OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 34. časť

27.04.2015 (13:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 819×

Časť tridsiata štvrtá

Pochybnosti

Svet je krutý. Je temný, zlý a keď sa nájde čo i len jeden človek, ktorý to chce zmeniť, zničí ho. Rozožerie ho zvnútra a nakoniec ho nechá vykrvácať tak, aby videl všetko zlé a umieral s pocitom, že tomu už nezabráni.

Ako to viem? Pretože tým som si práve prechádzala. A nemohla som tomu nijako zabrániť, aj keď som tak nevýslovne chcela. So smrťou človek nedokáže bojovať. Nakoniec aj tak všetci zomrieme, odídeme z tohto hrozného miesta. Lenže... kam?

Čo bude potom, keď posledný krát vydýchnem a navždy zatvorím oči? Pôjdem do neba alebo do pekla tak, ako na to niektorí ľudia veria? Naozaj budem postavená pred akýsi súd?

Kládla som nohu pred nohu a pripomínala si, že to musím zopakovať. Znova a znova, až do chvíle, než som sa ocitla pri jenom z tajných vchodov ku mne domov. Teda... ak sa to miesto dalo nazvať domovom. Nebola to zlá skrýša, to vôbec, ale... nie je domov niekde, kde nás ťahá srdce? Ak nejaké vôbec mám, po tom všetkom, čo som spôsobila.

S hlavou plnou otázok, ponorená do vlastných úvah som sa konečne dostala do bezpečia a keď som videla, ako sa mi nad hlavou začali rozsvecovať neónové svetlá, mohla som si vydýchnuť.

S pocitom, že o chvíľu padnem, som ako tak šla ďalej a ďalej, než môj zrak ale čosi zaujalo. Prudko som zastala a prižmúrila oči. Z miestnosti, kde som pred nedávnom nechala svoje pokusy, som videla, ako sa niečo rozlialo na zem.

„Nie,“ hlesla som a okamžite tam vbehla. A to, čo som videla, mi skoro privodilo infarkt myokardu.

„Do čerta!“ zanadávala som pri pohľade na rozliate chemikálie na zemi, na rozbitú banku a samozrejme na vypnutý plyn. Všetko bolo hore nohami a zároveň v poriadku. Ak by nedošiel plyn, pravdepodobne by to tu vybuchlo aj so spiacim Victorom. A všetko len kvôli mne. Tak prečo som bola vytočená, že sa to vyplo?

Podišla som bližšie k stolu a pozrela na to, čo z môjho pokusu ešte ostalo. A nebolo toho nejako veľa, čo ma vytáčalo ešte viac.

„Do šľaka!“ skríkla som a jedným rýchlim ťahom som všetko zhodila zo stola dole. Ako zmyslov zbavená som rozbíjala všetko, čo mi prišlo pod ruku, aj keď sa mi do pravého zápästia zaryl väčší kúsok skla z titračnej banky, ktorú som rozbila.

Zasipela som od bolesti a prestala. Zastala som v pohybe a pozrela na svoju ruku. A potom som už len videla, ako mi na ňu niečo kvaplo.

Slza. Moja slza, ktorú nasledovala ďalšia. Silu bojovať s tým som nemala a tak som len stála a nechala všetko tak. Veď čo iné by som aj mala robiť, keď jediné, čo mi ide je všetko pokaziť?

Nie som veriaca. Neverím na nikoho vyššieho ako som ja a ani na nič také ako osud. Neverím na nič. Je možné, že práve to sa stane mojou záhubou? Alebo ešte predsa len mám nejakú šancu na prežitie a záchranu tých, ktorí vo mňa veria?

Nad tou myšlienkou som sa len pousmiala. Oni vo mňa naozaj veria. Neodsudzujú ma pre moje nedostatky, ale vážia si moje klady. Naozaj im na mne záleží ako na človeku, nie len ako na nejakej zbrani, ktorá im môže pomôcť zvíťaziť. Je možné, že práve to je dôvod, prečo sú pre mňa tak dôležití? Prečo mi na nich záleží a predstava, že ich sklamem ma desí viac než čokoľvek iné na tomto svete? A vlastne... má ma ešte čo desiť, keď všetkých, na ktorých mi záležalo najviac som už aj tak sklamala?

Vanessu som odsúdila pre to, čo urobila, aj keď to spravila len kvôli mne. Mala som jej poďakovať, ale ja som sa jej vysmiala do tváre. Victorovi by som nemala byť schopná ani pozrieť do tváre. Nielenže mu tajím informácie o tom, ako z neho opäť urobiť plnohodnotného človeka, som naviac ešte aj dôvod, prečo zomrel jeho brat a prečo ho hľadajú celé štáty, len aby ho zavreli, ak nie horšie! Ten muž ma predsa musí nenávidieť!

Niečo spoza miestnosti spadlo na zem a rozbila. Ten zvuk sa dostal ku mne, ale skôr, než som mohla stihnúť otvoriť dvere sa dovnútra dostavila osoba. Spotená tvár, natrhnuté tričko, trochu krvi... to všetko som videla zreteľne, aj keď to, čo by som asi mala vidieť, nebolo nikde po blízku.

Predo mnou stál na dvoch nohách, ako rybka zdravý, Victor Wilden, a pokúšal sa o úsmev. Aj cez všetku bolesť, ktorú som mu videla v tvári, sa usmieval ako malé dieťa, ktoré urobilo niečo, za čo by jeho rodičia mali byť pyšní.

„Acelynn,“ hlesol smerom ku mne. „Ja... dokázal som to! Vylep- vylepšil som tvoj prototyp a...“ Jeho nohy ho sklamali a on sa pomaly rútil k zemi, pretože už nedokázal bojovať s gravitáciou. 

Okamžite som k nemu pribehla a chytila ho pod pazuchu, aby som mu pomohla na stoličku. Posadila som ho a hneď sa aj vydala po sledovacie zariadenia.

„Zbláznil si sa?! Bol to prvý prototyp! Netuším, čo to s tvojím telom urobí! Môže ti to bez problémov rozhádzať celú kostru!“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Nie, ak som tam pridal mikročastice, ktoré majú schopnosť vytvárať stabilné systémy. Všetko sa mi to... podarilo zaviesť dobre a preto stačí len počkať a malo by to fungovať,“ trval zaryto na svojom a ja som sa nezmohla na viac, než len nechápavo na neho hľadieť.

„Aké mikročastice? O čom to rozprávaš?“

„Keď som...“ zasipel od bolesti a pokúsil sa vystrieť. „Keď som bol ešte v škole, pomáhal som Katherine s jedným projektom. Nepovedala mi, na čo to chce, no spoločne sa nám podarilo dokázať zostrojiť malé častice... niečo... niečo ako regeneračné úlomky, myslím. Boli to veľmi malé častice, ktoré pri správnom spojení a dobrej aplikácii dokázali putovať po celom ľudskom tele a pomaly regenerovať každú jednu jeho chybu. Ak by to fungovalo, znamenalo by to, že žiaden človek by už nemusel zomrieť. Telo každého by sa mohlo samovoľne regenerovať a my by sme nemuseli byť odkázaní na doktorov,“ rozprával so zápalom, ktorý som u neho už dlho nevidela.

„O akom spojení to hovoríš? A čo môj experiment...“ Na chvíľu som sa zastavila. „Tak to ty si to vypol? A zobral to odtiaľ?“

„Áno,“ prikývol. „Bola si naozaj blízko, ale len ja som to mohol dokončiť. Iba ja som vedel dať dohromady obe časti našej práce.“ Aby potvrdil svoje slová, rukou sa chytil stola a znova sa pokúsil vstať.

Síce s ťažkosťami, podarilo sa mu to a aj keď sa pustil, udržal sa na nohách. Jeho pohľad sa stretol s mojím. Usmieval sa.

„Dokázala si to, Acelynn,“ naširoko sa usmial. „Vrátila si mi nohy!“ radoval sa. A ja... mohla som byť akokoľvek nahnevaná, že som o ničom nevedela, nedokázala som sa netešiť z toho, čo sme spoločne dokázali. Nebola to predsa len moja zásluha. Základné štruktúry predsa načrtla ešte moja mama. A koniec dorobil Victor. Načo vôbec potrebovali mňa?

Neskoro som si uvedomila, že si tlačím nechtami do rany, ktorá ma začínala štípať čím ďalej tým viac. Neubránila som sa syknutiu a musela som odtiahnuť ruku preč, vďaka čomu si to všimol aj Victor, pretože krv začala kvapkať na zem.

„Čo sa stalo?“ pozrel sa na moju ranu. „Potrebuješ to zašiť!“ dodal a už sa načahoval na poličku po všetky potrebné veci.

„To je v poriadku,“ chlácholila som ho. „Stačí mi len obväz. Nie je to nič vážne,“ klamala som, no on mi na to neskočil.

Všetko si pekne porozkladal vedľa seba na stôl a posadil sa. Ihla bola našťastie sterilná a stačilo na ňu navliecť niť, čo mu išlo od ruky, akoby to robil každý deň.

„Naozaj to nie je potrebné.“ Snažila som sa dosiahnuť svoje.

„Poď sem a nehundri,“ dvihol ku mne zrak a čakal na mňa. Pri pohľade na tú ihlu som prehltla a otriasla sa. Nebolo na jeden deň bolesti viac ako dosť?

S neistotou som sa postavila pred profesora a vystrela k nemu celé svoje zápästie, ktoré teraz, po útoku mojich nechtov, naozaj nevyzeralo práve najlepšie.

„Neviem ale, kde máš nejaké lokálne anestetiká...“ povedal ešte skôr, než začal.

„To netreba. Prežijem to,“ uisťovala som ho. „Zvládla som už aj horši veci. Pár stehov je pre mňa nič.“

„Tak sa teda posaď. Hádam tu nechceš stáť celý čas,“ zamrmlal a poriadne si prezrel moju ruku, zatiaľ čo ja som si na neho obkročmo sadla. No čo... jediná voľná stolička bola poliata tým mojim experimentom, ktorý sa nakoniec celkom vydaril.

„Bude to trochu bolieť,“ varoval a potom som už len videla, ako ihla prešla mojou kožou a niť ju spojila s tou druhou časťou. Ihla okamžite smerovala von, no to bolelo tiež.

„Trochu?!“ zaškrípala som zubami.

„Bola si postrelená toľkokrát, ale zašívanie neprežiješ?“ pozdvihol obočie a snažil sa zakryť úsmev, ktorý sa mu pohrával na perách.

„Prestaň!“ oborila som sa na neho, ale keď sa on ešte väčšmi usmial, nemohla som sa úsmevu ubrániť ani ja. Avšak hneď po úsmeve prišlo ďalšie syknutie, keď mi znova zabodol ten nástroj do kože.

„Na moju obranu, nikdy som si neublížila až tak vážne, aby ma museli zašívať. Alebo som to aspoň necítila,“ bránila som sa zubami nechtami.

„Dobre dobre,“ vzdal sa a mlčky pokračoval v práci.

Hľadela som na jeho tvár, ktorá sa zameriavala na ihlu a na moju ruku. Sem tam mi na ňu niečo nastriekal, utrel krv a pokračoval.

„Veríš v Boha?“ rozhodla som sa prelomiť to ticho, ktoré medzi nami nastalo. Brunet ku mne dvihol zrak a na chvíľu prestal.

„Prečo sa pýtaš?“

„Ja... kým si spal... išla som von...“ zmĺkla som vo chvíli, keď sa on zhlboka nadýchol, aby na mňa nevyletel. Bolo mi jasné, čo by povedal. Ako som mohla byť nezodpovedná, neopatrná a ďalšie veci, ktoré viem aj bez neho.

„Dostala som sa do jednej uličky, ktorou prechádzala hliadka a... chytili by ma... nemala som pri sebe totiž žiadnu zbraň. Ale nestalo sa tak. Niekto mi totiž pomohol a ukázal útočisko,“ pustila som sa do vysvetľovania, čo sa stalo, keď som spoznala otca Martina. Povedala som mu úplne všetko, aj o tých deťoch, z ktorých je minimálne jedno mŕtve.

„Kostol sv. Filipa existuje už mnoho desaťročí, Acelynn,“ začal po chvíli. „Keď sa tvoja rodina dostala k moci a presvedčila všetkých, aká škodlivá je viera vo vyššiu moc, každý, kto tvrdil niečo iné bol okamžite uväznený. Pochybujem, že sa niekedy dočkal slobody. Preto sa všetci utiahli do úzadia a rozhodli sa nechať Mocných zbúrať všetky sväté chrámy. Tie, ktoré zbúrali a zabarikádovali sa po istej dobe stali tými najlepšími útočiskami. Či už šlo o farárov alebo slabých ľudí... každý tam mohol prísť...“

„Odkiaľ toho toľko vieš?“ prižmúrila som oči.

„Bol som jeden z tých, ktorí to tam navštevovali. A najmä kostol sv. Filipa,“ povzdychol si a pomaly dokončil svoju prácu.

Smútok, ktorý mal v hlase sa nedal prepočuť. A to ma na všetkom zaujalo ešte viac ako mierny šok, že je veriaci. Naozaj tento muž verí na väčšiu silu než je rozum?

„Tak a je to,“ vyhlásil po chvíli a odložil všetko stranou.

Vedela som, že to bol zlý nápad, ale musela som. Dotkla som sa jeho ruky a pridržala ju na svojej. Victor ku mne dvihol zrak a ja som mu ten prenikavý pohľad opätovala.

„Čo sa stalo? Prečo je ten kostol tak dôležitý?“ spýtala som sa takmer šeptom.

Profesor dlhú chvíľu mlčal. Nakoniec si ale len povzdychol a prehovoril:

„Môj otec bol kňaz, avšak s mojou mamou sa spoznali ešte pred tým, než dokončil školu, takže sa mohli vziať. Ale keď bola mama tehotná, všetko sa to začalo kaziť a v jeden deň...“ nasucho preglgol a zahľadel sa do neznáma. „Do kostola vpadla jednotka mužov, ktorí nemali zľutovanie s nikým. A keď tam uvideli stáť otca, ktorý kázal o mieri a hovoril, že Boh nechce, aby sme prelievali krv... zabili ho. Bez mihnutia oka ho zastrelili tromi ranami. Dve z nich trafili srdce. Všetci ostatní sa rozutekali preč a medzi nimi bola aj moja mama, ktorú museli brať silní muži, pretože nechcela opustiť telo môjho otca. Neutiekli s ňou ďaleko, pretože o pár ulíc ďalej už rodila...“

V miestnosti nastalo ticho. Ja som hľadela na Victora a ten zase na stenu za mnou.

„Nikdy...“ zahryzla som si do pery. „Nikdy som o niečom takom nepočula. Myslela som...“

„Nemám to v mojich záznamoch,“ skočil mi do reči a tón, ktorý nahodil znel trpko, až to bodalo. „Moja mama sa neskôr znova vydala. A tak sa všetko sfalšovalo, aby nikdy nikto nevedel, odkiaľ naozaj pochádzam.“

„Ale to znamená....“ uvedomila som si po chvíli. „Ryan nebol...“

„Nie, Ryan nebol môj brat. Len nevlastný. Ale nevedel o tom, pretože som mu to nikdy nepovedal. A ani som nechcel. Bral som ho ako brata a nechcel som, aby sa niečo zmenilo. Až kým... až do tej nehody,“ ukončil.

Vedela som, že hovorí o nehode, ktorá ho pripravila o nohy, ale nedokázala som sa zbaviť toho pocitu, že to ja som dôvod, prečo to už nikdy nenapraví. Ja som dôvod, prečo mu už nikdy nebude môcť povedať ani slovo, či už pravdivé alebo len utešujúce. Kvôli mne zomrel.

„Je to moja vina,“ prehltla som žlč a rýchlo párkrát zažmurkala. „Keby som len nechcela...“

„Čo?“ pozrel na mňa okamžite a chytil ma za líce. „Nie, Acelynn, nie je to tvoja vina,“ chlácholil ma. „Keby nebolo teba, pravdepodobne by som sa s nim nikdy nedal znova do reči. Viac ako päť rokov som sa tváril, že neexistuje, nikto sa s ním nerozprával a nikdy som ho k nám ani nezavolal.“

„Prosím, to nehovor,“ vydýchla som sťažka. „Možno by si sa s ním nerozprával, ale bol by nažive. A ty v bezpečí.“

„Myslel som, že sa o mňa nebojíš,“ zasmial sa na odľahčenie.

„Možno... možno som prehodnotila svoje názory a priority,“ dostala som zo seba a ešte stále sa opierala o jeho ruku. To teplo a istota, ktoré z neho sálali spôsobili, že som sa po dlhšej dobe cítila uvoľnene aj v tejto napätej situácii. A pohľad do tých jeho očí, ktoré človeka dokázali upokojiť a zároveň vytočiť v jeden moment...

Neviem, koho to bola iniciatíva, ale skôr, než som si uvedomila čo robím, som už cítila svoje pery na tých jeho. Opatrne, jemne ma pobozkal, akoby som to nebola ja tá, ktorá sa k nemu naklonila prvá. Jeho pery boli jemné, poddajné a chutili tak, že sa to slovami ani nedalo opísať.

Avšak skôr, než by som o nich mohla vypovedať niečo viac, sa odo mňa odtiahol a pustil ma. „Nie, to...“ habkal. „To predsa... nejde... ja, poznal som tvojich rodičov... a som tak starý, že by som ti mohol byť otcom...“ opakoval stále dookola, zatiaľ čo ja som na neho upriamene hľadela.

Aby som ho umlčala, tentoraz som to bola ja, ktorá sa dotkla jeho tváre a nastavila ju tak, aby na mňa pozeral.

„Hovorila som, že vek je len číslo? A ak mám pravdu povedať, nepamätám si na žiadne dievča v mojom veku, ktoré by toho toľko prežilo.“

Chápala som, čo mi chcel povedať. Vedela som, o čo sa snaží, no to, čo som pocítila pri našom spoločnom dotyku pier... Nedokázala som odolať. Nemohla som. Bol ako droga, na ktorú vzniká návyk už pri prvom užití. Bol ako to, čo mi chýbalo celý čas.

„Acelynn,“ hlesol a chytil ma za líce. Jeho oči sa vpájali do mojich a on sa nezmohol ani na slovo, aj keď otvoril ústa, že niečo povie.

„Za toto skončím v pekle,“ vydýchol nakoniec a pritiahol si ma k sebe. Tentoraz nie však s jemnosťou, ktorú som od neho čakala, no nemala som v pláne sťažovať sa. Okamžite som sa k nemu pritisla a jeho bozky mu opätovala. On pomaly prešiel perami k môjmu krku, odhrnul mi z neho vlasy a začal ho obsypávať malými božtekmi, ktoré ma šteklili na pokožke. Zaklonila som hlavu a vzdychla.

Profesor sa postavil zo stoličky a pridržiaval si ma za zadok, zatiaľ čo ja som si nohy obtočila okolo jeho pása. Pomaly sme sa presunuli do jeho izby, ktorá bola na prízemí, keďže šliapať schody s toľkou záťažou... veľmi by sa zahrával s osudom.

Opatrne, takmer akoby sa bál, čo sa stane, ma položil do jemných perín a svojou váhou ma zaľahol. Samozrejme, neprotestovala som, rukami som pomaly začala skúmať jeho telo, ktoré som vždy obdivovala len z diaľky. Zatiaľ čo on ma bozkával, ja som sa mu snažila vyzliecť košeľu, ktorú mal na sebe.

Victorove ruky vkĺzli pod moje tričko a jeho chladivý dotyky som cítila na bokoch. Pomaly sa pohyboval vyššie, šteklil ma a vyvolával vo mne túžbu, o ktorej som si nikdy nemyslela, že ju pocítim. Keď som konečne dobojovala s tými gombíkmi a odhalila jeho dokonalú hruď, on mi dal dole tričko.

Pritiahla som si jeho tvár k svojej a pobozkala ho. Jazykom som sa odvážila urobiť prvý krok a preskúmať vnútro jeho úst. Victor nezaostával za mnou a v našich ústach sme spolu zviedli malý boj, ktorého víťazom nebol nikto.

Rukami som skĺzla k jeho opasku a chcela mu ho povoliť, no on ma zadržal.

„Si si istá, že to chceš?“ seriózne na mňa pozrel. Nedokázala som prehovoriť, tak som len prikývla a zahryzla si do pery. Odrazu som bola akási neistá. Nie ohľadom Victora, ale ohľadom toho, čo sa chystal objaviť. A jeho reakcia bola to, čoho som sa obávala.

Jeho teplé pery však zahnali všetky pochybnosti do úzadia a ja som pokračovala vo vyzliekaní rovnako ako on. Avšak zatiaľ čo ja som ho vyzliekala s náruživosťou, on s opatrnosťou. Akoby som bola porcelánová bábika!

Netušila som ako, no v jednej chvíli sme už obaja boli nahí a naše pery sa nedokázali oddeliť. Chcela som ho. Naozaj chcela. A cítila som, že aj on ku mne niečo cíti.

Jeho pery prešli od mojich pier, cez môj krk okolo mojich pŕs až k môjmu bruchu, pričom som sa zasmiala tomu dotyku, tak veľmi ma šteklil na koži.

Opatrne, so všetkou jemnosťou mi oddelil nohy od seba a pozrel mi do tváre, keď sa znova ocitol pri mojich perách.

„Victor,“ vzdychla som mu do úst a vplietla si ruky do jeho vlasov. „Ja... ja som ešte...“ nebola som schopná dokončiť tú vetu. Nielen preto, že ma jeho pery umlčali, ale zároveň kvôli hanbe, ktorú som cítila. Mala som predsa už skoro devätnásť a s nikým som v živote nebola!

„Ja viem,“ prehovoril po chvíli a ja som nechápavo pokrčila obočie.

„Ako...?“

„Ak by si s niekým bola a on by ti ublížil... blížil by som ja jemu. Nedovolím, aby ti niekto ublížil, Acelynn.“

Jemnosť a úsmev, s ktorým to povedal, ma nútila zamýšľať sa nad otázkami, o ktorých som si myslela, že ich nikdy nebudem musieť riešiť.

„Urob to,“ hlesla som vzrušene a pobozkala ho, aby som ho uistila o svojom rozhodnutí, ktoré som neplánovala vziať späť.

Celý život som sa náhlila za vecami, ktoré odo mňa boli na míle vzdialené a nedokázala som sa zastaviť a poobzerať sa za ľuďmi a všetkým, ktoré som mala priamo pod nosom. A medzi nimi bol aj Victor. Muž, ktorý sa dokázal chovať raz ako otecko a raz ako ešte väčší blázon než ja. Muž, ktorý nebol sebecký a aj keď niečo chcel, dokázal uprednostniť iné veci. Iných ľudí.

Mňa.

Vždy si vybral veriť vo mňa.

Túto kapitolu by som chcela venovať všetkým mojim čitateľom, ktorí si na tento príbeh ešte pamätajú. Viem, že som to dlho nepridala, avšak zasekla som sa asi niekde na začiatku piatej strany a potom to proste nešlo. Nakoniec som s tým ale vyhrala súboj a dala sa do pohybu. :) Snáď sa časť páčila a zanecháte nejaký komentár. Aký máte názor na vývoj situácie medzi Victorom a Acelynn? 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 34. časť: