OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 31. časť



Právo na život - 31. časťČas zastaviť a zhlboka sa nadýchnuť...
Príjemné čítanie.

d

Časť tridsiataprvá

 

Všetko sa zastavilo. Celý svet jednoducho prestal existovať. Nič už nebolo podstatné. Na ničom nezáležalo. Aspoň mne nie. Cítila som, ako mi srdce vynechalo úder. Nie, nebol to len úder! Moje srdce umieralo. Umierala časť, ktorá patrila len jemu. Prišla som o kus seba samej.

Hoci som nedokázala vidieť až dole, bolo mi nad slnko jasné, že takýto pád neprežije. Vlastne... určite už nežije. Je preč. Naveky.

„Acelynn! Acelynn, bežte preč!“ Doliehal ku mne hlas cez slúchadlo. Victor vrieskal z plných pľúc.

Až vtedy som si uvedomila, že ešte stále ležím sa tej ľadovej zemi a načahujem ruku do neznáma.

„Acelynn, no tak!“ Zaznel mi ten hlas v uchu znova a všetko, čo sa stalo potom, bolo také rýchle...

„Acelynn Whiteová, vstaňte a dajte si ruky za hlavu. Ináč budeme nútení zabiť vás!“ zreval po mne mužský hlas.

Opatrne, stále so slzami v očiach, nevnímajúc nič okolo, som sa postavila a ustúpila od okraja s rukami nad hlavou.

„Nie, to nemôžete!“ vrieskal profesor. „Alistair, pomôžte jej!“

„A ako?“ bránil sa. „Je jedná vec, ktorú hacknúť neviem. A tou je mozog. Prepáč, Vic,“ zamrmlal už tichšie.

Mňa ich rozhovor ale netrápil. Na mne nezáležalo. Už viac nie. Necítila som strach. Nie, ten už dávno vyprchal. Odišiel preč spolu s Ryanom. Jediné, čo ostalo bol prázdny človek, ktorý nevedel, čo by mal robiť alebo cítiť. Človek, ktorého zradil svet. A nielen ten.

Všetko. Všetko sa mi otočilo chrbtom. Šťastie, racionalita, nemala som už nič. A nikoho.

„Dobré dievča,“ pochvaľoval si jeden, čo ku mne podišiel a ucítila som, ako ma chytil.

V tej sekunde sa to začalo. Prudko som sa otočila a rukou našla jeden špecifický bod na krku, ktorý ho v mihu oka ochromil. Chcela som mu vytiahnuť zbraň, avšak to nebolo potrebné.

Prvá bomba pri dverách vybuchla a väčšinu z nich to zabilo.

„Je koniec,“ usmiala som sa a dvaja, ktorí prežili, sa ku mne rozbehli. Asi o desať sekúnd na to vybuchla druhá bomba a všetko sa s nami začalo rútiť.

Cítila som, ako strácam zem pod nohami, aj keď som sa chcela udržať čo najdlhšie sa to dalo. Túžila som vidieť tie svine umierať predo mnou. Zabili človeka, na ktorom mi záležalo pomaly viac, ako na mne samej. Neumriem s pocitom, že oni ešte mohli žiť.

„Acelynn!“ skríkol po mne niekto, no hlas nepatril ani Darkovi ani Victorovi. Bol niečí... cudzí. A za to až príliš známy.

Dvihla som hlavu hore a zbadala obrovskú helikoptéru, ktorá sa vznášala nad budovou. A rebrík, ktorého som sa mohla dotknúť. Stačilo by len vyskočiť. No zem pod nohami odrazu zmizla, ako náhle vybuchla tretia bomba a ja som spadla. Ruku som si udrela ešte viac a ani môj chrbát nereagoval na prudké pohyby najlepšie.

„No tak, poď!“ Počula som hlas zhora, ktorý sa nemienil vzdať.

V tom mi niečo napadlo a to jediné ma donútilo vstať na nohy. Rozutekala som sa po malých kúskoch, ktoré sa prepadávali dole a ja spolu s nimi.

„No tak, skáč!“ ozvalo sa a ja som nemala na výber. Odrazila som sa od zeme čo najsilnejšie a tou zdravou rukou hľadala rebrík.

Podarilo sa mi ho zachytiť a hneď, čo som tak urobila, mi hore vystrelila aj druhá ruka a helikoptéra začala stúpať. Cez všetku bolesť v mojom tele som sa akosi dostala dovnútra a zbadala môjho záchrancu.

„Vanessa?“ hlesla som úplne zarazene. V druhej sekunde som ale pokrútila hlavou. „Musíš ísť dole! Musíme... musíme ho nájsť!“ zháčila som sa a prestrašene na ňu hľadela.

„Je to zbytočné,“ nevenovala mi pozornosť. „Spadol z tridsiateho poschodia a zavalí ho celá budova. Jeho telo nikdy nenájdu.“

„Nie!“ neverila som jej. „Musíme tam ísť...“ A už som sa načahovala po ovládaní, plná očakávania.

„Prestaň, zabiješ nás!“ okríkla ma. „Ryan je mŕtvy, Acelynn!“ dodala a mnou až myklo. Pocítila som, ako mi telom prešla triaška, ktorú sa mi nedarilo zahnať do úzadia. Nedokázala som to.

Zarazene som sa oprela a zatvorila oči. Pľúca neboli schopné nasať dostatok vzduchu, rameno mi krvácalo a na chrbte napravo som cítila strelu. Prichádzala som o dosť krvi a oči sa začali zatvárať. Avšak moja myseľ bojovala s únavou tak dlho, ako sa len dalo. Chcela som to všetko cítiť a nie zaspať ako zbabelec.

Potrebovala som to cítiť. Tie rany, tie horké slzy, ktoré mi stekali po tvári... aspoň to jediné mi dokázalo pripomenúť, že to, čo sa pred chvíľou stalo, bolo skutočné. Ale čierňava sa ku mne pomaly vkrádala a bolo jej jedno, čo chcem ja. Bez všetkého si ma podmanila a tak som už len cítila, ako mi hlava padla na bok...

 

Chlad. A bolesť. Hlavne bolesť. To jediné som dokázala vnímať. Samozrejme, výčitky nesmeli chýbať.

„Milujem ťa!“ povedal a pozrel mi do očí.

Ja som už plakala, neschopná mu niečo na to odvetiť. Nedokázala som to. Nemohla som. V hrdle mi navrela hrča a zachvátil ma pocit zúfalstva. Pohľad do jeho modrých očí mal všetko napraviť. No bolo to poľavenie, ktoré som nemala dopustiť.

Opantal ma pohľadom a silno sa vyvliekol z môjho zovretia.

Pustil sa.

Ani som si neuvedomovala a až po chvíli mi došlo, že sa celá trasiem a ten zvuk, ktorý ma otravoval bol vlastne môj hlas. Alebo žeby plač?

Opatrne som sa pozrela na svet cez uslzené oči a všimla si, že ležím na bruchu na stole. Aj ten najjemnejší pohyb ma bolel.

Vybrali mi guľky. Ošetrili ma a určite podali aj sedatíva. Chceli ma čo najdlhšie udržať v spánku. Ale to sa im nepodarilo.

Ryan sa však už nikdy neprebudí. Skrslo mi v hlave a aj napriek bolesti, ktorá prichádzala s každým pohybom som sa schúlila do klbka a objala si kolená. Mozog odmietal uvažovať a slzy nechceli prestať.

Zabila som ho. Zabila som muža, ktorý mi veril. Nechala som ho spadnúť. Neudržala som ho. V hrdle mi navrela hrča, ktorú som nemohla prehltnúť a odrazu som mala pocit, akoby mi niekto zovrel srdce. Vzduch okolo mňa bol čoraz redší a mozog nebol dostatočne prekrvený.

Ruka mi vystrelila ku krku a ja som začala lapať po dychu.

Pretočila som sa na druhú stranu v nádeji, že to bude lepšie, no akurát som len spadlo zo stola na tvrdú zem a ucítila som, ako niečo zaprašťalo. Od návalu bolesti som vykríkla, ale dych neprichádzal.

„Acelynn!“ ozval sa preľaknutý hlas z diaľky a ja som počula kolieska. Profesor sa ku mne snažil dostať.

V tom som začula pád  a následne netrvalo dlho, kým sa ku mne doplazil. Bol rýchlejší aj bez koliesok, síce nestál na dvoch.

„Acelynn! Dýchajte!“ prikázal a vzal ma do náruče.

„Ja...“ dychčala som. „Nemôžem!“

„Ale môžete!“ oponoval. „A musíte! Máte panický záchvat úzkosti! Musíte dýchať! Pomaly a pokojne,“ smeroval ma, akoby očakával, že keď bude odborný, budem ho počúvať.

„Nie!“ krútila som hlavou. „Nemôžem! Je... je to... je to moja vina!“ vyhŕkla som bez rozmyslu a až vtedy som si uvedomila, že už môžem lepšie dýchať.

Rozplakala som sa. Ako malé dieťa.

Bolo mi jedno, že ma vidí. Bolo mi jedno, že zbadá moje slzy a povie mi, že som slaboch. To všetko mi bolo ukradnuté. Nemohla som prestať a ani som nechcela.

„Šššš... to bude dobré,“ tíšil ma a objal ma pevnejšie. „Všetko bude dobré,“ zopakoval, no hlas mu poskočil o jednu, možno dve oktávy. Nebol na tom dobre. Aj on bol zronený.

„Nie,“ neverila som. „To... to nebude dobré! Ja... zabila... som ho! Je to moja vina! Mala... mala som ho držať!“ obviňovala som sa a chcela to nejako zastaviť. Prečo to tak bolelo?

„Nezabili ste ho!“ trval Victor na svojom. „Obetoval sa, aby vás zachránil! Chcel, aby ste to prežili! Vedel, do čoho ide!“

To ma naštartovalo. Vedela som, že som si pravdepodobne vyvrtla kotník alebo ho zlomila, no to mi nezabránilo sa mu vykrútiť a vyskočiť na rovné nohy.

„Ako o ňom môžete takto hovoriť?!“ zvreskla som a hlas sa mi triasol. „Nemáte na to právo! Ryan nemal zomrieť! Rozhodne nemal urobiť to, čo urobil!“ Cez uslzené oči som poriadne nevidela jeho výraz, len som stihla zachytiť, ako sa snaží dostať na nohy.

Avšak netrvalo dlho a odrazu k nám pribehla Vanessa, ktorá mu pomohla. Bruneta na mňa ani nepozrela, až pokým mu nepodala ešte vozík. Konečne až potom jej oči zachytili môj pohľad.

„Acelynn...“

„Nie! Nič nehovor!“ vrieskala som ako najatá. „Si rovnaká! Mohli sme zletieť dole! Stihli by sme to!“

„Nestihli,“ krútila neoblomne hlavou. „Nálože by vybuchli rýchlejšie a my by sme ostali priklincované k zemi. Zabilo by nás to.“

„No a?“ pokrčila som obočie. „Čo myslíš, čo bude teraz?! Zabijú ma! Nemám... nemám nikoho,“ zavzlykala som. „Ryan je mŕtvy, Darka čo chvíľa odhalia, profesor... ten je na vozíku a tým je nepoužiteľný a... a neviem, komu môžem veriť...“

Vanessa si zložila ruky a povzdychla.

„Mne predsa môžeš veriť,“ poznamenala akoby mimochodom. Nechápavo som k nej dvihla zrak.

„Ale... povedala som... urobila som hrozné veci...“ Pri spomienke na to, ako som sa chovala, ako totálny kretén, mi až stiahlo žalúdok.

„Viem,“ prikývla. „Chovala si sa ako tá Acelynn, ktorú som vždy poznala a ktorá robila všetko len podľa rozumu bez hocakých citov. Avšak teraz... neopováž sa mi povedať, že nič necítiš!“

A pevne mi pozrela do očí. Čakala, čo sa bude diať a čo jej poviem. Ja som zaťala ruky do pästí a snažila sa zadržať vzlyky, ktoré sa mi drali z hrdla. Nemyslela som, že človek môže takto plakať!

„Čo chceš, aby som ti povedala?“ pokrútila som hlavou. „Mám ti povedať, že som niečo cítila? Že som nebola úplne z kameňa? To chceš počuť?!“ okríkla som ju a premerala si aj profesora, ktorý bol nástojčivý rovnako, ako moja kamarátka.

„Ak to tak cítiš,“ pokrčila plecami a naklonila hlavu nabok.

Čo tým, do čerta, chcela dosiahnuť? Že jej to len tak poviem? A budem čakať na objatie?! Akoby ma ani nepoznala.

„Choďte do čerta,“ precedila som a zadržiavala ďalšie slzy. Aspoň pred nimi. „Všetci.“

Bez slova som okolo nich prešla a vybehla čo najrýchlejšie do svojej izby aj s tým kotníkom. Nezaujímala ma bolesť. Práve v tejto chvíli bola bolesť jediné, čo som mala. O všetko ostatné som už prišla.

Zabuchla som za sebou dvere a prešla pred zrkadlo. Vyzliekla som sa, aby som mohla zhodnotiť, ako veľmi to schytalo moje telo tento raz. Moja koža sa od toľkých guliek nebude schopná hojiť večne. No predstava mňa s jazvami sa mi vôbec nepáčila.

Podarilo sa mi nájsť nejaký obväz, ktorým som si spevnila nohu, no bolo mi jasné, že to bude bolieť aj o dva dni. A toľko času som nemala. Nie teraz, nie, keď sa všetko začalo rúcať.

Ryan. Preletelo mi mysľou a do očí sa znova vohnali slzy. Prečo som na to nemohla jednoducho zabudnúť? Aspoň na chvíľu? Chcela som tak veľa?

Mechanicky som sa obliekla, ale dych sa mi stále zrýchľoval a nedokázala som sa upokojiť. Videla som ho všade, kam som len pozrela. Tie oči, slzy utláčané v nich... ruka, ktorou sa načahoval hore aj napriek tomu, že sa ma pustil. Bolo to hrozné a ten pocit som nedokázala ustáť.

Potrebovala som prácu a jediné, čo mi prišlo na myseľ boli otcove spisy, ktoré ešte vždy boli neporušené na stolíku.

Vzala som si ich všetky a čítala názvy, aby som si z nich vybrala to najzaujímavejšie. No a môj zrak hneď spočinul na jednom, kde bolo známe meno.

Victor Wilden.

„Čože?“ zamrmlala som si pod nos a okamžite otvorila spis.

Moje oči lietali po písmenkách ako šialené a pretáčala som jednu stranu za druhou. Bolo to... bol to matkin výskum. Snažila sa prísť na to, ako vrátiť profesorovi nohy. Robila výskumy, kombinovala všetky možné látky a chemikálie. Dokonca to skúšala na ľuďoch. Väčšina z nich nanešťastie zomreli.

Prečo sa to nachádzalo pri otcových tajných zložkách?

Prešla som pomaly na stránky, kde spomínala všetky kombinácie, ktoré sa jej podarilo uskutočniť. Vzorce, ktorými sa riadila a princíp, ktorým sa riadila boli prepracované a bolo vidieť, že sa tomu venovala dosť dlho. Chcela mu pomôcť. Až zúfalo.

Prečo?

Otočila som na ďalšiu stranu a až vtedy mi došlo, že už som na konci. Kde je zvyšok? Predsa... musela na niečo prísť! Musela to rozlúsknuť, nie? Iba ak...

„Sviniar,“ precedila som uvedomene pomedzi zuby.

Jasné! Veď prečo inak by to bolo pri otcových tajných záznamoch? Jedine, ak sa mame podarilo na niečo prísť a on nechcel, aby sa to dostalo na svet. Môj otec nechcel, aby sa Victor dostal na nohy.

Prečo?

Pretrela som si tvár a môj mozog už dával dokopy všetky pravdepodobné odpovede. No iba jediná bola natoľko logická, že som sa jej venovala.

Čo ak tá havária nebola nehoda? Namočil sa Victor do niečoho, o čom neviem a čo niekomu nevyhovovalo? Mohlo sa to stať?

Zvonku sa ozvalo buchnutie a mne spadol spis z postele. Behom sekundy som vyskočila na nohy a aj s bolesťou, ktorá mi vystreľovala až do hlavy som sa snažila čo najtichšie prejsť k dverám.

Otvorila som a zbadala Victora, ktorý sa snažil vyjsť po schodoch, ale nešlo mu to. Vozík mu spadol a on tiež.

„Zbláznili ste sa?!“ zhíkla som a okamžite k nemu pobehla. Objala som ho rukami a chcela mu pomôcť. Profesor ma ale od seba odstrčil a rukou sa chytil zábradlia.

„Zvládnem to,“ zavrčal nevrlo.

Počudovane som pozdvihla obočie a uvedomila si, prečo je taký. V hlase mu znela frustrácia a sklamanie. Nemal to rád. Nechcel byť na nikoho odkázaný. Ani na moju pomoc. Mohla som ho nechať tak. Mala som to urobiť. Otočiť sa na päte a vrátiť sa do izby.

Nie. Pokrútila som hlavou a v duchu ľutovala to, čo som sa chytala urobiť. Sadla som si na schody a čakala, kým sa ku mne otočí.

„Prečo ste chceli ísť hore?“ nadhodila som prvé, čo mi napadlo. Vlastne som bola vďačná, že mi napadlo aspoň niečo, pretože rozhovor s profesorom ešte nikdy nedopadol dobre.

Brunet len mávol rukou a díval sa pod seba. Musela som uznať, že toho vyšiel aj tak dosť. Chýbali mu už len štyri schody a bol by hore. To nebolo zlé.

Nastalo ticho, ktoré ani jeden z nás nevedel prelomiť. Nemala som nič, čo by som sa opýtala a on sa nechcel rozprávať. Najlogickejšie by bolo nechať ho samého, ale... chcem byť sama ja? Ak budem mať čas na premýšľanie, budem rozmýšľať iba o jednom.

O Ryanovi. To si ale práve v tejto chvíli nemôžem dovoliť. Bolo by to príliš bolestivé a nevhodné, keďže som našla to, čo som našla.

„Profesor...“ Otočila som sa k nemu. „Viem, že ma do toho nič nie je, ale to, čo sa stalo s Ryanom,“ preglgla som. „Tá nehoda pri ktorej ste prišli o nohy... viete, kto do vás narazil? Bol to váš brat alebo niekto iný?“ Pamätala som si presne, ako hovoril, že to bola nehoda. No nikdy nespomenul, kto presne ho zrazil.

Victor sa na mňa otočil a nechápavo pokrčil obočie.

„Načo vám to bude?“ nerozumel. Zahryzol si do pery a potom sa zhlboka nadýchol. Akoby premáhal spomienky, na ktoré chcel zabudnúť. Aj keď nemohol. Na niečo tak strašné človek jednoducho nezabudne.

„Nebol to Ryan, ak vás zaujíma to,“ prehovoril ticho. „Viem, že vám chýba. Mali ste medzi sebou niečo, čomu nechápem, pretože to vždycky bol ten najhorší človek, akého som poznal, no snažil som sa to prehliadnuť. Už len kvôli vám. Nerobte si starosti s niečím, čo sa stalo, dobre?“ Snažil sa o úsmev, aj keď mu to veľmi nevyšlo. A ja som sa mu ani nečudovala.

Odrazu... bolo to, akoby všetok vzduch okolo mňa zhustol a aj ten najmenší nádych ma ťažil. Slzy chceli tiecť po mojich lícach, ale ja som ich nepustila. Namiesto toho som profesorovi opätovala úsmev.

„Ja... no...“ Hľadala som vhodné slová a pokúšala sa niečo povedať skôr, než sa mi zlomí hlas. „Čo by ste povedali na to, keby sme si potykali? Bolo by to odo mňa trúfalé?“ spýtala som sa nevinne. Bol totiž jedinou osobou, ktorá mi ostala. Bolo to až desivé, ale bola to pravda.

Nemala som nikoho. Ocitla som sa úplne sama, bez Ryana, bez Vanessy a bez nádeje. Prerástlo ma to. Problémy, ktoré som chcela vyriešiť boli väčšie ako ja a aj keď som si to neuvedomila skôr, bola som stratená dávno predtým, než som s tým všetkým začala. Môj rozsudok bol jasný ešte skôr, než som utiekla vtedy z profesorovej hodiny.

„To nie je zlý nápad,“ odvetil a tým ma vrátil k nemu do reality. Vyčarila som úsmev a potriasli sme si rukami.

„Acelynn.“

„Victor.“

Na tom sme sa znova zasmiali, ale tento raz som sa už nedokázala tváriť, že sa nič nedeje. Slzy ma prekvapili a vyhŕkli samé od seba. Nemohla som ich zastaviť a teraz som už ani nechcela.  

„Ale no tak,“ vzdychol si profesor a urobil niečo, čo som vôbec nečakala. Chytil ma a pritiahol k sebe. Stiahol ma do svojej náruče. A ja som sa nebránila.

Po prvýkrát som nechala človeka, aby ma objal. Aj cez fakt, že som nenávidela mať pri sebe blízko nejakého človeka. Tento raz to bolo iné. Ja som bola iná. Už som nebola tá Acelynn Whiteová, akou som bývala. Nebola som chladnou, zatrpknutou mrchou, ktorej sa chcel každý rovnať. To zo mňa dávno opadlo.

Teraz som zlomená. 


Ďalšia kapitola sa bude volať: Priateľstvo 

Dej sa nám znova zamotáva a v následujúcich častiach môžete očakávať znova minulosť, ktorá môže ovplyvniť budúcnosť. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 31. časť:

9. Perla přispěvatel
13.10.2014 [22:10]

PerlaAjka: Prepáč, že odpisujem tak neskoro, no všimla som si to nedávno. Čo sa týka tamtej poviedky, je už dlhšie za mnou a priznám sa, že niektoré veci z nej som už dávno vypustila z hlavy, takže aby som vedela presnú odpoveď, musela by som si to prečítať, čo neplánujem, takže...
No pokiaľ si dobre pamätám, malo by to byť nejak tak, len s istými medzierkami, nakoľko príbeh týchto dvoch bratov v poviedke nebol celý vypovedaný.

8. Ajka
04.10.2014 [9:04]

Ozaj Perlička musím sa ťa niečo spýtať ohladne poviedky Lie for win. Ozaj Philip bol Pôvodný upír že. Tak ma teraz napadlo on bol vlastne čistokrvný upír nie. A Silas bol tiež čistokrvný upír alebo bol kríženec-hybrid kedže bol aj čarodejník. Odpíš mi prosím ťa. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Perla přispěvatel
31.07.2014 [22:21]

PerlaFluoris: Veľmi pekne ďakujem, ale Acelynn budú čakať ešte horšie chvíle, neboj. Emoticon Emoticon Tak jednoduché to mať určite nebude.

6. Fluoris
31.07.2014 [18:11]

môjmu novému ja sa to páči, už ani neviem po koľkýkrát ľutujem Acelynn, pripravila si jej naozaj ťažké chvíle, a teraz musí zistiť ako to bolo s Victorom a ja som tiež zvedavá... držíš nás všetkých v napätí Emoticon

5. Perla přispěvatel
30.07.2014 [23:24]

PerlaAle no tak, Mills... čo povieš na to, keď ťa ešte do konca príbehu presvedčím, že ti Ryan chýbať nebude? Emoticon Čo ty na to?
Nuž, hej, Acelynn je trocha normálnejšia. Teda, ak sa dá toľko plaču nazvať normálnym.
Svoje teórie ohľadom Victora mi asi nepovieš, že? Tak to sa teda posnažím napísať ďalšiu čo najskôr, aby som sa ich dozvedela.
Ďakujem.

4. MillieFarglot admin
30.07.2014 [22:42]

MillieFarglotNo, čo ti na to povedať? Ryan mi tam chýba a bude chýbať ešte do konca, to si píš. Emoticon
Samozrejme, Acelynn sa už konečne začína správať ako človek a nie ako roboti, to je to najlepšie, čo jej mohla jeho smrť priniesť.
A prečo, dopekla, chceli odstrániť Victora? Mám nejaké teórie, no u teba si človek nemôže byť istý ničím. Emoticon
Super kapitola, teším sa na pokračovanie. Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
30.07.2014 [19:15]

PerlaMimi, tak Acelynn ani sama poriadne nevedela, čo k Ryanovi cítila. Alebo aj keby áno, ona by si to nepriznala. Všetko na ňu doľahlo až vo chvíli, keď bolo neskoro.
Ďakujem.

Kitty: Moja verzia smútku? Emoticon Tak dúfam, že taká smutná nebola.
Posnažím sa pridať čo najskôr, neboj sa. Emoticon

2. Kitty
30.07.2014 [18:46]

Skvelá časť som sa tešila na tvoju verziu smútku:) už som vymýšľala rôzne verzie, ako to môžeš napísať. Je to super a tá vychytávka, že potykať som sa nemohla prestať smiať. Škoda, že to nebolo dlhšie, no nevadí. Rýchlo daj ďalšiu časť nech sa nenudím :) Hurry up ! Emoticon

1. mima33 admin
30.07.2014 [18:21]

mima33Páni Emoticon vedela som, že Acelynn k Ryanovi niečo cíti, ale keďže sa hrala na ľadovú kráľovnú, nečakala som, že sa až tak veľmi poddá smútku. Asi nie je šanca, aby to Ryan prežil, čo? Emoticon Boli by nádherný pár.

No a teraz ma fakt zaujíma, čo sa stalo profesorovi a kam sa podel výskum jej mamy. Začína to byť čím ďalej, tým viac komplikované a zamotané.

Skvelé, teším sa na ďalšiu Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!