OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 7.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 7.Väzenie plné spomienok

Kapitola 7.

Maarit sa opäť našla pri tom, ako robí niečo úplne bezdôvodne.

Spomienky na posledné dni mala zastreté clonou bolesti a do biela rozpáleného hnevu. V ušiach jej bzučal nejasný hlas niekoho, koho poznala. Alebo aspoň to si pomyslela, keď na tú osobu nezaútočila. Možno len bola príliš slabá. Pochybovala, že by to bolo spôsobené návratom jej svedomia. Niečo také do nej zabudli vložiť, keď ju vytvárali.

Nech to bolo akokoľvek, ostala uväznená v divnom opare a na nikoho nezaútočila.

Aspoň niekoľko dní.

Čo sa malo čoskoro zmeniť. Alebo aspoň to si nahovárala, keď sa ozberala okolo seba. Matne si uvedomovala, že jej Freyja hovorila o novej bráne. Ešte nikdy predtým sa nestretli s tým, že by sa otvorila v blízkosti ľudských domov. Či dokonca v jednom z nich.

Mágia nikdy nemala rada ľudskú techniku. Rušila jej prúdenie a niektoré zlúčeniny ju doslova ničili. Rovnako aj niektoré kovy. Ultimátnou zbraňou proti nadprirodzenu bolo už odnepamäti striebro, hoci nikto nevedel presne vysvetliť, prečo tomu tak bolo.

Pálilo upírov, čarodejniciam zabraňovalo čarovať a nútilo mágiu vybrať sa inou cestou. Preto ľudia od určitého času začali jesť striebornými príbormi a zo samých seba robili vianočné stromčeky vďaka množstvu všakovakých šperkov. Aby tomu nasadili korunu, vyrábali z neho aj mince.

Jeden by si preto myslel, že akokoľvek stará tradícia to bola, predsa len sa v bežnom ľudskom obydlí nájde aspoň zabudnutá retiazka, náramok či malý prsteň s prímesou niečoho strieborného. V iných prípadoch by pomohla aj elektronika v obývačke. Aj malé zrniečko dokáže spôsobiť obrovský rozdiel. Ľudia boli stále predvídateľní vo svojej snahe zničiť čokoľvek aspoň trochu odlišné.

A predsa teraz s Freyjou stáli bok po boku v obrovskej rezidencii nejakého zámožného podnikateľa a pozerali sa na niečo, čo až zarážajúco pripomínalo bránu do jedného zo zabudnutých svetov. Hoci bola otvorená dokorán a runy na jej okrajoch jasne žiarili, doteraz cez ňu nič neprešlo. Ani jediná mucha živiaca sa zhnitým mäsom nejakej magickej mŕtvoly.

Výraz ‚ticho pred búrkou‘, dostával nové rozmery.

„Myslíš, že by si toto divné teleso mohla proste zavrieť?“ navrhla Freyji.

Tá pokrčila plecami. „Mohla by som sa o to pokúsiť, ale tiež som zvedavá.“

Maarit nad tým pretočila očami. Pokúsila sa tento rozhovor začať už niekoľkokrát, ale jeho výsledkom bolo, že aj o hodinu neskôr sa nachádzali stále na tom istom mieste bez toho, aby tušili, či sa niečo stane alebo nie. Maarit si uvedomovala pravý dôvod vzniku divného porekadla o tom, ako zvedavosť zabila mačku. Nemala náladu prezliekať sa do kožuchu a začať mňaukať, aby pocítila na vlastnej koži, ako to vyzeralo.

Jej myšlienky prerušil až divný pocit, že sa je niečo obtrelo o pokožku.

Nepredstavovalo to neviditeľnú končatinu ich nepriateľa. Len nehmotné vírenie vzduchu značiace prítomnosť niečoho omnoho mocnejšieho. Hoci sa Maarit s touto situáciou nikdy nestretla, vedela si predstaviť, že to nemôže dopadnúť dobre.

„Okamžite tú vec zatvor!“ zakričala na svoju spoločníčku, no už bolo neskoro.

Odpoveďou jej bol neuveriteľný výboj magickej energie, ktorý prešiel skrz jej telom. Ako keby ju niekto prebodol nožom. Na rozdiel od životnej esencie, túto silu nedokázala nijako pohltiť. Bola rovnako bezmocná ako bežný smrteľník. V tomto smere určite. Podľa toho, ako sa začali triasť steny v ich bezprostrednom okolí, si uvedomila, že hanbu nebude cítiť príliš dlho. Ak odtiaľ čo najskôr neutečú, celá tá majestátna stavba im spadne na hlavu a premení sa na honosný hrob.

Napriek vnútorným mukám sa natiahla a odstrčila Freyju čo najďalej od padajúceho kusu stropu. Urobili nesmiernu chybu, že na toto miesto prišli. A ešte väčšiu, keď sa tam rozhodli zotrvať dlhšie, ako bolo nutné.

„Vypadni odtiaľto!“ prikázala jej.

Tentokrát Freyja súhlasne prikývla.

No niekedy je neskoro na prehltnutie vlastnej tvrdohlavosti.

Ďalší výboj im roztriasol zem pod nohami ešte viac. Vibrácie otriasali každým kúskom ich okolia. Sklo akoby niekto postupne vytrhával z rámov a hádzal ich smerom. Niekoľko črepín po sebe zanechalo páliace škrabance. Maarit v tele narastala panika.

Depresia bola jedna vec, ale otvorený pokus o samovraždu spáchaný prostredníctvom vlastnej hlúposti predstavoval celkom novú úroveň jej bezútešnej existencie. V ušiach jej hučal vlastný tep spolu s otrasmi. Našli sa uprostred anomálie, logicky nevysvetliteľnej, pred ktorou pravdepodobne utiekli aj obyvatelia domu.

„Bež k oknu!“ Maarit musela veľmi napínať sluch, aby Freyju cez ten lomoz počula.

Nasledovala jej príklad.

No v čase, keď pohybovo nadanejšia polelfka skákala cez rám, z ktorého trčali ostré pozostatky jeho výplne, Maarit začala spomaľovať. Nie dobrovoľne. Keby tak však neurobila, odtrhnutý luster by jej pristál presne na hlave.

Panikou sa jej zvieralo hrdlo.

Stále v nej silnela istota, že toto nedokáže prežiť. Posledné, čo zahliadla predtým, než sa na ňu zrútil strop, bol zúfalý pohľad jej spoločníčky. Potom prišla bolesť. Vystrelila jej od hlavy a krku cez chrbticu až k nohám. Niečo v nej sa zlomilo. Spolu s tým nezameniteľným pocitom konca prišla aj temnota.

V nej však nebola sama.

V slabej ozvene vlastnej bolesti začula ťažké kroky, ktoré mohli patri jedine mužovi. Keď sa jej podarilo poobzerať sa, uvedomila si, že sa nejako ocitla vo svojom starom väzení. Potiahla za putá, ktoré jej ťažili zápästia, aby sa o tom presvedčila. Stačilo tak málo a bola by voľná, ale zacítila, ako ju pocit vlastnej viny sťahuje hlbšie do temnoty.

„Prezradíš mi, čo potrebujem vedieť?“

Tú otázku jej pokladal bez pravidelnosti. Pravdepodobne to malo niečo spoločné s nedostatkom jeho trpezlivosti. Napriek dôkladnému plánovaniu a odhadom predsa len nemal úplne všetky informácie. Tie si nechávala ako tromfy ukryté tak hlboko vo vlastných rukávoch, že by ich nedokázala dočiahnuť ani keby veľmi chcela.

A presne to chcela urobiť, keď na chrbte pocítila ostré štipnutie špičky biča.

Niekto jej raz povedal, že staromódne mučenie dokázalo priniesť viac odpovedí ako moderné vyšetrovanie. Ten niekto očividne nikdy nezažil na vlastnej koži pálenie rozpáleného kutáča a štípanie kožených šnúrok zakončených ostrými tŕňmi.

Pocit, keď sa vám hrdlo zavrelo od bolesti, keď ste tak veľmi chceli kričať, ale nedokázali ste to. Jej dozorca sa nazdával, že len tvrdohlavo chránila svoje tajomstvo. V skutočnosti niekedy len nebola schopná otvoriť ústa a povedať mu posledný kúsok skladačky. Nezáležalo jej na tom, či niekoho pri tom zabije. Nepoznala identitu toho, kto bol predurčený na to, aby jej pomohol.

Nikdy sa však neprinútila k tomu, aby ho prezradila.

Dokonca ani teraz.

„Povedz mi pravdu! Čo je kľúčom k úspechu tvojej misie?!“

Miesto slov zvolila chrapľavý smiech. Ten jediný zo seba dostala, keď ležala v kaluži vlastných chladnúcich telesných tekutín. V nose ju zaštípal ostrý zápach. Takisto zacítila, ako ju niekto veľmi jemne ošetruje. Napriek všetkému v sebe dokázal zachovať dostatok súdnosti na to, aby ju skutočne nezabil.

„Možno... sa... to... dozvieš...“

Jej hlas bol sotva šepot, no napriek tomu spôsobil ďalšiu vlnu jeho neutíchajúceho hnevu, ktorý zameral na jej už tak zúbožené telo. Niekto by jej mal dať prvú cenu za hazard. Nikto neriskoval s vlastným životom tak veľmi, ako ona. A to z toho nemala ani len dobrý pocit.

No jeho stále zúrivejšie útoky predsa len niečo spustili.

V delíriu nejako nefungovalo vnímanie času.

Minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou sa veľmi radi zlievali do jedného neidentifikovateľného zhluku. V jednej chvíli sa snažila rozoznať obrazec popraskanej omietky na zatuchnutom strope a v tej ďalšej videla divne sfarbené oči svojej spoločníčky.

Freyja tam bola s ňou.

Niečo mrmlala. Nie, kričala. Nedokázala rozoznať jednotlivé slová. Akoby bola zatvorená v úle plnom nasrdených včiel. Len pasívne čakala na ich útok. Jej končatiny boli príliš ťažké na to, aby ich dokázala nejako využiť. Takisto ich necítila tam, kde by mala.

Príliš slabá na to, aby dokázala udržať pozornosť.

Žmurknutím sa opäť presunula. Vzduchom za svišťalo niečo hrozivé. Otvorila oči, keď sa k mozaike sotva zahojených rán pridala ďalšia. Zízali na ňu vyčítavé oči všetkých tých mŕtvych. Sladkosť ich esencie pocítila na jazyku.

A potom prišli muky, keď o tú krásu bola násilne oberaná. Znovu a znovu a znovu... Keby si tak uvedomil, že práve to je kľúčom k jej najdôležitejšej životnej úlohe, asi by s tým prestal. Alebo by pokračoval v ešte šialenejšom tempe.

Nasledujúce momenty striedavo menila vlastnú scenériu. Jediným žmurknutím akoby sa dokázala prenášať z jedného miesta na druhé. Nebola však detsky naivná, aby niečomu takému uverila. Strácala vedomie a znovu ho naberala. Nedokázala si spomenúť, prečo tomu tak bolo. Asi sa opäť dostala do problému a nemala ho ako vyriešiť. Príliš málo jej na tom záležalo na to, aby sa nad tým zamýšľala.

Názor zmenila až vtedy, keď namiesto steny nad sebou zbadala pár očí, o ktorých dúfala, že ich nikdy vidieť nebude. Skladanie stihla skryť len vďaka tomu, že bola príliš unavená na to, aby vôbec dokázala nejakú emóciu precítiť.

„Už sme si mysleli, že sa nikdy neprebudíš.“

Ten obviňujúci tón očakávala, ale nie ten strach. „Ako... ako... dlho?“ Kým bola mimo, niekto jej do úst nasypal piesok. Veľmi zákerný spôsob mučenia, ale veľmi efektívny, ak ste boli fanúšikom tichej bolesti.

„Našli sme ťa asi pred týždňom. Všetci sme ťa dlhé mesiace hľadali, ale nikto z nás si nemyslel, že ťa nájdeme len vďaka tomu, že budeš večnosti klopať na dvere.“

Sledovala ju pohľadom, keď sa začala prechádzať po izbe. Vyzerala oveľa prepychovejšie ako čokoľvek, čo kedy obývala. To jej len pripomenulo, že toto nebol jej svet, aby oh zachraňovala. Patrila doň ešte menej ako dinosaury. A aj tých vystavovali s podobe skamenelín v zámožných múzeách po celom svete.

„Mali ste ma nechať zomrieť.“ Schopnosť normálne hovoriť sa jej vrátila s piatym hltom vody, ktorý do seba dokázala dostať. Za výraznej asistencie.

„Zomrieť?“ rozohnila sa. „A čo tvoja úloha? Tú by si splniť nechcela?“

„Nehovor mi o povinnosti, Raven. Ty sama si tú svoju odmietala pomerne dlho.“

Vedela, že svojimi slovami sa jej dotkla. Sledovala ju príliš pozorne na to, aby to dokázala ignorovať. Okrem kruhov pod očami bolo jasné, že sa cíti dobre. Pravdepodobne prekonala vlastné problémy a prijala to, kým je. Hoci predtým to odmietala.

Maarit si vybrala reverzný scenár. Popierala to, čo kedysi vďačne objala.

„Naše stretnutie som si predstavovala inak,“ zasmiala sa Raven odrazu. „Naivne som si myslela, že utekáš, aby si nás chránila. Ale veľmi som sa mýlila.“ To sklamanie v jej hlase bolo takmer príliš, ale rozhodla sa to vydržať.

„Každý má svoje dôvody na to, aby utekal.“

Raven si sadla na stoličku hneď vedľa postele sa zadívala sa jej do očí. „Ale každý raz musí zastať.“

Maarit nenávidela túto novú zodpovednú Raven, ktorá bola oddaná svojmu poslaniu a mala plné ústa filozofických rečí. Bolo omnoho jednoduchšie rozprávať sa s tou osobou, ktorou bola predtým.

Nestálou, deprimovanou a presvedčenou, že dostatočná zdravotná starostlivosť vylieči jej halucinácie. Lenže teraz si konečne priznala, že jej problém nebol fyzického charakteru. Bolo ťažšie klamať jej do očí teraz, keď by dokázala ľahšie prehliadnuť jej lož.

Pravdou bolo, že sa cítila unavená utekaním.

Lenže nemala dostatok sily, aby s tým prestala.

Navyše by to znamenalo postaviť sa svojmu osudu.

A to neplánovala.

„Ako som sa sem dostala?“ zmenila náhle tému trochu bezpečnejším smerom.

Raven sa to nepáčilo, ale predsa odpovedala: „Každý deň sme sa ťa pokúšali nájsť, ale bez tvojej spolupráce sa zdalo, že to nikdy nedokážeme. A potom som jedného dňa začala kresliť ďalšiu dušu, ktorú budem musieť zobrať na druhú stranu.“ Otrávene sa zasmiala. „Nespoznala som ťa. Takmer nikto z nás. Ale keď som po teba prišla, odrazu sa mi všetko pospájalo v hlave. Vedela som, že ťa nemôžem nechať zomrieť.“

Maarit by mala cítiť vďačnosť, ale miesto toho bola proste len unavená. „Takže si kvôli mne porušila pravidlá. Cítim sa poctená.“

„Nie, ja som nič neporušila,“ odpovedala ticho, nevšímajúc si jej výčitku. „Keď som ťa našla, skláňala sa nad tebou nejaká elfka a snažila sa ťa vyliečiť.“ Kývla hlavou niekam za stenu. „Takmer ju to stálo život, ale dala nám dosť času na to, aby sme ťa mohli dať dokopy. Leží vo vedľajšej izbe.“

Odľahlo jej, keď to počula. „Ďakujem.“ Freyja si za svoju oddanosť smrť nezaslúžila.

Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Nebolo však príjemné. Maarit cítila, ako ju Raven prebodáva pohľadom. Vedela si predstaviť, že sa teší jej uzdraveniu. No najradšej by ju sama zaškrtila, pretože im odmieta pomoc, hoci väčšinu z toho plánu vymyslela práve ona. Perspektíva sa mení. Nielen vplyvom času.

„Ale nestačí to,“ pošepla Raven. „Hneď, ako sa úplne uzdravíš, odídeš odtiaľto.“

„Nevidím dôvod, prečo by som mala ostať.“ Snažil sa a pri tom ignorovať sklamanie, ktoré viselo vo vzduchu.

„A čo tak boj s nepriateľom, to sa ti nezdá ako dostatočný dôvod?“ pridal sa k ich konverzácii nový hlas.

Maarit sa zadívala smerom, odkiaľ prichádzal. Napriek tomu, že vyrástol a zmužnel, stále mal v očiach rovnaký pohľad ako kedysi. Oddanosť až za hrob. Bol odvážny, mocný a pravdepodobne jediný muž na svete, ktorý by dokázal byť dostatočne trpezlivý n a to, aby Raven nakoniec získal.

„Snorre, napriek svojmu menu si vždy bol ten zodpovedný,“ prehodila len tak ledabolo. Vždy si ho doberala kvôli menu. Napriek tomu, že ho jeho význam predurčoval k spurnosti, on ju v sebe nikdy nenašiel. Vždy bol ženatý s povinnosťou. Ale keď videla, akým pohľadom sleduje Raven, bola si istá tým, že sa to zmenilo.

Na Raven sa usmieval.

Maarit venoval len zamračený nesúhlas.

„To meno som dávno zabudol, teraz som Logan.“

Uškrnula sa. „Pravý írsky Američan, ale vnútri si stále ten istý Viking. To sa nikdy nezmení.“

„Niektoré veci by sa meniť nemali. Medzi nimi sú aj predsavzatia.“

Unavene si povzdychla. Mala očakávať, že sa len tak nevzdá vážnejšej časti ich rozhovoru. Tam, kde by ju Raven nechala uniknúť bez priamej odpovede, si ju jej druh podrží na mieste a nepustí, kým z nej nedostanej aj posledný kus informácie.

Sklopila pohľad ako pes, ktorý práve rozhrýzol obľúbený pár topánok svojej paničky. „Predsavzatia sú len príliš vysoké ciele, ktoré nikdy nedokážeme splniť. Sú súčasťou toho, akú výchovu pri danom jedincovi rodičia zvolia. No niekedy ani tie najhlbšie zakorenené zásady niekto zmení. Osud nie je všemocný.“

„Inými slovami sa z teba stal zbabelec, ktorý odmieta bojovať proti svojmu nepriateľovi.“

Sklamanie tých dvoch by sa jej nemalo nijako dotýkať, ale predsa spôsobovalo, že im túžila vyjaviť totožnosť toho bastarda, ktorý jej život obrátil hore nohami. Lenže tým pádom by sa musela priznať k veciam, za ktoré sa hanbila aj v tie najtemnejšie noci. Zmenila sa na trosku, ktorá sotva dokázala fungovať bez zrútenia. Smrteľníci by ju videli ako drogovo závislú bez nádeje na úspech odvykacej liečby.

„Proti niektorým nepriateľom nemožno bojovať.“

„Inými slovami to nechceš ani len skúsiť,“ skonštatoval za ňu. „A pochybujem, že by si nám prezradila, ako ho môžeme poraziť my.“

Maarit pokrútila hlavou. „Nemôžem vám povedať, ako ho poraziť, pretože jediná bytosť, ktorá by to dokázala bez mojej účasti, ani neexistuje.“ V duchu premýšľala, koľko im toho vlastne môže prezradiť bez toho, aby ich priamo ohrozila. „Len iný boh by ho dokázal poslať do podsvetia. A nikto taký mocný už nie je.“

„Ľudia v neho neveria, musí byť rovnako slabý ako obyvatelia Ásgardu, keď ich smrteľníci premenili na prach.“

„Väčšina bohov bola silnejšia vďaka viere ľudí, ale nie všetci. Minimálne jeden z nich prišiel na to, ako sa bohovia udržovali pri moci v čase, keď ľudia neexistovali. Alebo keď neboli natoľko uvedomelí, aby verili v čokoľvek iné ako existenciu nasledujúceho dňa.“

Na chvíľu nikto z nich nič nepovedal. Podľa výrazu v ich tvárach sa snažili preložiť skrytú správu v jej slovách. Nakoniec však nič nenašli, pretože sa na Ňu otočili s ďalšími otázkami:

„Jediný boh, ktorý nepotreboval ľudské modlitby, bol môj starý otec. Snažíš sa mi teda povedať, že v tom všetkom má prsty práve on?“

Maarit žasla nad jeho vedomosťami a dedukciou, ale zatlieskať mu nemohla. „Ak by to malo niečo spoločné s Lokim, povedala by som ti to. Toho by si dokázal zabiť pomerne jednoducho. Bohužiaľ, tentokrát ten boj nebude taký jednoduchý.“

„A ty nám nepomôžeš.“

Nebola to otázka, no predsa prikývla. „Bude lepšie, ak sa do toho nebudem pliesť. Hlavne keď nie je nikto, kto by ho mohol zastaviť.“

Vtedy si obaja mysleli, že sa z nej stal najväčší zbabelec na svete. Dovolila im ponechať si ten názor. Pravdou však bolo, že nemala na výber. Aj keby dokázala prekonať všetko to, čo jej urobil, nemohla by im pomôcť. Musela by dostáť svoje úlohe a to súviselo s jej schopnosťou pohltiť cudziu esenciu.

Keby prekonala svoju závislosť na dostatočne dlhú dobu, aby si uvedomila svoje poslanie a ostala pri zmysloch... aj tak by zlyhala. Ona a jej väzniteľ mali medzi sebou divné puto. Väčšinu dní si uvedomovali prítomnosť toho druhého, hoci Maarit sa veľmi snažila nemyslieť na to.

Avšak ak by veľmi chcela, stačila by jediná myšlienka a hravo by ho našla v miliónovom dave. Lenže to isté platilo aj naopak. V momente, keď by spravila svoju časť úlohy v jeho zničení, by sa objavil a o všetko ju obral. Nebol by nikto, kto by ho zastavil. Vďaka nej by bol ešte silnejší ako doteraz. Nemohla mu dať ešte väčšiu výhodu.

Svet tak pomaličky zanikal ničený výbojmi divokej mágie. Všetko to spôsobila nenásytnosť jedinej osoby. Ona by to mohla zmeniť. Niekedy však kľúčom k úspechu nebol boj, ale zbabelý útek. A záchranu dokázalo garantovať len zničenie.

Možno svet skutočne bude musieť zaniknúť, aby boli všetci nepriatelia porazení.

To si uvedomovala už v sekunde, keď utiekla zo svojej cely.

Lenže nikto iný okrem nej na to nikdy nepomyslel.

Kapitola 6. ¤ Kapitola 8.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 7.:

5. Valeriee přispěvatel
02.08.2016 [22:53]

ValerieeNo, taky jsem myslela, že Maarit našel Mace. Což pořád nevím, jestli by bylo dobře nebo ne. Ale asi by to bylo dobře Emoticon Emoticon A konečně se pořádně setkala s Raven a taky známe dřívější jméno Logana Emoticon Emoticon No... fakt si netroufám odhadovat, kam to půjde Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
02.08.2016 [21:48]

LiliDarknightSunShines, môžem ti sľúbim jedine to, že raz to začne dávať zmysel, aj keď to tak teraz nevyzerá. Emoticon Práve preto som rada, že v čítaní pokračuješ Emoticon
Ďakujem za komentár

3. Sunshines
02.08.2016 [11:07]

Očividne zatiaľ ani to, že ju našli neprináša žiadne odpovede. Emoticon Zaujímalo by ma, čo také strašné spravila, že ju to odradilo od všetkých predsavzatí a plánov, čo bolo také zlé, zpe radšej nepovie nič ako by mala povefať to svoje tajomstvo.
Keď ju našli, myslela som si, že v tom bude už aj Mace, ale tomu, kde je on teraz a čo robí, teda absolútne nerozumiem. Emoticon
O to viac sa teším na ďalšie kapitoly a na to ako to začne do seba zapadať. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
01.08.2016 [22:05]

LiliDarknightBlacky, ja naozaj dúfam, že to časom začne dávať väčší zmysel, ak nie, tak niečo očividne robím zle. Emoticon Ale je pravda, že Mace bude mať ťažkú úlohu a uvidíme, či tam bude priestor aj na romantiku alebo nie. Nikdy nevieme, však. Emoticon
Vlastne aj neskôr sa ukáže, čo Mace robí a z akého dôvodu.
No Loki... Loki nie je boh v pravom slova zmysle, sčasti je aj mrazivý obor, takže sa na neho veľa pravidiel nevzťahuje. Emoticon
Ďakujem za komentár a dúfam, že alkohol nebude potrebný Emoticon

1. Blacky
01.08.2016 [19:16]

NA začiatku soom si myslela, že skutočne buď zomrie a bude ju Raven musieť vrátiť z mŕtvich alebo zomrie Freya.

Som zvedavá, či teraz zostane a jej kapitoly prestanú byť taký bordel a budem rozumieť aspoň jej alebo ujde a sme na začiatku.

som zvedavá čo na to povie MAce, chudák niekde v Taliansku či kej ritke a ona v ich meste. To sakra naserie. Aj keď to len znamená, že sa s ním niekto zahrava?

Ja som zvedavá či medzi nimi bude niečo viac, alebo tam na lásku nebude miesto. JA viem, som hrozná, ale taká som, no.
Emoticon

Aj keď som nepochopila to s Lokim, má v tom prsty alebo nie? On bol jedným z tých čo boli pri stvorení bôžikov bez matky a otca?

Je to taký bordel prisahám, že keď sa toto rozuzlí dám si za pohár vína, aj keď som ho nemala už asi piaty rok. To bude proste treba osláviť.

teším sa na ďalšiu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!