OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 28. časť

07.07.2014 (14:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 698×

Časť dvadsiata-ôsma

Aj napriek tej ostrej bolesti, ktorá mi vystreľovala do ruky som pokračovala v obväzovaní sa, aby som ostala pokope. Cítila som, ako moje telo protestuje proti tým obväzom a leukoplastom, avšak nemala som inú možnosť. Hlava sa mi trocha točila a aj keď som s tým bojovala, rozhodne to nevyzeralo, že sa ma chystala počúvnuť. Pár hodín spánku by mi možno len predsa prospelo.

Niekto jemne zaklopal na dvere a skôr, než som stihla odvetiť už aj vošla dovnútra. Vanessinu tvár zdobil vážny výraz, ale oči akoby sa mi ospravedlňovali. Bola ako rozdvojená osoba. Jedna naštvaná a druhá smutná.

„Tu máš tie spisy, ktoré si doniesla.“ A hodila ich na posteľ predo mňa.

Otočila som sa k nej a očkom po nich hodila. Vyzerali, že sú tam všetky a boli nedotknuté. Ale istá som si byť nemohla.

„Čítala si ich?“ spýtala som sa bez všetkého. Nepatrila som medzi typ človeka, ktorý by sa cítil trápne, aj keď išlo v podstate o moju jedinú kamarátku. Vlastne... po tom, čo sa stalo... sme ešte kamarátky? Alebo ma nenávidí ako zvyšok sveta? Za zlé by som jej to rozhodne nemala.

Vanessa si prekrížila ruky na prsiach a prebodla ma svojím pohľadom.

„Nie,“ odvetila. „Nezaujíma ma to. Je to tvoja vec, A. A navyše... ak mi budeš chcieť niečo povedať, vieš, že si ťa vypočujem.“

„Takže nie si naštvaná?“ kontrolovala som jej.

„Som!“ osopila sa na mňa. Naštvane rozhodila rukami a začala pochodovať po izbe. Očakávala som siahodlhý monológ, ktorý sa mal každou chvíľou dostaviť.

„Štveš ma, Acelynn!“ soptila. Ja som len stisla pery, aby som sa nezasmiala. Znova. „Kedy konečne otvoríš oči a pozrieš sa na svet cez tú svoju bariéru?!“

„Ja?“ Prekvapene som nadvihla obočie. „Neviem, o čom to ho...“

„Ale vieš!“ Nenechala ma dokončiť. „Hovorím o tvojej bariére, cez ktorú si nikoho nepustíš. Poznáme sa od malička, respektíve od narodenia, no nikdy sa mi za ňu nepodarilo preniknúť. Možno ešte keď tvoji rodičia žili...“ V tej chvíli som sa napäla, pretože udrela na dosť citlivú strunu. „Ide ale o to, že od tej udalosti si sa pred svetom zavrela. Nikdy si si poriadne neužila, stále si mala hlavu len v knihách a študovala si, čo sa len dalo. Povieš mi, aké normálne dieťa by v piatich rokoch malo čierny opasok?“

Už-už som otvárala ústa, že niečo poviem, ako napríklad to, že o týždeň na to som postúpila ešte vyššie, no ona pokračovala: „Každopádne ide o to, že si nikdy nebola vystavená niektorým emóciám.“

Pretočila som nad tými hlúposťami očami a najradšej by som ju z tej izby vykopla. Nanešťastie to bola aj tak Darkova izba. A keď spolu spia... pochybujem, že by povedal niečo, čo by sa jej nepáčilo.

„Ako napríklad?“ Nedokázala som si zahryznúť do jazyka.

„Láska,“ odvetila prosto. „Nevieš milovať...“

„To nie je pravda!“ oponovala som okamžite. „Ak by som chcela, viem všetko.“

„Len si to nahováraš,“ usmiala sa. „Som tvoja kamarátka a preto ti nebudem klamať. Nie si tak dokonalá, ako si myslíš. Aj tvoj stav hovorí za všetko.“ A ukázala na mňa rukou. „Podstatné je, že si doteraz necítila to, čo cítiš s tým doktorom. Je to na tebe vidieť, A. Môžeš si hovoriť čo chceš, môžeš si klamať, ale ak ti na nejakej osobe záleží viac ako na tebe, čo musí byť veľmi, je to láska.“

Podoprela som si hlavu a usmiala sa na ňu.

„Je toto nejaká psychologická poradňa alebo čakáš, že sa ma to dotkne?“ tipovala som.

„Dúfam, že si vstúpiš do svedomia. Možno to nevieš, ale si pre mňa ako sestra. Povedali mi, čo chystáš a bojím sa o teba. Je to úplne padnuté na hlavu...“

„Nie, ak veríš, že sa ti to podarí.“ Trvala som na svojom. Nikto mi tu nebude kázať o mojom chovaní a ani ma spochybňovať. To teda nie!

„Preboha, Acelynn!“ okríkla ma Vanessa, ktorá sa od hnevu až triasla. „Nezachrániš celý svet! Nezachrániš ani krajinu a rozhodne nezničíš to obrovské impérium, ktoré vybudovala tvoja rodina! Je to nemožné! Zabijú ťa!“

Zaťala som ruky do pästí, až mi zbeleli hánky a nedala som na sebe nijako najavo, ako veľmi ma práve vytočila. Len som k nej pomaly pristúpila bližšie.

„Ak mám zomrieť, vezmem všetko so sebou,“ hlesla som. „A všetkých.“

Videla som, ako zdesene na mňa pozerala a bolo mi to jedno. Ak sa jej niečo nepáči, kedykoľvek môže odísť a nechať ma na pokoji. Ja so sebou nenechám manipulovať a nikto ma nebude nútiť, aby som zmenila moje priority. Boli síce staromódne, ale bolo to jediné, čo ma rodičia naučili a na čom sa zhodli.

Nikdy nenechaj city, aby ti zatemnili úsudok. Nenechaj ich, nech nad tebou vyhrajú a odvedú tvoju pozornosť od prioritných vecí.

To bolo ich učenie. A ja sa nikdy nevzdám jedinej dobrej spomienky na nich. Aj keby neviem čo bolo.

„Tak v tom prípade...“ Zhlboka sa nadýchla a vystrela, „som urobila všetko zbytočne.“

Nezaujato som pokrčila plecami.

„Ja som ti to vravela,“ skonštatovala som. „Stál ten sex aspoň za to?“

Vanessa zaškrípala zubami a v sekunde mi vlepila facku. Netušila som, kde, do šľaka, sa v nej nabralo toľko sily. Líce ma hneď začalo páliť a bolo mi jasné, že tam mám odtlačok jej dlane. Ešte dobre, že mala malé ruky.

„Ty nie si človek,“ hlesla, zadržiavajúc slzy. Očividne slzy hnevu.

Behom sekundy vybehla von z miestnosti a nechala ma samú. Trocha som si pošúchala líce a pozrela do zrkadla, či je to vidieť. Šlo mi najmä o to, aby si to nevšimol Ryan. Ten by potom spustil a neprestal by, pokým by som mu nepovedala, prečo mi vlastne Vanessa vrazila. No zaslúžila som si to? Nemala by to byť ona, kto by sa mal prefackať za tú jej hlúposť? A naivitu?

Vzdychla som si a pokračovala v práci. Obviazala som si ešte nohu, na ktorú som si predtým dala nejakú mastičku, ktorú našiel Dark, a opatrne som sa obliekla. Predstava, že som na sebe mala Vanessine veci, sa mi hnusila, ale bolo to jediné dámske oblečenie v tomto dome.

„Si pripravená?“ spýtal sa s klopaním na dvere Ryan asi tak o desať minút neskôr. Moja hlava k nemu okamžite vystrelila a usmiala som sa na neho.

„Áno, všetko je perfektné. Môžeme ísť,“ prisvedčila som a siahla po spisoch, ktoré som si pritisla čo najbližšie k telu. Rozhodne som si nemohla dovoliť zabudnúť tu čo i len papier.

„Je všetko v poriadku?“ zaujímalo ho po ceste von, ale ja som len klamlivo prikývla. Neplánovala som pred ním nejako rozmazávať incident s Vanessou a ani som nechcela, aby o ňom vedel. Veď ma vlastne nazvala monštrom, tak prečo na ňu ešte myslím?

„Dúfam, že vaša cesta dopadne dobre,“ prehovoril za nami Dark, keď sme už boli pred vrtuľníkom.

Obaja sme sa s Ryanom otočili, ale ten sa len usmial. Odkedy sú z nich kamaráti? Ušlo mi niečo?

„Tak určite. Zvlášť s tvojou pomocou,“ podotkol a pôsobil pokojne. Akoby sa vôbec nebál toho, čo všetko sa vo vzdušnom priestore môže prihodiť. Zachytia nás na radare nejaké hliadky a budeme v háji. Je toho tak veľa a on je pokojný?

„Samozrejme,“ uistil ho. „Presmeroval som všetko, čo by vás mohlo zachytiť a aj keby to niekto nejakým zázrakom odblokoval, čo sa nestane, prepojil som tvoj vrtuľník s jedným z mojich vysielačov, takže všetko v pohode vykryjem. Neboj sa, počítačový génius myslí na všetko.“

Musela som uznať, že slová, ktoré vypúšťal z úst zneli naozaj vierohodne. Akoby o tom bol on sám presvedčený. No predstava, že s tými ústami bol pri mojej kamarátke... nedokázala som na neho ani len pozrieť bez toho, aby som mala chuť vraziť mu.

„Tak sa držte. A toto...“ Podal mi slúchadlo aj s tým zariadením pred okom, vďaka ktorému videl to, čo ja. „Stráž si to. Ak niekam pôjdeš, stačí ak to zapneš a budeš so mnou v kontakte. Iba tak ti budem vedieť pomôcť.“ A pevne zovrel pery. Ja som k nemu podišla bližšie a hoci to vyzeralo, že ho chcem objať, voľnou rukou som ho chytila za golier.

„Ak sa niečo stane Vanesse, ak jej nejako ublížiš...“ precedila som pomedzi zuby výhražne. „Odrežem ti gule!“ dodala som. Potom som si už len s úsmevom od neho vzala to slúchadlo a falošným úsmevom obdarila aj Ryana, keď som si sadala dovnútra.

Všetko sa pomaličky rúcalo, ale ešte vždy som mala nádej, že niečo z toho zachránim. Čo mi je z Vanessinho priateľstva a jej rád, keď sa musím sústrediť na to, aby kvôli mne už neumierali ľudia? Ako sa môžem sústrediť na niečo tak povrchné ako láska, keď všade panuje nenávisť? Čo nechápe, že jej pohľad na vec je krátkozraký?

„Naozaj si v poriadku? Pripadáš mi akási bledá,“ ozval sa ku mne doktor znova a priložil mi ruku na čelo.

Unavene som sa trocha uhla a tak ma behom chvíle pustil.

„Nevyzeráš, že by si mala horúčku, ale niečo ti je. Stalo sa niečo?“ vyzvedal namiesto toho, aby sa sústredil len a len na cestu.

„Som dosť unavená,“ zaklamala som len aby som sa vyhla tej spovedi. „Vadilo by ti, ak by sme sa o tom porozprávali neskôr?“

Ryan len pokrčil plecami.

„Nie, v poriadku. Budem len rád, ak si oddýchneš. Potrebuješ to na zotavenie.“

Vďačne som sa na neho usmiala a oprela sa o sedadlo. Okolo mňa síce nebolo ticho, ktoré by som ocenila, ale únava ma premohla behom chvíle. Možno som naozaj potrebovala zastaviť a vypnúť. Kto vie?

Bola som vyčerpaná. Oči sa odmietali otvoriť a myseľ ešte nechcela pracovať. Času na spánok bolo málo, ale keď som už začala, prečo sa prebúdzať?

Pocítila som dve silné ruky, ktoré ma položili na niečo mäkké. Nemusela som byť ani pri zmysloch, avšak uvedomila som si, že sme už späť a ja som v mojej posteli na mojom pozemku, no pár metrov pod zemou. Ten pocit bol upokojujúci, aj keď by nemal.

Jeho pery sa jemne dotkli môjho čela a celým telom mi prebehol výboj elektriny. Bolo to akoby ma nakopol prúd a ja som chcela viac.

Radšej som sa ale tvárila neutrálne a dúfala, že mi uverí, že stále spím. Našťastie sa tak aj stalo.

Bez všetkého vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Opatrne som otvorila oči a snažila sa rozpoznať prostredie. Vedľa mňa na stole som mala položené všetky spisy aj so zariadením od Alistaira. Ryan nezabudol na nič.

Chvíľu som ostala ležať v posteli bez pohybu, ale ako náhle som zdola začula krik a niečo sa tam rozbilo, vyskočila som prudko na nohy. Moje rany protestovali a ja som okamžite siahla na ruku, ktorá bola obzvlášť citlivá na pohyb.

Potichu som sa vykradla z izby a prikrádala sa k schodom tak, aby ma nik zdola nevidel. Stačilo tak, aby som ja videla dosť jasne ich.

„Ty si sa zbláznil!“ zrúkol Ryan na profesora, ktorý sa tváril úplne pokojne, ba dokonca až pobavene.

„Ja?“ nadvihol obočie a neubránil sa úsmevu. To Ryana ešte viac vytočilo. „Ty si ten, ktorý jej to nechce dovoliť.“

Nemusel hovoriť všetko, ale mne hneď došlo, o čom sa rozprávali. Doktor nechce, aby som zasahovala do defilé.

„Pretože je to choré, Victor!“ Nedal sa odradiť. „Sám dobre vieš, že bude nemožné sa čo i len dostať do mesta bez toho, aby ťa neprehľadali. Ako mi teda povieš návod na to, aby im to všetko ešte k tomu prekazila?!“ Vyzeral zúfalo a zároveň naštvane. On... on sa o mňa bál.

Na sekundu sa mi zazdalo, že mi srdce začalo biť rýchlejšie, tak som len rýchlo pokrútila hlavou a zopárkrát sa zhlboka nadýchla.

„Ale no tak, prestaň si myslieť, že sú nedotknuteľní,“ odfrkol profesor a pretočil očami. „Ak bude Acelynn chcieť, poviem jej zopár návodov,“ usmial sa a ja som musela tiež. Bol asi jediný človek, ktorý ma podporoval. Aj keď... prišlo mi to trocha zvláštne pri spomienke na rozhovor, ktorý sme mali, keď som skončila v nemocnici.

„To v žiadnom prípade!“ krútil hlavou mladší brat. „To nedovolím! Naozaj ju chceš tomu všetkému vystaviť?! Zbláznil si sa?“ Začal po ňom vrieskať.

„Na rozdiel od teba, braček...“ To slovo povedal s toľkým sarkazmom a nenávisťou, ako to len šlo. „Ja vidím veci také, aké sú. Neprekrúcam bolestivú pravdu. A keď otvoríš oči aj ty, uvedomíš si... že Acelynn už nemá čo stratiť,“ vydýchol po chvíli.

Tón, akým to povedal a pohľad, ktorým obdaril doktora ma donútil striasť sa a premýšľa, či som na tom až tak zle. Nanešťastie mal pravdu.

„Ako to môžeš povedať?“ Ryan prižmúril oči a profesor len ledabolo pokrčil plecami.

„Prepáč mi teda za to, že som realista,“ ospravedlnil sa hrane. „Ale nebudem zatvárať oči a dúfať v niečo, čo nepríde. Za to, aby dostala rozum som sa modlil už dosť. Dúfal som, že ju zmeníme. Dúfal som, že si uvedomí čaro života. No ak sa to nepodarilo, tak jediné, čo nám ostáva je prijať Acelynn takú, aká je a pomôcť jej,“ prehovoril a to bolo po dlhom čase, kedy som s ním súhlasila. Samozrejme, až na jednu vec.

On sa modlil?

Nech som sa v tej rýchlosti snažila rozmýšľať akokoľvek rýchlo, nedokázala som si spomenúť, či som to vedela. Bolo to predsa zakázané. Všetko to bolo...

„Takže takto si sa rozhodol?“ Zaujal ma tón, ktorý Ryan zvolil tento raz. „Myslíš si, že keď ju v tom podporíš, bude všetko lepšie?“

Profesor sa schuti zasmial a prekrížil si ruky na hrudi. Síce sedel na stoličke a Ryan chodil po miestnosti, bolo jasné vidieť, ktorý z nich čo cíti. Boli tak predvídateľní, až mi bolo do smiechu.

„Prečo by som si to myslel? Viem, že nebude. Svet sa mení, Ryan! Všetko sa to posralo a nie je cesty späť. Jedinou našou nádejou je, že zasiahneme tam, kde to mocných bolí najviac.“ Hovoril s takým zápalom, akoby bol ochotný sám za to položiť krk.

„ V stávke je veľa.“ Nesúhlasil doktor a krútil nad tým hlavou. Čo sa mu, do čerta, nepáčilo? Prečo si myslel, že to skončí mojím výletom na Aljašku? Mal vedieť, že tam to všetko len začne.

„Máš pravdu. V stávke sú naše životy.“ Dvihol k nemu zrak a sebavedome prehovoril: „Ale polož si otázku. Bral by si život za cenu toho, že sa budeš skrývať? Chceš žiť dokonca svojho života s pocitom, že kvôli tebe umrelo už cez desať tisíc ľudí? Pretože tieto otázky si Acelynn položí hneď, ako zapne televíziu.“

Na sekundu som zatajila dych. Desať tisíc? Čože?! Ale... prečo? Kvôli mne? To nemôže byť pravda Musel sa zmýliť.

Rozhodla som sa vyjsť z úkrytu a zísť k nim dole. Ako náhle začuli moje kroky, obaja sa ku mne otočili a upli na mňa svoje zraky.

„Acelynn, zobudili sme ťa?“ Už ku mne vyštartoval Ryan, ktorého som ale zastavila dvihnutou rukou.

„Odkiaľ máte to číslo?“ prehovorila som smerom k profesorovi trocha chrapľavým hlasom.

On si len zahryzol do pery. Doktor krútil hlavou, no ja som chcela vedieť pravdu. Po tom všetko si ju snáď aj zaslúžim vedieť.

„V správach dávali nešťastný výbuch, kde zomrelo vyše osem tisíc ľudí pri protestoch. Bolo to v New Yorku. A hoci to považujú za zhodu náhod, v záznamoch vo vašom počítači, z ktorého som sa k nim nabúral som zistil všetko o tom útoku. Plánovali ho, aby potlačili napätú situáciu, ktorá hrozí aj vo Phoenixe a Denveri.“

Zaškrípala som zubami.

„Tí sviniari,“ precedila som pomedzi zuby a prešla okolo profesora s jasným účelom. Nájsť si všetky informácie, ktoré mi za tie dni unikli.

Vošla som do miestnosti ako hurikán a okamžite som si sadla za počítač. Moje prsty sa rozleteli po klávesnici, tak rýchle som tam ťukala všetko, čo mi napadlo. Búrala som všetky siete, ktoré som len v tej chvíli dokázala.

„Acelynn, nie je to tvoja chyba.“ Vrútil sa za mnou Ryan, ale ja som nepočúvala. Len som nastavila staré správy na veľkú obrazovku.

Vstala som a postavila sa priamo pred obrazovku. Očami som pozorne sledovala dianie v meste po tej explózii. Všetko bolo také chaotické, všade boli mŕtve telá, tisíce vážne ranených. Koľkí z nich vlastne vedeli, prečo umreli?

Do očí sa mi natisli slzy, až som nedokázala vidieť viac.

„Stop,“ prehovorila som a ono to zastalo. Presne v momente, ktorý sa ale odrazu stal až priveľmi nápomocným.

„Priblíž,“ prehovorila som s prstom na mieste, ktoré som chcela vidieť lepšie. A hneď, ako ma počítač poslúchol, som sa len sama pre seba usmiala.

„Máme ich,“ zamrmlala som si pod nos a s víťazným úsmevom sa otočila k Ryanovi. „práve pre toto so mnou profesor súhlasí, všakže?“ Pozdvihla som obočie a pozrela mu do očí hneď, ako vošiel dovnútra. „To ste doktorovi nepovedali, však?“

„Čo... čo mi nepovedal?“ nerozumel teraz on.

Behom chvíľky som ešte viac priblížila jednu osobu a potom ju ukázala Ryanovi.

„Profesor si všimol, čo bolo na tom útoku podozrivé. Všimol si, že jednotky, ktoré sa v meste pohybovali, zachytila iba táto jedna kamera.“

„Takže čo?“ Skočil mi do reči. „V meste boli akýsi vojaci, ktorých nikto nepozná? Ktorí tam nemali byť?“

„Nie nejakí,“ usmiala som sa naradostene, že konečne veciam rozumiem. „Boli to vojaci z W.I.N.K. To znamená, že o ten výbuch sa postarali predstavitelia na čele s Robertom.“

„Predpokladám, že na základe tohto ste mi povedali o tej organizácii. Mám pravdu?“ kontrolovala som profesorovi, ktorý síce nechcel, no nakoniec prikývol. Bola som so sebou spokojná. Rozum mi ešte slúži.

„Čo teraz?“ spýtal sa ma Victor.

Ledabolo som pokrčila plecami.

„Spojím sa s Darkom a všetko pripravíme tak, aby som bola schopná ísť na to defilé. A potom... ak prežijem, môžeme to osláviť.“

„Dúfam, že si robíš srandu,“ vzdychol si Ryan. Ja som ho obdarila úsmevom od ucha k uchu. Znova som sa pomaly dostávala do svojho živlu.

„Nie, hoci vlastne... mne by alkohol asi nepredali,“ zamyslela som sa. „Tak prinajhoršom si niečo vyrobíme. Chemikálií máme dosť, nie?“

Tentoraz na seba pozreli obaja.

„Ale no tak, budete mať vrásky, páni.“ 

Ďalšia časť sa bude volať: Defilé (Prekvpaivé, nie?) 

No a pre tých, čo náhodou neviete, čo je defilé, je to niečo ako sprievod, najčastejšie vojenský, ale nie je to pravidlo. :) 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 28. časť: