OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 6. časť

02.11.2013 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 892×

Časť šiesta

Victor upriamil svoj pohľad na kvety, ktoré som už mala na stolíku a prižmúril oči. Akoby si na niečo spomenul. Potom len rýchlo pokrútil hlavou a pomaly podišiel bližšie aj s tou kyticou.

„Ja... nevedel som, čo doniesť a... iné nemali.... dúfam, že sa páčia...“ habkal a podával mi ich.

Ja som si len nervózne hrýzla do pery a kvety som prijala. Položila som ich do vázy vedľa kvetov od Ryana. To mi prišlo celkom vtipné. Dve kytice a každá od jedného brata.  

„Sú pekné, ďakujem,“ posnažila som sa povedať čo najmilšie aj napriek faktu, že som bola na doktora nahnevaná. Neviem prečo, no vadilo mi, že mi nikdy nepovedal o svojom bratovi.

Victor si sadol na okraj mojej postele a vozík položil k okraju postele.

„Slečna Whiteová...“ vzdychol si a strápene na mňa pozrel. „Čo sa vám, preboha, stalo?“

Vedela som, že to bude chcieť vedieť. A on možno viac ako iní. Ale... prečo jednoducho nedokáže nikto pochopiť, že sa to nedozvie?

„Nič,“ zaklamala som automaticky a prekrížila som si ruky na prsiach.

„Takže ten monokel máte z ničoho?“

Vytrieštila som na doktora oči a siahla som si na tvár. Musela som sa spotiť, alebo ma umyli. Do šľaka! Čo teraz? Mysli, Acelynn, mysli! Nútila som sa.

„Nie je to vaša starosť!“ trvala som na svojom, nakoľko na toto som už nemala veľa čo povedať. „No každopádne... ďakujem,“ dodala som po chvíli ticha.

„Prosím?“ nechápavo zažmurkal Victor.

„Videla som, čo ste urobili. Bez vás by ma už nezachránili. Bola som ešte chvíľu pri vedomí,“ mierne som sa usmiala, akoby to malo byť naše tajomstvo.

Victor mi úsmev opätoval. Rukou ma potľapkal po nohe.

„Pre vás všetko, slečna Whiteová. Nakoľko ste mne a Katherine blízka ako dcéra... nedokázal som si predstaviť, čo by sme robili.“

Nemala som rada, keď mi pripomínal moje detstvo. Akurát mi tak znova pripomenul fakt, že som nikdy nemala normálne zázemie. Nikdy som našťastie nebola v sirotinci, ale striedali sa pri mne všetci ľudia zo školy a aj z najvýznamnejšej otcovej firmy.

A asi tak v jedenástich som bola u Kath a Victora Wildenových. Starali sa o mňa, ale nezotrvala som tam dlho. No a od pätnástich som ostala vo svojom rodinnom sídle spoločne s Josephom, ktorý tam bol každý jeden deň od rána do večera.

„Ale viete, že ja som vás v živote nebrala ináč, ako ostatných, s ktorými som bola,“ schladila som ho pohľadom.

Doktor Wilden sa len kyslo usmial a sklonil hlavu. Očividne to nečakal, ale nevyzeral nejako obzvlášť ranene. To ja som tu teraz bola obeť.

„Samozrejme, viem to,“ stisol pery. „No aj tak chcem vedieť, kde ste prišli k týmto zraneniam. Kto vás zmlátil? Keď vám moja žena rozstrihla obväzy, zbadal som na vašom tele tú obrovskú modrinu. A teraz si nemyslite, že ma len tak odbijete,“ pevne sa mi zahľadel do očí, no ja som len ohrnula pery.

Prečo by ho to malo zaujímať? Ja som nikdy nikoho nezaujímala. Všetkým som bola ukradnutá. Jediné, čo vo mne videli, bol zisk. Nič viac. Tak prečo by som mala veriť, že niekto môže byť iný?

„Acelynn,“ zasipel už naštvane. „Snažím sa vám pomôcť, do čerta!“ naštval sa. „Tak prečo ste tak... tak tvrdohlavá! Myslíte si, že ste v tom sama, ale mýlite sa! Myslia na vás aj ostatní ľudia a tí sa šli zblázniť strachom.“

Odmerane som na neho hľadela a nechala som, nech si myslí, čo chce. Nič od neho nepotrebujem. Prečo by som aj mala? Doteraz som to vždy zvládla sama a teraz to nebude inak. Toho bastarda nájdem, aj za cenu ďalšieho hemotoraxu ho vlastnoručne zaškrtím.

Profesor naštvane zafučal, oprel sa o svoj vozíček a postavil sa.

„Neprišiel som sa sem hádať, Acelynn. Avšak vedzte, že ja...“ ukázal na svoju maličkosť. „Sa o vás neprestanem starať. Isobel bola moje dobrá priateľka a vás, ako jej dcéru... nenechám vás zničiť sa,“ sľúbil mi a dal sa na odchod.

V očiach som mala slzy. No nie z toho, aby som bola smutná. Bola som vytočená. Naštval ma tak, ako to dokáže len on. Naozaj sa chce ohradzovať na moju matku? Na to nemá žiadne právo!

Hodnú chvíľu som hľadela na prázdne dvere a nedokázala som v sebe potlačiť ten hnev. A pri predstave, že tu musím takto trčať ešte dlho, ma šlo poraziť. Nakoniec som však len zatvorila oči a snažila sa zaspať. Nič nevnímať.

„Acelynn, rýchlo!“ kričala na mňa mama a cupitanie mojich nôh sa ozývalo vstupnou halou nášho domu.

Vtom ma zachytili čiesi ruky a keď som dvihla svoju hlavu hore, cez kučery som hľadela na svojho otca.

„Tak poďme!“ kričal nahlas a posadil ma do auta k mame.

„Tati!“ zavzlykala som a načiahla za ním ruku, avšak mama ma chytila pevnejšie a pritiahla si ma k sebe.

„Tíško, A, všetko bude dobré,“ prisľúbila mi a auto vyrazilo. Šoféroval ho otec a šli sme oveľa rýchlejšie, než sme mohli. A to bolo počuť vďaka trúbeniu ostatných áut.

„Mami... čo sa to deje?“ chcela som vedieť a po lícach sa mi kotúľali slzy.

„Acelynn, prestaň! Musíš byť silná!“ pozrel na mňa otec v spätnom zrkadle.

Zadržala som blížiaci sa vzlyk a hľadela na neho so stisnutými perami, tak som zadržiavala plač. Chcela som, aby bol na mňa hrdý.

Vtom sa ozval prudký náraz a všetko sa mi začalo zbiehať do jednej veľkej, čiernej hmly.

„Mami!“ skríkla som a posadila sa na posteli.

Dychčala som a bola som spotená, akoby som práve zabehla z jedného konca mesta na druhý. Hľadela som pred seba a nedokázala som uveriť, že to, čo sa mi snívalo, bol len sen. Bolo to tak... živé. Akoby to bolo čosi viac.

„Slečna Whiteová?“ vbehol dovnútra doktor Wilden.

Dvihla som k nemu zrak a nezmohla sa ani na slovo. Ten sen mnou otriasol. A najmä to... že sa mi sníval už asi po stý raz. A vždy skončil rovnako. Smrťou. Temnotou.

„Acelynn, čo sa stalo?“ pýtal sa jemnejšie.

„Nič,“ zaklamal som okamžite. „Bol to len zlý sen.“

Doktor pozrel na prístroje, ktoré ukazovali frekvenciu srdca a zachmúril sa na mňa.

„Vyzeralo to ako čosi viac. Vaše srdce tĺklo ako šialené. O čom sa vám snívalo?“ vyzvedal.

Pokrútila som hlavou. „O ničom. Bol to... len prelud. Zlý sen... s rodičmi.“

Ryan sa posadil na kraj postele a pobádal ma, nech pokračujem. Nemala som ani poňatia, prečo, no povedala som mu to.

„Ja... sníva sa mi to často. Ako som mala štyri roky... šli sme v aute... utekali sme pred niečím, vlastne, a... potom tam bol náraz... a tak sa zobudím,“ pozrela som do doktorových modrých očí. Pôsobili tak upokojujúco.

„Myslíte si, že je to niečo viac ako sen, Acelynn?“

„Nie, jasné, že nie,“ namietala som automaticky. „Viem, ako moji rodičia zomreli. Išli z plesu a nešťastnou náhodou do nich nabúral akísi vodič, ktorý prichádzal. Na mieste zomreli,“ zhrnula som mu ten príbeh rýchlo.

„Viem,“ prikývol.

„Prečo vás Victor nikdy nespomína?“ vyhŕkla som odrazu.

Nemala som poňatia, prečo ma napadlo práve toto, no nechcela som sa rozprávať o sebe. Skôr ma zaujímal jeho príbeh. Ten môj predsa vedel každý a to viac než dobre. Každý si dokonca vytvoril na všetko vlastnú teóriu.

Doktor si odkašľal a pozrel kamsi inam.

„Je to dlhý príbeh,“ potľapkal ma po nohe. Nad tým som sa len usmiala. Presne ako jeho brat. „Možno inokedy, Acelynn,“ usmial sa a postavil. „Avšak mám dozor a nakoľko je noc, všetci by mali spať,“ pozrel na mňa, tentoraz seriózne. „Bez výnimiek.“

Pretočila som len očami a s úsmevom na tvári som sa oprela o vankúš. Tvárila som sa, že spím, no pravda bola taká, že až do rána, do siedmej hodiny, kým ma neprišla pozrieť sestra a dať mi novú infúziu, som nespala. Nedokázala som to.

Zlé sny s rodičmi mi nikdy nedopriali pokojný spánok. A dnes tomu nebolo ináč. Samota mi však veľmi nevadila, nakoľko som na ňu bola zvyknutá. No pripomínala mi to, že nikoho nemám.

No hneď, ako hodinky ukázali osem hodín, do mojej izby napochodovala Vanessa s ustaraným výrazom v tvári.

„Acelynn!“ vydýchla a hneď ma tuho objala. Moje telo zaprotestovalo a ja som zasyčala. Hneď ma čiernovláska pustila a o krok ustúpila.

„Prepáč, no bála som sa o teba,“ obhájila sa okamžite. „Vieš, ako si mi nahnala strach, A?! Ako si si dovolila vynechať ma z toho?“

„Z čoho, prosím ťa? Ešte nikdy ťa nikto z ničoho nevynechal, tak akoby som mohla ja?“

„Ver mi, že si kladiem tú istú otázku,“ založila si ruky na prsiach. „Každopádne chcem vedieť, kto ti to urobil, aby som ho mohla dať zabiť,“ povedala príliš pokojne.

„Zabila by si ho?“ nadvihla som s úsmevom obočie.

Vanessa na mňa hodila grimasu.

„Nie, asi nie...“ zamyslela sa. „Najala by som si na to niekoho. Určite by som si nešpinila ruky.“

Na tom sme sa obe zasmiali. Opatrne som sa nadvihla na posteli.

„Kedy ťa už konečne pustia? Je to ako večnosť...“ posťažovala sa kamarátka.

„Som tu druhý deň.“

„Aj tak to je dlho!“ stála si za svojím.

„Neviem. Ak presvedčíš doktora, aby ma odtiaľto pustil už dnes, budem doma,“ navrhla som, lebo mi došlo, že hneď mi dá pokoj.

Nakoľko Vanessa mala veľké reči, k skutkom sa veľmi nepribližovala. Nepáčilo sa mi to, ale nevadilo mi to. Ja som zas vždy bola tá, ktorá keď niečo povedala, tak to aj urobila.

Avšak jej počin ma veľmi prekvapil. Položila si svoju kabelku do kresla, ktoré bolo v rohu mojej izby a vypochodovala von z izby. Nechala ma samú. Pokrčila som nad tým obočie. Naozaj ide dohovoriť Ryanovi Wildenovi? Akože fakt? Už len z dôvodu, že je to Wilden by som jej snahu považovala za márnu.

Asi tak po desiatich minútach vošla dovnútra, s úsmevom od ucha k uchu.

„Tak a dnes spím u teba, dobre, drahá?“ žmurkla na mňa.

Musela som sa hneď s nádejou usmiať.

„Ty... ty si to vybavila?“ neverila som jej.

„Máš jasné, že áno. Čo by som nedokázala.“ Mykla plecom.

A do izby hneď nabehol doktor Wilden. Znova. Ten muž nikdy nespí, alebo čo? Prebleslo mi hlavou a nečujne som sa uchechtla.

Ja by som si k nemu ľahla, ak by bol sám, pomyslela som si ešte a nad tým som sa okamžite zahriakla.

„Slečna Whiteová, nakoľko slečna Mastersová predviedla dosť dobré argumenty k vášmu prepusteniu, môžete ísť domov. Ale...“ dvihol varovne ukazovák. „Je to len vďaka tomu, že verím, ak by došlo k jednoduchším komplikáciám, poradíte si. Vy ste na to dosť zdatná, a preto by vám nič nemalo robiť problém....“

„Očakávate nejaké komplikácie, doktor?“ skočila mu do reči Vanessa.

„Uvedomujete si, že vaša kamarátka mala ventilový pneumotorax komplikovaný hemotoraxom a ďalšie zranenia? Mala by tu ostať ešte aspoň týždeň,“ prepichol ju pohľadom. „Ja však viem, že určite sa nevyhnete pozornosti doktora Wildena a jeho manželky. Preto sa až tak nebojím,“ objasnil svoje konanie a to mi zmrzol úsmev.

„Ďakujem vám za vašu dôveru,“ usmiala som sa na neho. „Ale určite si vystačím sama.“

„Slečna Acelynn, slečna!“ kričal na mňa Joseph a hneď, ako ma zbadal živú a zdravú, vydýchol si. „Ste v poriadku,“ usmial sa a v oku sa mu zaleskla slza.

Ja som len bojovne vystrčila bradu a štuchla ho.

„Ale no tak... hádam si nemyslíš, že by ma niečo len tak ľahko zastavilo?“

Vanessa kráčala za mnou a mlčala.

„Dobrý deň, Joseph,“ pozdravila ho. „Ako sa máte?“

Starý muž sa mierne uklonil a tvár sa mu pretiahla.

„Ale tak čo už, slečna Vanessa, dá sa to. No keby sem každú chvíľu nechodili snoriť tí...“

„Čože?“ skočila som mu do reči. „Snoriť?! Kedy?“ spozornela som okamžite.

Muž na mňa pozrel so strápeným výrazom. Videla som na ňom, že mi to nechcel povedať, len sa preriekol.

„Včera večer, slečna,“ začal. „Prišli k vám muži v oblekoch... tí... počkajte, ako sa im dnes hovorí?“ Snažil sa rozpamätať. „Antaristi, slečna Acelynn.“

Zatajila som dych a v sekunde, nehľadiac na môj stav, som sa rozbehla naprieč chodbou, vybehla som všetky schody, niektoré som brala po dvoch a rozbehla som sa do knižnice. Nezastala som ani, aby som zadala kód, pretože dvere boli vylomené.

Tie svine! Prebleslo mi hlavou a opatrne som vošla dovnútra, plná očakávania. Prešla som pár krokov a keď som sa ocitla uprostred miestností, pohľad, ktorý sa mi naskytol, som nevydržala.

Kolená sa mi podlomili a ja som sa zložila.

Všetko mi zobrali. Skoro všetko, čo ich zaujímalo. Nehľadeli na to, že to nie je ich majetok. Len na toto čakali. Kým nebudem doma.

„Acelynn,“ ozvala sa Vanessa zozadu a keď prišla ku mne, zhíkla. „Preboha, Ac... čo sa tu stalo?“

„Zobrali mi ich,“ zavzlykala som. „Všetky otcove a mamine knihy,“ pozrela som jej do očí. „To bolo jediné cenné, čo mi po nich ostalo.“

„Ale... nemôžu ti predsa len tak zobrať tvoj majetok!“ rozčúlila sa. „To predsa zákon jasne zakazuje!“

Pokrútila som hlavou.

„Nie, ak som držiteľom niečoho, čo sa považuje za návrat k starej dobe. A všetky knihy... boli od roku 2015...“ ukázala som na jednu stranu, „po rok 2056,“ zastavila som sa na druhej strane, kde už knihy nechýbali.

„Je mi to ľúto, slečna. Nemohol som ich zastaviť. Mali povolenie,“ hlesol Joseph.

„To nevadí,“ chlácholila som ho.

Po chvíli som sa za pomoci kamarátky dostala na nohy a mierne som sa na ňu usmiala.

„Ale aj tak mám niečo, čo nikde inde nenájdu,“ žmurkla som na ňu.

„Čo také?“

„Knihy, ktoré boli vydané skôr ako v 2015,“ vysvetlila som a prešla ku skrini s najnovšími knihami. Chytila som 3. Zväzok lekárskych noriem pre Ignitikov a vyhodila som ho von. Za ním som mala malý štvorček, kde som priložila odtlačok prsta, naťukala jedno dvojčíslo, a hneď sa ukázalo, že moja práca nie je ešte stratená.

Na ľavej strane od poslednej poličky, kde ešte včera boli knihy, sa odstúpila stena a Vanessa sa od ľaku až mykla.

„To nič,“ chlácholila som ju a prešla popri nej.

Zaprela som sa do steny, ktorá teraz bola ako dvere a otvorila ju. Spoločne s Josephom a Vanessou sme vošli dovnútra.

Ocitli sme sa vo štvorcovej miestnosti, ešte väčšej ako tá, z ktorej sme sa sem dostali. A celá bola zaplnená knihami. Spokojne som sa usmiala.

„Ty... ty tu.... máš knihy?“ vytriešťala oči Vanessa.

„Áno. Dala som to sem pre prípad, že by sa dostali do prvej knižnice. Ak ma predvolajú, určite sa nejako obhájim. Avšak toto...“ ukázala som všade naokolo.

„Toto mi zaručí smrť.“ 

Tak a ďalšia časť je za nami. Bola taká asi o ničom, myslím, ale aj taká musí byť. Na spamätanie a upokojenie hladiny vody. Alebo práve na jej rozvírenie? 

V ďalšej kapitole sa pohneme ďalej jedným smerom. Ale ktorým? 

Avšak, ešte predtým by som vám znova chcela vyjadriť moje jedno veľké ďakujem za to, že tento príbeh ešte čítate a že vás neomrzel, lebo ako tak ja na to pozerám, nedeje sa tu zatiaľ nič zaujímavé. A menovite by som chcela poďakovať osôbkam, ktoré ma vždy potešia komentom: Tvojlendacik (a zvlášť za otázku: Kedy bude ďalšia časť?), mima33, Veronička, domi99, Nikki, Lysithea20, Kika, Anulinek,

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 6. časť: