OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 15.

11.09.2016 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 986×

Kapitola 15.

Maarit vedela, že to, na čo sa práve pozerala patrilo vzdialenej minulosti, ale aj tak si nemohla pomôcť, aby sa tým výjavom necítila aspoň čiastočne zasiahnutá. Videla samú seba, ako v starej chalupe z niečoho krvavého pripravuje obed. Pred stáročiami bolo jej jedinou starosťou získavanie jedla.

Úkosom pozrela do rohu veľkej miestnosti, ktorej kraľovalo obrovské ohnisko, z ktorého sa momentálne ani len nedymilo. Až o niekoľko hodín neskôr zakúri, aby sa ohriala, a do kotla nanosí vodu, aby si mohla uvariť polievku. Podľa všetkého ju dnes nečakali žiadne iné povinnosti. Jej vlastná budúcnosť neukazovala blížiace sa nebezpečenstvo.

Z čela si odfúkla svetlú kučeru s hrdzavým nádychom, ktorými sa pýšili mnohé severanky. Maarit sa zamračila. Bola sama sebou a zároveň nebola. Cítila istú ľahkosť a zodpovednosť, ktorá sa v posledných dňoch, hlavne po udalostiach s vodnými bytosťami, menila na nikdy nekončiace výčitky. Pred tými stáročiami naozaj verila tomu, čo robila.

Postavila sa. Nemala nadvládu nad vlastným telom. Robila presne to, čo predtým. Len teraz sa tomu nemo prizerala z vlastného tela. Ruky zalepené od posledných zvyškov krvi si udrela do zástery. Na kolíske odhrnula záves a skontrolovala čary chrániace ten jednoduchý kus nábytku.

Keby sa tam zadíval ktokoľvek z dedinčanov, videl by len spokojne spiace dievčatko. Ktokoľvek s magickým nadaním by však rozpoznal, že telíčko je nehybné a pripomína mŕtvolu. Ona jediná vedela, že na hlavičke toho malého strovenia spočíva ťažké kúzlo, ktoré pominie až v ten pravý čas. Pre mnohých by stráženie tej malej bolo neznesiteľným bremenom. Pre ňu to bola česť.

Myšlienky jej prerušilo klopanie na dvere. V hlave sa jej ozval podivný šum, ale neprikladala tomu veľkú váhu. Predsa by videla, ak by sa niečo zlé malo stať. Pravdepodobne len niekto z dediny potreboval pomoc. Najskôr boli voči jej mladému veku nedôverčivý. Neskôr si uvedomili, že to dievčisko skutočne vedelo, čo robí.

Dvere aj tak otvárala opatrne.

Na prahu stála neznáma žena so zahalenou tvárou. Buď sa skrývala, alebo bola na úteku. Alebo si len neželala, aby ju niekto videl v prítomnosti pochybnej liečiteľky. Možno mala čo skrývať. Neprináležalo jej ale vypytovať sa.

„Potrebujem pomoc,“ zaševelila postava slabým hláskom.

Nemým gestom ju pozvala dovnútra. Nikdy nikoho neodmietla.

„Ako ti môžem pomôcť?“

Žena sa obozretne prechádzala po domci. Nenápadne si prezerala skromné zariadenie. Najviac pozornosti venovala plátnovým vakom s bylinami. Pri niektorých mimovoľne zodvihla ruku, akoby sa chcela dozvedieť, čo je v nich.

Maarit sa tvárila, že si len umýva ruky, no nespúšťala zo svojho hosťa zrak. Keď zahliadla topánky z najjemnejšej jelenice vykúkajúce spod lemu plášťa, vedela, že pred sebou nemá starú ženu, ale mladé dievča z bohatej rodiny. Dcéra miestneho náčelníka.

No nič nepovedala. Len čakala.

Nakoniec sa žena zastavila a prehovorila: „Moja priateľka potrebuje odvar proti počatiu.“ Jej hlas znel až príliš chrapľavo, keď vyslovila obľúbenú lož. Maarit sa takmer zasmiala. Nakoniec sa ovládla.

Zamyslene pokyvkala hlavou, keď vykročila vpred a zadívala sa na vrecká. To, čo potrebovala, mala poruke. Jej zásoby sa tenčili. Čoskoro bude musieť vyraziť do lesov. Musí vytvoriť nové talizmany. Časť jej mysle sa venovala plánovaniu nočného výletu a tá druhá odpočítala byliny, ktoré potrebovala namiešať na čaj pre radodajnú dievčinu.

„Ako často sa s tým mužom stretávate, pani?“

Spod kapucne vyšiel neprirodzene vysoký chichot. „Och, my sme ešte... teda... nedávno sme sa len prvýkrát stretli. No cítim, že...“ Odrazu prerušila svoje sotva zrozumiteľné mumlanie. „Myslím, že tento plášť môžem zahodiť, však.“ Nepýtala sa, tak jej Maarit neodpovedala. Keď otrhaná látka padla na zem, objavilo sa v izbici mladučké dievča s červenými lícami a zasneným pohľadom. Takisto bolo príliš dobre oblečené a o jeho pôvode jasne vypovedali zlaté spony na šatách. Náčelníkova mladšia dcéra. „Musíš si myslieť, že som pochabá.“

Maarit pokrútila hlavou, no neprestala v chystaní prísad. „Ja som bylinkárka. Pomáham a liečim, neprináleží mi súdiť ľudí.“ V následnom tichu dokončila prípravu a o niekoľko minút neskôr podávala zasnívanej dievčine vysnívaný odvar – alebo aspoň to, z čoho si ho uvarí.

„Pi ho vždy potom, keď sa stretneš so svojím vyvoleným. Ale nikdy nie viac ako malý pohárik. Mohol by sa z toho stať jed a tvoje lono by sa zatvorilo.“

Šťastne sa usmievala. „A to by bolo také zlé?“

„Nikdy si neželaj niečo, čo by si mohla ľutovať, pani. Teraz ti dieťa pripadá ako bremeno, ale možno o niekoľko rokov budeš prosiť inú bylinkárku, aby ti namiešala odvar na počatie.“

Na to dievča nič nepovedalo, len si dôkladne ukrylo váčok so zelinami. Poobzeralo sa po chalúpke, až jej zrak padol na kolísku v rohu. Maarit sa zamračila. Vedela, že by mala dieťa lepšie ukryť, ale nemala dostatok moci na to, aby mu zabezpečila trvalú ochranu.

„Asi si sa riadila vlastnou radou,“ poznamenala odrazu výsmešne. „Už máš vlastné dieťa.“

„To je moja sestra,“ odpovedala pevne, ale len sotva mohla niekoho prinútiť zmeniť názor. Ľudia si hoveli v schopnosti ohovárať druhých, najmä takých, ktorým závideli. Pre ňu to nebolo dôležité. Magický svet sa riadil inými pravidlami. Našťastie pre ňu.

O niekoľko minút dievčina usúdila, že sa dostatočne vynadívala. Pokývala hlavou smerom k Maarit, na poďakovanie jej na stole nechala najmenšiu mincu zo všetkých a so znovu nasadenou kapucňou vykročila do tmy. Tentokrát sa však už nehrbila. Nie prvýkrát si pomyslela, že ľudská márnivosť nemá súpera. No napriek tomu mincu ukryla do rozbitej hlinenej misy ukrytej v najtemnejšom kúte chalupy. Aj ona musí myslieť na svoju pretvárku. Vďaka tomu zapadne medzi ostatných.

S povzdychom sa posadila, keď v tom sa jej v mysli zjavil nečakaný obraz.

Vízie budúcnosti prijímala s istou stoickosťou. Ako nádherné obrazy, ktorých nebola hodná sa dotknúť. Rovnako aj teraz mohla len so zatajeným dychom sledovať všetku tú krv a utrpenie. Opäť k nej prišla smrť, ale v inej podobe. Pri pohľade na tvár zraneného sa zamračila.

Obrazy ustali. Ocitla sa sama. Niekoľko drahocenných okamihov len sedela a premýšľala o tom, čo by mala urobiť. Samu seba klamala. Rozhodla sa už v momente, ako rozoznala nejasné črty tváre. Podľa všetkého ho napadol diviak v lese.

Mala by ho zanechať jeho osudu.

Mal by zaplatiť za vlastnú hlúposť.

Ale pomstychtivosť nemala v povahe.

Zobrala zo stola svoju obrovskú kapsu, na vrch poskladala ešte pruhy plátna. Mysľou rýchlo skontrolovala dieťa v kolíske. Všetky ochranné kúzla boli na svojom mieste. A ak sa poponáhľa, nebude sa musieť strachovať.

Keď vyšla von, sklonila hlavu. Tesnejšie si k sebe pritiahla cípy veľkej šatky. Istým krokom sa vybrala smerom, kde vytušila prítomnosť bolesti a zakrádajúcej sa smrti. Možno jej schopnosti o tom nevypovedali nič, ale ona sama vyliečila každého, koho mohla. Tým jediným sa dokázala dedinčanom odvďačiť za to, že jej dovoľovali ostať. Aj keď čoskoro bude musieť opäť odísť.

Predrala sa skrz dedinu a úzkou cestičkou mierila k poslednému domcu pred hranicou lesa. Pred dverami boli nastúpení zvedavci zo susedstva. Predrala sa skrz ich fascináciou stuhnuté telá. Zamračila sa. Ľudia boli predvídateľní vo svojej túžbe byť svedkami utrpenia ostatných. Nerozumela tomu. Sama videla a precítila dostatok múk, aby sa im chcela naveky vyhnúť. A jediná nemohla.

Slobodná vôľa niekedy bola aj na prekážku. Hlavne keď ste sa vďaka nej ocitli v prvom rade na životnom predstavení chlapca, ktorý bojoval o život.

Nevšímala si nikoho pohľady a rovno pokľakla k jeho zúboženému telu.

„Potrebujem vodu,“ povedala dostatočne nahlas, aby ju niekto počul.

Čoskoro vedľa nej ležala drevená misa plná pariacej sa tekutiny.

Nevinná tvárička toho mladého muža jej skrútila vnútro. Bola to prvá tvár, ktorú v tejto dedine videla. Zvedavý, plný radosti zo života. Stále jej bol v pätách. Keby bola človekom, prirovnala by ho k otravnému bratovi, ktorého nikdy nemala. Hoci sa mu snažila vyhýbať, aj tak ju zasiahol pohľad na jeho zúbožené telo. Ruku mal pravdepodobne zlomenú, na čele hlboký šrám a kožu na nohe roztrhanú na franforce.

Automaticky začala vymývať špinu a krv z rán. Jeho telo sebou neustále zmietalo. Nakoniec k nemu pribehol jeho otec a pridržal ho. Nedíval sa jej do očí. Nebrala si to osobne. Väčšina miestnych k nej pristupovala s opatrnosťou a niekedy aj so strachom. Ten prekonali len vtedy, keď potrebovali pomoc. Inak jej smerom pľuli síru akoby ich prišla pobosorovať a ukradnúť im deti z kolísok.

Istou rukou zošila všetky zranenia. Obzvlášť veľké starosti jej robilo jeho stehno. Ak prežije stratu krvi, možno ho skolí horúčka. Musí do neho dostať čo najviac odvaru. V duchu už kontrolovala, či mala všetko pri sebe. Zastavila ju až ruka, ktorá jej stlačila prsty.

„Ďakujem,“ ozval sa jej priateľ.

Pomaly sa usmiala. „Dúfam, že si na to spomenieš o niekoľko týždňov, keď sa zase sám vyberieš na lov. Mal si šťastie, že ťa ten diviak nezabil.“ O svojich schopnostiach nemohla hovoriť otvorene, ale pred ním ich takisto nezamlčiavala. Dedinčania sa jej kvôli tomu obávali o čosi viac.

„Ale... ja... som nebol loviť.“ Jazyk sa mu plietol a každé slovo bolo ešte tichšie ako to predchádzajúce, no ona ho počula. S uchom takmer pritisnutým k jeho ústam ju premklo zlé tušenie.

„Čo si tam potom robil?“ Niečo jej hovorilo, že odpoveď nechce počuť.

„Za-zaviedli... ma... tam...“

Zamračila sa. Jeho slová nedávali veľmi zmysel, ale keď v hlave zacítila tupé búšenie znamenajúce narušenie ochrany na kolíske, pochopila. Použili ho ako návnadu. Niekto z nich prišiel na to, akým spôsobom pracujú jej videnia.

Donútili ju starať sa o nafingované zranenie len preto, aby oni mohli nájsť jej chránenkyňu. Stál však za tým niekto oveľa mocnejší ako obyčajní smrteľníci. Čo neznamenalo, že svoj hnev neobráti aj ich smerom. Zaslúžili by si to.

Bez jediného slova vybehla von. Ustupovali jej z cesty. Niečo v jej tvári im napovedalo, že by nedopadli dobre, ak by jej bránili. Každým ďalším krokom bolo búšenie v jej mysli neznesiteľnejšie. Škrípala zubami. Je ochranca a mala by zlyhať? To nesmie dovoliť!

Keď konečne otvorila dvere svojej chalúpky, bola presvedčená o tom, že to nestihla. Obozretne sa zadívala na skupinku štyroch mužov, ktorí v pravidelných intervaloch päsťami búšili do ochrannej steny okolo kolísky. Neboli to miestni obyvatelia, ale to nezmiernilo jej hnev.

„Ako sa opovažujete?!“

No nikto z nich jej neodpovedal.

Netúžila však po rozhovore. V jej žilách koloval ničím nezriedený hnev. Kapsu pustila na zem a prikradla sa bližšie. Ak oni nemali dosť rozumu na to, aby si s ňou nezačínali, ona nebude mať zľutovanie. Na čo poznať milosrdenstvo veľkodušnosti, keď oni nemienili rešpektovať ani zásady slušného správania. Robila prvé aj posledné, strachovala sa a snažila sa veľmi nevytŕčať.

No oni jej pohnútky nechápali.

Chceli len moc.

Dúfali, že sa k nej dostanú prostredníctvom jedinej nádeje ľudstva.

Úbohí smrteľníci.

„Nemali ste sem chodiť.“ Pri tých slovách sa usmiala.

Bez toho, aby sa k nim ešte viac priblížila, natiahla neviditeľnú ruku vlastných schopností. Zovrela esenciu jedného z nich a zovrela ju ako najdôležitejší poklad. V mysli ju pošteklila prítomnosť jeho nesúrodých myšlienok. Niečo z jeho strachu sa prenieslo aj na ňu. No o chvíľu bolo všetko preč.

Pritiahla k sebe jeho silu. Jednotlivé iskričky zbierala v zovretej pästi. Hladkala a užívala si dotyk toho nečakaného tepla. A keď konečne rozovrela ruku, objavila sa jej na dlani ohnivá guľa. Zaiskrila modrým svetlom v momente, keď sa muž okradnutý o životnú energiu sklátil k zemi ani podťatý.

Skôr, ako stihol niekto z nich zareagovať, hodila vytvorenú guľu po ďalšom z nich. Vzbĺkol nenásytným magickým plameňom. Sotva o dva údery srdca neskôr na jeho mieste ostala len hromada popola. To isté sa chystala urobiť z tými zvyšnými, no ich zbabelosť sa stala záchrancom. Zodvihli ruky do vzduchu na znak vlastnej porážky. To ju zastavilo. To a ešte nechápavosť v ich očiach.

„Poslali nás. Nechceli sme sem prísť.“

To ju znepokojilo. „Kto vás poslal?“

„Prídu ďalší.“

Nepoznali odpovede na otázky, ktoré sa jej rojili v hlave. Dovolila im zobrať to, čo ostalo z ich priateľov, a následne odišli bez toho, aby sa ich pokúsila zastaviť. Bojovala už s nedôverou a strachom, ale toto bolo niečo iné.

V žiadnom s vete neexistoval jediný boh, ktorý by ju alebo to dieťa chcel zabiť. O ich úlohe netušili ani tí najmocnejší. No predsa na ňu práve niekto útočil. Pravdepodobne by sa mala postarať o silnejšiu ochranu. Mala predsa v úmysle posilniť talizmany.

Zadíval sa na kolísku. Nemohla ju tu len tak nechať. Či sa jej to pozdáva alebo nie, bude ju musieť zobrať so sebou na nebezpečnú cestu skrz sneh a ľadovec. Čarodejnice rady predstierali, že ich moc je nenahraditeľná a nedovolili len tak niekomu prísť ich žiadať o pomoc. Preto si vyberali tie najodľahlejšie kúty svetov, aby mali čo najväčší pokoj. Jedna z nich, ktorá by jej dokázala pomôcť, mala sídlo hlboko v horách.

Nezdržiavala sa balením všetkých svojich vecí. Do tašky naskladala byliny, ktoré sa jej na ceste zídu, nejaké plátno a svoje druhé neroztrhané šaty. Zvyšok si obliekla. Hrubé pančuchy, podšitú sukňu, ale aj kabátik a šatku. Nakoniec sa sklonila pre dieťa. Všetky ochrany starostlivo uložila osobitne a nakoniec ruky zovrela okolo toho drobného telíčka. Len ťažko uveriť tomu, že ona bola tým jediným, čo ostalo po jej majestátnom druhu.

Zabalila ju do hrubej šatky, aj keď nehrozilo, že by jej bola zima, a uviazala si ju na chrbát tak, aby ju nikto nedokázal zahliadnuť. Ak skloní hlavu, bude vyzerať ako s hrbom. Nakoniec si ešte zobrala palicu a pri odchode starostlivo zahasila plameň v ohnisku. Mäso, z ktorého si chcela uvariť polievku, jej nijako neposlúži. Miesto toho si zobrala peceň chleba, ktorý v to ráno upiekla a hrudu syra, ktorú jej doniesol pastier ako poďakovanie za ošetrené zranenie. Po zvyšok sa vráti. Možno.

Keď vyšla von, neprekvapilo ju, že ju tam niekto čaká. V tomto prípade išlo o takmer celú dedinu.

„Nebojte sa, už odchádzam.“ To, že sa plánovala vrátiť, vedieť nemuseli.

V dave to zahučalo. „Ale my chceme, aby si ostala, kveykva.“

Snažili sa ju uchlácholiť titulom hodných tých najmocnejších liečiteliek. Samozrejme, blížila sa zima a oni len chceli mať väčšiu šancu na prežitie. Dokázala by vyliečiť ich drobné neduhy skôr, ako sa roztopí sneh.

„Vrátim sa.“ Tým považovala ich rozhovor za ukončený, ale žena, ktorá jej zastúpila cestu, mala očividne iný názor. Bola to matka toho, ktorý jej bol najbližším priateľom a práve teraz sa zotavoval zo zranení od diviaka.

„Môj syn ťa potrebuje.“

Maarit pokrútila hlavou. „Tvoj syn potrebuje spánok.“

„A čo ak sa mu priťaží?“ Tvrdohlavo odmietala ustúpiť.

„Uvar mu odvar z bylín, ktoré som nechala na stole. Prinúť ho vypiť pár lyžíc aspoň dvakrát za deň. Mal by mu pomôcť s horúčkou. Ostatné je na ňom.“

Už jej nedovolila znovu ju zastaviť. Proste ju obišla a vybrala sa smerom k lesu. Bola už síce tma, ale jej to neprekážalo. Poznala tú cestu veľmi dobre. Navyše nemala v pláne skutočne sa brodiť snehom.

Vďaka pozostatku esencie toho votrelca by sa dokázala preniesť až do jaskyne pod horou, na ktorej vrchu sídlila čarodejnica, ktorú potrebovala navštíviť. Jediné, čo musela urobiť, bolo dostať sa dostatočne ďaleko bez toho, aby ju ktokoľvek nasledoval. To bolo jednoduché. Napriek všetkému sa jej prítomnosti stále mnohí obávali a do lesa, navyše potme, za ňou nikto z nich nepôjde.

Trvalo jej niekoľko minút, kým sa dostatočne uistila, že je bezpečné sa preniesť. Potom zatvorila oči, v mysli si vybavila presné miesto. Keď viečka opäť zodvihla, privítalo ju vlhké prítmie dobre ukrytej jaskyne.

Vedela, že je na správnom mieste, keď našla zásobu dreva a kresadlo na zapálenie. O chvíľu neskôr už mihotavé plamene hádzali dlhé tiene na kamenné steny okolo nej. Svojho malého chránenca uložila blízko ohňa a sama si sadla obďaleč, aby mohla premýšľať.

Hoci vedela, že teoreticky im nič nehrozí, nevedela sa zbaviť nepríjemného pocitu, že sa na nich niečo chystá. Netušila, ako ďaleko siahala zrada bohov. V konečnom dôsledku išlo o veľmi dobre vymyslený plán jedného z nich. Ostatní padli, ostal len jeden. Mátala ju jeho prítomnosť, ale pokiaľ nevedela presne určiť, o koho išlo, nemohla sa voči nemu začať brániť. Aj keď stále jestvovala možnosť, že bola proste paranoidná. Pravdepodobne všetci zabudli.

Vo svojom hlbokom zamyslení si ani neuvedomila, že sa blíži ráno. Niečo v jej vnútri nepokojne krúžilo a nútilo ju to neustále kontrolovať ich bezprostredné okolie. Nezahliadla jediného votrelca, vo vetre zacítila len ľadovosť blížiacej sa búrky. Ak nevyrazí ihneď, mohla by ju zastihnúť. Nemala už viac energie na to, aby sa presúvala. A stále ju čakal výstup na kopec.

O niekoľko minút neskôr už kráčala smerom k úpätiu.

Každý krok v krutom mraze jej pripomenul, aká bola bezmocná aj napriek všetkým svojim schopnostiam. Ani jedna z nich ju nedokázala ochrániť voči vetru. Necítila sa vďaka nim o nič bezpečnejšie. Skôr sa len viac otáčala dozadu, uvedomujúc si niečiu prítomnosť. No strach ju hnal ďalej. V mysli jej neustále rástol tieň niečoho neblahého. Nech sa na nich rútilo čokoľvek, musí niečo urobiť. Musí splniť svoje poslanie.

Niekoľkokrát na svojej ceste spadla. Ruky mala úplne skrehnuté a červené. Vôbec si ich necítila. Ak by ich stratila, nezáležalo by jej na to. Nohy jej každým krokom viac oťažievali. Chlieb i zvyšok syra úplne zmrzli. Keď si predstavila, že sa snaží v ústach roztopiť trochu snehu, aby sa mohla napiť, striaslo ju. Radšej bude smädná.

Každým poryvom vetra jej odhodlanie o niečo zoslablo.

Keď napokon predsa len zastavila pred domcom čarodejnice, takmer padla na kolená.

Nakoniec jej v tom zabránil sneh, v ktorom bola zaborená takmer do pása.

Kým s tým však niečo stihla urobiť, nejaká neznáma sila ju pohladila po tvári. V ďalšom nádychu už bola vo vyhriatej miestnosti a z jej šiat odkvapkávala voda. Žmurkala, aby si zvykla na novú scenériu. Obyčajná chalupa s jedinou izbou nikdy nevyzerala lepšie.

„Nemám rada mŕtvoly zahrabané v snehu na mojom vlastnom prahu.“

Čarodejnica znela stále rovnako. Dôležité však nebolo to, čo vyslovila, ale to, čo ostávalo nevypovedané. Rovnako ako teraz. Či jej pomohla z praktických dôvodov alebo z nezištnosti, to nevedela, ale stále to nemenilo nič na fakte, že ju ušetrila desivého mrznutia.

Maarit sklonila hlavu. „Ďakujem za pomoc.“

„Prečo si sem prišla?“

Podišla o krok bližšie ku kreslu, ktoré k nej bolo otočené vysokým operadlom. Postava v ňom sediaca bola ukrytá pred jej po h ľadom, ale aj tak vedela, že sa do plameňov v kozube pozerá tá, za ktorou prišla. A predsa sa nevedela premôcť, aby vyslovila svoju žiadosť.

„Ja som...“ Zarazila sa.

„Buď vyslov svoje prianie, alebo odíď. Tak alebo tak, prestaň plytvať môj drahocenný čas.“

Maarit vďaka jej povýšenosti našla vlastný hlas. „Prišla som požiadať o pomoc.“

„Očividne, prečo inak by si sa brodila snehom.“

Nevšímala si jej jedovaté slová a siahla na uzlíček na svojom chrbte. Mala poslednú príležitosť otočiť sa a ponechať si svoje tajomstvo. Síce za touto čarodejnicou chodia aj predtým, ale pri žiadosti o ochranné talizmany nemusela odhaliť aj najväčšiu konšpiráciu všetkých vekov. No potom nad jej pochybnosti opäť prenikol pocit ohrozenia. Vlastná panika ju začínala dusiť. Potrebuje spojenca.

„Toto dieťa potrebuje ochranu,“ povedala potichu a na zem položila svoju chránenkyňu.

Najskôr čarodejnica nejavila známky záujmu. Potom sa postavila v celej svojej čiernovlasej vysokej kráse a elegantným krokom podišla k nej, oči nespúšťajúc z dievčatka. Maarit bola odrazu zabudnutá.

„Takže je to pravda.“

Počula fámy, rovnako ako mnoho iných magických bytostí. To by mohla využiť. „Nech si počula čokoľvek, nič z toho sa nikdy nesplní, ak sa mi toto dieťa nepodarí ochrániť.“

Prikývla na znak súhlasu. „Cena bude vysoká.“

„Zaplatím akúkoľvek cenu. Musím ju ochrániť.“

Zasmiala sa. Ten zvuk bol ako cinkanie zvončekov. „Ale ja nehovorím o zlate alebo striebre. Hovorím o cene, ktorú nechcú zaplatiť ani tí najväčší králi. Mňa nezaujímajú svetské radosti, ja mám rada moc. A tým mi musíš zaplatiť.“

Maarit naprázdno prehltla. „Je moc, ktorej sa nedokážem vzdať.“

„Ty odo mňa niečo potrebuješ,“ odbila ju naoko nonšalantne, ale Maarit neunikol túžobný pohľad, ktorým ju počastovala.

Mala mnohé nadania, ktoré jej pomáhali prežiť. Bez nich by už nikdy nebola taká, ako predtým. Nebola by úplná. Akoby z nej niekto odhryzol. Bude vyzerať a fungovať rovnako, ale jej duša ostane o hodný kus prázdnejšia. Niektorí zošaleli aj vďaka láskavejším okolnostiam.

„Ako mi plánuješ pomôcť?“ Rozhodla sa konečné rozhodnutie trochu oddialiť.

Čarodejnica nezaváhala s odpoveďou, všetko akoby mala premyslené. Ale to nemohla. Alebo snáď áno? Veď nemohla vedieť, že príde. To k jej schopnostiam nepatrilo. Pravdepodobne len zacítila jej prítomnosť v momente, keď dorazili do tej jaskyne. Mala veľa času na pripravenie plánu.

„Ty potrebuješ to dieťa nielen ochrániť. To nebude stačiť. Mali by sme ju ukryť v samotnom čase.“

„A ako budem vedieť, keď príde ten správny čas na jej prebudenie?“

Usmiala sa na ňu. „Obe vieme, že to dieťa sa prebudí až v čase, keď ju svet bude najviac potrebovať. Divoká mágia bude ničiť všetko veľmi pomaly, ale raz toho všetkého bude príliš a to dieťa otvorí oči. Rovnako ako si ich kedysi otvorila ty. A keď tak urobí tá malá, odhalí sa aj jej skrýša v samotnom toku času. Potom ju nájdeš aj ty.“

Maarit musela uznať, že plán to bol dobrý. Takto ukryté by to dieťa nikto nikdy nenašiel. Niečo, čo by vďaka svojim schopnostiam nikdy nemohla dokázať. Vnútri ju však hlodali pochybnosti.

Čarodejnica bola až príliš ochotná jej pomôcť.

Sledovala len vlastný cieľ. Tušila to. Cítila to vo vzduchu. No nutkanie splniť poslanie bolo oveľa silnejšie ako obyčajný strach. V mysli jej rástla hrozba. Nevidela ešte tvár, ale z tej sily jej vstávali chlpy na krku. Niečo také veľké by mohlo roztrhať svet a zničiť ich nádej.

„A tvoja platba?“

„Jasnovidectvo.“

Pri tej odpovedi sa jej zachveli kolená. Schopnosť vidieť to, čo sa stane, jej vždy pomohla včas odísť alebo ochrániť to dieťa. Zatiaľ čo keď bola mladšia nenávidela pomyslenie, že uvidí niekoho zomrieť, teraz si nevedela predstaviť vlastnú slepotu. A pritom to bola jediná možnosť, ako to všetko vyriešiť. Vzdať sa vízií a zaistiť budúcnosť. Keby nebolo jej adoptívnej matky, nikdy by nič také nedokázala. To ona jej dala tú schopnosť.

Teraz by ju mala dať čarodejnici?

Lenže nešlo o jej bezpečie.

Bez tej druhej ani jedna z nich nebude schopná naplniť svoj osud.

Nakoniec neochotne prikývla.

„Zober si tú schopnosť, ak po nej tak veľmi túžiš. Ale varujem ťa, niekedy je skôr bremenom.“

Ak čarodejnica povedala ešte niečo iné, Maarit jej už nerozumela. Miesto toho ju pohltila neuveriteľne silná bolesť. Mráz zaťal prsty hlboko do jej srdca. Stláčal a ťahal. Lapala po dychu, snažiac sa nejako s tým vyrovnať, ale bez väčšieho úspechu. Mala pocit, akoby ju trhali na kusy. Potom ju znovu dali dokopy, aby ju mohli rozdrviť o niečo viac...

***

Maarit sa s trhnutím posadila na posteli. Lapala po dychu. Po tvári jej stekal studený pot. Nohy mala zamotané do prikrývky, no napriek tomu sa triasla, akoby naozaj bola uväznená niekde v snehu. Dlhé roky sa jej darilo predstierať, že nič z toho sa nestalo. Nikdy nešla za tou čarodejnicou a neobetovala jej vlastné schopnosti, aby bola Raven v bezpečí.

Ale opak bol pravdou.

Hnev sa jej začal variť v žilách.

Keby ju vtedy klamstvom nevlákali do pasce, nikdy by o schopnosti neprišla. Bola by schopná predpovedať, čo sa stane. Sama by sa postavila nepriateľovi a vyhrala by. Lenže miesto toho skončila ešte horšie ako by sa bol ktokoľvek nazdal. A tá čarodejnica sa z toho určite každý deň smeje. Hoci sa na to Maarit snažila nemyslieť, nedokázala sa zastaviť.

Vstala z postele a vybrala sa von. Musí sa zhlboka nadýchnuť.

Jej výlet skončil až príliš skoro. Zakopla o čosi položené hneď vedľa postele a spadla na zem. Pretočila sa na bok a zadívala sa na zástupy váz s kvetmi, drobné lastúry i iné podmorské poklady. Dary. Poďakovania. Pocty. Za to, že v slabej chvíľke zachránila jedno dieťa, ktoré ako jediné nemalo žiadny podiel na ničom z toho, čo sa vo svete dialo. Len doplatilo na hry ostatných.

Rovnako ako...

Potriasa hlavou. Premožená citmi vyskočila na nohy. Ruky sa jej triasli. Pred očami sa jej hmlilo. Izba jej už takmer plávala v zornom poli. Aby sa toho všetkého zbavila, napriahla nohu. Len preto, aby vzápätí ostro zasiahla najbližšiu vázu. Zvuk rozbíjajúceho sa skla zarachotil ostrejšie ako výstrel z dela. Ten náraz v nej však prebudil väčšiu zlosť.

Na seba. Na svet. Ne osud.

Na nespravodlivosť.

Hlava-nehlava sa pustila do zvyšku tých nádherných vecí. Častokrát to bolo jediné bohatstvo, ktoré v tej-ktorej rodine ostalo. A ona to všetko ničila ako rozmaznaná princezná, ktorej záhradník doniesol miesto tmavoružovej svetloružovú ružu. Čoskoro sa borila v črepinách. Dychčala ako po dlhom behu. Nádychy sa zmenili na vzlyky. Všetka sila ju opustila.

Dopadla na kolená.

Nevšímala si ostrú bolesť.

Len tam kľačala a plakala nad tým, čo všetko stratila – samu seba i ostatných.

Kapitola 14. ¤ Kapitola 16.

A ďalších pár kapitol za nami. Príbeh je možno niekde v teoretickej polovici, aj keď tá väčšia a dôležitejšia časť ešte len príde. Ako zatiaľ vnímate udalosti? Dáva vám to aspoň trochu zmysel alebo vás len viac pletiem každou kapitolou?

Túto kapitolu by som rada venovala Blacky, Valeriee, Sunshines a Lucii. Ďakujem za podporu a trpezlivosť s akou čítate každú kapitolu. Veľa to pre mňa znamená.

Už máte nejaké teórie o tom, ako to všetko dopadne?

Vaša Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 15.: