OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 7.

16.10.2011 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1661×

Kapitola 7.

Ten prekliaty cudzinec vydržal celý týždeň. A nielen to. Dokonca aj o ďalšie dva týždne robil to isté – učil Ewana základom sebaobrany, útokov a výpadov a na prekvapenie všetkých, a zlosť Aeon, sa mu to aj darilo. Nikto netušil, ako to robí, ale dovtedy nešikovný a doslova nebezpečný chalan sa začal meniť na dokonalú symfóniu pohybov. Za menej ako tri týždne sa schopnosťami dokázal vyrovnať aj najšikovnejším pokročilým, nieto začiatočníkom. Tých by skryl do rukáva všetkých. Viac ako jeho šikovnosť ich zarážalo jediné - ako to bude pokračovať. Ak už teraz bol viac ako pripravený na boj, čo o ďalšie tri týždne? Stane sa aj z neho napokon nájomný vrah, ako z jeho predchodcov, ktorí boli rovnako dobrí?

Ako to dokázal! To nie je možné! Prečo sa to stalo? zanadávala Aeon v duchu, rukou rozrážajúc pokojnú hladinu, ktorá ju obklopovala a zadívala sa na druhý koniec zurčiaceho potoka.

Mysliac si, že sa upokojí, vybrala sa na najvzdialenejšie miesto celého Pardenu, o ktorom vedel len málokto – k Dračím vodopádom. Netušila, prečo majú práve takýto názov, ale nie je sa čomu čudovať, keď takmer všetko v ich svete bolo spojené s drakmi. Niekto by si pomyslel, že mohli byť pri vymýšľaní názvov aspoň trošku kreatívnejší, ale zase na strane druhej to malo isté výhody. Napríklad sa to lepšie pamätá, rozhodla Aeon.

Toto čarovné miesto s azúrovo modrou vodou, pestrofarebnou flórou a dokonalým pokojom našla ešte ako malé dievčatko, keď sa s prstíkom v ústach zatúlala až tam, kde nemala. Lili a ostatným, na čele s Galadriel, trvalo takmer celý deň, kým ju našli. Na ich prekvapenie však nenašli vystrašené dievčatko ukrývajúce sa v kríkoch, ale nezbedné šidlo čľapkajúce sa vo vode fascinované korytnačkami, ktoré žili na takom nezvyčajnom mieste ako je práve vodopád. Od toho dňa bolo to čarovné miesto jej súkromným útočiskom, ktoré sa neodvažovala narušiť ani Lili, hoci tu často chodievala. Ale vedela, že keď tam jej sestra už raz zamierila, nebude to len tak. Inak to nebolo ani teraz.

Pokoj tohto miesta však v tejto chvíli ani v najmenšom nezaberal. Mala skôr pocit, že ju to tu ešte viac dusí. Buď úprimná, napomenula sa v duchu, keď našla ďalšiu výhovorku. Pravdou však bolo, že ju dusilo najmä to, že hoci jej bol cudzinec bližší než kedykoľvek predtým, bol zároveň na míle vzdialený. Sem prišla, aby sa upokojila a urovnala si ten príšerný chaos, ktorý kedysi dávno mohla nazývať emócie. Teraz už ani netušila, ako ich má rozoznávať.

Zatriasla hlavou, aby prestala premýšľať a radšej sa opäť poobzerala okolo seba, akoby sa chcela uistiť, že je to všetko skutočné. Kvety všetkých farieb, ktoré si nikto nepamätal a nikto netušil, ako sa volajú, priam volali po dotyku ruky. Aeon sa k tomu nikdy neodhodlala. Niečo v nej akoby jej bránilo dotknúť sa tej takmer posvätnej krásy.

Keď sa zdvihol jemný vánok a zavial k nej drobné kvapôčky z dopadajúcej vody vodopádu, pootočila hlavu.

Odkedy sem prvýkrát zavítala, túžila skočiť z vrcholu vodopádu do hlbokej vody. Bránili je v tom však krídla. Nedalo sa s nimi plávať a tak, aj keď svojich operených kamarátov mala rada, ľutovala, že nie je obyčajný človek, či elf. Tí ani netušili, akí môžu byť občas šťastní, že majú možnosť a priestor pozrieť sa pod hladinu vody, plávať s rybkami, či korytnačkami a vidieť ten podvodný svet vlastnými očami. Mohli len tak beztrestne nahliadnuť do svete fantázie a života. Aeon si mohla len predstavovať, ako to tam vyzerá.

Telom jej opäť otriasla vlna hnevu. Toľko obyčajných maličkostí jej odrazu chýbalo a to len kvôli tomu, že jej do života vtrhol ten cudzinec. Kedykoľvek nad niečím uvažovala, zastavila sa pri ňom, rovnako ako teraz, hoci sa to snažila v sebe potlačiť. Keď pozerala len tak do prázdna, videla jeho tvár. Pri počúvaní rozhovoru vlastných súrodencov namiesto nich vlastne počúvala jeho smiech, či sýty hlas. Keď videla, ako sa naňho pozerajú obyvateľky Akadémie, mala sklon byť agresívna, vybuchovala len tak bezdôvodne. Stačil jediný jeho pohľad a cítila slabosť v kolenách. A hoci s ním túžila byť viac ako s vlastným dvojčaťom, čo bolo pre ňu priam nemysliteľné, jeho prítomnosť ju zvláštnym spôsobom rozčuľovala. Aká naivná bola, keď si myslela, že aspoň v tomto svojom osobnom útočisku na chvíľku zabudne!

Jej úvahy odrazu prerušil tichý zvuk šplechnutia, ktorý prichádzal spoza jej chrbta. Bola si istá, že niekto za ňou stojí. Rýchlosťou, o ktorej ani nevedela, že je jej schopná, sa otočila, vymrštiac ruku do výšky a chytiac dotyčného pod krk. Nepozerala sa, kto to je, proste pravú nohu automaticky podložila zaňho, aby ho jemným poštuchnutím ruky dostala na lopatky. Až keď si kľakala na jedno koleno do vody k ležiacemu telu, zodvihla zrak. Rovnako rýchlo ako ho predtým dostala na lopatky, teraz stála meter od neho s rukami natiahnutými pred sebou, akoby na znak zmierenia.

Kým stihla žmurknúť, stál tak blízko, ako mu to bola ochotná dovoliť. „Smiem sa pridať, alebo je to súkromný večierok?“ zaburácal jej pri uchu známy hlas pripomínajúci hromobitie.

Pootočiac sa naňho, s úmyslom vyhnať ho konečne preč zo svojho osobného raja a dostať ho tak zo svojej blízkosti, zastavila sa v strede pohybu, pohľadom visiac na jeho dokonalej hrudi. Od toho pamätného dňa, keď ho videla ležať obviazaného v posteli prikrytého len do pol pása, ho bez trička nevidela ani len na pár minút. A teraz pred ňou stál nahý do pol pása, ukazujúc tak svetu dokonalé svaly a zlatistú pokožku. Aeon odrazu vyschlo v ústach a mala čo robiť, aby ustála chvenie vlastným kolien. Dokonca zvažovala, že sa proste posadí do vody, aby sa nestrápnila ešte viac, keby tak hlúpo spadla. Pri tom pohľade zabudla, že ho tu nechce o nič viac ako ľudia myši vo vlastnom dome.

„Onemela si?“ doberal si ju, čím ju prebral z tranzu.

Pomaly, a poriadne neochotne, odtrhla pohľad od tmavých chĺpkov, ktoré tam objavila, a zadívala sa mu do očí. Takmer okamžite sa cítila ako zhypnotizovaná. Čo to s tým chlapom je, že mu nemôžem odolať?!

„Si si istá, že nemáš úpal? Dnes je naozaj teplo a ty si tu sedíš na slnku bez klobúka,“ doberal si ju ďalej, štuchnúc ju pod rebrá lakťom.

Pokrútila hlavou, čím sa snažila spamätať. Aby sa mohla sústrediť, musela obetovať pohľad naňho, ktorý bol nesmierne príjemný. Radšej sa dívala na ruky, ktoré si, vystreté pred sebou, prepletala ako o život. Dokonca sa začala obávať, že si ich zauzlí.

„Ako si ma tu našiel?“ spýtala sa oveľa pokojnejšie, ako plánovala. To bola ďalšia vlastnosť, ktorú na ňom nenávidela – nedokázala sa naňho dlho hnevať, hoci chcela.

„No... išiel som smerom, ktorý mi ukázala tvoja sestra. Netušil som však, že pôjdem tak ďaleko,“ poznamenal, šúchajúc si bradu. Aeon sa to gesto nesmierne páčilo, no zubami-nechtami sa to snažila ignorovať.

„Neverím, že by ti práve Lili povedala kde som,“ namietla chabo, no hlas sa jej triasol od vzrušenia, ktoré ju doslova zalialo a to len z jeho blízkosti.

„Nepovedala mi, kde si. Dokonca sa ma snažila presvedčiť, že to ani nevie. Keďže som nedal pokoj, nakoniec ukázala jedným smerom a povedala, že si ťa mám nájsť. Som si istý, že sa ma snažila len zbaviť.“

„To celkom chápem...“ zamrmlala sotva počuteľne, no on ju aj tak počul.

Uličnícky sa usmial. „Ale no tak, hádam si vyslúžim slušnejšie zaobchádzanie. Trmácal som sa sem pol dňa len preto, aby som ťa videl.“ Ku koncu znel jeho hlas smrteľne vážne.

„Netáraj, to ti neuverím. Mám ťa na krku každý deň a ty z toho nikdy nie si dvakrát nadšený,“ pripomenula mu. Hoci ja to cítim opačne, aj keď je to celé na hlavu, dodala si v duchu.

Aeon sa zazdalo, akoby sa mierne zamračil. „To, že nie som nadšený, nie je znak toho, že nechcem byť s tebou. Je to skôr pripomienka toho, že nie sme sami.“

„Nerob si zo mňa dobrý deň, ešte nemôžem stráviť to s Ewanom,“ žmúrila naňho oči. Ani na okamih jej nenapadlo, že by svoje slová čo i len omylom mohol myslieť vážne.

„Prečo ti vadí, že som Ewana niečo naučil? Nemala by si byť skôr rada?“ nadhodil nevinne.

„Možno áno,“ rozhodila rukami, „ale ja to nechápem! Nikto z nás mu nedokázal nič vtĺcť do hlavy a ty si tam len tak napochoduješ a odrazu je jeden z najlepších. Ako si to dokázal? Chceš z neho vychovať vraha?“ vychrlila.

Darren sa usmial ako neviniatko. „Rád by som ti o tom porozprával, ale nemôžem, pretože by som ti tak musel prezradiť, kto som. A ako iste vieš, to vďaka prísahe, ktorú som zložil sestre, akosi nejde. Ale jedno ti predsa len môžem povedať – Ewan je taký ako ja. Aj jeho otec bol taký ako ja, iba matka bola taká, ako ty. A on si zobral viac anjelských génov ako našich. Vďakabohu.“

Aeon sa mu na chvíľku zadívala hlboko do očí, snažiac sa ignorovať očarenie, ktoré ju okamžite obklopilo. Keď hlboko v tých búrkových studničkách videla odhodlanosť nič jej nepovedať, hľadala ďalej. Nakoniec tam našla aj niečo iné, niečo, čo tam túžila vidieť a zároveň sa toho bála. Nevedela to úplne dešifrovať, ale bola si vedomá jediného – že možno to isté vidí v jej očiach. Radosť. Radosť, že ho opäť vidí a má ho len pre seba.

„Ale my nie sme anjeli,“ vytresla napokon prvé, čo jej napadlo. Až neskoro si uvedomila, že to rozhodne nebol dobrý nápad.

Pri tomto jej vyhlásení naklonil hlavu napravo, akoby si overoval, či počul dobre. „A čím iným by ste boli?“

Aeon si unavene povzdychla. Ďalší, kto ju považuje za bláznivú. „Pretože nimi naozaj nie sme, nie v pravom zmysle. Nemáme tú podstatu, ktorú by sme ako anjeli mať mali. Sme len tieňmi naši predchodcov, len duchovia spoločnosti, ktorá zanikla. To, čo vidíš okolo seba, sú len smutné trosky sveta a národa, ktoré existovali pred vekmi.“ Pri posledných slovách sklonila hlavu, akoby sa za to hanbila, akoby to spôsobila. Svojím spôsobom to niektorí tvrdili, ale deti predsa nie sú zodpovedné za činy rodičov. Tie nenarodené už vôbec nie.

„Hovoríš akoby si to zažila,“ skonštatoval skepticky, no úškrn z jeho tváre zmizol.

Doteraz veril, že vie všetko potrebné. Postupne však zisťoval, že nevie nič o Aeon a jej rodine, že ani len netuší, aká je v skutočnosti. Očividne sa mýlil vo viacerých smeroch. Chcel ju spoznať a vedieť, čo má rada a čo nenávidí. Ale predovšetkým musel vedieť, aký tieň minulosti ju prenasleduje. A potom by ho zničil.

Pokrútila hlavou. „Nezažila,“ to síce tak úplne pravdou nebolo, ale vysvetľovať sa jej to nechcelo, „ale súčasťou výcviku na Akadémii je aj vyučovanie dejín. Každý z nás vie, ako sme žili predtým, než sme skončili tu. O to viac sa hneváme na svojich rodičov – proste dovolili, aby to skončilo. Z ochrancov sa stali elitní vojaci.“

Premožená ťažobou spomienok, ktoré ani neboli jej, sklonila hlavu. Bez jediného slovíčka sa otočila a vybrala na breh, kde si sadla do mäkučkej trávy. Periférnym videním si všimla, ako neďaleko nej poletuje krásny motýľ s modrými krídelkami. Vyzeral taký krehký, no zároveň slobodný. V lúčoch pomaličky zapadajúceho slnka vyzeral takmer étericky.

Aeon si dobre pamätala na časy, keď ako maličké dievčatko túžila byť ako ten motýlik. Vtedy ešte nevedela lietať, no veľmi po tom túžila. Keď sa to naučila, zistila, že to nie je sloboda, hoci pri lietaní ju cítila. Bol to záväzok, ktorý jej naveky na krk zavesil okovy. Od toho dňa nebola celkom šťastná, lebo v duši cítila, rovnako ako ostatní, že toto nie je to pravé, čo ich má naplniť. Že to nie je dôvodom, prečo sa vôbec narodili.

„Kto boli anjeli?“ ozval sa odrazu vedľa nej Darren. Bola taká zamyslená, že ho vôbec nevidela prichádzať, takže sa pri zvuku jeho hlasu mierne strhla. Poplašene sa naňho otočila. Nežnosť v jeho očiach ju však na chvíľku úplne odzbrojila, až sa nezmohla na slovo.

Zhlboka sa nadýchla, pohľadom radšej sledujúc neustále sa predlžujúce tiene stromov. „Neničili sme, ani nezabíjali. Vedeli sme bojovať, to áno, ale na ochranu nás i našich zverencov. Boli sme strážnymi anjelmi všetkých, čo si to zaslúžili a stáli o našu ochranu. Pre vás ľudí sme boli nenahraditeľnými spoločníkmi, rovnako aj vy pre nás...“

„Hovoríš, akoby si to naozaj zažila,“ podotkol, prerušiac tak jej rozprávanie.

Na chvíľočku sa naňho zamračila. „Nezažila, ale spomienky predchádzajúcich generácií sú veľmi silné. Zapisovali ich do veľkej Kroniky, akoby vedeli, že to raz bude zdroj učenia dejín ich vlastným potomkov,“ vzdychla.

Ako mnohokrát predtým, aj teraz ju pichlo pri srdci. Aeon a jej súrodenci boli viac výnimoční ako si ktokoľvek mohol myslieť. Nielenže mali zvláštne schopnosti vypariť sa bez toho, aby ich niekto počul a rovnako nehlučne aj prichádzať, ale boli iní aj niečím... väčším. Temnejším. V hlavách videli spomienky, ktoré nepatrili im, ale predkom a vlastným rodičom, ktorí boli mŕtvi – teda, otec určite. O matke nevedeli. Po tom, čo ich porodila, ich proste schmatli a poslali do Akadémie so slovami, že také nevinné stvorenia nenesú ťarchu skutkov svojich sploditeľov. Doslova.

Ako sa len mýlili! vykríkla Aeon.

„Preto sa voláte potomkovia?“ hádal, čím ju prepral z bolestného spomínania na spomienky, ktoré sa jej opäť vybavovali. „Pretože sa považujete len za... tieň spoločnosti, ktorá existovala pred vami?“ dodal ešte, keď nič nehovorila.

Pomaly kývla. „To je pravda, sme skutočne len zlomok toho, kým sme mohli byť. Anjeli, ktorých ľudia poznali a mali ich radi, boli od nás natoľko odlišní, ako sú rozdielne deň a noc. Boli mocnejší, láskavejší, veľkolepejší. Disponovali magickou mocou a poslúchala ich nielen príroda, ale aj ostatné národy. Nevládli svetom, ale boli múdrymi radcami, ktorých dokázali rešpektovať aj elfovia, či draci. Jedným z ich talentov bolo dokonalé splynutie so svetom smrteľníkov. Mohli byť neviditeľní, alebo sa začleniť do spoločnosti tým, že  si ukrývali krídla. To, čo vidíš pred sebou, je len tragická troska, ktorú nerešpektuje už nikto. Aby sme prežili, naučili sme sa bojovať. Teraz nás nerešpektujú ako seberovných, ale väčšinou sa nás boja. Sme len nástrojom vo vojne, ktorú nikto nechcel,“ uzavrela svoje rozprávanie. V hlase jej jasne rezonovala bolesť a ťažoba všetkého, čo stratila.

Jemnučko ju pohladil po ruke, no namiesto toho, aby sa potom odtiahol, zovrel jej kŕčovito spojené prsy do svojich obrovských dlaní. Nemala silu, aby protestovala voči takej opovážlivosti. A ani nechcela. Potrebovala cítiť ľudské teplo, aby sa zbavila ľadových ostňov, ktoré opäť začali bodať. Nenávidela Elizabeth už len preto, že ich nútila žiť takto. Ju ani jej súrodencov z ničoho nevinila, ani ich netrestala, ale z nejakého dôvodu ich odtiaľto nechcela pustiť. Väzenie, len o niečo väčšie ako kamenné cely plné potkanov.

„Hovoríš, akoby si to sama zažila,“ podotkol opatrne, znovu opakujúc svoje predošlé slová.

Opatrne sa mu zadívala do očí, no okrem zvedavosti v jeho pohľade nič iné neobjavila. „Nie, nezažila,“ povedala rýchlo, no obom bolo jasné, že sa jej nič nepodarilo skryť. Práve naopak. Bolesť, ktorá jej odznela v hlase, vypovedala za všetko.

Darren sa zadíval do zapadajúce slnka. „Mala si pravdu,“ vyhŕkol odrazu.

Vypleštila naňho oči. „V čom? Akú pravdu?“ Bola úplne zmätená.

Sám pre seba sa zasmial. „Skutočne vás anjelov poznáme len takto – ako tichých ochrancov našich biednych existencií. Nikto netuší, že to už nerobíte, ale niektorí tomu skutočne veria, veď sa nie je ani čomu čudovať. Niektorým ľuďom sa stávajú zvláštne veci, zachránia sa v posledných sekundách, len tak-tak sa vyhnú nebezpečenstvu. Niečo zvládnu. To všetko pripisujú svojim strážnym anjelom. Niektorí si dokonca na svojej viere vo vašu existenciu vybudujú kariéru,“ poznamenal pobavene.

„Kariéru? A na čom, došľaka?!“ pýtala sa mierne rozhorčene. Už len predstava, že by ich niekto nejakým spôsobom mohol zneužívať jej bola proti srsti.

„Prehlasujú, že vás vidia, alebo sa s vami dokážu spojiť. Iní zase určujú, ktorý človek má akého anjela strážneho. Dávajú vám uletené a sväté mená. Napríklad ľudia, ktorí sa narodili na Vianoce, vraj majú anjela menom Vevaliáš,“ objasnil jej.

Aeon sa ironicky zasmiala, v hlave veľká dávka hnevu. „Uletené, zvláštne a hlavne... urážlivé! Vedia oni vôbec, že Vevaliáš bol obor, ktorý pred mnohými tisícročiami takmer úplne vyhladil národ elfov? Len predstava, že ktokoľvek je taký obmedzený, aby nás volal jeho menom, ma poburuje. Keby to počul nejaký elf, asi by dotyčného zabil. Anjeli ich predsa pred ním zachránili!“ rozhorčila sa, rozhadzujúc rukami.

Darren sa na ňu pozeral ako na zjavenie z iného sveta, pravdepodobne z raja. S rozstrapatenými vlasmi, ktoré jej lemovali tvár ako nejaká aureola, očami žiariacimi spravodlivým hnevom, ktoré náhle stmavli, až boli takmer jantárové, zrumenenými lícami a poslednými lúčmi slnka, ktoré jej opatrne ožarovali tvár, vyzerala ako dávna bohyňa vojny. Ešte nikdy predtým nevyzerala tak krásne príťažlivo. Jeho telo okamžite zachvátil plameň túžby, na ktorý si už síce za tie týždne zvykol, ale ktorý ho aj tak vždy vystrašil svojou intenzitou.

„Si krásna, keď sa zlostíš,“ povedal akoby v sne, pohladiac ju rukou po líci. Keď si uvedomil, čo urobil, snažil sa ruku rýchlo odtiahnuť, no ona mu to nedovolila. Prekvapene sledoval, ako jeho dlaň prekryla tou svojou.

Aeon bola ako urieknutá. Jeho nežný dotyk v spojení s jemným a hlavne spontánnym prehlásením jej nielenže vyrazili dych, ale ju aj dokonale upokojili. V tej sekunde pre ňu existovala len tvár jej cudzinca, ktorej oranžová žiara zapadajúceho slniečka dodávala výzor bájne bytosti. Každá žena by dokázala aj vraždiť, len aby naňho mohla uprieť pohľad a ona ho mala v takejto blízkosti. Sama pre seba.

„Aeon...“ zašepkal, nežne sa pohrávajúc s jej menom. Akoby ju pohladil.

Po chrbte jej prebehli zimomriavky. „Áno?“

„Chýbala si mi,“ priznal, palcom obkresľujúc kontúru jej spodnej pery. Pri tom dotyku pootvorila ústa a začala dýchať rýchlejšie.

Darren sa jej zadíval hlboko do očí, ako dnes už mnohokrát. Akoby sa dorozumievali bez slov, rovnako ako aj teraz. Vedel, že to, čo prežíva, rovnako mocne zasiahlo aj ju.

Bez ďalších zbytočných úvah sa naklonil až celkom k nej. Keď sa im pery stretli v dokonalom dotyku, obaja znehybneli, akoby potrebovali vstrebať intenzitu pocitov, ktorá ich drvila. V ďalšej sekunde sa už objímali tak mocne, až to vyzeralo, že chcú splynúť s tým druhým. Bozkávali sa s vášňou, ktorá ich oboch pohltila.

Aeon mu zaplietla prsty do vlasov a pohrávala sa s dlhými pramienkami. Ešte nikdy predtým sa nebozkávala. Bolo to pre ňu také nové, také intenzívne. Nevedela, čo robiť s pocitmi, ktoré ju akoby dusili. Namiesto premýšľania nechala svoje inštinkty, aby nad ňou prebrali zodpovednosť.

Vo vnútri cítila obrovskú vlnu, ktorá hrozila, že ju celú zaplaví. Dochádzal jej kyslík, no aj tak ho musela bozkávať. Túžba jej zastrela všetky zmysly. Bola len ona a Darren, ktorý ju zvieral jednou rukou okolo drieku a druhou jej obkresľoval chrbticu. Za sebou nechával vypálený chodníček, ktorý ju ešte viac rozochvieval.

Náhle sa odtiahol, ukončiac dotyk ich pier. Namiesto toho sa čelom oprel o jej, namáhavo oddychujúc. Zadívala sa mu do omámených očí a túžila po ďalšom bozku. Netušila, že môže byť nenásytná, ale netrápilo ju to. Bolo toho toľko, tak veľa nových pocitov, ktoré nepoznala a práve on ich v nej roznecoval. Bol ako malý plamienok, ktorý podpaľoval jej telo, až mala pocit, že zhorí. Ak by jej niekto povedal, že sa toto stane, vysmiala by sa mu. Nikdy samú seba nepovažovala za vhodný objekt pre chalanov, ale teraz... teraz, keď sa na ňu uprene díval, hladil ju po vlasoch a boku a usmieval sa na ňu... teraz sa odrazu cítila ako jediná na svete. Jediná preňho.

„Aj ty si mi chýbal a som rada, že si za mnou prišiel,“ priznala zachrípnutým hlasom. Nevedela sa zastaviť.

Keď vyslovila tú osudnú vetu, odtiahol sa od nej, až sa vôbec nedotýkali. Aeon bola taká zmätená, že sa nezmohla ani na ten najmenší protest.

„Aeon,“ oslovil ju pomaly, hlas ešte hromovejší ako obyčajne, „ja som sem neprišiel len preto, že mi chýbaš. Budem musieť odísť. Už čoskoro,“ priznal so sklonenou hlavou.

Aeon bolestne zalapala po dychu. Nechcela si ani len predstaviť, že by ho mala teraz stratiť. Nie teraz, keď našla niekoho, s kým je jej tak dobre. Príliš skoro by mala prísť o všetko nové, čo jej ukázal a dal. A čo by jej ešte mohol dať. Sebecká, sebecká, sebecká!

Skôr či neskôr predsa len odíde a tebe ostanú len oči pre plač, udrela ju odrazu spomienka na slová, ktoré jej povedala Ner. Bola si viac ako istá, že to „skôr alebo neskôr“ prišlo až príliš skoro. Práve teraz.

Odrazu Darren zodvihol hlavu, pohladiac ju po ruke. „Ale ty pôjdeš so mnou.“

Kapitola 6. ¦¦ Kapitola 8. 

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Viem, že tých tajomstiev je už naozaj dosť, ale nebojte sa, ja ich mám v pláne raz odhaliť. Všetko ale postupne. Preto verím, že si počkáte. Zatiaľ ale môžete hádať. Aké máte teórie?

S pozdravom vaša Lili D. :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 7.: