Bola to taká malá pomsta Elizabeth. Teraz už chápem, prečo bola taká naštvaná, keď sa odtiaľ vrátili,“ zachichotala sa.

Nemohla odolať, ale ten výjav - keď sa k nej vrátili jej domnelí sluhovia s tým, že Mrácia ľahla popolom, ale jej obyvatelia ešte stále dýchajú - bol nesmierne vtipný. Bolo zvláštne, že v žiadnej z tých spomienok nedokázala vidieť jej tvár jasne. Akoby sa stále pozerala do zašpineného a popraskaného zrkadla. Vedela si predstaviť, že mala úplne červenú pokožku, zrýchlene dýchala a v očiach sa jej metal ohromný hnev a nenávisť. Lenže nedokázala rozoznať črty tváre. Ktovie prečo tomu tak bolo. Mala pocit, že z nejakého dôvodu nechce, aby niekto vedel ako vyzerá.

„A o ostatných dôvodoch? Hovorila si, že anjelov zbavila nesmrteľnosti. Teraz len nestarnete. Čo by dosiahla týmto?“

Aeon sa naňho vďačne usmiala. Bola rada, že opäť prerušil tok jej myšlienok. Aspoň sa jej neupečie mozog, zatiaľ čo sa bude bezvýsledne pátrať po odpovediach, ktoré nemá ako zistiť.

„Ja to neviem a rovnako ani nikto z môjho rodu,“ poznamenala úplne pokojne.

Darren pozdvihol obočie. Jej vypočítavý pohľad sa mu prestával páčiť. „Prečo mám pocit, že to, čo sa mi chystáš povedať, sa mi nebude ani najmenej páčiť?“

Aeon sa zazubila a skočiac mu do náručia, stratil rovnováhu. O chvíľu sa už obaja váľali po zemi. No... skôr Darren sa váľal po zemi, zatiaľ čo ona na ňom obkročmo sedela. Sklonila sa až tesne k jeho uchu a pošepla:

„Pretože sa ti to naozaj nebude páčiť. Musíme sa vrátiť do Pardenu a priviesť sem aj ostatné Tiene.“

Kapitola 19. ¦¦ Kapitola 21.


 

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a nezdala sa vám príliš zmätená. Musela som sa dlho rozhodovať, ako to všetko napísať tak, aby som vám neprezradila úplne všetko a niečo si nechala aj na neskôr. Hádam sa na mňa za to nebudete hnevať.

Túto jubilejnú kapitolu by som chcela venovať hlavne týmto skvelým osôbkam: dvojčátku blotikovi, ségre Mills, sesterničke Elí, ratolesti Ner, BJaneVolturi a semiske. Len vďaka vašim komentárom som mala chuť písať stále ďalej a ďalej. Nesmierne ma teší váš záujem a vážim si ho.

Pac a pusu, vaša Lili ;)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 20.:

6. semiska přispěvatel
26.01.2012 [15:39]

semiskaPěkná kapitola. Snad Darrenova dcera bude mít Aeon ráda. Emoticon Jsem zvědavá, co objeví dál. Moc skvěle napsané, jsi fakt moc dobrá. Těším se na příště. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. MillieFarglot admin
23.01.2012 [21:20]

MillieFarglotV prvom rade vďaka za venovanie. Emoticon V druhom rade - kapitola bola dokonalá, sistr. Som zvedavá, či Elizabeth zistí, čo sa Aeon dozvedela a či zakročí. Nebola by som proti, keby o tom ani nevedela. Emoticon
A nakoniec sa teším na pokráčko! Emoticon
Emoticon Emoticon

4. blotik
22.01.2012 [21:46]

JE to úžasné, nejúžasnější. A znovu se omlouvám, že ti nenapíšu moc dlouhý komentář, ale můj mozek to nezvládá. Však víš proč. Emoticon

3. Elanor
21.01.2012 [22:42]

No pekne :D Tak že som sa aj dočkala toho pokračovania :) Veľmi veľmi veľmi si upokojila moju zvedavosť ohladom minulosti :) a strašne sa teším na pokračovanie :). a strašne zlatí sú spolu :D nemôžem z nich :) Emoticon

2. Nerissa přispěvatel
21.01.2012 [21:55]

NerissaDěkuji za věnování. Tahle kapitola byla nabitá informacemi a chvíli mi trvalo, než je vstřebala. Těším se na další díl. Emoticon Emoticon Emoticon

1. BJaneVolturi
21.01.2012 [21:30]

Ježíši díky za věnování, to se mi nestává často! Přečetla jsem si to celé znova a už v tom mám jasno... Moc se těším na další díl, doufám, že bude brzo... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!