OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 12.

28.08.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 955×

Kapitola 12.

Mace sa díval pred seba bez toho, aby niečo skutočne videl. Ešte pred pár dňami by sa skutočne tešil, že niekto odhalil aspoň časť z toho, čo sa mu stalo. Hľadal vysvetlenie a nenachádzal ho. Preto očakával, že keď ho konečne dostane, niečo sa zmení.

Miesto toho len stál na mieste a sám seba sa pýtal, prečo po tom tak veľmi túžil. Nič sa tým nemenilo. Nevysvetlilo to vlastne jeho rozpoloženie, ani hlas, ktorý sa mu objavil v hlave. Navyše... prečo by sa mal zaoberať niečím, čo netrápilo ani Maarit? A tá vyzerala, že skutočne vie, o čom hovorí.

Keď už to ticho nedokázal viac vydržať, vyhŕkol prvú vetu, ktorá mu zišla na um:

„Ak sa mám podieľať na záchrane sveta, nemal by som viac vedieť o svojom poslaní?“

Uvedomoval si prítomnosť svojho brata a jeho družky, ale rozhodol sa to ignorovať. Teraz nešlo o názor niekoho iného. Bol tam len on a Maarit a ich spoločná úloha, do ktorej sa ani jeden z nich nejako extra nehrnul. Pravdepodobne preto, že mu ešte nedošiel pravý význam oho odhalenia.

„Máš slúžiť ako magická špongia,“ zamumlala Maarit.

Jej slovám sa takmer zasmial. Nakoniec sa však ovládol. „A čo to má spoločné s tebou?“

„Mala som len toľko smoly, že som sa ocitla v tom istom proroctve ako ty. To však neznamená, že sa tým nutne musíme riadiť.“

To, že ho jej slová prekvapili, by si uvedomil aj niekto zaostalý. Na druhej strane sa tomu asi nemal príliš čudovať. V súčasnosti Maarit pôsobila ako niekto, kto odmietal čokoľvek podobné zodpovednosti.

Z nejakého dôvodu nemala záujem o zachraňovanie sveta. Zo všetkého najviac by poznal skutočný dôvod jej správania, ale kým neboli sami, otvorene sa jej na to nespýta. Možno by mohol skúsiť Loganovi miene naznačiť, aby sa vyparil...

Keď si všimol zapálený výraz svojho brata, zavrhol tú myšlienku.

Odkašlal si. „Takže odmietaš svoj osud?“

„Tridsať bodov za dedukciu?“ prehodila neisto, no keď nikto z nich nič nepovedal, povzdychla si a podala im normálnejšiu odpoveď: „Osud je ako návod pre hlupákov, ako ich prinútiť robiť to, čo chceš. V skutočnosti však neexistuje dôvod, pre ktorý by mal mať niekto nadvládu nad životnými rozhodnutiami niekoho iného. Každý žije tak, ako sa rozhodne. To, že spadneš zo skaly neznamená, že to tak chcel osud. Znamená to len, že si poriadne nešikovný.“

Začul, ako niekto zalapal po dychu. Hoci aj jeho to prekvapilo, dokázal sa ovládnuť. „Hovoríš ako človek.“

Pokrútila hlavou. „Hovorím ako niekto, kto je unavený z mocenských hier ostatných. Hovorím ako niekto, komu nadiktovali každý prekliaty deň. Hovorím ako niekto, komu nikto nepomohol, pretože to osud tak neurčil.“

Horkosti v jej hlase sa vyrovnal len nenávistný výraz v jej tvári. Nech sa stalo čokoľvek, urobilo to z nej uzavretú osobu. Zatiaľ čo dokázal rešpektovať niečie súkromie, teraz sa to dotýkalo aj jeho. Aspoň okrajovo. V tento moment bol dostatočne pri zmysloch na to, aby sa rozhodol, čo s tým urobí.

Tentokrát sa na Logana skutočne zadíval. Prepaľoval ho pohľadom tak dlho, až sa ticho v miestnosti zmenilo na trápny otáznik. Začali uhýbať pohľadom. Nakoniec si ho brat všimol. Zodvihol naňho obočie.

Prstom čo najnenápadnejšie ukázal na dvere.

Podobné posunky sa naučili kamuflovať hlavne kvôli svojej matke. Mace si veľmi dobre uvedomoval, že Logan pochopil jeho prosbu. Zdalo sa len, že ju odmieta rešpektovať. No nakoniec sa predsa len zlomil. Sklonil hlavu a prikývol.

„Musíš ešte niečo zariadiť s matkou. Raven, poď so mnou.“ Na dôkaz naliehavosti jeho odchodu ju začal ťahať za ruku. Ona sa však odmietala pohnúť z miesta.

„Nemôžeš ísť sám? Ja musím...“

Prerušil ju skôr, o mohla dopovedať. „Nie, nemusíš.“

Potom do nej zavŕtal taký významný pohľad, že by ho zachytil aj slepý. No Raven aj tak trvalo niekoľko drahocenných sekúnd, kým to pochopila. Dúfal, že ho tie nepredstaviteľne dlhé okamihy nepripravia o možnosť konečne pochopiť aspoň časť bordelu, v ktorom sa ocitol.

Kým ma vlastnú vôľu v rukách a náladu zisťovať podrobnosti.

„Uvidíme sa neskôr,“ zašepkala Raven neprirodzene vysokým a roztraseným hlasom.

Nikto jej nevenoval pozornosť.

Mace bol príliš zaneprázdnený pozorovaním Maarit, ktorá práve skúmala stop so zaujatím reštaurátora čerstvo vpusteného do novoobjavenej zrúcaniny plnej stredovekého nábytku. Svoj nonšalantný postoj však nedotiahla dokonca. Nedokázal prinútiť svoje ruky, aby nervózne nežmolili lem dlhého trička.

Bez zaváhania k nej podišiel. Zastavil sa sotva pár centimetrov od nej. Palcom ju prinútil zodvihnúť hlavu. V očiach sa jej lesklo niečo veľmi podobné slzám. No ovládla sa skôr, ako to stihol analyzovať.

Bolo by nevychované pýtať sa dámy na dôvod jej nepreliatych sĺz.

„Porozprávaš mi o tom?“

Maarit na neho na chvíľu pozerala akoby spadol z inej planéty. Pravdepodobne bolo pre ňu náročné sústrediť sa na ich predošlý rozhovor. Alebo sa len nevedela rozhodnúť, na čo presne sa jej pýta. Nech to bolo akokoľvek, keď nakoniec otvorila ústa, skepticizmus z nej doslova odkvapkával.

„Na čo to potrebuješ vedieť?“

Túžil sa jej dotknúť a nejako ju utešiť. Prebúdzala v ňom pocity, ktoré mu veľmi dlho nič nehovorili. Avšak po tom, ako zareagovala naposledy, sa rozhodol radšej držať stranou. Nechcel ju nútiť cítiť sa ešte nepríjemnejšie.

„Nás celý život viedli k tomu, že osud je všemocný. Rád by som vedel, čo spôsobilo tú zmenu.“

„Možno som k tomu nikdy vedená nebola,“ ponúkla rýchlo. Príliš rýchlo.

Uškrnul sa. „Podľa tvojej odpovede usudzujem, že ide o pravý opak. Nechcem ťa súdiť. Chcem len pochopiť, prečo si sa vzdala svojej cesty. Myslím, že na to mám právo, keďže sa to dotýka aj mňa a môjho osudu.“

Napriek tomu, ako veľmi sa ju snažil uistiť, trvalo jej niekoľko sekúnd, kým otvorila ústa. V tej chvíli sa cítil akoby ležal v kríku s dlhými tŕňmi. Stačil jediný chybný pohyb a mohlo by to dopadnúť veľmi zle. Rovnako ako ich rozhovor. Maarit bola uzavretá. Určite na to mala svoj dôvod.

Keď si povzdychla, vedel, že to znamená malé víťazstvo. „Nenarodila som sa milujúcim rodičom, bola som stvorená s istým zámerom a to, že som otvorila oči, vnímalo mnoho bohov ako znak blížiacej sa apokalypsy.“ Jej hlas bol tichý v vzdialený. „Ujala sa ma jedna rodina, ktorá vedela o mojej úlohe a súhlasili, že mi dajú všetko, čo budem potrebovať, aby som raz uspela.“

Odmlčala sa, akoby sa potrebovala nadýchnuť. Možno si uložiť myšlienky. On sám sa stratil v divnej spomienky, o ktorej ani netušil, ako k nej prišiel. Videl rozmazane a hlasy k nemu prichádzali z veľkej diaľky. Malé dieťa, ktoré len nehybne ležalo. Nedýchalo, nehýbalo sa. Neplakalo. No nebolo mŕtve. Len čakalo na svoj okamih. Stvorila ho... mágia. Bol si tým istý. Ale ako to bolo možné, to už netušil.

„Vtedy si stretla Raven?“ Netušil, prečo mal potrebu pýtať sa jej práve na to. Pravdepodobne len preto, že sa odmlčala a nepokračovala v rozprávaní.

„Raven som stretla až o niekoľko rokov neskôr. Ako som povedala už predtým, mnohé bytosti vedeli o existencii proroctva a keď si začali dávať dohromady podrobnosti, doplatila na to moja adoptívna rodina. Zmasakrovali ich.“ Akokoľvek odosobnene chcela znieť, nepodarilo sa jej to. „Mne sa podarilo utiecť. Ujala sa ma Ravenina matka. Hoci som s nimi strávil len veľmi málo času, bolo prevažne šťastné obdobie.“

Tam opäť prestala, ale tentokrát len preto, aby sa posadila na zem. Nemienil sa od nej pohnúť, takže nasledoval jej príkladu. Hľadeli si do očí a Maceovi napadlo, že nebyť toho cirkusu vonku, bol by to najpokojnejší moment, aký si za posledné mesiace pamätal.

Lenže ani radosť s maličkostí niekedy nepomáha.

„Čo sa pokazilo?“

Maarit vyzerala unavene. „Pretože sa vždy niečo musí pokaziť, však?“ Bola to rečnícka otázka, takže na ňu nemal potrebu odpovedať. Veď čo by aj povedal? Vyjadril by svoj súhlas? „Bolo to krátko po tom, ako sa Raven narodila. Bohom nad hlavami visela hrozba a jediný, kto ju dokázal nejako vyvrátiť, bol práve Ravenin druh. Urobili, čo urobili, aby všetko vyriešili.“

Mace si na to spomínal. S Loganom strávili dlhé hodiny rozprávaním sa o tom, čo sa dialo. Ako väčšina magických bytostí, ani oni nič netušili. Hoci ich matka mala správne informácie, odmietala ich poskytnúť komukoľvek inému okrem sebe samej. Takže si to museli zistiť sami. Hoci teraz už vedel, o čom Maarit rozpráva, neprerušoval ju.

„Obetovali sa, aby nemuseli odprevadiť duše bohov na druhú stranu. Keď zomreli, ostali ich duše vo svete ľudí a stále existovala možnosť ich opätovného návratu. Kvôli tomu však vystavili ostatných riziku. Spolu s ich smrťou sa z nich uvoľnila aj mágia, ktorú kedysi dávno ukradli. Tá začala systematicky ničiť svet. Najskôr len ojedinele, avšak v poslednom čase sú tieto príhody viac frekventované. Vďaka proroctvu si to uvedomili aj iní a vzniklo niečo ako... posledná záchrana. Prvú časť mala na starosti Raven. Priviesť späť jej druh. Každý krok v jej živote smeroval presne k tomuto. A viem si predstaviť, že tým nebola nadšená, keďže ju vychovali ľudia.“

Zodvihol obočie, keď nakoniec nepokračovala v rozprávaní. „A aká je tvoja úloha?“

„Moje úloha je... trochu zložitejšia než tá jej.“

Keď si uvedomil, že z nej viac nedostane, pokúsil sa nasmerovať rozhovor iným smerom, dúfajúc, že ju nejako obmäkčí. Bolo by skvelé aspoň raz niečomu úplne rozumieť. Bez zbytočných prekvapení. Očividne žiadal od svojho života príliš.

„Ak všetci mali zomrieť, ako to, že ty si prežila?“

Keď sa zasmiala, začal mať obavy. „Raven a jej druh... tí sa odo mňa líšia rovnako, ako sa ľudia líšia od bohov. Ja som len mala tú smolu, že ma považovali za jednu z nich. Takže keď všetci zmizli, bolo pre mňa jednoduchšie predstierať, že som obyčajný človek. Čo sa mi vyplatilo.“

„Ako sa Raven objavila v súčasnosti?“

Maarit sa začala smiať. To od nej neočakával. „V skutočnosti išlo len o veľmi šikovný trik, ktorý nikto z nich nedokázal včas odhaliť.“ Vzápätí však opäť zvážnela. „Raven nezomrela ako všetci ostatní, len zaspala. Vďaka náhrdelníku, ktorý som jej dala, mala byť v bezpečí. Jedna čarodejnica naň naviazala niekoľko kúziel, ktoré mali Raven neskôr pomôcť nájsť jej osud. Všetko, čo potrebovala, bol niekto, kto by ju strážil, kým spala. Najskôr to boli jej rodičia, ale tých... zabili.“

„Len tak?“

Zamračila sa na neho. „V tom čase som bola malé dieťa. O časť schopností som prišla v momente, keď som Raven dala ten prívesok. Nedokázala som zachrániť jej rodičov. Tak som prebrala ich úlohu,“ vyštekla na neho defenzívne.

„To však stále nevysvetľuje, ako sa ocitla v našej dobe.“

„Urobila som dohodu s niekým, kto je nadaný v čarodejníctve.“

Po tom nastalo medzi nimi dosť nepríjemné ticho. Uvedomoval si, že viac z nej nedostane. S niekým sa pravdepodobne dohodla a zaplatila za to istú cenu. Alebo to kúzlo vymyslela sama, no nechcela, aby o tom niekto vedel.

Nech to bolo akokoľvek, vďaka nej sa Raven mohla skutočne zobudiť a začať žiť.

To znamenalo, že v tom čase bola Maarit stále dieťa, no napriek tomu si uvedomovala svoju úlohu. Bola zodpovednejšia ako mnohí starci. Lenže niekde medzitým, ako pomohla Raven a tým, ako ju našli sa muselo odohrať niečo skutočne dôležité, čo zmenilo jej pohľad na vlastnú cenu. Iste, mohlo ísť o celý zástup udalostí. Určite celé tie stáročia nesedela na vysokej veži a nečakala na záchrancu.

„A to je všetko?“ ozval sa opatrne.

Pokrčila plecami. „Myslím, že ti to dalo dostatočnú odpoveď na otázku.“

„Práve naopak. Len to vyvolalo ďalšie otázky.“

„Ale toto nie je ‚Sto otázok a odpovedí‘.“ Jej hlas znel príliš smutne na to, aby jej slová považoval za urážku.

Pokúšal sa dať jej priestor, ale nedarilo sa mu. Ešte stále celkom nezistil, ako sa cítil kvôli vlastnému osudu. Žil celý život v presvedčení, že existuje nejaká mocnosť, ktorej by sa mal prispôsobovať. Lenže nikto od neho nič neočakával, pretože nemal ten správny druh schopností. Teraz sa ukazovalo, že to možno bolo z iného dôvodu. Dozvedel sa, že na neho čakal osud, o ktorom nič nevedel. Vďaka niekomu inému ho možno nikdy nespozná.

Pravdepodobne by mal byť nahnevaný. Miesto toho cítil len smútok.

Maarit niekto doslova zlomil.

„Takže tebe už vlastný osud nič nehovorí?“ Napokon sa rozhodol, že by to mal ešte raz skúsiť.

Maarit sklonila hlavu. „Niektorí odmietajú svoj osud. Vždy na to majú iný dôvod. Napríklad Raven mala pocit, že len bábkou v niečích rukách. Podobne reaguje väčšina ľudí. Naučili sa, že ich život neriadi nič, len oni sami. A odrazu by sa mali prispôsobovať nejakým proroctvám? To skutočne nie.“

„Niečo mi však hovorí, že to nie je tvoj prípad.“

„Nie, to skutočne nie,“ prisvedčila. Každým slovom bol jej hlas tichší a tichší. „Ja nie som obyčajná bytosť. Nenarodila som sa, bola som stvorená s istým zámerom. Od prvého dňa, dokonca ešte predtým, než som sa narodila, som si toto všetko uvedomovala. Objímala som svoje poslanie a tešila som sa na deň, keď budem môcť dostať do sveta, aby som ho naplnila.“ Zachechtala sa. „V istom zmysle som bola veľmi netradičné dieťa. Nezaujímali ma hry, neodvrávala som a nebola divoká. Vždy som premýšľala, zvažovala každý krok. Dlhé hodiny som trávila meditovaním a rozhovormi s dospelými ľuďmi. Moje schopnosti pomáhali mnohým.“

Mace si to v duchu predstavoval. Dieťa, ktoré je oddané v tej najvyššej možnej forme. Podobné scenáre sa mu spájali skôr so starými, zatrpknutými fanatikmi. Lenže čo mal očakávať od dieťaťa, ktoré bolo stvorené za istým účelom.

„A takáto miera oddanosti len tak zmizla?“

„Vytĺkli ju zo mňa.“ Mal podozrenie, ale keď tie slová vyslovila nahlas, všetko sa v ňom zovrelo. „Nemala som nikoho, kto by ochránil mňa. Alebo moje schopnosti. Všetko bolo zbytočné. Po čase som si uvedomila, že aj ja som zbytočná a svet by na tom bol lepšie, keby som zmizla. Ale to sa mi veľmi nepodarilo, keďže ste ma našli.“

Zovrelo mu srdce. Nie kvôli tomu, čo mu hovorila, ale pre to, čo zamlčala. V očiach mala výraz niekoho, kto by dokázal hodiny rozprávať o bolesti. Veril jej. Každému slovu. Cítila sa osamelá. Zatiaľ čo on nepoznal samotu tak detailne ako ona, vedel ju pochopiť. Chcel ju nejako utešiť. Lenže ako to môže urobiť, keď nepozná celú pravdu?

„Stále si mi nepovedala všetko.“

Zasmiala sa. No neznelo to šťastne. „Prezradila som ti všetko to, čo dokážem vysloviť nahlas. Viac aj tak nepotrebuješ. Podstatou je, že nech už sa stalo čokoľvek, prinútilo ma to uvedomiť si, že by som svetu nebola práve prospešná.“

„Ako si tým môžeš byť taká istá?“

„Ver mi, týmto jediným som si istá.“

Zamračil sa. „Takže necháš svet padnúť?“

„Také melodramatické slová,“ povzdychla si, „to by som nečkala. Ale asi máš pravdu. Svoje schopnosti nepoužijem, aby som niekomu pomohla. To nedokážem. Než by som riskovala, že to ešte zhorším, radšej sa budem pozerať, ako všetko skončí.“

Mrazivosť tej pravdy ním otriasla. Nech prežila čokoľvek, spravilo to z nej tú trosku, ktorá pred ním sedela. Vychudnutá, unavená a... vydesená. Strach jej prúdil v žilách miesto krvi a ovplyvňoval jej rozhodnutia.

Nemal jej čo vyčítať.

Kvôli obavám, že stratí sám seba, ju požiadal o popravu. Nebolo to o nič odvážnejšie ako jej zotrvávanie v nečinnosti. Mali sa stať tímom, dokonalou zbraňou proti nejakému zloduchovi. Lenže ani jeden z nich o to nemal záujem. Keby ich situácia nebola taká tragická, asi by sa tej irónii aj zasmial.

Stačilo by len, aby sa stretli o niekoľko rokov skôr a všetko by vyzeralo inak.

„Osud je len nástroj hlúpych...“ zamrmlal si popod nos.

No Maarit to počula. „Osud je ešte menej ako to. Je to len ospravedlnenie pre mocných, aby mohli ovládať tých okolo seba. Ktosi s obrovskou mocou kedysi predpovedal, že my dvaja by sme mali spasiť svet. Mali by sme napraviť chyby iných mocných. V konečnom dôsledku to ale budeme práve my dvaja, kto na to doplatí.“

„A nedoplatili sme na to už?“ Mace netušil, kedy sa ich rozhovor zvrhol na vzájomné potľapkávanie po chrbte a ľutovanie. Lenže práve tam smerovali. A pritom nemuseli.

Keď sa tak pozeral na Maarit, ako otvára ústa a snaží sa mu dať ďalšie vysvetlenie, uvedomil si, že tomu ani sama neverí. V očiach nemala zapálenie niekoho, kto práve sám seba obhajuje. Ostala v nej rovnaká únava ako predtým. Možno sa prehĺbila.

Bola sklamaná z vlastného života. A niekde v procese ju niekto prinútil myslieť si, že bude lepšie, ak sa do konečného boja nikdy nezapojí. Pravdepodobne to bola ona sama. Otázkou ostávalo, čo také ju prinútilo začať samú seba presviedčať, že nečinnosť je tou odpoveďou. Nebol v tom len strach z jej vlastných schopností. Išlo skôr o porážku.

Hľadala dôvody, ktoré by ospravedlnili jej správanie pred ňou samotnou.

Keby si pamätal posledné týždne o niečo lepšie, možno by jej chcel pomôcť. Vlastne to stále chcel. Ale problém bol v niečom inom. Nedokázal sa zbaviť pocitu, že ten, kto takto zničil Maarit, mal prsty vo všetkom, čo sa pokazilo aj v jeho živote.

Zatiaľ čo len za to by si zaslúžil smrť, v jeho správaní boli nezrovnalosti.

Ak by chcel niekomu zabrániť v naplnení nejakého šialeného proroctva, proste by ich zabil. Zatiaľ čo Maarit mala asi tuhší korienok než oni všetci dohromady, Mace bol smrteľný. A sám to spoznal na vlastnej koži. Nechtiac ho zabil, no potom neurobil nič, aby Raven zabránil v dovlečení jeho duše späť zo záhrobia.

Takže jeho zámerom nebolo zabrániť im v naplnení osudu.

Zadíval sa na Maarit, ktorá vyzerala, akoby celé týždne poriadne nespala. Ak sa Mace nemýlil, za to, ako teraz vyzerala, tiež mohol ten bastard. Ten niekto, koho identitu asi nikto nepoznal. Maarit nikdy nepriznala, ako dlho bola v zajatí, ale určite to nebolo len niekoľko dní. Skôr niekoľko rokov, možno desiatky rokov. Mal jedinečnú príležitosť zabiť ju. Na tisíc rôznych spôsobov. Určite by za ten čas prišiel, ako to má urobiť.

Lenže on to nikdy neurobil.

To uvedomenie zmenilo perspektívu ich problému. Bohužiaľ nie tak veľmi, ako by očakával. Nekonalo sa žiadne veľkolepé vyvrcholenie, ktoré by premenilo ich pasivitu na energiou naplnené činy. Len tam stále sedeli a pozerali na seba.

„Takto so si naše stretnutie nikdy nepredstavovala.“

Mace bol na chvíľu prekvapený z jej slov. Úplne zabudol na ich predchádzajúci rozhovor. Potriasol hlavou, aby si usporiadal myšlienky. Nie veľmi sa mu to darilo. Nakoniec sa na to proste vykašlal.

„Ako si si ho teba predstavovala?“

Pokrčila plecami. „Vedela som, že sa raz narodíš. Tešila som sa na deň, keď sa tak stane. Dokonca som to cítila. Nikdy som však nepoznala identitu svojho pomocníka. Tvoju identitu. Myslela som si, že stretnutie s tebou všetko zlepší.“

„A zlepšilo?“

Začala krútiť hlavou. Ten pohyb sám o sebe vyzeral byť až príliš drsný. „Bolo by lepšie, keby sme jeden druhého nikdy nenašli.“

Efektívnejšie by bolo už len bodnutie dýkou. „Prečo?“ Jeho hlas znel ako priškrtený škrekot.

„Pretože by som lepšie dokázala predstierať nezáujem.“

Takú odpoveď nečakal. Prekvapene zodvihol obočie. Takže napriek jej vlastným slovám v nej ostalo ešte niečo z jej pôvodného zodpovedného ja. Osud pre ňu stále niečo znamenal. Stále mala pocit, že by mala splniť svoju časť úlohy. Hoci sa tomu bránila. Keby mu len tá informácia nejako pomohla.

Najskôr by ju musel presvedčiť, že svet stojí za záchranu.

Ako však prinútite bojovať niekoho, kto je úplne zničený?

Kapitola 11. ¤ Kapitola 13.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 12.: