OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 7. časť



Právo na život - 7. časťTýmto sa všetko mení...
Snáď sa bude páčiť.

fffff

Časť siedma

 

Ležala som na malom gauči v mojej tajnej knižnici a nemohla som spať. Aj napriek tomu, že o dva a pol hodiny budem musieť ísť do školy, neprespala som ani minútu. Celý čas som strávila čítaním literatúry dvadsiateho storočia.

Aj vtedy mali určené, čo môžu a čo nie, avšak ľudia nakoniec zvíťazili a presadili svoje. Rovnako aj v literatúre. Tak prečo sa to takto zvrtlo?

Posadila som sa a na zem spadla kniha Pýcha a predsudok. Jedna z mojich najobľúbenejších a to vďaka tomu realisticky vykreslenému vzťahu. Veď ľudia sa do seba nikdy nezamilujú na prvý raz a neskočia si do náruče! Nie všetko má šťastný koniec.

Prešla som k jednej z veľkých poličiek, vyšla som po rebríku a uložila knihu na miesto. Potom som sa rozhodla knižnicu opustiť s tým, že som znova všetko zamaskovala. Prešla som do kúpeľne pod sprchu, ktorú som nutne potrebovala, nakoľko včera som mala príliš veľkú zlosť.

Najviac ma asi zožieralo to, že som netušila, kto ich sem poslal. Nikto predsa nevedel, čo mi tu po rodičoch ostalo. Alebo sa o to nikto nezaujímal. Tak prečo tá náhla zmena? Kto niečo vytušil?

Vyfénovala som si vlasy a tie neposlušné kučery som nechala tak. Bolo to jednoduchšie. Keď som vošla do izby, Vanessa ešte spokojne spala ako zabitá. Tej by rozhodne nevadilo, aj keby do miestnosti prišiel tank.

Nechcela som ju budiť, tak som len okamžite zamierila do šatníka, kde som si našla výrazne akvamarínové tričko vpredu bez výstrihu, no vzadu s odhaleným chrbtom. K tomu som zvolila biele úzke džínsy a modré lakované lodičky, ktoré boli jedny z tých s nižším opätkom. Nalíčila som sa, zamaskovala monokel, ktorý pomaly začínal meniť farbu a vybrala som si ešte jedny hodinky.

„Vanessa, vstávaj!“ ozvala som sa ku kamarátke mierne.

Tá ma však len rukou odbila a otočila sa na druhú stranu. Očividne ani tá nemohla zaspať. Ale nemôžem prísť predsa do školy neskoro, ináč by si na mňa hneď posvietili.

„Ale no tak!“ zaúpela som a prešla k nastaveniu rádia v celom dome. Stačilo mi jedno tlačidlo a začalo hrať presne to, čo včera. Nakoľko to bolo dosť hlasné, Vanessa okamžite vyskočila z postele rovno na nohy.

„Som hore, som hore!“

Spokojne som sa na ňu usmiala a prekrížila si ruky na prsiach.

„Tak vidíš. Mohlo to ísť aj bez toho, nie?“

„Chceš ma dostať do hrobu?“ spýtala sa ma. „Raz z teba dostanem infarkt..“

„Nie, to teda rozhodne nie,“ protirečila som jej okamžite. „Je veľmi malá pravdepodobnosť, že by si ty...“ ukázala som na celú jej maličkosť, „mohla mať infarkt. Už len pri zvážení faktorov, ktoré by si musela spĺňať,“ seriózne som na ňu pozrela, nakoľko srdcové choroby patrili k mojím obľúbeným. „Ak by si mala infarkt myokardu, určite by si predo mnu takto nestála, by si pociťovala prudkú bolesť v hrudníku, ktorá by vystreľovala až do malíčka na tvojej ľavej ruke...“

„Jasné, A, chápem ťa,“ prerušila ma kamarátka a šla do kúpeľne, dať sa dokopy. Čudovala som sa jej, prečo nejde radšej domov, no trvala na tom, že na mňa dá pozor. Aj keď som bola zásadne proti, urobila si všetko po svojom. Ako to ona dokáže vždycky.

„Môžeme ísť,“ zahlásila po hodnej chvíli a usmiala sa na mňa. Aj napriek tomu, že som ešte cítila, ako ma isté časti tela bolia, tvárila som sa aspoň trocha naradostene z nového dňa a keď sme vyšli von, už nás čakala jej limuzína.

„Prepáč, ale nie,“ pookrútila som hlavou.

„Čo zas, Acelynn?“ nechápala Vanessa. „Máme tu odvoz. Musím ísť.“

„Ja pôjdem iným prostriedkom,“ vysvetlila som prosto a zamierila do garáže. Kráčala som po úzkom štrkovom chodníčku a za sebou som počula Vanessine kroky. Ona ma jednoducho nenechá. Musí na mňa dozerať ako nejaká pestúnka.

No práve preto som ju mala rada. Ona jediná ku mne nebola ľahostajná.  

Vošla som do garáže a odhrnula som veľkú bielu plachtu. Vanessa si kýchla a pozrela na tú krásu pred sebou. Avšak jedna jej nevýhoda – nevedela oceniť motorky.

„Nemôžeš si na to sadnúť!“ protestovala okamžite. „Veď si mala byť ešte v nemocnici! Vieš, čo mi ten doktor spraví, ak sa o tom dozvie?!“ jačala.

Nad tým som len znova pretočila očami a mávla rukou.

„Nič, čo by mne neurobil Victor už dnes. Zabudla si, že moje parkovacie miesto je hneď pod oknom triedy, v ktorej vždy učí?“ pripomenula som jej a Vanessa na to hneď kývla.

„No tak vidíš. Nemáš sa čoho báť. Si v tom nevine. To ja som tá úplne skazená,“ usmiala som sa na ňu.

Pozrela som, či má dosť natankované a keď mi ručička ukázala, že je motor plný, neváhala som a sadla si na ňu.

„Ideš so mnou alebo sa stretneme až tam?“ zaujímalo ma.

Kamarátka si ma len prehliadla s hrôzou v očiach a jej pohľad hovoril všetko, čo bolo potrebné. Ja som si len rýchlo nasadila okuliare, nakoľko helma by mi pokazila vlasy.

„Počkám ťa pred školou,“ žmurkla som na ňu a vyrazila. Pridala som plyn a snažila sa odtiaľto čo najskôr vypadnúť.

Bol to nádherný pocit. Vietor vo vlasoch mi ich krásne a hlavne prírodne, strapatil a konečne som cítila slobodu. A nespútanosť. Nikto ma nemohol kontrolovať. Aspoň na teraz nie. Bola som sama sebe pánom a nemusela som sa zaujímať o nič. Akurát tak o povolenú rýchlosť, keď som vyšla na hlavnú cestu. Hoci, aj keby som ju prekročila, asi by mi odpustili hneď vo chvíli, keď by som im dala môj vodičský preukaz. Veď kto by si chcel začínať so mnou?

Mala som pravdu. Pred školou som bola oveľa rýchlejšie ako Vanessa v jej limuzíne, tak som sa ešte stihla upraviť.

Po pár minútach nakoniec dorazili a spolu sme vykročili ku škole. Vošli sme do budovy a prvé veľké prekvapenie nastalo vtedy, keď som zbadala, že hneď pri dverách bola naša ochranka. O takomto čase tu ešte nezvykli byť.

„Mám akýsi zlý pocit,“ naznačila mi Vanessa a ja som hneď vedela, kam týmto smeruje. A nepáčilo sa mi to. Avšak... čo by mi oni chceli urobiť?

„Neboj sa. O ničom ešte nevedia,“ tvárila som sa ľahostajne.

Kamarátka napäto prikývla a keď sme vošli dovnútra, ani na nich radšej nepozrela. Ja som len prešla s pozdvihnutou hlavou, akoby sa nič nestalo. Rýchlim krokom sme obe zišli dole ku skrinkám a ja som sa nevyhla rôznym pohľadom ľudí navôkol. Akoby... akoby niečo vedeli a báli sa ku mne čo i len priblížiť. Bolo to zvláštne.

„Neviem, ale niečo sa naozaj deje,“ uznala som po chvíli.

„Čo teraz, Acelynn?“ chcela vedieť.

Pokrčila som ramenami.

„Nepôjdem na prvú hodinu a pokúsim sa zistiť, čo sa tu deje. S kým mám vlastne prvú hodinu?“

„Pani Wildenová. Základy psychológie.“

Nad tým som len pretočila očami.

„Tak to nie je veľmi podstatné. A potom?“

„Patológia,“ odvetila pohotovo.

„Jedno lepšie ako druhé. Tak dobre. Uvidím, ako rýchlo stihnem niečo zistiť.“ Žmurkla som na kamarátku a vydala sa preč od skriniek, no nie veľmi ďaleko.

Ostala som v suteréne, no prešla som na jeho druhý koniec, kde bola jedna trieda a dve miestnosti, do ktorých sa nedostal len tak niekto.

Zazvonilo na hodinu a všetky chodby sa vyprázdnili. Vedela som, že teraz prišla moja chvíľa. Z mojich džínsov som vytiahla jednu kartu, o ktorej nikto nevedel, že ju mám. Bola to neutrálna karta ku všetkým dverám, ktorú som si nenápadne vyrobila už pred časom. Vždy sa zapísala pod takým menom, ktoré bolo najpravdepodobnejšie, že by tam tá osoba naozaj vošla.

Ocitla som sa v menšej miestnosti, z ktorej boli riadené všetky kamery, ktoré sa v škole nachádzali. Netrvalo dlho, a našla som všetky osoby, ktoré som chcela. Dokonca som si tam mohla posunúť čas sledovania a zistila som, že ochranka tu bola už od rána od šiestej. To ma utvrdilo v tom, že niečo naozaj nie je v poriadku. Stále, ako sa prechádzali po chodbe, si kontrolovali svoje zbrane a tvárili sa odmerane. Jediný, s kým sa rozprávali bol Simon.

Keď zazvonilo na prestávku, rýchlo som sa odtiaľ vytratila a splanula som s davom ľudí. Nikto ma medzi nimi neoslovil a tak som sa dostala až do učebne 106, kde som mala mať patológiu s Victorom.

„Acelynn, čo si sa dozvedela?“ šepla mi do ucha Vanessa, ktorá si sadla hneď za mňa.

Ja som len pokrútila hlavou.

„Nič moc. Ale jednoznačne sa tu niečo deje. Ochranka tu je už od rána a Simon je akýsi nervózny. Každopádne po hodine zistím niečo viac,“ vysvetlila som a medzitým zazvonilo.

Na chodbe bolo počuť vŕzganie koliesok a mne bolo jasné, že Victor tu bude každú chvíľu. Bude prekvapený, ak ma tu uvidí?

„Niečo by si mala vedieť,“ potiahla ma ešte Vanessa. „Katherine vyzerala prekvapene, keď si neprišla. Pýtala sa ma na teba.“

Otočila som sa k nej, ale vtedy vošiel do triedy profesor Wilden a ja som si uvedomila, že som v pasci. Ak sa na mňa pýtala, tak niečo vie. Niečo, čo vie aj Victor a pre mňa to neznamená nič dobré.

„Slečna Whiteová...“ vydýchol prekvapene hneď na úvod. „Nemohli ste to bezo mňa vydržať, čo?“

„Nuž, neviem, či sa to dá práve takto nazvať...“

„Práve ste ma ranili,“ zasmial sa a sadol si na stoličku.

„Nebudeme si predsa klamať,“ pokrčila som plecami a na tom sa on len schuti zasmial. Zapol počítač a hneď spustil prezentáciu, v ktorej mal všetko, čo sme k tomuto predmetu potrebovali. Nakoľko nemohol stáť pri tabuli a kresliť, tak stiahol nejaké obrázky a pridal k tomu text a vďaka tomu nemusel nič diktovať. Aspoň niečo vymyslel celkom dobre.

„Kto sa chce prísť so mnou o niečo podeliť dnes?“ spýtal sa do celej triedy, avšak odpoveďou mu bolo len zaklopanie na dvere.

Dovnútra vošla ochranka a ich oči hneď spočinuli na mne.

„Prepáčte, že vyrušujeme, doktor. Potrebujeme na chvíľu slečnu Whiteovú. Chce ju vidieť vedenie,“ prehovoril ten čiernovlasý.

Okamžite som sa postavila zo stoličky, ale nemala som v úmysle s nimi niekam ísť.

„Čo myslíte tým vedením?“ Prižmúrila som oči a srdce mi začalo akosi rýchlejšie byť.

„Riaditeľ, zástupcovia a zvyšok...“ vysvetlil ten druhý.

Vyšla som z lavice, no ostala som stáť medzi profesorom a ochrankou.

„Nemyslím si, že s vami niekam pôjdem. Koniec koncov, mám hodinu,“ oznámila som im chladne a pritom som im nedala najavo, žeby som sa ich bála alebo niečo podobné.

„Verte mi. Nechcete to robiť ťažším.“ Jeden z nich si pobúchal po zbrani a prižmúril oči. Ten druhý prikročil bližšie ku mne.

„Vlastne...“ zamyslela som sa. „Asi chcem.“

Všetko ďalšie sa odohralo tak rýchlo. Ten, ktorý bol pri mne bližšie, sa na mňa vrhol a ja som ho podkosila. Vyštartovala som proti druhému, ktorému som uštedrila pravý hák a druhú mu dala zárubňa.

Avšak vtom som niečo pocítila pri hlave.

„Naozaj sa chcete predvádzať pred ostatnými?“ odfrkol si. „Ideme!“ prikázal mi.

Vzdychla som si a pomaly som dala ruka nad hlavu. Vtom som však zmenila smer a zbraň. Mu vykrútila. Vykopla som nohu a opätkom ho zrazila k zemi.

„Je mi ľúto, ale pokračovanie nabudúce,“ povedala som im a so zbraňou som sa otočila k doktorovi Wildenovi.

„K zemi!“ skríkla som po ňom a rozstrelila som veľké okno.

„Acelynn!“ skríkol Victor, ale bolo neskoro. Rozbehla som sa naprieč miestnosťou a vyskočila som von.

Akýmsi zázrakom som dopadla na nejaké auto a vtedy som pocítila, že ďaleko ujsť nezvládnem. Nie bez pomoci. Lekárskej pomoci. Keď som pozrela na tričko, červený fľak ma usvedčil v mojej teórii.

„Acelynn!“ kričala za mnou ešte aj Vanessa, ktorá sa spolu s ostatnými pozerala na mňa z okna.

Nasadla som teda rýchlo na motorku a dupla som na to. Čas sa odrazu stal jediným, čoho som mala málo. Nevedela som, kam mám ísť, ale odrazu som dostala nápad. Strhla som volant a zamierila na druhý koniec mesta. K jedinej osobe, ktorej ešte ako tak dôverujem.

Netrvalo mi to pri mojej rýchlosti akosi dlho, ale už keď som zastala, všetci naokolo si ma všimli. A hlavne tú krvavú škvrnu na modrom tričku.

Vbehla som do nemocnice a pri informáciách som sa zháňala po Ryanovi Wildenovi.

„Je na operačnej sále,“ odvetila mi sestrička na otázku.

„Tak ho zavolajte!“ okríkla som ju. „Potrebujem ho!“

„S-samozrejme, slečna Whiteová,“ zľakla sa ma mladá sestrička, ktorá by sa neodvážila povedať ani slovo.

Vybehla som po schodoch na druhé poschodie a zamierila rovno k operačnej sále. Hneď, ako z nej vyšiel doktor, som ho zatiahla za roh.

„Acelynn?“ vytrieštil n mňa oči. „Ale... čo tu robíte?“ Pohľad mu skĺzol na moje tričko a zatajil dych. „Vaša rana. Krvácate a premokli vám obväzy. Potrebujete ich vymeniť...“

„Na to nemám čas!“ precedila som pomedzi zuby. „Ja... som v menšom maléri... a myslela som si... že možno vy....“

„Doktor Wilden, dostavte sa na informácie!“ ozvalo sa v hlásení.

„Počkajte ma tu. Musím ísť dole, ale potom sa porozprávame,“ prerušil ma a vydal s ak výťahu.

Naštvane som si dupla nohou a ostala tam stáť sama. Cítila som miernu bolesť, ale nebolo to nič v porovnaní s tým, čo sa mi mohlo stať. A vtom mi to došlo.

„Preboha,“ hlesla som a rozbehla sa dole. Netušila som, či to stihnem, no rozhodla som sa to risknúť.

Schody som brala po troch a srdce mi prudko bilo. Zastavila som sa až vtedy, keď som uvidela všetko predo mnou.
„Ryan, je to pasca!“ zvreskla som z plných pľúc na doktora a potom môj zrak padol na troch mužov, ktorí si ma hneď všimli a vytiahli zbrane.

„Acelynn, uteč!“ skríkol na mňa aj on, ale ja... nedokázala som to.

Ostala som tam stáť ako soľný stĺp s jedinou jasnou myšlienkou.

Som mŕtva. 

 


Tak a touto kapitolou sa končí Acelynnin ako tak pokojný život a začína sa nový. Dúfam, že som vás naladila na pokračovanie, ktoré určite bude dosť zaujímavé. 

Chcem sa však ospravedlniť, že som nepridala kapitolu už skôr, ale akosi nebol čas.  

No a túto kapitolu by som chcela venovať mima33, pretože som si všimla aj to, že si za mňa aj hlasovala v najlepšej poviedke, čo pre mňa veľa znamená, nakoľko si to o tejto poviedke veľmi nemyslím. Ale každý tvoj koment mi vyčarí úsmev na perách a s vedomím, že viem, že to niekto číta sa posúvam ďalej. Takže táto kapitola je hlavne pre teba. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 7. časť:

8. Perla přispěvatel
02.02.2014 [18:08]

PerlaKristin: Tak to som rada, že sa mi môj zámer podaril. Emoticon

7. Kristin
02.02.2014 [14:31]

Jaká akčná Emoticon Čím ďalej, tým je to napínavejšie Emoticon

6. Perla přispěvatel
23.01.2014 [13:01]

PerlaKitty: tak jasne ze som si spomenula. Uz mi ta miestnsot veelmi chyba
A co sa patoly tyka tak samozrejme. Aby si do maturi nezabudla
Emoticon

5. Kitty přispěvatel
22.01.2014 [20:27]

KittyVidím, že si konečne uplatnila svoje vedomosti z patoly a spomenula si aj 106-ku. Začína to byť akčné a páči sa mi to čím ďalej tým viac. Emoticon

4. Perla přispěvatel
17.11.2013 [18:13]

Perlamima33: Tak áno, chcú sa jej zbaviť a v tomto prípade im to je jedno, či to budú vidieť alebo nie. Oni si hlavne musia splniť úlohu. Nuž a čo urobí Ryan, dozvieš sa už v ďalšej časti. Emoticon
Kika ďakujem.
Domi99 ďakujem.

3.
Smazat | Upravit | 17.11.2013 [17:48]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Kika
17.11.2013 [16:16]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
17.11.2013 [12:06]

mima33Perlička, nemáš za čo Emoticon Podľa môjho si to táto poviedka zaslúži, lebo je originálna a skvelá.
Ktovie, pre koho pracujú tí muži. Niekto sa chce Acelynn až príliš okato zbaviť a mám z toho naozaj zlý pocit. Neostáva mi iné, ako čakať na ďalšiu časť a modliť sa, aby Ryan Acelynn pomohol a aby spolu vymysleli nejaký "plán".
Skvelá časť ako vždy Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!