OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 14. časť

01.02.2014 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 747×

Časť štrnásta

Aj po týždni ukrývania sa v mojom novom sídle sa nikomu nepodarilo odhaliť nás. Bolo to skvelé, avšak nákupy potravín boli vždy príliš nebezpečné. A čo na tom bolo najhoršie, že všetko to robil Ryan, nakoľko profesor a ja sme museli ostať v pokoji a najlepšie bolo, keď sme ležali na posteli.

Ja som sa ale pomaly začínala nudiť. Netrvalo mi dlho, než som sa zo všetkého spamätala, ale tí dvaja si vzali do hlavy, že ma za každú cenu udržia v pokoji. 

Ani jeden mi nechcel dovoliť trénovať a preto ma dopovali liekmi, po ktorých som bola úplne grogy. Možno by som im v tom aj zabránila, keby som bola schopná ublížiť čo i len jednému.

No nemohla som. Už len pri pohľad na profesora mnou prebehla triaška a cítila som sa neskutočne previnilo za to, čo si kvôli mne vytrpel. Iba kvôli mne stratil všetko, čo mal. Stratil svoju slobodu, ženu... prakticky by sa dalo povedať, že prišiel o život. A za všetko som mohla ja a fakt, že mu na mne záleží.

Sledovala som, ako mi dokvapkala ďalšia infúzia a bola som vďačná, že som dokázala pritom nezaspať, hoci sa mi oči zatvárali. Mala som už všetkého dosť a došlo mi, že to bude trvať asi ešte dve minúty, než vojde do izby Ryan a dá mi novú infúziu. A to by som už nevydržala. Mala som ich plné zuby.

Siahla som po ruke a bez všetkého som si strhla infúznu ihlu. Trocha to zaštípalo, no v porovnaní s tým, čo som už prežila, to nebolo nič.

Vstala som opatrne z postele a keď sa mi podarilo udržať sa na nohách, prešla som k dverám a pomaly ich otvorila. Trocha som sa motala, ale veľmi mi to nevadilo. Potichu som prešla do svojej izby tak, aby si ma tí dvaja nikde nevšimli. Chcela som ísť do sprchy a prezliecť sa do niečoho športového, aby som si mohla ísť zacvičiť. Týždeň som sa nehýbala a už si to na mne začínalo pýtať svoju daň. Svaly som nemala také silné ako predtým. A to som nemohla nechať len tak.

Pustila som na seba letnú vodu a rýchlo som si umyla vlasy a celá sa osprchovala. Voda ma príjemne naladila na blížiacu sa činnosť a ja som sa nevedela dočkať, kedy znova nabehnem do formy. Mala som totiž ešte dosť veľa nevybavených účtov so svetom vonku.

Navliekla som si na seba šedé tepláky a čiernu športovú podprsenku. V zrkadle som si ešte prezrela telo a jazvy, ktoré tam mali byť sa pomaly hojili. A to všetko vďaka Edolipamu, ktorý vynašiel otec pred dvadsiatimi rokmi. Pomocou tohto lieku dokázal zahojiť všetko tak,  aby telo vyzeralo, akoby nebolo nikdy poškodené. Hoci mne to zotavovanie trvalo akosi dlho, ak som mala byť úprimná.

Vyšla som von a z izby a až potom mi došlo, že musím prejsť okolo nich, aby som sa dostala do posilňovne.

Super! Pomyslela som si v duchu a rozmýšľala, čo sa dá urobiť. Veľké nič!

S hlbokým nádychom som pomaly zišla po schodoch a akoby nič vykročila smerom k nim.

„Dobré ráno,“ pozdravila som oboch.

Oni sa ku mne bleskurýchlo otočila a prezreli si ma od hlavy až po päty.

„Čo to je?“ nechápal Ryan a zívol si. Natiahol sa na stoličke, na ktorej bol doteraz pomrvený, pretože bol určite celý čas hore a dával pozor, aby nás niekto neodhalil.

„Idem si zacvičiť.“ Pokrčila som plecami s úsmevom na tvári.

„Zbláznili ste sa?“ začal sa dusiť profesor, ktorý práve pil kávu. Okamžite som k nemu priskočila a pobúchala ho po chrbte.

„Prečo by som mala?“

„Musíte ešte oddychovať!“ karhal ma. „Prečo ste si odpojili infúziu?“ nadvihol spýtavo obočie.

„Victor má pravdu,“ pridal sa k nemu Ryan. „Ešte nie si v stave kedy by si sa mohla vrátiť medzi zdravých ľudí...“

„Tak prečo on áno?“ Ukázala som na profesora. Prišlo mi to viac ako neférové. Avšak teraz, keď som už bola rozhodnutá znova trénovať, nehodlala som sa vzdať bez boja!

Budú ma musieť spútať, aby ma dostali naspäť do postele. A aj tak by som sa dostala preč!

„Victor je na tom rozhodne lepšie, oproti tebe,“ vysvetlil mi. „A na viac... je z nás najstarší...“

„A najmúdrejší,“ dodal profesor a nad tým som len prižmúrila oči a prekrížila si ruky na prsiach.

„To by som dvakrát netvrdila,“ automaticky som oponovala.

„Ale áno,“ trval na svojom a nad tým som mohla tak akurát pretočiť očami.

„Veľmi rada by som sa s vami porozprávala, ale musím sa znova dostať do formy. Tieto tehličky sa samé pri živote neudržia.“ A ukázala som na svoje brušné svaly, ktoré boli dosť dobre vypracované. Bola som na seba hrdá.

„Ale no tak, Acelynn, prosím, mysli na svoje zdravie...“ žiadal ma Ryan.
„Načo mi bude zdravie, keď ma chcú zabiť a hocikedy ma môžu nájsť?“ skočila som mu do reči a skákala pohľadom raz z jedného na druhého. Naozaj spolu boli na neuverenie. Prečo držali spolu, keď sa to mne vôbec nehodilo?

„Stále je tu možnosť, že sa to všetko vyrieši,“ pripomenul Victor a ja som ho prebodla pohľadom.
„Samozrejme, určite sa to vyrieši! A to tak, že pôjdem a postrieľam všetkých vo výbore, ktorí o tomto rozhodli!“ fľochla som napajedene a bez ďalšieho slova som vykročila k telocvični.

Boli to odo mňa síce silné slová, no šance dostať sa do tej budovy boli menšie ako minimálne. Budova, v ktorej sídlil výbor bola zároveň najväčšou firmou, ktorú vybudoval môj starý otec, mamin otec. Tá budova bola nedobytná ako to najstráženejšie väzenie. Nedalo sa preniknúť dnu ozbrojený či už nožíkom alebo bombou. Všetko to tam mali pod palcom. Každú jednu kameru, každý jeden milimeter.

Vošla som do telocvične a nezaoberala sa radšej niečím, na čo som ešte mala čas. Veď predsa niekto mi pomôže. Dobrovoľne alebo na silu, no sama rozhodne nebudem. Dúfam.

Zapla som si hudbu na odreagovanie a rozmýšľala som, kde začať. Rozhodla som sa pre rýchlu rozcvičku, kde sa ukázalo, aké mám stŕpnuté svaly a že by to už chcelo masáž. Keby som len na chvíľu mohla vyjsť von z úkrytu bez toho, aby ma hneď nehľadali. Ale tak to nemôžem. Nie teraz. Až keď bude všetkému koniec, potom si vydýchnem a doprajem si celý deň nič nerobenia.

Prešla som k bežiacemu pásu a zapla ho. Okamžite som sa dala do behu. Nemala som akosi veľkú chuť do ťažkého cvičenia, pretože isté časti tela ma stále boleli. Aj keď nerada, musela som si priznať, že som zoslabla. A to bolo to najhoršie zistenie... teda aspoň pre mňa, nakoľko som bola vychovávaná vo viere, že slabosť je to najhoršie, čo môže byť.

„Pamätaj si, Acelynn, slabosť... je len stav mysle, ktorý ťa ma ochromiť...“ Zneli mi v mysli otcove slová a nedokázala som sa nezatriasť.

Bolo to... také skutočné, také živé a stále rovnako bolestivé, až mi to pripadalo, akoby by bol celý čas pri mne.

„Tak takto sa začína tréning najhľadanejšej osoby?“ odkašľal si niekto spoza mňa a ja som musela hneď zastaviť. Vyrušil ma.

„A čo si si predstavoval?“ Nadvihla som spýtavo obočie a zliezla dole.

Ryan len pokrčil plecami a odrazil sa od zárubne.

„Neviem,“ priznal. „Možno nejaké boxovacie vrece, alebo lezeckú stenu...“

Pri pomyslení na lezeckú stenu mnou prešla triaška a snažila som sa to pred doktorom zakryť. Na túto vec som nemala najlepšie spomienky. A odvtedy mi robí veľký problém liezť, keď sa mám dívať pod seba. Dalo by sa povedať, že ja... že mám... mám... strach.

Áno, presne tak, Acelynn! Bojíš sa! Okríkol ma hlas v mysli, ktorý som sa snažila zahnať do úzadia. Za tento môj nedostatok som sa cítila ako disfunkčná. Možno ja preto som v mojom panstve chcela skákať po balkónoch a oknách. Aby som si nahovorila že ja niečo ako strach nepoznám. No bola som na omyle.

„Ešte som sa len zahrievala.“ Prebodla som ho pohľadom. „Alebo sa hlásiš ako dobrovoľník?“

Doktor si zahryzol do pery, aby sa nezačal usmievať. Podišiel ku mne ešte o krok bližšie tak, že sa naše telá skoro dotýkali.

„Bol som vojak, Acelynn. Nechcem ti kaziť radosť, ale proti mne nemáš šancu,“ hovoril sebavedomo. „No brániť sa nebudem.“

„Tak poďme teda na to,“ zašepkala som do priestoru medzi nami a skôr, ako sa stihol on napriahnuť na prvý úder, urobila som dva rýchle kroky dozadu. Predpokladala som, že vojaci sa vždy riadili tým, že robili niečo nečakané a rýchle. No ja som... ja som jednoducho extra trieda.

„Nie zlé,“ poznamenal a vyzliekol si mikinu. Odhodil ju nabok a trocha sa natiahol.

„Asi som mala ísť za vojaka,“ poznamenala som medzi rečou a jemu prišlo do smiechu.

„Tak to by si bola asi to jediné, kvôli čomu by som sa tam vrátil,“ utrúsil.

Ja som sa nad tým až pozastavila, no jemu som to nedala nijako najavo. Myslel naozaj to, čo povedal? Stačila by som mu ako dôvod, aby sa vrátil do služby? Kvôli mne, alebo kvôli mojej ochrane?

Zaumienila som si, že do konca tohto dňa ešte prídem na to, ako to myslel.

Ryan znova zaútočil, tento krát ma chcel podkosiť. Ja som behom sekundy vyskočila hore, no keď som zastala, už ku mne vystrel ruku. Pocítila som úder, ale nebolelo to. Doktor sa príliš miernil tak, aby mi neublížil. Hoci to som od neho nechcela. Len cez bolesť mohol človek pochopiť, čo má urobiť presne inak.

Pristála som na zemi a odrazila sa od nej, aby nemal veľa času na premýšľanie. Tento raz som vyrazila ja, pretože som nemala v pláne prehrať. To by som sa cítila dosť ponížene. Zamierila som mu na hruď, avšak on sa mi otočil chrbtom a zovrel mi ruku tak, že nechýbalo veľa a vykrútil by mi ju. Fakt, že mi to dnes akosi nešlo ma iritoval a nechcela som sa len tak vzdať. Nohami som sa odrazila od zeme a vo vzduchu som urobila vývrtku tak, aby som sa dotkla zeme priamo pred ním. Ale on ma aj tak nepustil. Stále mi zvieral ruku a teraz aj druhú, takže to vyzeralo, akoby ma objímal.

Sťažka som dýchala a on sa len jemne usmieval, hoci som doslova cítila, ako mu srdce bije čím ďalej rýchlejšie.

„Asi... asi som... silnejší,“ vydýchol po chvíli, neprestajne na mňa hľadiac.

Ja som nasucho preglgla a na sekundu som skĺzla pohľadom k jeho perám.

„Možno... možno na tom... niečo bude,“ habkala som tiež, ale to, kto vyhral mi teraz bolo úplne ukradnuté. Aspoň zatiaľ. Teraz ma zaujímalo niečo úplne iné. Niekto úplne iný.

„Ja... asi... asi by som mal...“ koktal a nebol schopný uhnúť pohľadom.

„Áno?“ nadvihla som zadychčane obočie a zahryzla si do pery.

Opatrne sa ku mne sklonil a nespúšťal zo mňa zrak. Čakal, či sa odtiahnem, alebo ostanem na mieste. Vedela som, čo príde, hoci som sa toho bála. Nevedela som, či to je správne, no bolo mi to jedno, pretože odrazu som si niečo uvedomila.

Chcela som ho.

Jemne sa mi obtrel perami o tie moje a potom...

„Myslím, že máme problém!“ ozval sa niekto tretí a behom sekundy sme od seba odskočili. S vytrieštenými očami som hľadela na profesora a a snažila sa ovládať svoj tep, ktorý práve prevýšil tie najvyššie čísla hypertenzie.

„Čo... čo sa deje?“ spýtala som sa.

„To musíte vidieť,“ objasnil a kývol hlavou. „Obaja,“ dodal, keď si všimol, že Ryan stojí strnulo na mieste.

Na nič som odrazu nečakala a rozbehla sa do nášho počítačového impéria. Tá miestnosť bola totiž našim jediným spojením so svetom tam hore. Vbehla som do miestnosti ako tornádo a keď som zbadala, čo svietilo na každom jednom monitore, zalapala som po dychu.

Obrazovky boli totiž všetko čierne s jasným červeným, krvavým nápisom:

Zomrieš, mrcha

Čo to má znamenať? Ako sa to mohlo stať? Moje počítače sú predsa najlepšie chránené zo všetkých. Jediný, kto by sa do nich mohol nabúrať bol...

„Dark shadow,“ precedila som pomedzi stisnuté zuby a ruky som zatínala do pästí.

Našiel ma. Podarilo sa mu to. Ale... do čerta, ako?!

Sadla som si okamžite za počítač a začala som ťukať do klávesnice príkazy tak rýchlo, až som sa čudovala, že sa mi ešte nerozleteli prsty. Zaliala ma vlna hnevu a frustrácie a jediné, na čo som dokázala myslieť bolo to, že mu to rozhodne nedarujem! Nemôže byť lepší ako ja! Prosto nemôže!

Medzičasom dovnútra došli obaja bratia. Mlčali a hľadeli na to, čo robím.

„Kto sa tu mohol nabúrať?“ zaujímalo profesora.

Vtom som si spomenula, že on vlastne o Alistairovi nevie.

„Jeden zbabelec, ktorý pracuje na obe strany si myslí, že ma môže zastrašiť!“ zasmiala som sa viac-menej hysterickým smiechom a čakala som, kedy ten počítač prijme posledný pokyn.

Nakoniec sa mi to podarilo a ja som s úsmevom vyskočila zo stoličky. No nie na dlho.

Hodilo mi to na najnovšie správy.

„Acelynn Whiteová je nezvestná už ôsmy deň. Po majiteľke a dedičke najväčších svetových firiem stále pátrajú, aby ju mohli postaviť pred súd a obviniť z vlastizrady,“ hovorila reportérka a mala som pocit, že sa so mnou zatočil celý svet. Zapotácala som sa dozadu a nebyť doktora Wildena, určite by som skončila na zemi.

„Vlastizrada?“ zachripela som takmer nečujne a pozrel na oboch.

„My na niečo prídeme,“ ubezpečil ma Victor a prešiel si pomaly sadnúť k stoličke. Sadol si za počítač a začal niečo hľadať.

„Pozrite sa na toto,“ ozval sa okamžite a na najväčšiu obrazovku hodil fotku.

„Ale veď to je...“ vytrieštila som oči a podišla k nej bližšie. Rukou som sa dotkla obrazu a preniesla obrázok k nám do roviny.

Tento nápad bol asi ten jediný dobrý, ktorý som kedy mala. Pri predstave, ako mi všetci hovorili, že niečo také nebude nikdy možné, som sa len zasmiala. A teraz má každá firma obrazovky s obrazmi, ktoré môžu ožiť. Samozrejme, nie naozaj, ale pôsobia dosť vierohodne.

„Nie je to náhodou Vanessin otec?“ spýtala som sa profesor a ten len prikývol.

„Robert Masters,“ dodal. „Je to podpredseda výboru,“ pokračoval. „Podarilo sa mi totiž dostať k vašej zložke a bol to práve on, kto vás obvinil za vlastizradu...“

„Ale veď je jede ń z najvyššie postavených mužov v mojich firmách!“ skočila som mu do reči úplne nechápajúc, prečo by niečo také robil.

„Očividne ho nebaví byť len jedným z najlepších,“ rozmýšľal Ryan a prekrížil si ruky na hrudi. „Koľko členov má vlastne tento výbor?“

„Okrem neho a Katherine... ešte ďalších osem.“

Pri zmienke o Katherine sme si s Ryanom vymenili pohľady a ďalej sme sa hrali, že sa nič nedeje.

Za celý týždeň som v sebe totiž nenašla ani kúsok odvahy na to, aby som mu povedala, že ona je môj jediný podozrivý. Nedokázala som mu to povedať, nakoľko pri každej konverzácii spomenul svoju ženu a to, že by nám určite pomohla, ak by sme k nej išli. Ja som to, samozrejme, okamžite zamietla. Neverila som jej.

„Čo s tým teraz urobíme?“ chcel vedieť doktor.

Začala som krúžiť okolo toho hologramu a prebodávala ho pohľadom.

„Očividne je na čase, aby mi niekto vysvetlil, čo sa tu deje a kto ma chce zabiť,“ napadlo ma.

„Nie je to aj tak jasné?“ skočil mi do toho Victor. „Zabiť vás chce každý.“ 

No a teraz som zvedavá, čo si myslíte? Môže toto dopadnúť ešte nejako horšie? 

Každopádne, ďalšia kapitola sa volá: Stopy 

A na čo sa môžete tešiť? Tak možno sa nám začnú pomaly rysovať niektoré odpovede, no iné problémy na seba nenechajú dlho čakať. :) 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 14. časť: