OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 11.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 11.Povinné čítanie

Kapitola 11.

Tvrdiť, že Maarit bola len trochu rozrušená ,by bolo to isté, ako povedať, že slnko vychádzalo na severe. V momente, ako sa jej poskladali myšlienky, prepadla ju nesmierna panika. V jej vnútri sa všetko krútilo a zvíjalo, no navonok sa snažila ostať pokojná. Nie veľmi sa jej to darilo a výsledkom bolo trasenie nielen rúk, ale celého jej tela. Ak ju aj Mace sledoval podozrievavým pohľadom, snažila sa zo všetkých síl nevšímať si ho.

Nedarilo sa jej.

„Môžeš mi povedať, prečo máš potrebu rozhadzovať tie knihy?“

Podobné otázky jej pokladal častejšie, ale väčšinou ich ignorovala. Teraz, keď sa postavil presne pred ňu a zabraňoval jej tak v ďalšom pátraní... nemala na výber. Pozrela sa mu do očí, ktoré jediné odhaľovali mieru znepokojenia. A to ani netušil, o čo vlastne ide. Keby to bolo inak, práve teraz by vyzeral ako kôpka nervov. Teda tak isto ako Maarit. Žalúdok sa jej začínal neznesiteľne búriť. Ešte chvíľu a opäť sa zoznámi so svojimi raňajkami.

„Niečo hľadám,“ odvetila nakoniec, dúfajúc, že mu to ako vysvetlenie bude stačiť. Dúfala márne.

„To som pochopil na základe toho, ako s nimi narábaš. Keby si mi povedala, čo presne hľadáš, mohol by som ti pomôcť.“ Poznala to nutkanie niečo robiť, aby sa udržal od paniky. Práve preto teraz praktikovala paródiu na jarné upratovanie.

Násilne nútila svoje podvedomie, aby sa nejako dalo dokopy. „Hľadám jednu starú knihu,“ stále dúfala, že niečo také tu niekto vlastní, „ale zatiaľ to vyzerá, že tu nie je.“

„Aká kniha?“

Možno ju upokojí rozprávanie. „Kedysi sa v každej generácii narodila veštica dosť mocná na to, aby dokázala predvídať katastrofy a nešťastia. Vďaka tomu im dokázali predísť. Hoci sa žiadna nenarodila už niekoľko desiatok rokov, jedna z posledných po sebe niečo zanechala.“ Slová z nej vychádzali trochu skreslene a zadýchane, ale napriek tomu cítila, ako jej srdce spomaľuje. „Vždy, keď sa malo niečo stať, prišla za tým, kto tomu mohol zabrániť. Ale raz sa stalo, že ju nikto celé mesiace nevidel. Tak sa vybrali za ňou.“

Mace zodvihol obočie. „Nechaj ma hádať – niekomu sa nepáčilo, že mu kazila plány.“

Maarit prikývla. „Našli ju mŕtvu v jej vlastnej chatrči. Nakoniec predpovedala aj vlastnú smrť.“

„A čo to má spoločné s knihou, ktorú hľadáš?“

Pokrútila hlavou nad jeho nedočkavosťou a pokračovala: „Vedľa nej našli niekoľko desiatok pergamenov, ktoré opisovali rôzne udalosti. Jedna čarodejnica si uvedomila, čo drží v ruke, a pergameny nechala zviazať do knihy, aby ich ochránila. V priebehu rokov vzniklo niekoľko kópií, aby bolo nemožné zničiť predpovede poslednej veštice.“

„Čo dúfaš, že v nej nájdeš?“

Na chvíľu sa odmlčala. Rozprávať o minulosti bolo vždy ťažké, avšak v tomto prípade mala viac pochybností ako obyčajne. Ak by mu povedala pravdu, alebo aspoň časť z nej, všetko by nabralo oveľa reálnejšie obrysy. Oveľa ťažšie by ignorovala svoje vlastné poslanie. Lenže on si zaslúžil vedieť aspoň to málo, čo by mu dokázala povedať.

Zhlboka sa nadýchla. „K tomu, čo sa teraz deje vo svete, prispelo niekoľko udalostí a nie všetky boli zapísané v tej knihe. Niektoré predpovedali iné čarodejnice a o niektorých nikto nič nevedel. Ale hlavná časť proroctva o mágii a zániku sveta bola napísaná aj na jednom z pergamenov.“ Na chvíľu zaváhala, ale nakoniec dodala aj posledný kus toho, čo mu mohla prezradiť. „Veštica bola veľmi podrobná v tom, ako to všetko bude vyzerať, no nezabudla ani na riešenie. Ty by si mohol byť súčasťou druhej fázy.“

Uvedomovala si, ako veľmi visí na každom jej slove. Nikdy nebola dobrá v motivačných prejavoch, ale teraz si takmer želala, aby mu mohla prezradiť viac. Už takto sa doslova vnútorne skrúcala od námahy. Možno by mu mala dať tú knihu, aby si ju proste prečítal. Tým by sa vyriešili jej zábrany a pochybnosti.

„Hoci je to veľmi zaujímavé, musím ťa sklamať. Žiadna taká kniha sa v tejto knižnici nenachádza. Už by som ju našiel.“

Mala niečo také očakávať. Bola by priveľká náhoda, ak by niečo v jej živote bolo odrazu jednoduché. Bohužiaľ pre ňu. Keby Mace vlastnil jednu kópiu, vyhla by sa konfrontácii s časťou jej života, za ktorú postavila hrubý múr. No očividne sa jej nezbaví tak jednoducho, ako dúfala.

Bola naivná.

„Čo sa v nej píše o mne?“

Potriasla hlavou. „Nepíše sa tam o tebe. Vlastne o žiadnej bytosti sa tam nepíše menovite. Ale niečo z toho, čo sa ti stalo... a to, čo dokážeš... proste mi to niečo pripomenulo.“

Niečo v jej vlastnom hlase ho prinútilo zmeniť postoj. Aspoň to si nahovárala. Stáli oproti sebe a na zemi sa povaľovalo niekoľko kníh, ku ktorým nebola práve zhovievavá. Našťastie nevytrhla žiadnu stránku. Lenže Mace sa nevybral k nim, nezodvihol ich a nezačal oprašovať.

Miesto toho sa zastavil tesne pred ňou a ruku jej položil na líce.

Horúčosť jeho pokožky si predrala cestu až k tomu, čo ostalo z jej duše. Nikdy sa jej nikto nedotkol takýmto spôsobom. Nič od nej neočakával, miesto toho túžil niečo jej dať. Utešiť ju, poskytnúť úľavu a oporu.

Jemné obtretie prstov sa do nej vpilo rýchlejšie ako surový úder. Oprela sa o jeho ruku, užívala si ten príjemný pocit. No nemal dlhé trvanie. Čoskoro sa v nej prebudil iný hlad a ten nemal nič spoločné s jej emóciami. Zatúžila po životnej esencii bytosti, ktorá jej preukázala aspoň kúsok súcitu.

Odskočila od neho, akoby ju popálil.

Mace si odkašlal, snažil sa zakryť vlastné prekvapené sklamanie. Radšej sklonila hlavu, aby sa na to nemusela pozerať. Stačilo, že to precítila. V spoločnosti absolútne nepoužiteľná. Lepšie jej bude samej. Ale najskôr musí dokončiť aspoň toto.

Pri tej myšlienke sa v nej opäť prebudila tá nástojčivosť.

„Čo budeš robiť?“

Pokrčila plecami. „Využijem výpožičné oddelenie inej knižnice.“

„Chceš povedať, že túto knihu bežne nájdeš vo svete smrteľníkov?“

Pokrútila hlavou nad tou predstavou. „Ak ľudia niekedy získali kópiu tejto knihy, určite nie je voľne dostupná pre všetkých. Viem si predstaviť, že by ju ukryli pred ostatnými niekde do Vatikánskych archívov alebo na nejaké podobne šialene bezpečné miesto.“

Hoci by bolo oveľa jednoduchšie, keby sa musela vydať len na jedno z tých miest. Svet ľudí pre ňu nepredstavoval až taký veľký problém. Vďaka schopnostiam by sa tam aj späť dostala bez väčších ťažkostí. Ona také šťastie nemala.

„Tak kam pôjdeš?“

Zasmiala sa. „Lepšie bude, keď to nebudeš vedieť.“ Nečakajú na jeho odpoveď sa proste premiestnila uprostred rozhovoru, čo bolo vrcholne nevychované. V záujme zachovania vlastnej súdnosti to však musela urobiť.

Keď dokorán otvorila oči, strela sa so známym, no nenávideným, prostredím. Strávila tam príliš veľa rokov na to, aby sa jej ďalšia návšteva toho miesta nijako nedotkla. Ošarpané steny, ktoré by potrebovali obnoviť náter, všade pavučiny a prach. Príšerný smrad zatuchliny bol ako facka zakaždým, keď sa nadýchla. Prach, ktorý normálne spočíval na policiach z knihami, teraz tancoval v lúčoch zapadajúceho slnka.

Niečo v jej vnútri akoby sa presunulo. Hlboká rana, ktorá sa nikdy nezahojila, začala mokvať. Niekto do nej nasypal soľ a nestaral sa o to dopadne. No okrem toho cítila aj obrovskú túžbu. Nutkanie, ktoré jej kázalo nájsť tú knihu a odísť s ňou. Pretože tentokrát sa to všetko týkalo aj niekoho iného okrem nej. Čo na tom, že sa jej úzkosťou zvieralo hrdlo a ruky sa jej potili tak veľmi, že keby v nich niečo držala, určite by to vypadlo.

Nemala sem chodiť.

No tá myšlienka prišla príliš neskoro.

V ten moment za sebou zacítila niečiu prítomnosť. Vyskočila a bleskovo sa otočila. Očakávala to najhoršie, no nebola dostatočne pripravená na to, čo uvidí. Keď odtiaľto utekala, nechala za sebou ducha svojej adoptívnej matky. Myslela si, že nejako unikne. Vlastne sa v ten moment ani nezaujímala o to, čo s ňou bude. Opäť ju vidieť na tom istom mieste bolo ako rada do žalúdka. Opakovaná.

„Nemyslela som si, že tu ešte budeš.“

A kam inam by som išla? ozvalo sa jej v mysli. Na rozdiel od iných duchov vedela komunikovať. Možno aj preto, že nebola celkom mŕtva, no ani živá. Bola prízrak naveky uväznený v istej podobe. Naviazaná na niekoho alebo niečo.

Nikdy sa jej nepodarilo zistiť, čo presne predstavovalo jej kotvu.

„Hocikde by bolo lepšie ako tu.“ Zvláštne, neriadila sa vlastnou radou.

Ja mám svoje poslanie, čo si urobila ty s tým svojim?

Maarit zalapala po dychu. „To nie je fér. Vieš, že nemám na výber.“

Ani jedna z nich nedostala príležitosť odpovedať. V ten moment sa otvorili dvere a dnu vošiel majiteľ ošarpaného sídla a najhorší hostiteľ v jednom. Maarit po chrbte prebehol mráz. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažila, stále a s ním stretávala. Keby mohla, ihneď by utiekla. Vlastne si ani nebola istá tým, čo ju zadržalo. Nemala čas to skúmať.

„Mal som pocit, že vo vzduchu cítim sladký pach zrady.“

Maarit sa na neho zamračila, ale jej hnev nemal žiadnu váhu. Bol taký sebaistý, že by ho z rovnováhy nedokázala vyviesť ani bomba. Príliš veľa času strávil plánovaním na to, aby komukoľvek dovolil prekaziť mu triumf.

Ona, na druhej strane, dovolila každému robiť si s ňou čo len chceli. Akoby nemala ani vlastnú slobodnú vôľu. Najskôr bola otrokom mágie, neskôr schopností a teraz strachu. To všetko ju prinútilo sem prísť, nie nejaké náhle prebudenie svedomia. Nedokázala sa zbaviť nepríjemného pocitu.

Čo ak sa nemýlila a Mace bol tým, za koho ho považovala? Obávala sa, čo by to mohlo znamenať. Aby odhalila pravdu, riskovala všetko. Takmer to vyzeralo, akoby jej odrazu na niečom opäť začalo záležať. No nemyslela si, že by to bola pravda.

„Nemyslela som, že sa sem ešte niekedy vrátim.“

Zasmial sa a rozpažil ruky. „Prečo by som mal opúšťať vlastný domov? Veď aj ty sa sem stále vraciaš.“

Keď jej činy obrátil takýmto spôsobom proti nej, zodvihol sa jej z toho všetkého žalúdok. Opäť. Tentokrát na zadnej časti jazyka pocítila pálenie kyseliny. Nebude trvať dlho a jej zažívanie sa rozhodne fungovať opačným spôsobom.

Ale ešte predtým bude musieť vymyslieť, ako sa odtiaľto dostane. Najskôr sa ho bude musieť nejakým spôsobom zbaviť. To sa oveľa ľahšie povie, než vykoná. Ak on sám nebude chcieť, nikdy ho odtiaľto nedostane. Na to ho poznala až príliš dobre.

„Nemám domov, ty si sa o to postaral.“ Z hlasu jej doslova odkvapkávala nenávisť.

Zacmukal na ňu. Akoby bola len neposlušné dieťa. „Ale no tak, nemusíš byť melodramatická. Nie je moja chyba, že si odmietla spolupracovať. Keby si mi dala to, o čo som ťa požiadal, mohli by sme teraz spoločne vychovávať kopu detí a celý svet by nám ležal pri nohách.“

Tými slovami ťal do živého a veľmi dobre si to uvedomoval. Musel z nej nejako vycítiť aspoň časť z toho, čo prežívala. Jasne si to uvedomovala vďaka spokojnému úškrnu, ktorý sa mu rozlial po tvári. Po tej istej, ktorá ju kedysi sprevádzala na ceste do ríše snov a vítala ju v každom novom dni. Už sa nedokázala cítiť zradená. Miesto toho sa hanbila. Za seba, za to, čo urobila, ale zo všetkého najviac za city, ktoré nedokázala udržať na uzde.

Cítila, ako jej po líci stiekla slza.

Skôr, ako ju stihla utrieť, aby zakryla vlastnú bolesť, rozhodla sa jej adoptívna matka zasiahnuť. V miestnosti začali lietať knihy. Závratnou rýchlosťou vytvárali istý druh tornáda okolo ich nezvaného hosťa. Maarit s otvorenými ústami sledovala, ako sa knihy stále viac a viac približujú.

Už nevidela nič z jeho postavy, dokonca ani nohy nie. Vlasy jej lietali okolo tváre. Cítila pachuť prachu. Niekoľkokrát kýchla, no neprinútilo ju to odtrhnúť pozornosť od toho zvláštneho divadla.

Pripomínalo jej to nejakú zvrátenú hru.

Skôr, ako stihla odhaliť jej pravidlá, bola prerušená. Všetky knihy, malé alebo veľké, hrubé alebo tenké, sa zniesli dolu a s buchotom dopadli na hlavu hradného pána. O niekoľko sekúnd sa zložil na zem spolu s nimi. Nebol v tom ani kúsok elegancie. Napriek tomu necítila zadosťučinenie, len smútok z toho, kam to všetko muselo zájsť.

Máš len niekoľko minút, kým sa preberie. Prečo si sa sme vrátila? naliehala na ňu jediná matka, ktorú kedy poznala. Aj ona doplatila na to, že sa s ňou stretávala. Ďalšia nešťastie, ktorého príčinou sa stala.

Potriasla hlavou. Teraz nebol čas na sebaľútosť.

„Prišla som po knihu.“

Pochybujem, že by si chcela peceň chleba, keď si prišla do knižnice.

Maarit sa nadýchla. Mala poslednú príležitosť zamlčať skutočný dôvod, pre ktorý sa sem vydala. Lenže jej vlastná nedočkavosť jej v tom zabránila. Potrebovala sa dozvedieť pravdu. Pretože veľmi dúfala, že sa mýli a Mace nie je tým, koho by za normálnych okolností hľadala. Druhý člen tímu, ktorí predpovedali veštice pred stáročiami. V tomto momente skutočne nešlo o ňu a jej rozporuplné pocity.

„Potrebujem si niečo overiť v jednom proroctve.“

Dúfala som, že príde deň, keď sa postavíš svojmu osudu.

Pokrútila hlavou. „Pripisuješ tomu príliš veľkú váhu.“

A ty zase príliš malú.

Tým sa ich rozhovor skončil a nasledujúce minúty vyplnilo napäté ticho. Snažili sa spoločne nájsť niečo, čo ani jedna z nich nedržala v rukách celé roky. No kto lepší ako správkyňa knižnice by jej mal pomôcť v hľadaní. Napokon, o niekoľko minút neskôr, držala Maarit v rukách v koži viazaný zväzok úctyhodných rozmerov, ktorý pôsobil, akoby v ňom niekto denne listoval.

A teraz rýchlo odíď. Skôr, ako sa prebudí.

Maarit však miesto toho zaváhala. Zadívala sa na takmer priesvitnú ženu pred sebou. Zabudla, aká bola vždy láskaná a ochranárska. Postavila by sa proti celému svetu. Nakoniec to aj urobila a doplatila na to, no nikdy jej to nevyčítala. Prijala svoj údel a radovala sa, že v nejakej podobe mohla zotrvať na svete. Naučila sa prijať vlastný osud. Maarit to zabudla – ak to aj niekedy vedela.

Pokrútila hlavou a silnejšie objala tú obrovskú knihu. „Ďakujem.“

Dúfam, že ti tá kniha pripomenie, kým si.

Na to už radšej nepovedala nič. Kývla jej hlavou na znak vďaky, a kým stihla žmurknúť, premiestnila sa späť. Na niekoľko sekúnd zaváhala. Netušila, či by sa mala vrátiť späť k Maceovi. Netušila, či by dokázala čeliť ich otázkam.

Nechcela však uviaznuť niekde v ničote. Radšej bude odpovedať na nepríjemné poznámky. Všetko bolo lepšie ako večná temnota. Nenávidela tmu. Niekedy sa s jej prítomnosťou dokázala vyrovnať. Inokedy ju oblieval studený pot a kolená sa jej triasli. Rovnako ako teraz. Ale s tým nemala čerň v jej blízkosti nič spoločné.

Za všetko mohla jej pološialená myseľ.

Keď sa nakoniec predsa len objavila v tej istej knižnici, ktorú predtým Maceovi zničila, očakávala, že ho tam nájde čakať. Možno prechádzať sa po miestnosti. Miesto toho tam okrem neho našla aj Raven s Loganom, ktorí mu pomáhali dať dokopy to, čo ona predtým stihla zničiť. Zaplavila ju vlna výčitiek, ale odmietla sa im poddať. V túto minútu ju netrápili. Musela sa zbaviť toho neznesiteľného nutkania vo svojom vnútri.

Všimli si ju takmer okamžite. Mace sa na ňu zadíval s divnou zmesou úľavy a zvedavosti. No skôr ako na ňu sa díval na knihu, ktorú zvieral v náručí. Nemohla mu to vyčítať. Aj ona by sa chcela dozvedieť dôvod vlastného vzkriesenia. Len netušila, či mu to pomôže alebo ešte priťaží. Nechcela ho zbytočne trápiť.

„Tak si sa vrátila.“

Cítila, ako sa na ňu upreli ďalšie pohľady. „Musela som tú knihu nájsť, ale nebolo to také ľahké, ako som očakávala.“

„Niekto ti rozhádzal police?“ podpichol ju.

V duchu si vybavila lietajúce knihy, ktoré útočili na jej fanatického bývalého priateľa. Teoreticky by sa to dalo považovať za rozhádzanie abecedného poradia. Určite im nemienila vysvetľovať, kam išla a komu musela čeliť. Najskôr sa s tým bude musieť sama vyrovnať. Jeho prítomnosť v nej vždy prebúdzala tie najhoršie spomienky. Hlavne tie, na ktoré by najradšej zabudla, no aj tak si ich neustále pripomínala.

Odkašlala si. „V podstate áno.“

Ak sa chcel niekto opýtať niečo iné, nedala im príležitosť. Miesto toho knihu položila na stôl a začala v nej listovať. Snažia sa pri tom nepôsobiť dychtivo, ale nedarilo sa jej to. Nakoniec to celkom vzdala a prepracovávala sa jednotlivými časťami obrovského zväzku.

Kedysi ju veľmi lákali tajomstvá ukryté v tých riadkoch, ale teraz pre ňu stratili všetok význam. Miesto toho sa len rýchlo snažila dostať k proroctvu, ktoré zmenilo život jej, Raven i všetkým ostatným na svete. Necítila sa vinná, keď v rýchlosti čítala jednotlivé riadky a snažila sa prísť k tej dôležitej časti. Miesto toho sa v jej vnútri rozpútal smútok. Zatlačila ho do úzadia, keď našla to, čo hľadala. Najskôr si tú časť očami prebehla a potom ju prečítala nahlas:

„... a potom príde muž poznačený smrťou a pohltí všetku mágiu. Nie preto, aby ju použil, ale aby ju uchoval...“ Ďalej sa už neodvážila pokračovať. Tá časť by priniesla príliš veľa otázok, na ktoré by nedokázala odpovedať. Navyše už našla to, čo potrebovala. Potvrdila si vlastné podozrenie. Naivne dúfala, že sa mýli. Toto dostala ako odmenu. Rana do žalúdka by bola príjemnejšia.

Mace k nej pristúpil bližšie. „Čo to znamená?“

Maarit knihu rýchlo zatvorila. „Kedysi bolo predpovedané všetko to, čo sa teraz deje. Koniec sveta, divoká mágia. Dokonca aj to, čo sa stalo Raven. Jej osud bol naplánovaný dávno predtým, než sa prebudila v tejto dobe. Ja som na tom rovnako. Lenže moja úloha... je zložitejšia. Preto predpokladali, že budem potrebovať pomoc. No nikto nepoznal totožnosť druhého článku môjho záchranného tímu.“

„A ty si myslíš, že som to ja?“

Neochotne prikývla. „Neviem, nakoľko s tým súvisí tvoja smrť, ale vysvetľovalo by to, prečo ostatní chceli, aby ťa Raven priviedla späť. Na niečo ťa potrebovali. Nevedela som si predstaviť, čo by to malo byť. Až kým som nevidela, ako si pohltil mágiu, ktorá sa skrývala v portáli. Ukradol si ju, ale nedokážeš ju použiť.“ Sklonila hlavu. „Si to ty. Pravdepodobne.“ V duchu však nemala pochybnosti.

V miestnosti zavládlo ticho prerušované len občasnými nádychmi ostatných. Raven a Logan ju pozorne sledovali, cítila ich pohľady. No odmietala im venovať pozornosť. Miesto toho čakala na Maceovu reakciu. Čoskoro sa jej aj dočkala.

„Takže chceš povedať, že by som mohol byť kľúčom k prežitiu sveta?“

„Zjednodušene? Áno.“

Hlavu naklonil na stranu. „A čo by som mal s touto informáciou urobiť?“

V duchu sa nad tým zamyslela. V skutočnosti sa pýtal, čo s tým má urobiť ona. Ak sa nezhostí svojej časti úlohy, on môže zbierať mágiu aj do konca svojho života bez toho, aby ho nejako zvláštne ovplyvňovala. Čo sa nedalo povedať o nej. Lenže ani jeden z nich to nikdy nebude musieť vidieť na vlastné oči.

„Nič.“ To jediné slovo sa odrazilo od stien ako pingpongová loptička.

Nikto predsa nepovedal, že táto príležitosť prebudí jej svedomie.

Kapitola 10. ¤ Kapitola 12.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 11.:

5. Valeriee
02.09.2016 [9:54]

Tamkže Mace nám má spasit svět? Teď nevím, jestli jsem úplně uklidněná:))) To je stejně dvojka Maarit+Mace:)))

4. LiliDarknight webmaster
28.08.2016 [9:34]

LiliDarknightSunShines, som rada, že sa príbeh konečne nejako spojil, lebo doteraz to vyzeralo ako náhodné príhody, ktoré spájali dokopy len hlavné postavy. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

3. SunShines
27.08.2016 [14:45]

Úúúú ono to fakt prišlo Emoticon to prepojenie, myslím. Vždy nechápem ako to všetko malo zmysel, ktorý som z veľkej časti nevidela.
Na jednej strane vyzerá postoj Maarit nezodpovedne, ale koho baví byť bábkou v niekoho rukách a hlavne, keď o tom vie? Aj Raven to chcela vzdať, keď na to prišla a Maarit má o tom teda o dosť väčšiu znalosť ako Raven.
Som zvedavá, čo bude ďalej, ako sa ku tomu všetci postavia, na čele s Maceom, ktorý sa o sebe konečne dozvedel aspoň niečo.

Veľmi sa teším na ďalšiu! Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
27.08.2016 [13:38]

LiliDarknightBlacky, keď si zoberieš, tak Raven nikdy nebola viac ako len figúrka v niečej "hre" a Maarit na tom nebude o nič lepšie, len s tým rozdielom, že ona si to uvedomuje.
Čo sa týka dôvodu, prečo som príbeh rozdelila... toto je dôvod. Niektoré zápletky sú príliš veľké na to, aby som ich dokázala vyčerpať v jednom príbehu. Navyše tu bol skutočne problém s tým, že Raven by to sama nevyriešila. A Maarit vlastne tiež nie. Emoticon
Len dúfam, že mi všetko vyjde presne tak, ako som to naplánovala. Zatiaľ to tak vyzerá. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon Emoticon

1. Blacky
27.08.2016 [8:44]

Prepáč, Lil. J aosm tú kapitolu videla už v deň keď si ju pridsla achcela si ju nechať na večredkeď decká zaspia. NO čo čret nechcel posledné dve noci som nespala. Malej dačo bolo a prerumázgala celú noc, že aj tú staršiu budila.

Konečne niečo. SOm zvedavá ako to MAcík sparcuje a čo s tým urobí.
N aj tak sa mi najviac pčila odpoveď Maarit a tá posledná veta.

Až som sa musela pousmiať.

teraz po prečítan í tohto tu mi,( prepáč, prosím),príde príbeh RAven iba trepanie o nikom. Samozrejme, že ten príbeh milujem. Už len pre to, že bol tak iný a aj napriek mojej chorej náture, závislej na romantice, som ho úplne žrala.

Ale akoby sme sa až teraz dostali k jadru.
Raven chúďa bola len prostredník. Malý štart. A trošku ma trápi moje vlastné zmýšlanie o nej ako o malom pešiakovi. ale obe vieme, že to presne tak je. Inak by si nebola nútená toto urobiť, myslím rozdelenie na dve časti.

nerozumiem, ako j emožné, že dievčatá dokážu byť tak ignrantské a nenapíšu aspoň ďakujem, keď ty tu vytváraš dokonalý svet s dokonalepremysleným dejom. Všetko do seba zapdá s takou presnosťou, že ak by som ˇat nepoznala skrz Ourko a trošku cez Fb asi by som ľahko uverila, že sa to skutočne deje. Emoticon

Som zvedavá na jeho pohľad. Ako to prežíva, Ako s tým popracuje a čo vlastne s tým jeho parazitom je. Prečo zrazu mlčí. Čo je pravdy na to, že umrie ak sa ho nezbaví.

A Raven... Tá už asi spracovala, že bola len využitá a jej život bol zosnovaný skôr ako sa prvýkrát nadýchla, ale toto už musí byť fakt a j na koňa moc.

Aj keď, ja na to hľadím ako smrtľník.

Pecka kapitola. Tá veštba bola tak dokonale vymyslená, že znela až reálne.

Emoticon

Ale ako sa vraví najlepšie na koniec, tak odpusť, že som to nedala v deň zverejnenia. Ale teraz mám úplne dokonalo naštratovaný víkend.

Už len dúfam, že v pondelok ako zvyčajne? Emoticon Emoticon
raz budemoja knihovnička plná tvojich diel.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!