OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 13.

01.09.2016 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1007×

Kapitola 13.

Maarit sa snažila všetkým vyhýbať. Od momentu, keď viedla s Maceom ten vážny rozhovor o vlastnom živote, ubehlo viac času, ako si bola ochotná priznať. Napriek tomu jej všetky slová ešte stále jasne zneli v hlave.

Odrážali sa od stien lebky a nútili ju prehodnocovať svoje vetché predsavzatia. Ak by sa mu aj podarilo presvedčiť ju, aby s nimi spolupracovala, nikto z nich nevedel o spôsobe, ktorým by ju mohli zastaviť. Ak raz začne, nedopadne to dobre. Miesto záchrany sa premení na zbraň hromadného ničenia.

Pravdepodobne bude najlepšie, ak odtiaľ čo najskôr odíde.

To však za predpokladu, že sa Freyja dá čoskoro dokopy. Síce sa už prebrala, avšak stále bola nevídane slabá. Maarit mohla byť sebecká, ale nikdy by ju vedome neohrozila ešte viac. Stále jej bola zaviazaná za to, že jej pomohla v momente, kedy by bolo najlepšie, keby proste odišla a nechala ju napospas tragického osudu. Polovičná elfka však v sebe nemala ani jedinú zákernú kosť. Napriek všetkému, čo sa jej v živote stalo, dokázala byť neuveriteľne oddaná.

Maarit potriasla hlavou. Netušila, ako dlho si dokáže zachovať anonymitu vo svojom novom úkryte. Dom, v ktorom prebývali smrtonosi, bol oveľa väčší, než pôvodne čakala. Nakoniec našla cestičku až niekam na povalu.

Okrem neuveriteľne hrubej vrstvy prachu a doposiaľ neobjavených druhov hmyzu, tam bola celkom sama. Sedela na špinavej zemi a na kolenách držala otvorenú knihu proroctiev. Netušila, prečo sa takýmto spôsobom týrala, ale predsa jej oči opäť zablúdili k slovám, ktoré ovplyvňovali celý jej život...

... v čase najväčšej núdze zaznie plač nikdy nenarodeného dieťaťa. Na krídlach toho zvuku znesie sa na svet pohroma tvorená bolesťou a smrťou. Ani smrť toho stvorenia nezastaví osud bohov. Kým ono žije, stále existuje nádej...

Keď sa jej vnútro zovrelo novou vlnou úzkosti, odvrátila sa od vyblednutého textu. Kedysi bolo pre ňu nevídanou cťou byť súčasťou akéhokoľvek proroctva. Teraz jej ostala len hanba. Keby vtedy niekto tušil, ako ona sama dopadne, určite by ju niekto zabil. Svet by čakal stále ten istý koniec. Ale aspoň by sa nemusela cítiť čiastočne zodpovedná za jeho pád.

Vzápätí jej všetko vyfúklo z hlavy. Mala pocit, akoby vo vzduchu čosi zapraskalo. Ale čoskoro na to zabudla, keď si uvedomila, že niekto predsa len objavil jej úkryt. Dúfala, že nebude musieť čeliť Maceovi a jeho odhodlaniu. Keď si všimla tvár svojho návštevníka, rozhodla sa, že lepší by bol jeho psí pohľad. Freyja by mohla predstavovať ešte väčší problém.

„Ešte o dva metre vyššie a sedela by si za komínom.“

Maarit sa veľmi snažila netváriť sa otrávene. Nie veľmi sa jej to darilo. „Dúfala som, že ma tu nikto nenájde. Ale asi som márne dúfala v kúsok súkromia.“

„Mala si odo mňa pokoj na dostatočne dlho, nemyslíš?“ Niekde v tých slovách sa ukrývala výčitka. Maarit nemala náladu hľadať ju. Chcela sa jej len rýchlo zbaviť. Takže sa rozhodla obrátiť jej pozornosť iným smerom.

„Áno, som rada, že si mi zachránila život, hoci to bola neuveriteľná hlúposť. A áno, som rada, že si sa konečne prebrala a je ti lepšie. Teraz, ak by si dovolila, by som ocenila samotu.“ Vyzeralo to akoby jej takt zomrel niekedy v tom istom čase, ako sa rozhodla, že osud je len pre deti.

„Čo sa tu stalo, kým som bola mimo?“

Pokrčila plecami. Snažila sa pôsobiť nonšalantne. „Nič zvláštne.“

„A preto sa teraz schovávaš s nejakou knihou na povale divného domu plného smrtonosov?“ ponúkla s úškrnom. „Skús to znovu.“

„Keď si ma zachránila, náhodou ma objavili ostatní a priviedli ma sem. Už by som odtiaľto dávno odišla, ale čakala som, kým sa prebudíš. Takže ak sa cítiš dostatočne dobre, môžeme vyraziť späť do sveta ľudí, aby sme sa mohli venovať svojmu poslaniu.“ Pri poslednom slove jej hlas divne poskočil, ale snažila sa tváriť, že si to nevšimla.

„Prečo mám pocit, že by si odtiaľto najradšej utiekla?“

„Úprimná odpoveď by sa ti nepáčila, takže sa môžem skúsiť vyhovoriť na neschopnosť dlho nečinne sedieť na zadku.“ V podstate až tak neklamala. Len si veľmi prikrášlila pravdu a zabudla udať dôvod, na základe ktorého nenávidela posedávanie.

Freyja v tom rozdiel ale videla. „Čo ťa na tomto mieste tak desí, že tu neostaneš dlhšie?“

Našťastie bola oslobodená od odpovede na tú nepríjemnú otázku. Freyja zodvihla hlavu a prižmúrila oči. Vyzerala, akoby sa na niečo sústreďovala; na nejaký nejasný zvuk, ktorý nedokázal počuť nikto iný.

Hoci Maarit niekedy rada predstierala, že nevenuje pozornosť nikomu a ničomu, tento postoj veľmi dobre poznala. Niekde v ich blízkosti sa práve teraz otvárala magická brána. Práve tento druh rozptýlenia potrebovala. Rýchlo zaklapla knihu a položila ju na podlahu. Tu ju nikto hľadať nebude a veľmi jednoducho sa po ňu môže vrátiť.

„Kde?“

Freyja jej neodpovedala. Miesto toho sa vybrala k malým dvierkam, cez ktoré sa sem obe dostali. Práve teraz sa snažila jej spoločníčka sústrediť na tichučké ševelenie prebúdzajúcej sa mágie. Ako polovičná elfka bola veľmi citlivá voči podobným veciam. Keby bola čistokrvná, bolo by to pre ňu jednoduchšie. Lenže keby nebol jej otec človek, nestála by tu teraz. A to by bola škoda.

Takže sa Maarit obrnila trpezlivosťou a nasledovala to najbližšie k priateľke, čo sa v jej živote nachádzalo. Cestou po chodbách stretli niekoľkých smrtonosov. Väčšina z nich sa snažila nevnímať ich pozornosť, ale vyslúžili si aj nejeden nenávistný pohľad.

V takejto malej komunite sa klebety roznášali neuveriteľne rýchlo a radšej si nechcela predstavovať, aké reči sa šírili o nich dvoch. Nie, že by jej na niečom takom záležalo. Nie v momente, keď stačil jediný dotyk, akokoľvek letmý, s ich pokožkou a zatúžila by po ich životnej esencii ešte viac. Aj to bol dôvod jej pobytu pod strechou. Snažila sa vzdialiť od ostatných, aby ju nič nepokúšalo. Teraz jej snaha vyšla navnivoč. Chýbalo len málo, aby to skončilo zle.

Sklonila hlavu a ruky si založila na hrudi. Nechty si zaborila do ramien a dúfala, že to bude stačiť. Aspoň dočasne, kým sa nedostanú k tej bráne. Potom ju to už nebude trápiť. Aj to len preto, aby sa mohla užierať výčitkami svedomia neskôr.

Netušila, kam vlastne Freyja išla, ale keď zastavila pred knižnicou, niečo v nej sa myklo. Hlavne kvôli tomu, že v tej miestnosti bol Mace a jeho brat. Raven určite nebola ďaleko. A práve tam sa jej spoločníčka rozhodla zastaviť. Portál sa čoskoro otvorí, aby opäť rozhádzal knihy na policiach.

„Stalo sa niečo?“ Mace, vždy pripravený ponúknuť pomocnú ruku.

Skôr, ako sa Maarit stihla rozhodnúť, čo by im mala povedať, prevzala vedenie Freyja. „Ak nechcete prísť o niektorú drahocennú časť tela, mali by ste odtiaľto čo najskôr vypadnúť.“

Mace uprel pohľad na Maarit. „Veľmi očarujúce.“

Maarit mu však nemohla odpovedať, pretože v tej chvíli túžila jedine po tom, aby z neho mohla vytiahnuť všetku mágiu. Hlad sa cez ňu prevalil ako lavína. Predtým, keď sa rozprávali, dokázala to ignorovať, pretože bola príliš rozrušená.

Lenže teraz...

Nebolo pre nich bezpečné, aby s ňou ostávali. Bohužiaľ pre nich nedokázala ani otvoriť ústa. Keď sa v miestnosti objavili prvé iskry predznamenajúce otváranie portálu, boli varovania to posledné, čo ktokoľvek z nich potreboval.

Miesto toho ako v spomalenom filme sledovali otvorenie medzisvetovej brány.

„Čo je to?“ zakričal niekto z nich. Odpoveď už nebola potrebná.

Podvedome začali ustupovať, no nebolo im to nič platné. O niekoľko sekúnd cez otvorené dvere bez pozvania vstúpili dnu veľmi zvláštne bytosti. Maarit mala sotva niekoľko sekúnd na to, aby si ich mohla prezrieť.

Pokožku mali v rôznych odtieňoch od zelenej, cez tyrkysovú až po modrú. Možno kútikom oka za zrela aj niečo fialové, ale to mohli byť pokojne ich uniformy. Krásne vyšívané a dokonale upravené mohli súperiť s najluxusnejšími plesovými róbami.

Škoda, že ich mali oblečené bytosti, ktoré v tom najlepšom svete pripomínali ryby. Mali tváre dosť blízke ľuďom, ale tam ich podobnosť končila. Nemali nosy, len žiabre na stranách krku. Hoci stáli na dvoch nohách, pôsobili trochu neisto. Čo sa nedalo povedať o kopijach, ktoré automaticky namierili ich smerom.

Divným jazykom na nich niečo kričali.

„Niekto im asi vypustil akvárium,“ prehodila vedľa nej Freyja. Bola dostatočne blízko na to, aby jej rozumela.

Maarit zaškrípala zubami, keď sa o ňu pokúsila ďalšia vlna nutkanej potreby. „Zatvor tú prekliatu vec.“

„K vašim službám, pani moja.“ Skôr, ako stihla Maarit nejako zareagovať, rozhodol sa niekto z ich spoločníkov, že čokoľvek im práve teraz máčalo koberec, si zaslúži zomrieť.

Odniekiaľ z opačného konca sa bez varovania vyvalila obrovská energetická guľa. Naposledy niečo také videla pred mnohými stáročiami, takže niekoľko sekúnd len nemo sledovala tú scénu. Keď sa však guľa rozbila a energia z nej prešla celým telom zasiahnutého, potriasla hlavou. Telom ich nepriateľa prechádzali výboje, akoby sa príliš dlho a neopatrne hral s elektrickými rozvodmi.

Potom vypukla panika.

Z portálu vyšlo ešte niekoľko osôb, z ktorých minimálne polovica vyzerala ako ženy. Maarit nemala čas na ich skúmanie, mala čo robiť, aby sa vyhla výpadom ostatných. Darilo sa jej to len niekoľko krátkych okamihov. Pre ňu bol vždy zlomový dotyk. Jej vlastné schopnosti jej zavíjali v hlave ako šialená meluzína za zimných nocí.

Pazúry túžby zatínali do jej končatín a snažili sa ju prinútiť urobiť jedinú chybu, ktorá by ju o všetko pripravila. Nakoniec to nebola jej nešikovnosť, ktorá ju prehodila cez hranicu. Bol to ich nepriateľ. Jeden z nich sa k nej priblížil, ale nie preto, aby ju zabil. Miesto toho k nej natiahol ruky a objal ju, akoby sa ju chystal prehodiť cez plece.

Pri prvom kontakte sa všetko jej odhodlanie premenilo na zbytočné novoročné predsavzatie.

Svet okolo nej akoby spomalil. Zvuky k nej doliehali z veľkej diaľky. Viac ako čokoľvek iné cítila ich ozvenu vo vlastných svaloch. Vzoprela sa svojmu väzniteľovi, ale oproti nemu bola slabá ako novorodeniatko.

Sama pre seba sa usmiala.

Nepotrebovala predsa fyzický útok na to, aby sa ho zbavila. k a sa neudržala a zasmiala sa nahlas. Musí sa aspoň trochu ovládať, čo ak by si uvedomil, čo sa na neho chystá? To nesmela dopustiť. Nie po tak dlhom čase plnom odriekania. Nemala to dovoliť. Má svoje potreby. A tie budú o chvíľu ukojené.

Neviditeľnú vnútornú ruku natiahla vpred. Navonok len nevládne visela v zovretí nepriateľa, ale vnútorne všetko pracovalo na plné obrátky. Prehrabovala sa záhybmi jeho vnútra, až našla krásnu iskru. Bola rovnako sfarbená ako jeho telo. Plná života, no aj zúfalstva.

Končekmi prstov sa obtrela o to majstrovské dielo; opatrne, akoby ho nechcela zničiť. Vzápätí sa však do neho zaryla ako upír do tepny svojej obete. Stačilo niekoľko sekúnd na to, aby sa do jej vnútra začal vlievať ten úžasný nektár.

Trvalo to len o okamih dlhšie, potom to začala ľutovať. Emócie jej obete ju zasiahli ako snehová búrka uprostred leta. Neočakávané, mrazivé, nepredstaviteľne silné. Takmer sa pustila, ale na to jej telo príliš prahlo po tej sladkej nádhere.

V spomienkach toho muža čítala ako v otvorenej knihe. Jeho obavy prevýšila len sila hnevu a strachu. Rýchlo obrázky predstavujúce členov jeho rodiny. Niečo s nimi nebolo v poriadku. Zahliadla kúpeľ plný krvi. Nespočetné množstvo obetí. Šialené rozhodnutie, ku ktorému ich prinútilo zúfalstvo. A potom neznáma tvár so známymi schopnosťami.

Netušila, kto to bol.

Zrútila sa na zem, keď zmizla jej opora. Ten, čo sa jej zmocnil, teraz vypliešťal mŕtve oči niekam do steny. V jej vnútri sa búrila neuveriteľne silná esencia. Oblizla si pery. Nič také v živote necítila. Neochutnala dostatočné množstvo bytostí. Táto bola doslova lahodná. Nebyť tých otravných spomienok, ktoré ju trápili svojou skutočnosťou, večera by bola skvostne dokonalá.

„Čo sa tu deje?!“ vzniesol sa nad všeobecne panujúci chaos jasný a veľmi nahnevaný hlas.

O chvíľu neskôr všetok lomoz v miestnosti prestal. Uvítala by to ako možnosť lepšie si vychutnať esenciu ostatných zúčastnených. Problém bol tom, že sa nedokázala pohnúť.

Nejaká namyslená nádhera vkročí dnu, akoby to tu vlastnila a ešte jej prekazí večeru?

Automaticky sa začala vzpierať proti svojim putám. Nech robila čokoľvek, nedokázala prelomiť to zovretie. S každým zúfalým pokusom jej vnútorný nepokoj o niečo silnel. Chceli ju o všetko pripraviť. Postarali sa o to, že bude bezmocná, keď ju pripravia o ťažko z ískanú esenciu. Prekliati zlodeji! Určite chceli podiel z toho všetkého, za čo ona musela zaplatiť veľmi krvavú cenu. Nedovolí im to! Nenechá si ujsť všetku tú energiu.

Z hrdla sa jej vydral neprirodzený škrekot plný zúfalstva.

„Neboj sa, bude to v poriadku,“ ozval sa tichý hlas vedľa nej. Tú tvár spoznávala.

No nebola ochotná prestať sa vzpierať. Musela niečo urobiť. Hmla v mysli zakrývala čoraz väčší priestor. Uvažovanie sa jej skreslilo na vnemy podobné predátorom. Zacítila krv a potrebovala zvyšok svojej obete. Veď tí mokrí škaredí ľudia prišli za nimi a pokúšali sa im ublížiť. Prečo by nemohla skrátiť trápenie všetkým zúčastneným?

Dychtivá túžba opantala pozostatky jej duše. Natiahla myseľ kamsi pred seba. Namiesto lahodného dotyku niečej esencie pocítila niečo omnoho hmotnejšie. Hrejivé a upokojujúce. Rozoznala to niečo ako ruku. Hladila ju po vlasoch. V momente, ako sa sústredila na ten nečakaný pohyb, vynorila sa spod hladiny vlastnej závislosti.

Zažmurkala a uprela pohľad na Macea. „Čo sa deje?“

Istá časť udalostí jej musela uniknúť. Prečo inak by bola miestnosť v troskách, keď pred niekoľkými sekundami bola ako vystrihnutá z katalógu realitného agenta?

Nestihol jej však odpovedať, pretože v ten momente sa ozval divný hlas neznámym jazykom. Uprela pohľad na pestrofarebné morské stvorenie. Na jazyku pocítila niečo zvláštne, ale čoskoro to zaplašila.

Snažila sa skôr sústrediť na scénu pred sebou. Freyja postávala neďaleko od nej, ruky pripravené vo vzduchu. Čakala na prvý okamih, aby mohla bránu zatvoriť. Podľa výrazu v jej tvári pochopila, že sa jej nepozdávalo možné zdržanie.

Nech by čakala na niečiu odpoveď, poobzerala sa okolo seba. Na zemi sa váľali tri mŕtve telá, jedno bolo sotva na dotyk od nej. Podvedome sa jej zodvihol žalúdok, ale nakoniec sa dokázala ovládnuť. Nedokázala sa rozpamätať na to, čo sa stalo. Vedela len, že v jednu chvíľu sedela na povale a listovala v knihe proroctiev a v tej ďalej bola imobilná v miestnosti plnej nepriateľov a nad nimi stojí bohyňa Hel ako ultimátna pomstiteľka.

„Drzosť vášho druhu nikdy nepoznala hranice!“ zakričala, akoby sa snažila potvrdiť jej vnútorné dohady.

Maarit sa nútila sústrediť na Macea. Ten ju sledoval veľmi pozorným pohľadom, akoby bola nejaké pokusné morča práve zachránená z tajného laboratória šialeného vedca. Netušila, prečo by to robil. Na rozdiel od včerajšia sa práve teraz cítila pokojne. Čo bol takmer malý zázrak.

„Čo sa stalo?“ zopakovala otázku s ešte menšou nádejou na odpoveď.

Na jej veľké prekvapenie začal šepkať: „Rozprávala som sa Loganom, keď si sa vrátila spolu s tou elfkou. Kým ste nám stihli vysvetliť, čo sa to vlastne deje, otvoril sa ten prekliaty portál a títo tu vplávali dnu akoby sme ich pozvali.“

Maarit mala pocit, akoby sa práve pozerala na nejaký divný film z naozaj veľkej diaľky. Len s tým rozdielom, že išlo o jej vlastné popletené spomienky.

„To nevysvetľuje, prečo sa nemôžem hýbať,“ povedala rovnako ticho.

Prekvapene zodvihol obočie. „Ty nevieš?“ Rozhodla sa neodpovedať. Bolo jednoduchšie sústrediť sa na neho než snažiť sa rozlúštiť rozhovor, z ktorého dokázala pochopiť len polovicu. „Začali sme s tými stvoreniami bojovať. Jeden z nich ťa chcel odtiaľto odvliecť alebo čo. Držal ťa v náručí. Skôr, ako som sa k tebe stihol dostať... ten chlapík ležal na zemi a ty si vyzerala akoby si sa zbláznila. O pár minút neskôr dorazila moja matka a svojimi schopnosťami znehybnila každého okrem mňa, Logana a Raven.“

Naozaj začala uvažovať o jeho slovách. Avšak, stále jej nedávali zmysel. Nie, že by si na nič z toho nespomínala. Opak začínal byť pravdou. Problém bol však v nej. Ak skutočne ukradla tomu mužovi životnú esenciu, ako bolo možné, že s niekým práve teraz viedla celkom pokojný rozhovor?

Niečo také by predsa nemalo byť možné.

Už celé veky bola doslova šialená. Stačila maličká ochutnávka a nedokázala sa zastaviť. Rovnako ako žralok, ktorý zacíti krv. Vo svojom vnútri zacítila mierne prevracanie ukradnutej sily. Ale okrem toho sa cítila až prekvapivo dobre. Pravdepodobne to bol následok Heliných schopností. V momente, ako sa bude môcť pohnúť, všetko prepukne nanovo.

„V momente, ako odídu, buď pripravená zatvoriť portál.“ Jej pozornosť upútali Heline slová, ktoré adresovala Freyji. Polelfka prikývla a s veľmi vážnym pohľadom sa zadívala na bránu.

Maarit urobila to isté. Keďže jej značná časť rozhovoru unikla, lebo dotyčným nerozumela, musela len čakať, čo sa stane. Bez varovania sa dovtedy nehybné postavy presunuli smerom k bráne.

Pomaličky zbierali svoje zbrane a bezvládne telá. Bola taká fascinovaná tým výjavom, že sa nezmohla na žiadnu reakciu. Ešte nikdy predtým nezažila, aby sa bytosť, ktorá sa náhle ocitla vo svete ľudí, len tak vrátila späť do domoviny. Ale snažila jedna Hel a všetci stiahli chvost a schúlili sa späť do búdy.

Najdesivejšie na tom však boli pohľady, ktoré venovali Hel a jej. Posunkami si medzi sebou niečo naznačovali. Keby bola paranoidná, prisahala by, že sa rozprávali o nej. Lenže na čo by im bol niekto taký ako ona?

V súčasnosti a momentálnom rozpoložení bola pre niekoho asi taká veľká pomoc ako mŕtvola navyše. V sekunde, keď Hel poloví zovretie svojich schopností, sa ich pokúsi vysať dosucha. Mala by Maceovi povedať, aby si dával pozor. Nesmie sa mu nič stať. Nie kvôli nej.

Netušila, prečo by na tom malo záležať.

Keď cez prechod prešiel aj posledný z nich, Freyja začala zaklínať. Nikdy ju ten pohľad neprestane fascinovať. Najmä v situácii, keď ho môže naplno oceniť. Nevedela si predstaviť, koľko moci na niečo také musela spotrebovať.

Jej myšlienky však prerušilo niečo celkom iné než zatvorenie toho rušivého vchodu. Nikto z nich presne netušil, ako podobné brány fungovali. Preto ostali vystrašení, keď do miestnosti vletela kopija jedného z nich. Zapichla sa sotva dva metre od miesta, kde Maarit opäť začala bojovať o oslobodenie spod kúzla bohyne.

Nedostala na to príležitosť.

Za kopijou nasledoval aj jej majiteľ. V miestnosti sa vzniesli rozčúlené hlasy. Jeden kričal cez druhého bez toho, aby ktokoľvek dokázal porozumieť jedinému slovu. Rovnako ako predtým, aj teraz sa zdalo, že sa zameral na Maarit. O niekoľko okamihov neskôr sa stratila váha Maceovej ruky a ona visela cez plece ako vrece zemiakov. Do nosu ju udrel pach vlhkej hliny a rybiny. Zodvihol sa jej z toho žalúdok, ale rozhodla sa nedať najavo svoju nevoľnosť.

To jediné mohla urobiť, keďže bola ešte stále neschopná pohnúť sa.

Prekliata bohyňa!

Zacítila, akoby sa jej niekto dotkol, ale pripadalo jej to neskutočne vzdialené. Ako zabudnutá spomienka. Potom s ňou únosca prešiel cez bránu. Zacítila hučanie jej mágie tesne predtým, ako sa okolo nich vzniesol hrmot tisícky rozbíjajúcich sa skiel. Najskôr jej telo zovrela obrovská ruka tvoriaca tlak horší ako niekoľko míľ pod hladinou mora. Neskôr sa dostavila slabosť, ktorá ju nútila zatvárať oči.

Nakoniec do nej udrelo bezvedomie a obralo ju o schopnosť vnímať čokoľvek iné.

Kapitola 12. ¤ Kapitola 14.

Nesmierne vám ďakujem za nádherné druhé miesto v Naj poviedke. Lepších čitateľov by si nemohol priať žiadny autor. Táto kapitola je pre vás.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 13.: