OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 16.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 16.Návrat minulosti

Kapitola 16.

Život v podmorskej ríši ubiehal svojim vlastným tempom. Mace si neraz pomyslel, že by si na niečo také dokázal zvyknúť. Nikto tam od neho neočakával nič iné okrem toho, čo sám dokázal. Možno ho vo svetle toho všetkého väčšina z nich považovala za nejakého šialeného hrdinu, ale aj to bolo lepšie ako keď celá jeho rodina čakala, kedy sa u neho prejavia schopnosti smrtonosa.

Pri myšlienke na nich ho opäť prepadli výčitky svedomia.

Čas tu plynul ako sám uznal za vhodné a niekedy si myslel, že od toho pamätného vyčistenia vody od zákernej mágie ubehlo niekoľko mesiacov a nie krátkych dní. No za tú dobu sa toho stihlo veľa udiať. Rád by si myslel, že to všetko malo pozitívny vplyv na jeho život i osud, ale opak bol pravdou.

Maarit sa ešte viac separovala od ostatných a keď už ju zahliadol mimo bezpečných stien pridelenej izby, kapucňu mala padnutú hlboko do čela a hlavu sklonenú. Celá nahrbená sa objímala rukami. Keby si sám sebe nepripadal paranoidne, prisahal by, že jej na lícach zahliadol pozostatky sĺz.

Záchrana toho dieťaťa ju zasiahla na úrovni, ktorej nerozumel.

Všímal si to v tom, ako podvedome bočila od vďačnej matky. Ako sa mykla, keď to dieťa zaplakalo alebo zamrnkalo. V duši mu rástol strach premiešaný s bolesťou. Len dúfal, že jeho predstavivosť bola príliš divoká. Na druhej strane by to vysvetľovalo jej správanie. Sčasti.

„Mace? Počúvaš ma vôbec?“

Akoby z diaľky k nemu doľahol sladký hlas jednej z obyvateliek tohto miesta. Bola to sestra zachráneného dieťaťa. Z nejakého dôvodu si myslela, že mu musí poďakovať za jeho účasť v tej záchrane svojou prítomnosťou. Niekto sa dobre bavil jeho nepohodlím.

Povzdychol si. „Ale áno, počúvam ťa. Len som sa na chvíľu zamyslel.“

Opäť sa objavila pred ním. Prezrel si ju od hlavy pokrytej fialovými vlasmi, cez svetlomodrú pokožku až po tyrkysové oči. Dokonca aj v zástupe modrookých vodných ľudí bola výnimočne krásna a svojim spôsobom odlišná.

Chápal, prečo za ním stále chodila.

Ak by ho dokázala dostatočne zaujať, možno by sa rozhodol ostať. To by pomohlo všetkým obyvateľom tejto ríše. Ak by sa objavila divoká mágia, proste by ju pohltil. Po mnohých storočiach bez detí im prvý otravný plač na tomto mieste znel ako anjelský chór. Prinášal so sebou nádej bez ohľadu na to, aký bol otravný.

„A nad čím si uvažoval?“ Jej nevinná zvedavosť u neho vyvolala úsmev.

„Mali by sme odtiaľto čoskoro odísť.“ Nikdy predtým nevyslovil nahlas to, čo bolo nevyhnutné. Možno preto nebol pripravený na jej šialene odmietavú reakciu.

Začala krútiť hlavou v nesúhlasnom geste. Vlasy jej lietali okolo tváre a ústa otvárala naprázdno, akoby naozaj bola ryba. V očiach jej žiarila panika. On ju nielen zaskočil, dokonale ju vydesil.

„Ale... ale... to nemôžete!“ Pri tom výkriku sa ich smerom pozreli aj ostatní, ktorí sa dovtedy tvárili, že tam nie sú, aby im dopriali aspoň ilúziu súkromia. „Nemôžete odísť! Čo ak sa mágia vráti a opäť otrávi našu vodu? Čo ak vás budeme potrebovať? Teraz to vyzerá, že tá... tá... chce splniť svoje poslanie. Nemôžete len tak odísť a nechať nás tu!“

V ten moment sa okolo nich zhlukol malý dav. Jeden hovoril cez druhého, takže presné slová nedokázal rozoznať. Pripadal si ako v úle, ktorý práve niekto zapálil. Vypukla všeobecná panika. Nikto nevedel, ako presne to vyriešiť, ale aj tak sa jeden druhému plietli pod nohy.

Domyslel si, že tento roj odmietal myšlienku na ich odchod. Zatiaľ čo chápal ich obavy, musel myslieť aj na vlastný život. Jeho matka s najväčšou pravdepodobnosťou teraz niekomu hrozila smrťou a prisahala večnú pomstu tomu, kto mu ublížil.

Ešte predtým, než stihol čokoľvek povedať, nejakú prázdnu a dobre nacvičenú frázu, ktorá by aj tak nikoho neupokojila, niečo akoby v jeho mysli kliklo. Hlavu mu zaplavili neznáme myšlienky navádzajúce ho na zvláštne veci. Potriasol hlavou. Dvakrát. Nezdalo sa, že by to prechádzalo.

Ak niečo, tak sa hlas vzniesol nad ostatný hluk.

Tá kadencia mu bola veľmi dobre známa.

Zamrzol.

Tých niekoľko dní sa nazdával, že tá nočná mora skončila. Ale očividne sa mýlil. Jeho vnútorný fantóm sa len pripravoval na druhé kolo. Cítil, ako sa mu v hlave začína objavovať akýsi obraz. Vynáral sa z hmly a získaval nejasné kontúry. Pri tom mu búšil neuveriteľnou silou do lebky, až hrozilo, že mu ju rozláme na malé kúsočky. Pevná pôda pod nohami sa začala prebárať. Tváre z jeho spomienok začali byť anonymné. Ostré kontúry bez mien.

„Kde je Maarit?“ Vlastný hlas nespoznával. „Priveďte Maarit.“

Po tých slovách prestal spoznávať tváre okolo seba. Premenili sa na šmuhu plnú farieb. Prekážky, ktoré musel prekonať na svojej ceste k... niečomu. Nevedel, čo presne sa snažil nájsť, ale musel tam ísť.

„Čo to robíš? Kam ideš?“ Niekto sa ho snažil za staviť, ale on bol príliš zaujatý svojím poslaním na to, aby ustúpil.

Vykročil vpred. Pretláčal sa masou, ktorá sa okolo neho zhromaždila. Ak by mal na to čas, ručne by im vysvetlil, čo si vyslúžia za zdržovanie. Miesto toho len o niečo energickejšie zatlačil do ďalšieho tela.

V duchu sa mu začínalo niečo zjavovať.

Nebola to však žiadna postava. Vyzeralo to ako miestnosť s niečím obrovským, čo jej dominovalo. Ako pradávny mechanizmus, ktorý teraz obývali pavúky rôznych rozmerov. Možno to aj bola pravda.

Rýchlo, musíš to miesto nájsť, šepkal hlas v jeho hlave.

Známy a predsa vzdialený. Tak by špecifikoval ten hlas. Poznal ho, patril k nemu. Ako sval, ktorý nedokázal používať. Vytvoril v jeho mysli hrubú stenu. Spoza nej na neho vykúkali vyčítavé pohľady postáv, ktoré patrili do jeho minulosti. Definovali aj jeho.

Ale na čo by mu tie spomienky boli?

Nepotrebovali ich.

Sám seba dokáže nejako popísať, nepotrebuje na to asistenciu nikoho a ničoho vo svojej blízkosti. Čo na tom, že si nedokázal spomenúť a to, čo robil na tomto mieste a ako sa sem dostal. Vlastné rozporuplné správanie mu nedávalo zmysel. No aj napriek tomu bol stále na misii. Musí splniť svoju úlohu.

Nech predstavovala čokoľvek.

Netušil, ako dlho pokračoval pred. Vedel len, že sa približoval k svojmu cieľu. A keď ho konečne našiel, ostal naň len tak pozerať. V podstate to pripomínalo nejaký obrovský stroj, ale z nejakého dôvodu bol obrastený riasami, akoby veľa času strávil na morskom dne.

Miesto toho, aby od neho odstúpil, podišiel k nemu. Jedna jeho časť chcela utiecť, ale tá bola umlčaná. Nie násilne, proste akoby sa vyparila. Stratil s ňou kontakt. Ako keď stlačíte tlačidlo uprostred telefonátu a vám sa v uchu ozve monotónne tú-tú. Na príchod toho zvuku ešte len čakal.

„Mace, čo tu robíš?“

Zasmial sa. „A čo tu robíš ty?“ podpichol ju, ale neprestal sledovať ten stroj. „Keď sa ma už prenasleduješ, mohla by si ma volať mojim pravým menom a nie prezývkou, ktorú nosím kvôli smrteľníkom.“

Pred ním sa objavila nižšia postava. Tvár mala takmer odvrátenú a hlavu prevažne zakrytú, ale aj tak ju okamžite poznal. Usmial sa. Teraz vyzerala ako vyblednutý tieň bytosti, ktorú predtým zahliadol vo vlastných spomienkach. Hebká pokožka bola plná jaziev, husté kučery sa stratili. Bol na ňu žalostný pohľad. Svet by si zaslúžil zahliadnuť ju v majestátnosti, v ktorej si ju niečo v ňom pamätalo.

„A ako ťa mám volať?“

Prečo toľko nedôvery? „Moje meno je Eirik. Aspoň tak ma pomenovala matka,“ odpovedal bez záujmu.

Toto ho zdržiavalo. Ak by sa dostatočne sústredil, okamžite by dokázala rozpoznať problém toho zariadenia. Z nejakého dôvodu ho musel spojazdniť. Závisel na tom život...

„Tak dobre, Eirik,“ jeho meno vyslovila zvláštnym tónom, „prečo si tu?“

Pokyvkal hlavou. „Pomáham. Čo ty?“

Ak chcela povedať ešte niečo, nedovolil jej to. Pretože vtedy pochopil, na čo sa pozerá. Ten, kto to vytvoril pred všetkými tými vekmi, musel byť skutočne génius. Ale bez ohľadu na jeho dokonalý koncept, niečo zabraňovalo vo funkcii stroju, ktorý by dokázal celý ostrov držať pod hladinou. To sem prišiel urobiť. Musia dostať toto kráľovstvo pod vodu. To vylieči nielen jeho obyvateľov, ale aj prostredie. Konečne budú v bezpečí. Ale predtým na neho čaká ešte veľa práce.

Zhlboka sa nadýchol a zodvihol obe ruky. Drobné kúsky mágie sa obtreli o jeho kožu ako maličké rybičky. Preto ju nikto nedokázal vycítiť. Bola roztrúsená na rôznych miestach, ale dokopy vládla dostatočne veľkou silou, aby dokázala strategicky rozobrať ten stroj. Nepáčila sa mu predstava, že divoká mágia získava istý druh vedomia.

Toľko nevyužitej moci – a prečo?

Len kvôli pomste. Pretože nič iné mu z toho nevyšlo. Len pokus o vyhladenie bytostí, ktoré zabrali jej územie. Musí im to prekaziť. Takáto genocída bola príliš krutá. Veď už teraz takmer nemohli mať deti, lebo mágia otrávila vodu. Ale o to sa už predsa postaral. Posledným krokom je zatopenie ulíc.

Prstami sa obtrel o úkryt prvého kúsku tej energie. Akoby sa dotýkal kaktusu. Vyzeral majestátne, svojím spôsobom bol dokonca krásny, ale pri neopatrnom pohybe vás dokázal popichať. A práve to sa teraz dialo jemu. Cítil, ako sa pred ním zvíja, predvádza sa, ale bolo v tom aj isté varovanie.

Nebral ho na vedomie.

Miesto toho sa zákerne usmial a s ďalším nádychom do seba to drobné zrniečko vsal. Sladkosť nasledovala horkosť. O ďalší úder srdca neskôr sa v ňom mu sadil pocit spokojnosti. Práve robil správcu vec. Bol na dobrej ceste.

Presunul sa. V skutočnosti sa len natiahol iným smerom, ale význam ostal rovnaký. Musí zobrať ďalšiu štipku, ktorá dokopy dokáže skutočne ublížiť. Zopakoval celý proces. Tentokrát si nevychutnal pocit spájajúci sa s dobre odvedenou prácou. Miesto toho len horúčkovito pokračoval.

V duchu začul ozvenu hlasov, ale ignoroval ich. Prehrávali sa mu tam tváre takmer neznámych ľudí. Bohyňa Hel. Jej syn. Jeho brat? Netušil. Cítil sa ako nezúčastnený pozorovateľ televízneho vysielania. Aj keby sa natiahol, narazil by len na sklo televízora. Tak sa o to ani nepokúšal. Krútil hlavou, aby sa zbavil pokušenia, a radšej ďalej pokračoval v rozširovaní svojej zbierky.

Pracoval čoraz rýchlejšie.

Svaly ho začínali bolieť.

Keď sa ho niekto dotkol, aby upútal jeho pozornosť, len zamával rukou. Nepotreboval rozptýlenie. Koniec svojej súčasnej úlohy mal na dosah prstov. Doslova. Ešte jednu smietku. Potom druhú.

Kto by si pomyslel, že jediný kus starovekej mechaniky by dokázal narobiť toľko problémov. A predsa tam stál a vyťahoval niekoľko desiatok iskierok mágie. Keď napokon vo svojom vnútri pochoval aj poslednú, úľavne si vydýchol a na niekoľko sekúnd si užíval tú nečinnosť.

„Už si skončil?“ Opäť hlas patriaci... Maarit. Áno, tak sa predsa volala.

Unavene sa zasmial. Ako dlho mu to vlastne trvalo? „Ešte som len začal.“

„Čo vlastne robíš?“ Vyzerala, že jej je nepríjemne v roli tej, ktorá sa musí vypytovať.

„Ja plním svoju úlohu. Čo robíš ty?“ Jeho vyhlásenie bolo pravdepodobne nefér, ale len máločo v jeho živote bolo podľa pravidiel. Teraz si síce na nič z toho nevedel spomenúť, ale istý pocit nespravodlivosti v ňom bublal ešte aj teraz.

„A čo konkrétne stváraš v tejto miestnosti?“

Ignoroval jej otázku. Potreboval sa sústrediť na to, čo sa dialo okolo neho. Zozbieral mágiu, ale z nejakého dôvodu sa ten obrovský stroj vôbec nechcel rozbehnúť. Bol zaseknutý. Obchádzal ho dookola ako nejakého psa na výstave. Do mysle si vrýval každý detail stroja obrasteného zelenými riasami.

Stačilo by len poznať, kde presne...

Vtedy mu niečo napadlo. Bolo to náhle a rovnako nečakané ako úder blesku. Akoby mu nejaká sila v jeho vnúti ukazovala cestu. Okatejšie by bolo už len keby mu niekto na zem nakreslil presnú šípku pohybu. Aj tak to bolo podobné.

Nasledoval inštrukcie.

Netušil, čo robil, ale vyzeralo to, akoby sa ten obrovský kolos snažil rozobrať. Začul niekoľko nesúhlasných výkrikov, ale niekto tých ľudí umlčal. Za to bol vďačný. Potreboval sa sústrediť na ďalší krok. V hlave mu hlas šepkal, čo mal urobiť.

Odkryť tento kus panciera.

Nájsť toto.

Vybrať to.

Vymeniť za toho.

Zacvaknúť.

Rozobrať.

Vrátiť na miesto.

Ako robotník natoľko zvyknutý na vlastnú rutinu, že by dokázal úlohu splniť aj so zatvorenými očami. Skôr, ako to stihol postrehnúť, zatláčal posledný kus na miesto. Podlaha pod jeho nohami sa zatriasla. Niečo zahučalo. Zacítil pach spáleniny. O niekoľko sekúnd neskôr sa stroj vedľa neho rozbehol na plné obrátky.

Zem akoby poklesla.

Stratil rovnováhu.

S dopadom na zem zacítil, ako mu hlava odskočila dozadu. Niečo puklo. Napriek vlastným ťažkostiam sa zadíval na jasajúci dav. Vyskakovali do výšky. Radovali sa z niečoho. Na nohách pocítil niečo studené a mokré. Nezáležalo mu na tom. Zo všetkého najviac sa snažil rozpamätať na udalosti posledných minút.

Čo ich tak veľmi rozveselilo?

Muselo to byť niečo dôležité...

Myšlienky mu prerušila voda. Tá zaliala celú miestnosť a kým sa stihol postaviť, všetko ňou bolo zaplavené. Videl len rozmazane. Pokúsil sa vyplávať na hladinu, ale žiadna tam nebola. Len nikde nekončiace mokré väzenie.

Stále sa otáčal, aby našiel nejaký východ. Miesto toho zachytil pohľad Maarit. Nemračila sa. Vyzerala byť zmierená s tým, čo na nich čakalo. Utopenie však nebolo na jeho zozname obľúbených aktivít. Dopekla, aspoň raz by si užil dovolenku pri mori bez rizík.

Pľúca mu horeli túžbou nadýchnuť sa. Odolával nutkaniu. No čím ďalej odďaľoval nevyhnutné, tým horšie to bolo. Už tak nejasné videnie sa mu ešte rozostrilo. Postavy okolo neho sa zmenili na nejasné machule. V duchu si poslednýkrát pogratuloval. Práve sa niekomu podarilo utopiť ho. Keby tak...

Nadýchol sa.

Miesto vody však v nose zacítil čerstvý vzduch. Otvoril oči. Stále bol pod vodou. Ale teraz jeho telo obaľovala obrovská bublina. Do nej bola zahrnutá aj Maarit, ktorá vyzerala, akoby ju niekto práve topil. Čo bolo nanajvýš ironicky, pretože to sa skutočne stalo. Pripomínala zmoknutého psa. Ale neodvažoval sa zasmiať. Obaja takmer prišli o život.

„Ak sa nebudúce pokúsiš utopiť nás, aspoň mi to vopred ohlás, nech sa môžem nadýchnuť!“ zaprskala na neho.

Predsa si nemôže myslieť, že... „Ja som nás netopil.“ Rezolútnosť v jeho hlase narušil len náznak neistoty. Keď sa snažil rozpamätať, prichádzala k nemu len temnota. Nech sa stalo čokoľvek, nepamätal si na to.

„Rozhodol si sa týmto rybám potopiť ostrov, aby boli šťastní.“

Naprázdno prehltol. Už zase to urobil. „Ehm... áno?“ Pripadal si ako škôlkar, ktorý rozbil obľúbenú hračku svojej kamarátky a tá išla žalovať učiteľke.

„O čo si sa vlastne pokúšal?“ Tentokrát do hlasu vložila o čosi menej hnevu.

„Ja neviem,“ povedal potichučky, akoby sa bál vlastných slov. „Na nič z toho si nepamätám. Ospravedlňujem sa však za to, že som ťa ohrozil.“

Zamračila sa na neho. „Nespomínaš si?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Neviem ani, či som ti niečo povedal. Ak som ťa nejako urazil, za to sa tiež ospravedlňujem.“

Niekoľko sekúnd si ho len prezerala od hlavy po päty. Mal chuť nejako sa prikrčiť, ale nakoniec to ustál bez očividnej slabosti. Čo na tom, že vnútorne si nadával a sypal si popol na hlavu. Ak bude mávať tieto výpadky častejšie, bude lepšie, ak ho niekto naozaj zabije. Jednoduchšie pre neho, bezpečnejšie bez ostatných.

„Povedal si, že sa voláš Eirik.“

Zodvihol obočie. „To je moje skutočné meno. Pomenovala ma tak matka. No neskôr som si vybral meno Mace, aby som lepšie zapadol do prostredia, v ktorom sme žili.“

Prečo by jej hovoril, ako sa volá v skutočnosti?

„Dúfala som, že to bude nejaká stopa.“

Chcel sa jej spýtať, ako to myslela, ale práve vtedy sa ich publikum rozhodlo zapojiť. V ich bubline sa objavila jeho malá prenasledovateľka a jej otec. Ten istý chlapík, ktorý ich sme priviedol. .Ale teraz mal v tvári nevýslovnú radosť. Macea to prekvapilo a na chvíľku si dovolil dúfať, že toto všetko dobre dopadne a jeho malý pokus s vodou nebude nikto vnímať ako urážku.

„Neviem, ako by som sa vám dvom mohol dostatočne poďakovať. Vrátili ste nám nádej, že môžeme mať deti. Vyliečili ste otrávenú vodu. A náš svet ste vrátili tam, kam patrí. Pod vodu.“

Dobre... toto nečakal. „Ehm, nie je za čo.“ Sám sebe znel akoby sa dusil.

„Budeme navždy vašimi dlžníkmi. Čokoľvek budete potrebovať.“

Ruku pri tom držal pritisnutú na hrudi. Skvelé. Práve si získali vďačnosť rybích ľudí a on si ani len nespomínal na to, čo alebo ako urobil. Ale to vyrieši potom. Nateraz sa len nechal mocne objať najskôr otcom a potom jeho dcérou. Potom ich nechali na pokoji, ale sľúbil im, že hneď ako sa zorganizujú, dostanú ich späť na hladinu. Aby sa mohli vrátiť domov. To od nich bolo nesmierne veľkorysé.

Mace sa díval na Maarit. „Čo som tu stváral?“ Dovolil si otvoriť ústa až potom, čo sa uistil, že ich nikto z nich nebude počuť.

„Očividne si ich zachránil. Vrátil si ich späť do mora.“ Jej hlas znel opatrne.

Sklonil hlavu. Na čo to všetko bolo dobré? Jasné, práve teraz niekomu pomohol, ale netušil ani to, ako to urobil alebo prečo. Proste si na to nepamätal. To nebolo nič nové. Zo svojich potuliek svetom si pamätal len veľmi málo kvôli tomu, že strácal kontakt sám so sebou.

Lenže teraz sa niečo zmenilo. Iste, vrátil rybích ľudí späť do mora. Úžasné. Skvelé. Neopakovateľné. Niečo v ňom ho ovládlo a vykonalo ten zázrak. A on po prvýkrát od svojho oživenie premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby sa skutočne stratil v tom hlase, ktorý mu zaznieval v hlave.

Ak pri svojich záchvatoch bude zachraňovať ostatných, stojí to za stratu identity.

Dopekla, to stálo aj za jeho život.

Kapitola 15. ¤ Kapitola 17.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 16.:

4. LiliDarknight webmaster
25.09.2016 [9:48]

LiliDarknightValeriee, to sa dozvieš skoro. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

3. Valeriee
24.09.2016 [19:56]

Tak Mace má konečně pořádný cíl Emoticon Emoticon Emoticon jsem ráda, že to s vodními lidmi dopadlo tak, jak to dopadlo, i když jsme čekala, že to bude Maarit, kdo zasáhne a on to Mace Emoticon Emoticon Emoticontak jsme zvědavá, kam ty dva zase vyšleš Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
19.09.2016 [19:56]

LiliDarknightBlacky, tie tvoje teórie vytvorili samostatný príbeh, ako tak na to pozerám. Bohužiaľ, tentokrát to zašlo až príliš ďaleko a od príbehu si sa vzdialila, ale musím uznať, že teória je to geniálna. Emoticon
Som rada, že sa ti kapitola páčila a Mace ťa nevytáča tak ako Maarit. Je to príjemná zmena Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

1. Blacky
19.09.2016 [10:31]

Môj sladký MAce.

Tiež som dúfala, že by to mohla byť tá duša. No ja ti tak zasa kombinujem, že je z toho gulášik.

napado ma či tým, že prešiel na druhý breh dáko nezobudil spomienky svojej duše. Teda, zo života pred tým. ako inak si mohol pamätať Maarit? Ale to bola blbosť, lebo by sa nazval menom človeka, ktorý tu dušu vlastnil v tom čase.

A potom ma napadlo, že každá duša dostáva svoje poslanie na tento svet. To je známe nám všetkým. A on si to ani nemal pamätať, ako si to nepamätá nik z nás a práve tým, že zomrel si spomenul respektíve v sebe zobudil tú časť seba s poslaním. aj keď stále zostáva otázkou, prečo si to nedokáže zapamätať. A možno ju pozná zo spomienok, čo mu boli vložené do mysle v čase jeho počatia, aby ju spoznal keď ju nájde. A však nik nemôže ovplyvniť čo sa deje s vašou druhou polovičkou než sa k nej dostanete a tak Maarit životom a ľuďmi proste stratila smer a aj výzor.

Ale to už sme zašli moc ďaleko, že? Viem, som na odstrel. :P

V každom prípade, sa neskutočne teším na ďalšiu.

A tá jeho posledná myšlienka spôsobila, že ak by bol elixír alebo zariekadlo, aby oživnul, sakra by som si ho z tej knížky vytiahla a nikdy nepustila. :D

Milujem, ako krásne vyrovnávaš moju hladinu hormónov jeho krásnou mysľou.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!