OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 19.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 19.Vynoriť sa spod hladiny

Kapitola 19.

Mace sa pozeral na hladinu jazera a každou sekundou bol viac znepokojený. Nie preto, že by sa ho obrazy nejako dotýkali. Skôr pre ich reálnosť. Tváre niektorých aktérov boli rozmazané, ale posolstvo ostávalo.

Šťastný život.

Sám seba sa pýtal, čo vlastne bolo šťastie, ale takto asi nevyzeralo.

Maarit v náručí držala svoje dieťa, ale nevyzerala pri tom nadšene. Akoby očakávala pád meteoritu. Premklo ho zlé tušenie. Vedela, že tá scéna nedopadne dobre. On sám všetko sledoval ako film v kine. Ona už mala premiéru za sebou. Ale nechystala sa odísť zo sály.

Nie, len zotrvávala na svojom mieste, tuho objímala vlastné dieťa a túžila tam ostať. Vycítil to. Tým rozhodnutím sa všetko menilo. Nevynorí sa spod hladiny. Utopí sa v prúde vlastných túžob.

Nemohol to dovoliť.

Dlaňami udrel o vodnú hladinu. Okrem spŕšky kvapôčok sa nič nestalo.

Vnuklo mu to istý nápad.

Predtým sa takmer utopil, keď sa rozhodol, že radšej bude naveky nenávidený a bezmocný syn mocnej bohyne Hel, akoby mal zabrať otcove miesto a zo svojho brata urobiť väzňa. Možno by dosiahol svoj cieľ, ale na konci by to už ani nebol on. Stratil by sám seba. Lenže Maarit na tom nezáležalo. Tak veľmi túžila po šťastnom domove a rodine, že jej neprekážala strata identity. Možno ju aj vítala.

Musí ju nájsť. Ukázať jej, že toto nie je cesta, ktorou by sa mala vybrať.

Nemohol riskovať jej stratu. A záchrana sveta s tým nemala nič spoločné.

Zhlboka sa nadýchol. Skôr, ako si to stihol rozmyslieť, skočil do studenej vody. Striasol sa. Nedovolil nízkej teplote, aby ho zastavila. Proste len pokračoval ďalej. Tušil, že Maarit bude niekde pod hladinou, na najhlbšom mieste, aby sa odtiaľ nemohla len tak ľahko dostať. Aj keby sa k nej nemal dostať, aspoň sa o to pokúsi. Aj keď to iste bude omnoho nebezpečnejšie a náročnejšie, než si predstavoval.

Nadýchol sa a potopil.

Nasledujúce momenty sa mu zliali do obrovskej šmuhy. Opätovne sa snažil nájsť nejaký hlboký bod. Dno, na ktorom by Maarit ležala, pripravená prijať svoj osud. Ale očividne bola oveľa hlbšie, než si predstavoval. Vlastný dych mu prestal stačiť. Ale odmietal sa vzdať. Najmä keď si uvedomil, že okolo neho sa mihajú ďalšie a ďalšie zábery jej úžasných predstáv.

Boli až príliš dobré na to, aby im dokázal uveriť. Ale on nebol asi taký romantik, ako Maarit, aby ich ocenil. Pokrútil hlavou. Musí ju zachrániť! Musí jej pomôcť! Sama si neuvedomuje, v akom je nebezpečenstve. Chce len pokoj. Rád by jej ho doprial, ale nie takto. Nie za týchto okolností.

V čase, keď sa už po niekoľkýkrát ponoril, mu vlastné odhodlanie pretekalo pomedzi prsty rovnako rýchlo, ako sa mu míňali zásoby vzduchu. Zakaždým sa dokázal ponoriť o niečo plytšie, vydržal kratšie. Vlastná porážka bola na dosah. No v momente, keď už hrozilo, že sa skutočne utopí, zazrel niečo na bahnitom dne zamotané do dlhých rias.

Tie žiarili a vďaka nim bol aj schopný niečo vidieť.

Mŕtvolne bledé črty tváre skutočne patrili Maarit. Nie samotná voda, ale tieto rastliny prinášali so sebou tie šialené predstavy. To ony sa živili nádejou. Pomaly zabíjali svojich hostiteľov, až z nich neostalo nič, len kosti, ktoré vytŕčali z bahna.

Chcel vykríknuť.

Varovať Maarit.

Ale nebolo mu to nič platné.

Len prišiel o drahocenný kyslík a popritom sa stihol napiť hnusne chutiacej vody. Vytrhne ju z pazúrov tej rastliny! Natiahol pred seba ruky. Prstami objal jej predlaktie. No v momente, keď ju už mohol potiahnuť, niečo sa zmenilo.

Tmavá a rozmazaná panoráma sa vytratila.

Nahradilo ju mohutné svetlo.

Oslepujúce.

Zažmurkal.

Keď si privykol a rozhliadol sa okolo, zistil, že scenéria sa zmenila. Netopil sa už pod vodou, nachádzal sa na dvore nejakého starého panstva. Toho istého, ktoré predtým videl v predstave na hladine. Už nebol divákom. Bol aktérom. Nachádzal sa v tom istom sne, ako Maarit.

To ho nepotešilo.

Dávalo mu to ešte menší priestor na úspech.

Vtedy do neho niekto vrazil. Silný náraz ho odhodil do blata vedľa cesty. Na ňom pristálo nejaké malé telíčko. Nestihol sa však rozčúliť. Okolo nich doslova presvišťal voz. Keby ho ten niekto nestrhol z cesty, práve teraz by mal oveľa väčší problém ako Maarit, ktorá by rada žila v šialenej predstave.

„Ak sa chceš stretnúť so Stvoriteľom, sú aj príjemnejšie spôsoby. Vrhni sa do vody.“ Ten tichý no vyčítavý hlas mu poskytol presnú predstavu o tom, kto ho zachránil. Bolo to dievča, snáď ešte dieťa.

Najskôr neodpovedal, len sa snažil vyštverať na nohy. Keď sa mu to konečne podarilo, chcel galantne ponúknuť pomoc aj svojej záchrankyni, ale vtedy si už oprašovala bahno z jednoduchej sukne.

„Ďakujem za záchranu,“ odvetil do najdôstojnejšie, hoci vyzeral, akoby spal niekde v chlieve.

Dievčina si ho premerala pohľadom. „Nevyzeráš ako hosť celej tej slávy. Prišiel si pomôcť do kuchyne?“

„A čo sa tu chystá?“

„Naši noví páni sa nedávno vrátili z ciest. Narodila sa im dcéra a táto sláva je na jej počesť. Aby ju predstavili susedom. Taký malý žabec, aj tak to celé prespí.“

Pravdepodobne si Maarit našla nový domov a s manželom po boku chcela začať žiť šťastný a spokojný život. Mali dcéru, panstvo. Rušné, no spokojné živobytie. Bezpečie. A on to všetko plánoval zničiť. No necítil kvôli tomu výčitky. Nič z toho nebolo skutočné. Lenže najskôr sa musí dostať k Maarit. Možno cez kuchyňu povedie nejaká cesta...

Pokýval hlavou. „Mieril som do kuchyne. Ukážeš mi cestu?“

Opäť si ho premerala. „Najskôr sa ale musíš umyť. Kuchárka nemá rada špinavých pomocníkov.“

Dovolil jej, aby ho odviedla k potoku. Nechcel ju zdržovať. Ale ona na tom trvala a ukazovala pri tom na batôžtek, ktorý jej pri záchrane padol do blata. Mala niečo vyprať na potoku. Takže mu po odrazu ukáže cestu.

Najskôr schmatla nejakú košeľu a nohavice.

Všetko mu bude veľké, ale aj stará plachta bola iste lepšia ako tým bahnom nasiaknuté handry, ktoré z neho viseli. Nikomu neprišlo podozrivé, že sa len tak zjavil. Všetci boli príliš zaneprázdnení prípravou veselice. Už dva dni sa všetko upratovalo, riadilo. V kuchyni sa vypekalo a varilo. Každá pomocná ruka im prišla vhod.

V studenej vode sa čo najrýchlejšie a najdôkladnejšie umyl. Na konci toho všetkého sa triasol ako osika a dievčina z neho mala náramnú zábavu. Ona sama vyzerala, akoby sa jej chlad vody nijako nedotkol. Len rýchlo vymáchala to, čo mala.

Nebol uspôsobený na takýto život.

Navyše sa snažil nepôsobiť podozrivo.

Jeho moderné oblečenie by ho mohlo dostať do problémov. Tuhá ľanová látka bola bezpečná. Takže keď prišiel na rad on, aby si prepláchol nohavice a tričko, zámerne ich pustil dole prúdom. Nezdrží sa tu tak dlho, aby potreboval náhradné oblečenie.

Aj keď sa za hanbil pri svojom plytvaní. Hlavne po tom, ako mu začala dievčina čistiť žalúdok.

Našťastie sa ponáhľali. Rýchlo ju nasledoval späť do pevnosti. Nevšímal si ani ostatných ľudí, ani nič iné. Len sa vyhýbal prípadným zrážkam a v duchu plánoval, ako sa dostane k Maarit. Uvedomoval si, že mal veľmi obmedzený čas.

Tie riasy čoskoro získajú to, čo tak veľmi potrebujú a z nich ostanú len zabudnuté mŕtvoly kdesi na dne jazera. Netúžil po takom konci a urobí všetko, čo je v jeho silách, aby od niečoho takého uchránil aj Maarit.

Príležitosť stretnúť sa s ňou sa naskytla skôr, ako by si vôbec želal. Kuchyňa sa nachádzala mimo priestorov pevnosti. Vlastne predstavovala akúsi väčšiu búdu obhádzanú suchým blatom a slamou, ktorá s hlavný sídlom bola spojená krátkou chodbou. To uľahčovalo slúžkam prácu v zime a ochraňovalo nóbl obyvateľov domu od, pre nich, nepríjemných pachov varenia.

Len čo vošli dovnútra, vyrútila sa na jeho spoločníčku akási korpulentná dáma s červenými fľakmi na tvári a krvavými šmuhami na zástere. To musela byť kuchárka, hoci vyzerala skôr ako mäsiar.

„No konečne! Zase sa niekde zabávaš a práca ti stojí. Pani si dávno rozkázala mlieko pre mladú slečinku a večeru pre seba. Ale ty si tu nebola, aby si jej to odniesla! Už druhý raz som všetko musela zohrievať! Pohni tým lenivým zadkom, inak sa postarám o to, aby si skončila pri sviniach!“

Veľmi očarujúca dáma, to musel uznať. Podľa výrazov ostatných toto bolo jej obvyklé správanie. Ale predsa jeho záchrankyňa vyzerala, akoby jej do sukne hodil jedovatého hada. Ten znechutený pohľad v jej očiach bol len o trošku menej desivý než tiráda kuchárky.

„Och, panebože! Určite ma vyženú!“

Podstúpil k nej. Toto bolo oveľa ľahšie, než predpokladal. „Pokoj, ja to jedlo odnesiem. Pani ťa nebude môcť vyhnať. Aj tak si sa zdržala len kvôli mne.“

„Ale... to ja mám nosiť podnosy, nie ty.“

„A záleží na tom? Sama si povedala, že máte nových pánov. Páni nikdy nevedia o tom, ako vyzerajú ich slúžiaci.“

Po niekoľkých minútach sa neochotne nechala presvedčiť. Podala mu podnos a sám bol prekvapený, že ani nezakolísal. Pravdepodobne nebol dobrý nápad hrať sa na servírku, ale nemal na výber. Cítil, ako ho všetko začína bolieť. Určite to nebol len následok toho takmer stretu s kočom. Ostával v predstave niekoho iného.

Pravdepodobne sa ho tá vodná upírska rastlina snažila zbaviť.

Musel konať čo najrýchlejšie.

„Nezabudni, je to na konci chodby.“

Poslednýkrát prikývol a vydal sa na cestu. Cez spojovaciu chodbu, potom ku schodisku. Na druhé poschodie a do poslednej izby na konci. Veľmi jednoduché a jasné pokyny. Hlavu skláňal k zemi, ak by si náhodu niekto všimol, že tu nepatrí. Ale bol len zbytočne paranoidný. Bol len obyčajný sluha.

Páni venujú svojim poddaným len veľmi málo pozornosti. Sú pre nich len prostriedok na dosiahnutie cieľa. Niekto, kto im uprace a navarí bez toho, aby si nejako museli pamätať ich tváre. Samotní slúžiaci sa s tou anonymitou naučili žiť. Páni sa nezaujímali o ich životy. Nezáležalo im na tom, že ak prídu o prácu, ich rodina môže umrieť od hladu.

Krutá doba, ale čo sa čudoval.

Aj v jeho čase bohatí radi ukazovali ostatným, kto vládne svetu.

Ak odtiaľto Maarit nedostane, čoskoro bude celkom jedno, kto žije v akých majetkových pomeroch.

Všetkých zabije mágia.

Bez rozdielu.

Pretože tu nezaujímajú obrovské úplatky.

Keď sa nakoniec dostal až pred dvere, na chvíľu zaváhal. Stále existovala možnosť, že sa ocitol na úplne inom mieste. No bolo by veľmi nevhodné, keby teraz len tak zastal kvôli vlastných pochybnostiam. Nemal na výber. Preto odhodlane zodvihol ruku a dvakrát zaklopal.

Keď sa ozvalo tlmené pozvanie dnu, zatlačil na niečo podobné kľučke a potlačil dvere. Masívne a vysoké predstavovali výzvu jeho koordinácii, ale napokon ich otvoril bez toho, aby čo i len kvapku vylial. V duchu sa sám seba pýtal, ako toto dokážu ženy. Asi majú len viac cviku.

„Polož to tamto,“ ozval sa známy hlas a ukázal kamsi ku kozubu, kde stál vysoký stolček. Najskôr za sebou dôsledne za tvoril dvere. Podnos položil na miesto určenia, ale nemal v úmysle len tak odísť.

„Môžeš ísť, už ťa nepotrebujem. O svoju dcéru sa postarám sama.“

„Maarit?“ vyslovil jasne miesto akejkoľvek inej odpovede.

Zatiaľ čo dovtedy sedela na posteli otočená mu chrbtom, teraz sa k nemu poplašene otočila. Ten pohyb odhalil dieťa kopajúce nohami, s ktorým sa ešte pred niekoľkými sekundami hrala.

„Nemal si sem chodiť, Mace. Nepatríš sem.“

Vážne si predstavoval, že bude jednoduché dostať ju späť do ich času?

„Ale ani ty sem nepatríš, Maarit. Toto nie je tvoj osud. Je to len predstava. Ak sa jej nevzoprieš, zomrieš. To jazero ťa vyžmýka ako citrón a dá si ťa do čaju. Musíme odtiaľto odísť.“

Tentokrát sa postavila. Akoby pred ním chránila vlastné dieťa. „Musíš. Povinnosť. Som unavená z toho, ako mi všetci hovoria čo mám a čo nemám robiť. Tentokrát je však rozhodnutie na mne. A ja nedovolím, aby moja dcéra opäť zomrela.“

Pri tých slovách doširoka roztvoril oči. Nielen raz uvažoval nad tým, aká veľká časť z toho celého predstavenia sa zakladá na skutočnosti a koľko z toho všetkého predstavuje len šialenú predstavu. Tu našiel odpoveď. Niečo z toho, čo videl, bolo skutočné. Hoci v jeho prípade išlo skôr o čistú a teoretickú budúcnosť, v prípade Maarit išlo o napravenie pokašlanej minulosti.

„Maarit, čo z tohto všetkého,“ rukami rozhodil po miestnosti, akoby poukazoval na ich momentálnu situáciu, „je založené na pravde?“

Neočakával, že mu skutočne odpovie, preto sa nezmohol na odpoveď, keď otvorila ústa. „Väčšia z toho je pravdivá. Bola so stvorená s tým, že moja povinnosť je môj život. Mala som len veľmi málo snov a tie všetky súviseli s tým, aby sa mi podarilo úspešne dokončiť vlastné poslanie. Ale do života mi vstúpila náhoda a... láska. Alebo som si aspoň myslela, že je to láska. Keď sa to pokazilo, vždy som sa samej seba pýtala, ako by to všetko dopadlo, ak by sa nám do životov nezamiešala zrada.“

Niečo mu zo vrelo srdce. Nie kvôli jej slovám, ale tónu, ktorý zvolila. Násilne nezaujatý, ale podľa toho, ako zovierala ruky do pästí bolo jasné, že jej nie je všetko jedno. Bola plná hnevu, ale aj smútku a bolesti. Kto bol on, aby ju nútil tomu všetkému opäť čeliť?

„Takže toto je výsledok? Našla si si manžela a mala s ním dieťa? Preto chceš ostať?“

Naklonila hlavu na stranu. Na niekoľko sekúnd zaváhala. Ale potom akoby mávla nad všetkým ruku. Plánovala tu ostať. Nezáležalo na tom, či mu prezradí pravdu alebo nie. Mal jedinečnú príležitosť v plnej miere pochopiť jej rozporuplné správanie. Nevedel sa rozhodnúť, či je to dobre alebo nie.

„Manžel a dieťa nie sú novinkou.“

Snažil sa nepôsobiť, akoby ho niekto práve udrel mechom po hlave. „A čo teda je nové?“

„Že obaja patria mne.“

Srdce sa mu zovrelo. „Vysvetlíš mi to?“

Nakoniec prikývla. „Keď som ukryla Raven, prišla som o časť schopností. Zoslabla som a osamela. Jedného dňa sa objavil muž. Prijal ma takú, aká som bola. Nebola som len objekt, ktorý sa čírou náhodou dozvedel o svojom osude. Bola som predovšetkým žena, ktorú miloval. Nasledovala svadba, spoločný život. Na ceste bolo dieťa. Niekoľko mesiacov pred narodením našej dcéry sa však niečo... pokazilo. Bohyňa Hel odhalila jeho zradu.“

Mace sa zamyslel. V duchu pátral a snažil sa vybaviť si všetko, čo videl v odraze vody. Tomu mužovi do tváre nevidel. Svoju matku spoznal len preto, že ju vídaval celý život. Oddeliť od seba predstavu a skutočnosť bolo naozaj náročné. Ale nakoniec si v duchu vybavil presne tú časť spomienky, o ktorej hovorila. Teda, jej pozmenenú verziu.

„Ale v tejto predstave tvoj manžel moju matku nikdy nezradil.“

Tvár sa jej skrivila, akoby bola len sekundy od zrútenia. „Pretože som vždy vedela, že koniec nášho šťastia začal zradou. Keby nikto nikoho nezradil, nič zlé by sa nestalo. Ja by som mala spokojný život. Moja dcéra by vôbec mala život. A ja by som nebola sama.“

„A teraz sa to stalo skutočnosťou,“ zamumlal polohlasne. „Maarit, čo sa stalo tvojej dcére?“

Zahniezdila sa. Tá otázka jej ani v najmenšom nebola príjemná. Prinášala so sebou bolesť, ktorá jej hromadila slzy v očiach. No nemienil ustúpiť. Ani len preto, aby ju zbytočne netrýznil. Už mal plné zuby opatrných tančekov. Potreboval poznať odpovede. Hlavne ak sa týkali aj jeho osudu.

„Mal by si odísť.“

Podišiel k nej. Dieťa na posteli ich zvedavo sledovalo. Malo oči rovnakej farby ako jej matka, len vlasy o niečo svetlejšie. Určite ich zdedila po otcovi. Lenže v severskom panteóne existovalo niekoľko desiatok, možno aj stoviek, svetlovlasých bohov a polobohov. Pretože jej manžel, hoci mu nevidel do tváre, musel by niekto skutočne mocný.

„Neodídem, kým mi neodpovieš,“ trval na svojom. „Ak tu chceš ostať, nemusí ťa trápiť vyzradenie pravdy. V skutočnom svete to nebude nikoho zaujímať. A keby aj hej, nikto sa ťa na to nebude môcť vypytovať. Ty budeš v bezpečí vo svojom dokonalom sne.“

Roztrasene sa nadýchla. „V skutočnosti, keď môj manžel zradil bohyňu Hel,“ začala rozprávať tichým hlasom, „všetko sa pokazilo. Netuším, akým schopnosťami vlastne vládol. Viem len, že mal niečo spoločné so smrtonosmi. Ale on bol omnoho zákernejší. Nebral si len duše mŕtvych, on aj zabíjal a kradol moc magickým bytostiam. Ku mne si našiel cestu len vďaka tomu, že a dozvedel pravdu od môjho strážcu.“

Mace si v duchu zabudol takmer zabudnutú spomienku na to, ako v nejakej vízii videl Heimdalla, večného strážcu, ako niekomu odhaľuje zaujímavé predpovede o bohoch a ich páde. Zvláštne, až doteraz si na to nespomenul.

„Heimdall mu povedal pravdu. Takisto povedal, že ťa v živote čaká zrada, ale aj pomoc.“

Ak bola zaskočená jeho slovami, nedala to najavo. „Hel nakoniec odhalila jeho úklady a konfrontovala ho. No skôr, ako ho stihla zabiť, preniesol nás oboch do toho opusteného zámku, kde nás nikto nedokázal nájsť.“

„A tam ťa priviazal.“

Pomaly prikývla. „Kým ho Hel odhalila, bol na polceste k tomu, aby si získal moju úplnú dôveru. Stačilo len niekoľko mesiacov a zobala by som mu z ruky. Urobila by som čokoľvek, o čo by ma poprosil. Takto ma musel prinútiť... inými spôsobmi.“

„Mučil ťa?!“

Akokoľvek sa snažil ovládať, len tá samotná predstava ho tak pobúrila, že začal reagovať prehnane. Dieťa, ktoré dovtedy len ticho sledovalo ich výmenu, začalo okolo seba rozhadzovať nožičkami a tichučko mrnkalo. Maarit strávila niekoľko minút jeho upokojovaním. Mace sa za ten čas snažil dať dokopy.

„Kým som bola tehotná, nedotkol sa ma,“ pokračovala šeptom neskôr, „ale našiel iné spôsoby. Potreboval moje schopnosti. Chcel, aby som vysávala energiu ostatných. Odmietla som. Snažil sa ma zmiasť tým, že mňa považoval za Raven. Lenže v skutočnosti od začiatku vedel pravdu a mojim zatĺkaním sa len bavil. Rovnako tým, keď ku mne do cely privádzal vyhladovaných upírov a krvilačné beštie. Tie sa ma nikdy nedotkli. Zastavila som ich schopnosťami. Niektorí ma za to nenávideli, iní boli vďační za to, že som ukončila ich život skôr, ako oni ublížili mne. Musela som chrániť svoje dieťa. Lenže vtedy som si ešte neuvedomila, že som tak urobila monštrum sama zo seba.“

Naprázdno prehltol. Odmietal od nej ustupovať. Neublížila by mu. Nie dobrovoľne. „Prestala si sa ovládať?“

Sklonila hlavu, akoby sa hanbila. „Horšie. Stala som sa závislou na energii ostatných.“ Začala takmer nepatrne krútiť hlavou. „Brala som všetko, čo sa ku mne dostalo. Viac energie, viac moci. A on ma vždy o všetko pripravil. Bola som zúfalá. A keď som bola len krok od úplného zrútenia, začala som rodiť.“

Akoby sa dokázal dotknúť jej žiaľu. Bol fyzicky prítomný v miestnosti. Ukrýval sa vo všetkých kútoch. Ceril na nich zuby. A predsa ich celkom nemohol zasiahnuť. Ani jeden mu to nedovolil. Hoci srdcia im pukali obom. To si Mace veľmi dobre uvedomoval.

Maarit nebola taká bezcitná, ako by si priala.

Skôr bola úplným opakom.

V úkryte pod svojou kapucňou sa jej len lepšie predstieralo, že sa jej nič z udalostí okolo nej skutočne nedotýka. Vďaka tomuto rozhovoru ju dokázal pochopiť oveľa lepšie ako za tie týždne, čo strávili vo vzájomnej spoločnosti. Každým slovom sa o nej naučil niečo viac. Každou vetou mu srdce viac krvácalo.

„Čo sa stalo potom?“ Hlas stíšil do úplného šepotu, akoby s bál tie slová vysloviť. V skutočnosti sa obával odpovede. Pretože tušil, čo bude nasledovať. Maarit v skutočnosti nemala žiadne deti. Teda, ich nemala.

„Bol to dlhý pôrod. Nemala som nikoho, kto by mi pomohol. Môj manžel ignoroval moju bolesť.“ Prehltla, akoby sa snažila zbaviť hrče navretej v hrdle. „Keď to všetko skončilo, zovrela som dcéru v náručí. Ešte teraz si viem vybaviť jej tváričku. Zafúľaná od krvi, zvraštená, no najkrajšia na svete. Pamätám si, ako som si v tej sekunde pomyslela, že už všetko zlé máme za sebou. Mýlila som sa.“ Pozerala sa na ruky, akoby nerozumela tomu, prečo sú prázdne. „Lebo potom som pocítila hlad. Taký veľký. Naliehavý. Neukojiteľný.“

Tentokrát k nej podišiel. Ruky jej položil na plecia. „Maarit, to už stačí.“ Vedel si predstaviť, ako to všetko skončilo. No bolo príliš neskoro na to, aby ju zastavil.

„Keď som sa prebudila, moja dcéra bola preč. Zvierala som ju v náručí, ale už sa neprebudila.“ Po lícach jej začali stekať slzy. Tiché, plné bolesti, tej istej, ktorá mu zabraňovala dýchať. „Mala som ju ochrániť, miesto toho som ju zabila.“ Jej slová boli sotva vyslovené nápovede v tme.

Pohladil ju po vlasoch. „Nebola to tvoja chyba.“

To nemal hovoriť. „Boli to moje schopnosti, moja zodpovednosť! Mala som jedinú starosť – postarať sa o bezpečie vlastnej dcéry! Čo za matku nielen že zlyhá, ale ona sama svoje dieťa zabije? Zaslúžim si všetko, čo sa mi stalo!“

Prebehol mu mráz po chrbte. Prečo sa len pýtal? „Keď ťa potom začal skutočne mučiť, pretože si mu odmietala dať to, čo chcel... uvítala si tú bolesť. Prijímala si všetky rany akoby ti skutočne patrili. Trestala si samu seba.“

„Zaslúžila by som si viac.“ Jej hlas znel duto, apaticky.

„Preto si sa nikdy nepokúsila utiecť. Zotrvávala si tam, aby si si odpykala trest, ktorý si si sama uložila.“ Pri predstave bolesti, ktorú dobrovoľne podstupovala celé stáročia, sa aj jemu v očiach nahromadili slzy. „Ale nikdy si mu nedala to, čo chcel.“

Zasmiala sa. Ten zvuk ho desil. „Chcel, aby som brala energiu ďalším a ďalším bytostiam, aby sám zmocnel. Kŕmila som vlastnú závislosť. Lenže to mu nestačilo. Chcel teba. Toľkokrát som mu chcela povedať pravdu. Toľkokrát som ťa mohla zradiť. Veď som ťa ani nepoznala. No nikdy som v sebe nemala dostatok sily. Po mučení som sotva vládala dýchať, nieto ešte rozprávať. Neostala mi už žiadna sebaúcta. Ani zo mňa veľa neostalo.“

Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Preto sa obávala ľudského kontaktu. Kedykoľvek nad ňou mohli prebrať nadvládu schopnosti. Netušila, komu by mohla ukradnúť energiu. Preto v skutočnosti nemala takmer žiadne vlasy a na rukách jazvy. Udržiavala sa v stave bdelosti. Ubližovala si, aby sa prebrala z omámenia.

Bola plná strachu a bolesti.

Zrady.

Nedôvery sama k sebe.

Pochovala sa tak hlboko do vlastného strachu, že vyhrabať by ju odtiaľ nezvládla ani ťažká technika. Neverila vo vlastné poslanie, pretože bola presvedčená, že by ho nedokázala splniť. Bolo pre ňu jednoduchšie povedať si, že sa stala len nástrojom v niečích rukách. A možno to ani nebolo ďaleko od pravdy.

„Je mi to ľúto,“ pošepol, keď už nedokázal zniesť vlastné úvahy.

Zúrivo krútila hlavou. „Na mňa svojou ľútosťou neplytvaj.“

Musí zmeniť tému. Ale ako? Má jej povedať, aby sa vykašlala na krásnu predstavu svojho zdravého dieťaťa a vrátila sa to prítomnosti, v ktorej ho zabila? Naozaj by mohol byť taký krutý len kvôli nejakým proroctvám a osudu?

„Ty poznáš jeho identitu,“ povedal napokon, „toho, kto ťa väznil. Ty jediná poznáš jeho tvár, vieš, čo všetko urobil. Dokonca by si dokázala opísať jeho plány. No napriek tomu si ho nikdy nezradila. Prečo? Stále ho miluješ?“ Nemal v pláne podpichovať ju, hoci to tak vyznelo.

V očiach jej zaplápolalo niečo skutočne nebezpečné. „Toho chrapúňa nenávidím.“

„A predsa si ho nikdy nezradila. Prečo?“

Stíchla. Akoby premýšľala o tom, čo vyslovil. Medzi obočím sa jej vytvorila vráska. Keď si ju teraz prezeral v tých honosných šatách, bol ňou očarený. Vždy mala v sebe čosi majestátne a krásne, aj napriek tomu, ako zúbožene občas pôsobila, a teraz sa to niečo dralo na povrch. Dokázal by v jej spoločnosti vydržať hodiny; dokonca dni bez toho, aby bol hladný či smädný. Ak takto fungovala moc sirén, už chápal, prečo im námorníci padali do osídiel.

„Ja... neviem....“

Niečo mu na tom všetkom prišlo podozrivé, ale teraz nemal čas sa tým zaoberať. Hlavne nie vtedy, keď mu celá miestnosť začala plávať v zornom poli. Dochádzal im čas. Čoskoro prejdú za hranicu, ktorú už nikdy neprejdú späť. Ostanú uväznení v tejto šialenej predstave, hoci v skutočnosti zomrú.

„Mali by sme odtiaľto čo najskôr odísť.“ Jeho hlas bol pevný a nepripúšťal žiadne námietky.

Ona sa predsa na nejaké zmohla. „Ty choď, ale ja tu ostanem. Moje miesto je s mojou dcérou.“

„Ostaneš tu a budeš žiť s tým šialencom? Neustále sa budeš obávať toho, keby mu opäť preskočí a začne terorizovať teba, svoju dcéru i svoje okolie?“

„Nemôžem tu nechať svoju dcéru.“

Práve sa vydal na beznádejnú cestu. Matka sa svojho dieťaťa nevzdá. „Maarit, nič z tohto nie je skutočné. Tvoja dcéra nie je živá, zomrela už veľmi dávno. Samu seba si dostatočne potrestala, netýraj sa ešte viac. Toto ti nevráti premárnené roky. Toto ťa ešte viac zničí.“

„To nemôžeš vedieť!“

Potriasol hlavou. „Vieš, čo som si predstavoval ja? Splnil sa mi sen. Mal som schopnosti smrtonosa, bol som niekto. Zdedil som otcovu funkciu. Moja matka si ma vážila, dokonca aj ostatní. Vzhliadali ku mne s úctou a nádejou, že ich zachránim, ak to budú potrebovať. Bol to splnený sen. Niečo, po čom som túžil celý život.“

Tentokrát ona pohladila po tvári jeho. „Ale neostal si tam. Prečo?“

„Pretože som si vymenil úlohu so svojim bratom. Logan mal moje schopnosti, jeho všetci odsudzovali. A vieš, čo som urobil ja? Hodil som ho do väzenia, podľahol som naliehaniu ostatných. Dopekla, možno som sa rozhodol sám! A to ma utvrdilo v tom, že to, čo som videl, bola len šialená predstava.“ Položil ruku na tú jej, ktorá ho ešte stále hriala na líci. „Splnil sa mi sen, ale za akú cenu? Po tej ceste som stratil sám seba. Pozeral som sa svojimi očami, hovoril svojimi ústami. A predsa som to nebol ja, ostala zo mňa len atrapa, ktorá mi nebola ani podobná.“

„Ale čo ak...“

Položil jej prsty na pery. „Maarit, nič z tohto nie je skutočné. Tvoja dcéra v skutočnosti nežije. Tvoj manžel v skutočnosti nie je dobrák, ktorý by nikoho nedokázal zradiť.“

Odfrkla si. „Môj manžel... môj manžel je bastard, ktorý ohrozuje celý svet.“

„A čo s tým urobíš?“

Sklonila hlavu. „To, čo som mala urobiť už dávno.“

Netušil, čo urobí. Veľmi dobre si však uvedomoval, že sa zahrával s jej citmi. Brnkal na strunu, o ktorej nič nevedel. Na druhej strane ale nemohol dovoliť, aby sa len tak stratila. Nikdy by sa s tým nedokázal zmieriť.

Naveky by si to vyčítal.

Bez nej by jeho svet ostal zvláštny prázdny. Hoci väčšinou mu nič nechcela povedať a mala priveľa tajností, aj tak s ňou rád trávil čas. Bolo v nej niečo neodolateľné. Aj v jej skutočnej, zbedovanej podobe.               

Odrazu vystrčila bradu. Spodná pera sa jej mierne chvela. Oči sa jej leskli. S veľkoleposťou kráľovnej sa otočila k dcére. Nezovrela dieťa v náručí. Len ho pobozkala na čielko a niečo mu pošepkala do ucha. Tá scéna bola zvláštne intímna, no skončila skôr, ako sa kvôli tomu stihol cítiť nesvoj.

Keď sa na neho pozrela, po lícach jej už stekali slzy. „Odíďme z tohto pekla.“

Prikývol a chytil ju za ruky. Chcel jej niečo povedať. Povzbudiť ju. Ale skôr, ako stihol otvoriť ústa, začala sa Maarit vytrácať. Postupne skrz jej telo najskôr nejasne a potom stále ostrejšie videl stenu. Dokázal presne opísať vzorku závesu z baldachýnu. Spolu s ňou však odchádzal aj on. Bol s ňou prepojený, takže ak by sa rozhodla ostať, nemal by na výber. Nemal ale radosť, že sa nakoniec vracajú. Vypýtalo si to priveľkú cenu.

Keď jeho oči opäť štípali prítomnosťou vody, vedel, že je po všetkom.

Hoci akoby práve teraz len stáli na štarte.

Čo najrýchlejšie vyplávali na hladinu. Pomohol jej opäť sa dostať na pevnú zem. No keď boli v bezpečí, nepustil ju. Len si ju k sebe silnejšie privinul. Keď jej telom začali otriasať prvé vzlyky, mlčal. Nič nepovedal ani vtedy, keď ho päsťami začala udierať do hrude. Nedokázal nič vysloviť ani keď mu v náručí konečne ochabla. Slzami mu zmáčala tričko. Jej bolesť bola nesmierna. Nemal pre ňu žiadne utešenie. Nič, čo by jej dokázal povedať. Len tam sedel s ňou v lone a dúfal, že to bude stačiť.

Aj keď na bolesť matky, ktorá dvakrát prišla o dieťa, neexistuje liek.

Ani útecha.

Len čas ukáže, či urobil dobre, keď ju prinútil odísť z jej osobného raja.

Kapitola 18. ¤ Kapitola 20.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 19.:

3. Valeriee přispěvatel
27.11.2016 [10:41]

ValerieeŽe by záhadný neznámý začal dostávat nějaký tvar? Já furt čekala, že to dítě mrtvé nebude. Že s ním Maarit zůstala tak dlouho, protože měl moc jí dítě vrátit nebo tak něco... No, uvidím,e jestli sis to nerozmyslela Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
11.10.2016 [16:25]

LiliDarknightBlacky, to, čo na nás ešte len čaká, je tak trochu vo hviezdach - jasné, ja viem, čo všetko to bude, ale bude toho veľa. Emoticon Som rada, že ta táto kapitola prekvapila, niekedy som si myslela, že je to úplne prehľadné a inokedy som zase mala pocit, že tie narážky nikto nevidel. Možno tak trochu oboje, za čo som rada Emoticon
ďakujem za komentár a som rada, že kapitola mala taký efekt, ak som dúfala, že bude mať Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 10.10.2016 [6:57]

Ach, sakra. NA konci som mala na klávesnici more sĺz.
čakala som čokoľvek, ale možnosť, že by bola skutočne tehotná, že by to dieťa sama zabila svojou závislosťou a potrebou.
divím sa, že dokázala žiť.
Aj keď zabiť sa by bolo príliš jednoduché. žiť každý deň s vedomím, že si vrah svojho dieťaťa je miliónkrát horšie. Najlepší možný trest.

Neskutočne sa teším na ďalšiu, cítim, že Maarit konečne dostane orzum a auvidí skutočného vinníka celej tej belesti a ak už jej "nezáleží" na ľudstve ako takom. Za pomstu to stojí.
Ja viem, mám čiernu dušu, ale v niektorých prípadoch to prste inak nejde. Emoticon
Vystískala by som ju keby môžem. držala ju a plakala s ňou.
Mace je moja láska. Je to tá najlepšia bytosť z tvojej produkcie. Myslím charakterovo vypracovaná. Nie je čistý ako ľalia ale je tak ľudsky dobrák.

krásna kapitola.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!