OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 8.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 8.Nikdy nebyť sám

Kapitola 8.

„Musíš vyhrať, stavil som na teba!“

Mace sa usmial tej ľudskej malichernosti. Len obyčajní smrteľníci sa nazdávali, že svet sa prispôsobuje ich osobným želaniam. Stačilo by lusknúť prstami a tok času by sa premenil len preto, lebo si ráno nechali na nočnom stolíku dôležitú zmluvu pre klienta. Tí najmenej významní vždy sami seba presvedčili o vlastnej dôležitosti.

Všetko to bola len ilúzia bezmocných. Ten, čo dostal padáka len kvôli zabudnutým papierom, ešte ten večer dostane výhodnejšiu ponuku od dávneho priateľa. Lenže málokto z nich je dostatočne odvážny na to, aby čelil vlastnému osudu. Takže si ponuku nevypočuje, lebo v tom čase sa bude mŕtvy hojdať na lustri v spálni.

Žiadny osud.

Miesto toho sa snažili zbaviť zodpovednosti. Hádzali ju na všetkých tých, ktorí príliš slabí na odpor. Alebo im na tom nezáležalo, ako to bolo v jeho prípade. Dovolil ostatným, aby si z neho urobili silu dostatočné mocnú na obalamutenie osudu.

Preto stál na jednej strane ringu a oproti nemu poskakoval malý rarach. Bol rovnako škaredý ako bol nízky a krvilačný. Ľudia okolo boli šialení túžbou vidieť ich bojovať. Mace to vnímal ako malú zastávku na ceste k cieľu. K akému, to ešte stále nevedel presne určiť.

Po výlete do Talianska a strete s minulosťou stratil prehľad o tom, kam a prečo vlastne cestuje. Podľa tónu a spôsobu reči okolostojacich, ktorí vyzerali, akoby na seba proste kričali, si vedel predstaviť, kde sa práve teraz nachádza. Nespomínal si, že by ho niečo ťahalo smerom do Nemecka, ale keď už bol tu, možno by mal zotrvať aspoň na večeru. Aj keď by teraz nemusel riešiť osobné spory, keby sa bol venoval vlastným záujmom.

Keby tak neurobil, tú ženu by proste hodili z útesu.

Poďakovala sa mu tým, že ho predala do nelegálnych zápasov.

Naivní ľudia.

Akoby ho dokázali udržať na jedinom mieste, ak by im to sám nedovolil.

Keď začul zaklapnutie dverí na klietke, sám pre seba sa uškrnul. Ľudia a ich exotické spôsoby, ako zapríčiniť niečiu smrť. Nemali ani potuchy o tom, že práve proti sebe postavili dve nesmrteľné bytosti. Zaujímali ich len vlastné peniaze. Na jeho hlave visel lepší kurz, lebo bolo príliš málo pravdepodobné, že vyhrá.

Na sekundu dokonca uvažoval o tom, že sa nechá zmlátiť len preto, aby videl, ako sa zatvária všetci tí, ktorí dúfali v jednoduchí zárobok. No zrazu ho prešli myšlienky na rebéliu. Čím skôr to skončí, tým skôr sa odtiaľ bude môcť dostať.

„Zabi ho!“

„Zlám mu kosti!“

„Pohyb, chcem svoje prachy!“

Rôzne hlasy sa miesili do nezrozumiteľnej masy, len niektoré slová sa dali jasnejšie rozoznať. Pravdou bolo, že jeho by to nedokázalo vyhecovať. Nie ako kedysi, keď mal v hlave ticho. Hoci nikdy v minulosti nevedel presne určiť, aká je jeho úloha, v tej chvíli sa veľmi verne vedel vcítiť do pocitov strateného psa.

Takže melodráma? Vážne? ozval sa bez prípravy v jeho hlave jasný hlas.

Dovtedy bol tichý, ako šepot nejakej šedej eminencie, ktorá riadi všetko z tieňov. Tentoraz sa hlas jasne vynímal nad všetky okolité zvuky a narúšal už tak labilnú koncentráciu.

Ticho zavrčal. Čo chceš tentokrát?

Teraz si ma vážne zranil. Znieš veľmi nevďačne na niekoho, komu robím spoločnosť. Nebyť mňa, dávno by ťa zavreli do blázinca.

Nebyť teraz, nebol by som tu.

Ale bol by si mŕtvy.

Mace neodpovedal priamo. Ten hlas, tá osoba v jeho vnútri, veľmi dobre poznala jeho názor. V najlepších momentoch si želal, aby bol ostal na druhej strane pred bránou očistca, alebo akokoľvek to miesto volajú. Každý človek má pre to iný názov, ale vždy hovoria o tom istom. Hoci by už nikdy nevidel slnko, nepocítil by závan vetra na koži, stále by bol na tom lepšie.

Zachoval by si zdravý rozum.

Ten sa síce niekedy preceňoval, ale nie vždy. Napríklad nie v momente, keď trávil drahocenné sekundy premýšľaním o tom, kto mu stále robil spoločnosť. Tak veľmi sám seba poplietol, až zabudol dávať pozor.

Keď cez jeho hluché premýšľanie prenikol vnútorný hlas varujúci ho pred nebezpečenstvom, bolo už príliš neskoro. Jeho sánku pobozkal prekvapujúco pevný pravý hák. Hlava mu odletela do strany. Mohol by odprisahať, že na niekoľko sekúnd videl obraz neznámeho súhvezdia.

V hlave začul ozvenu tlieskania. Bravó, gratulujem k totálnej neschopnosti.

Sklapni!

Na chvíľu si dokonca začínal myslieť, že ho jeho podvedomie počúvlo. No bol príliš naivný. Niečo také ako ticho pre neho neprichádzalo do úvahy. Ak sa nezblázni, tak bude najšťastnejší muž na svete. Pravdepodobne si to však nikdy neuvedomí. Opäť začínal mal pocit, že stráca kontakt sám so sebou. Akoby trpel epilepsiou a mal časté záchvaty.

V jeho prípade sa to prejavovalo inak. Namiesto toho, aby si nepamätal momenty, keď jeho telo ovládalo to niečo ukryté v jeho hlave, strácal staré spomienky. Odrazu si nevedel vybaviť tvár svojho brata, presný tón svojej matky, keď na neho kričala. Väčšinu času netušil ani len to, kto je jeho otec. Dopekla, on zabúdal aj na to, kým je on sám. Menil sa na bezduchú bábku. Len jedného dňa ten votrelec niečo preženie a on sa z toho stavu už nikdy nebude môcť prebudiť.

Práve teraz sa o niečo podobné snažil ďalší podarený úder jeho súpera.

Ak sa nesústredí, budú ho odtiaľto musieť vyniesť.

A dosť, ja to vyriešim!

S tými slovami zacítil, ako sa jeho končatiny hýbu proti jeho vôli. Nie, že by vyslovene bojoval, len sa skôr nechal dobrovoľne ovládať. Veľmi dobre si uvedomoval, že bez ohľadu na jeho snahu, výsledok bude opäť rovnaký. V duchu premýšľal o tom, čo vlastne robí v Nemecku.

Skenoval vlastné spomienky, ale nerozumel tomu, čo robil. Presúval sa z miesta na miesto a naháňal sa skôr za ničím, než za niekým. Zatiaľ čo jeho vnímajúca časť momentálne zdiskreditovaná hlasom v hlave túžila konečne uzavrieť celý ten nekonečný kruh tým, že by našiel Maarit a požiadal ju o pomoc, jeho silnejšia časť to odmietala. Táto polovica sa zrodila jeho smrťou a mala s jeho schopnosťami celkom iné plány.

Nedokázal však určiť, o čo presne išlo.

Nepotrebuješ to vedieť, uistil ho hlas medzi tým, ako jeho ruky takmer bezducho udierali malého raracha do škaredej tváre. Bolo niečo nedôstojné na tom biť oveľa menšieho a útlejšieho súpera.

Prestávalo mu na tom záležať.

V skutočnosti celý zápas skončil o niekoľko minút neskôr. Keď nad ním prebral nadvládu ten votrelec, všetko sa začalo pohybovať v zrýchlenom zábere. Stačilo niekoľko úderov a jeho súper sa váľal po zemi. Dav sa rozdelil na dve časti. Tá menšia oslavovala jeho víťazstvo a tá druhá sa zmenila na adaptáciu nejakej šialenej kravy.

Musíme ísť.

Mace zažmurkal. Odrazu sa ponáhľaš?

No miesto odpovede len zobral jeho nechránené telo a prinútil ho zamieriť von. Najskôr z ringovej klietky, skrz rozostupujúci sa dav a dlhé chodby na čerstvý vzduch. Mace sa nazdával, že tam sa nakoniec zastaví, ale na jeho počudovanie pokračoval ešte ďalej.

Bol niekde na vidieku, takže sa nemusel obávať hustej premávky. V blízkosti tej obrovskej budovy boli pozostatky lesov, hoci to tam vyzeralo ako po poriadnej búrke. Teda, za predpokladu, že vietor so sebou nosil motorovú pílu.

Čo odo mňa vlastne chceš? Pochybujem, že sa len zabávaš, na to si príliš zaneprázdnený naháňaním sa za niečím, čomu tak úplne nerozumiem.

Nepotrebuješ tomu rozumieť.

Možno nepotrebujem, ale pobav ma.

Na chvíľu zavládlo v jeho mysli úplné ticho. Keby ešte stále samovoľne nekráčal vpred, mal by podozrenie, že vo svojom tele náhle osamel. Ale niečo také na neho nečakalo. Nenasledoval žiadny víťazoslávny pocit z novonadobudnutej slobodnej vôle. Akoby sa mu vlastné telo začalo vysmievať, korunku tomu všetkému nasadil bzukot v ušiach.

Povedzme, že potrebujem tvoju pomoc. Nemám hmotné telo, takže využívam to tvoje. A skôr, ako sa začneš brániť, priznaj si, že je to so mnou zábavnejšie. Nebyť mňa, dávno by si zomrel.

Odfrkol si. Možno si si to neuvedomil, ale ja zomieram. Len tvoja samotná prítomnosť ma pomaličky zabíja.

Bolo divné niečo také prehlásiť, ale uvedomoval si pravdivosť vlastných odvážnych slov. Jeho telo prosperovalo, dostávalo potrebné živiny a ak mu niekto neodtrhne hlavu, bude žiť aj o ďalších niekoľko rokov. No to, že stráca kontakt sám so sebou, znamená niečo iné. Prítomnosť niekoho iného v jeho hlave zapríčiňuje, že jeho osobnosť sa začína vytrácať. Nebude dlho trvať a nakoniec úplne zabudne, kto je Mace.

Je to nevyhnutné riziko, ktoré som sa rozhodol podstúpiť. To prehlásenie akoby predpokladalo, že práve teraz neobýval cudzie telo, ktoré ponúkal ako obetu. Ty svoju úlohu nikdy nepochopíš, takmer si naveky zmizol vo večnosti a to bez toho, aby si čo i len tušil, čo všetko môžeš dosiahnuť. A pritom je svet plný moci, ktorú si nikto neprivlastnil.

Takže o to ti ide? O získanie moci?

Ozvalo sa niečo podobné nesúhlasnému úpeniu. Príliš sa vypytuješ.

Mace zodvihol ruky v nevinnom geste. Keď si uvedomil, že nie je nikto, kto by ho videl, ruky spustil späť k telu. Aj keď netušil, prečo sa namáhal. Práve utekal naprieč zničeným lesom vedený vnútorným hlasom ktorý patril cudzej bytosti obývajúcej jeho telo. Zdvihnuté ruky nemenia nič na tom, že priemerný psychológ by na popísanie jeho stavu nemal dostatočne podrobné tabuľky.

Ty si sa rozhovoril ako prvý.

To aby si si uvedomil, že ja ťa stále sledujem.

Po tom prehlásení Mace zacítil, ako sa snaží jeho jedinečný nezvaný návštevník prebrať nadvládu nad jeho telom úplne. Nebol si istý, prečo by mu v tom mal zabrániť. No jeho posledná poznámka ostala visieť vo vzduchu ako strašidelný výkričník. Pravdepodobne to bola hrozba. Jej hrozivosť sa stále zmenšovala úmerne tomu, ako zabúdal niektoré detaily o svojej rodine.

Keď znovu otvoril oči, zastavil sa.

Nachádzal sa kdesi v starom lese. Stromy boli obrastené machom, aspoň tie, ktoré ešte stále vo vzpriamenej polohe vrhali tieň na jeho divnú existenciu. Tie, ktoré sa váľali po zemi, predstavovali spráchnivené prekážky. Nezáležalo na tom, kde práve teraz bol. Vo svojom vnútri zacítil to nezameniteľné nutkanie opäť sa niekam vydať. Potreboval niekoho nájsť Určite sa to opäť týkalo tej záhadnej Maarit.

Nebola v Taliansku.

Mimovoľne sa ocitol v Nemecku a asi od niekoho dostal pár faciek – to odhadoval na základe tupého búšenia v sánke. Keby si len dokázal vybaviť detaily. Potom by všetko bolo oveľa ľahšie.

Miesto toho pátranie hodil za hlavu.

Potreboval sa dostať niekam na sever. Neoznal názov toho miesta, ale hádal, že tam bude zima a dosť depresívne. Nezáležalo mu na to až tak veľmi, aby sa skutočne zastavil. Neobťažoval sa obzeraním sa cez plece, proste sa premiestnil na miesto, ktoré ho k sebe volalo ako mámenie sirén. Nech však čakal čokoľvek, nebolo to to, čo ho privítalo na druhej strane.

Zimu, ktorú so sebou prinášal ostrý vietor, takmer nevnímal. Miesto toho bol úplne paralyzovaný scénou pred sebou. Kedysi určite honosný dom bol zvalený na jednej hromade, akoby v ňom niečo vybuchlo. Snažil sa vycítiť prítomnosť niektorého smrtonosa, ale keď sa nikto z nich nehlásil, uvedomil si, že na tomto mieste nemali čo robiť.

Okolitý pozemok i samotný dom akoby boli opustené. A predsa tam museli až donedávna bývať ľudia, všade bolo poznať ich prítomnosť. Bahennú zem križovali odtlačky pneumatík. Keď sa prehraboval troskami, nachádzal kusy nábytku. Ani nevedel, čo presne hľadal v sutinách.

V momente, ako sa prvýkrát dotkol kusu odtrhnutej steny, nedokázal sa viac zastaviť. Rukami začal hrabať. Nevnímal vlastnú bolesť, ani to, ako sa mu do prstov zabárajú nielen kusy dreva. Čoskoro mal kožu na končekoch takmer úplne zodretú a nechty odtrhnuté, ale pokračoval ďalej.

Bezhlavo sa snažil dostať stále hlbšie a hlbšie, no netušil, kam presne sa chcel dostať. Vyčerpávalo ho to. Z čela mu stekal pot. Poprehadzované kusy budovy naskladané ledabolo na kope začali opäť klesať k nemu. Ledva sa stačil uhnúť predtým, ako z neho niekoľko tehál zlepených omietkou stihlo urobiť zjazdovku.

Prestával sa snažiť.

Neopováž sa teraz prestať! vyhrážal sa mu hlas v hlave.

Nejasne si vybavoval nejaký druh rozhovoru s niekým, kto znel podobne. Ale všetko bolo prikryté divným závojom. Nemal dostatok sily na to, aby ho zodvihol.

Prečo by som mal pokračovať?

Neočakával, že skutočne príde nejaká odpoveď. No mýlil sa. Pretože toto je tvoj osud.

Chcel sa tým slovám vysmiať. Skutočne to mal v pláne. Niečo také triviálne ako osud skutočne nefungovalo. Alebo snáď áno? Zarazil sa a proste zastavil uprostred pohybu. Mal pocit, akoby k nemu z veľkej diaľky prichádzala divne pokrútená spomienka.

Bol taký prekvapený jej prítomnosťou, až zabudol, že by nemusela patriť jemu. Veď predsa nemohla byť jeho, on nemal súrodencov, s ktorými by mohol viesť dlhé existenčné debaty o tretej ráno nad pohárom páchnuceho alkoholu.

A predsa práve to videl.

On ešte v mladom veku sedel za stolom s niekým oveľa starším. Nevidel mu do tváre, počul len ozvenu mena. Logan. Patrilo tomu druhému, hoci sa k nemu vôbec nehodilo.

„Prečo to robíš, Logan? Vieš, že by si mohol byť kýmkoľvek, kým by si chcel. Lenže ty nechceš, čo?“ Jeho hlas znel ešte detsky naivne napriek tomu, ako múdro sa snažil pôsobiť.

Ten druhý, Logan, sa natiahol a postrapatil mu vlasy. „Raz pochopíš, že povinnosť a osud sa až tak veľmi nelíšia.“

„Hej, ani nad jedným nemáš kontrolu.“

Tie slová mu prostredníctvom ozveny zneli v hlave ešte niekoľko sekúnd. Nemal dôvod myslieť si, že tá bezvýznamná veta dokázala niečo zmeniť, ale opak bol pravdou. Chcel sa zodvihnúť, aby mohol pokračovať. Nakoniec sa mu to predsa len podarilo. S ešte väčšou vervou sa pustil do odsúvania pozostatkov. Keď nakoniec predsa len našiel to, čo hľadal, na chvíľu skamenel.

S trochou fantázie išlo o nejakú bránu. Alebo skôr to, čo z nej ostalo.

Miesto prechodu na druhú stranu na neho čakala len hrejivá prítomnosť neskonale mocnej mágie, ktorá len očakávala, čo by mohla zničiť ďalšie. Netrvalo mu dlho, aby poslúchol naliehanie vo svojej hlave. Sklonil sa nad to svetlomodré svetlo a zhlboka sa nadýchol. Ak by ho niekto videl, myslel by si, že oddychuje po veľmi náročnej práci. V skutočnosti do seba vdychoval všetky neposlušné iskričky. Pálili ho, bodali, no odmietal sa vzdať.

O niekoľko sekúnd bolo po všetkom. Cítil, ako sa svetlo spojuje s jeho temnotou, ako prechádza skrz bunky a mení ich. Tak, ako to dokázala len mágia. No v momente, keď sa ho tá nesmierna moc dotkla, všetko sa zmenilo na dym. Obzeral sa okolo seba a premýšľal, ako sa tam dostal.

Boleli ho ruky i tvár, no nedokázal si vybaviť, prečo to tak bolo. Ostával len otravný hlas niekde v zadnej časti jeho hlavy, ktorý ho súril. Netušil, kam by sa mal ponáhľať. Tie trosky boli opustené. Široko-ďaleko nebolo nikoho, živého či mŕtveho. Len on a paranoja v jeho mysli.

Potom nastúpila potreba zistiť, kam by sa mal vybrať.

Skôr, ako to stihol vyhrabať zo záhybov vlastnej predstavivosti, zacítil za sebou niečiu prítomnosť. Podvedome sa napriamil a veľmi pomaly sa otočil. Pred ním stál muž, ktorý vyzeral, akoby mu práve neskutočne odľahlo. Tomu Mace nerozumel.

Videl ho predsa prvýkrát v živote.

Hoci z nejakého neznámeho dôvodu vedel, že sa ten dotyčný volá Logan.

„Konečne som ťa našiel. Musíš ísť so mnou.“

Príliš veľa bytostí sa rozhodlo, že majú právo rozkazovať mu.

Mal toho všetkého plné zuby.

Takže sa namiesto odpovede prikrčil a skôr, ako si stihol jeho momentálny návštevník odhadnúť jeho činy, sa na neho vrhol. Nevedel, kam mal ísť. Nemal ďalšiu stopu. Takže si svoju frustráciu vybije na ňom.

Skutočne bolo niečo zábavné na tom, že sa nachádzal v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Kapitola 7. ¤ Kapitola 9.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 8.:

5. LiliDarknight webmaster
11.08.2016 [9:06]

LiliDarknightValeriee, veľmi zaujímavý názor, ale nemôžem ti povedať, nakoľko sa zhoduje s pravdou. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

4. Valeriee přispěvatel
10.08.2016 [20:29]

ValerieeŽe by Mace ovládnul ten, který tak touží po Maarit? Mace je celkem v háji, ale na druhou stranu mu Logan, přestože asi dostane pár za uši, může snad pomoct, ne? Dřív než Mace ztratí sám sebe... Emoticon budu se těšit na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
09.08.2016 [23:03]

LiliDarknightBlacky, v istom zmysle máš asi pravdu. V jeho kapitolách sa nedeje niečo typu "išiel tam a tam, urobil to a to", keďže väčšinu času je kapitola z jeho pohľadu písaná z dvoch pohľadov zároveň. On sám si neuvedomuje, čo robí, takže sa to nejako snaží pochopiť, z čoho nakoniec vznikne len zmätok. Emoticon Ja viem, že to asi nestojí za nič, ale sľubujem, že raz to začne dávať zmysel a všetko sa vysvetlí - len ešte nie v tejto kapitole Emoticon Emoticon
Som rada, že aj napriek všeobecne panujúcemu zmätku stále pokračuješ v čítaní. Dúfam, že to nebudeš ľutovať Emoticon

SunShines, v niečom si sa trafila, v budúcej kapitole sa dozvieš, do čoho presne Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

2. Sunshines
09.08.2016 [14:01]

Keď mi toto raz začne dávať zmysel, tak budem veeľmi šťastný človek. Emoticon Kto sa tomu Maceovi hrabe v hlave? Každopádne bordel mu tam narobil riadny. Aj mne.
Logan mu orišiel dať vedieť, že našli Maarit? Či som úplne mimo?
Teším sa na ďalšiu aj na moment, keď už nebudem stratená. Emoticon

1. Blacky
09.08.2016 [10:11]

okej, prešli sme hranicu som stratená k už nikdy nenájdem východ.
Macíka mi je ľúto. Neviem či som to písala. ale byť stratený sám v sebe je sakra deprimujúce, strašidelné a smutné. Ak je čo i len polovica pravdy na tom, že zomiera tak dúfam, že samu podarí dostať zo seba tú pijavičku parazitujúcu, čo najskôr, aj keď , ak ho on drží na žive, tak MAce asi tiež odíde tam, od kiaľ ho Raven vytiahla.

Takže čistý bordel. A to s tým LOganom? čo to bolo?

Vieš, že dokážeš prekvapiť aj vo chvíľach, keď si človek myslí, že už nemôžeš? Uvedomujem si, že sme práve dostali malé čriepky, ale práve nimi si to zamotala ešte viac. lebo človek už od Raven skladá útržky a každá informácia človeka len viac rozhádže.

Ale už viem prečo mi jeho kapitoly prídu iné. Konečne som si túto svoju podivnosť rozlúštila... On je bez deja. Príde mi to, akoby bol v dákej slučke a jeho kapitoly sú len slovami v jeho hlave.
Môže to tak byť?

Teším sa na ďalšiu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!