OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 14.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 14.

Poviedka sa umiestnila na prvom mieste o Naj poviedku mesiaca ledna/januára. Na deň ju umiestňujeme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Šialený génius?

Kapitola 14.

Logan sa veľmi snažil, aby dal Raven presne ten priestor, ktorý potrebovala. Dozvedieť sa, že je niekto adoptovaný, nie je bohvieako veselé. Aj keď ona vyzerala, že ju naštvala len vlastná nevedomosť. Ani v najmenšom to, že s nimi nie je biologicky spriaznená. Raven bola asi zložitejšia, ako si na začiatku myslel.

No nech to bolo akokoľvek, nepriblížil sa k nej.

Vytryskovala z nej ublíženie a hoci jediné, čo jej skutočne mohol ponúknuť bolo objatie, ostával stáť na mieste. Nakoniec sa ukázalo, že na neho tí dvaja celkom zabudli. Až kým sa nezjavil Raven po boku a nezadíval sa na prívesok, ktorý vraj mala pri sebe, keď ju našli. Zodvihol obočie pri tom pohľade.

Nevedel určiť si, presne ten symbol znamenal, ale pamätal si toľko, aby si uvedomil, že je veľmi starý. Runové písmo nepoužíval nikto už dlhé stáročia. Ľudia len radi predstierali, že to používajú ako nejaké znaky, ktoré im mali dodať odvahu, silu, alebo ich mali ochrániť.

Pritom nič nemá takú silu ako skutočná viera. Lebo len keď dôverujete tomu, čo si zavesíte na krk, skutočne to funguje. Nemôžete čakať, že vás kríž zachráni pred upírom, keď nedôverujete jeho potenciálu. A rovnako je to aj pri ostatných.

Logan však mal pocit, že toto nebolo dielo nejakého súčasného človeka. Nebol to prejav revolty moderných názorov, skôr ako prastarý amulet vyhrabaný z hrobky nejakého šamana. Šírili okolo seba aj podobnú silu.

Ale čo by robil na krku malého batoľaťa?

Mal toľko otázok a žiadne odpovede! Keby si aspoň pamätal, čo presne tá runa znamenala, ale aj to bolo zastreté závesom času a vlastnej zábudlivosti. Nepotreboval si niečo také d*ržať v hlave, písmo vymrelo s národom. Lenže Raven nebola stará. Alebo áno? Nepovedala snáď jeho matka, že mala starú dušu? Lenže ako by mohlo prežiť nejaké dieťa, vlastne ktokoľvek, celé stáročia bez toho, aby zostarol čo i len o jediný deň?

Potriasol hlavou.

Potreboval matkinu pomoc, ale pochyboval, že by ju mohol presvedčiť. Dokonca ani prosenie by tentokrát nefungovalo. Bol v tom sám. Sotva mohol čakať, že mu Raven pomôže, keď sama nič nevedela. Mala len nejasné útržky spomienok a podľa toho, ako sa tvárila a správala, usudzoval, že im opäť odmietala uveriť.

Takmer si povzdychol nad jej počínaním, ale nedokázal ju presvedčiť. Miesto toho ju nechal osamote, tak ako o to žiadala. Musí sa porozprávať s matkou a on by im aj ak len zacláňal. Preto sa len rýchlo rozlúčil a odišiel, sprevádzal ho len podozrievavý pohľad Raveninho otca.

Sám pre seba sa usmial. Určite sa snažil hrať na kartu „toto je moje malé dievčatko a ak jej u blížiš, zastrelím ťa“. Bolo to nesmierne neoriginálne, ale veľmi osviežujúce. Už dávno sa nestretol s nijakým otcom, ktorý by tak veľmi chránil svoje dieťa.

Logan okamžite zamieril naspäť domov, ale nepreniesol sa. Nechal si dostatok priestoru na premýšľanie. Z jeho vlastného života sa pomaly ale isto stále neidentifikovateľný zhluk chaosu a bolesti. Niekto im do cesty prihral neznámu bytosť so smrtonosným darom. Nevysvetliteľné vidiny zahrňujúce jeho smrť, ,teraz dokonca aj smrť jeho brata.

Bol zázrak, že to všetko prežil.

Nech na neho zaútočil ktokoľvek, bolo to osobné. Ale koho jeho rodina tak veľmi naštvala, že sa na ňu zameral? No jednako... sa nevedel zbaviť pocitu, že to všetko nejako súvisí. Raven, jeho rodina, Mace. Tie útoky a úmrtia. Všetky tie záhady. Nemal intuíciu ako priemerné ženy, ale inštinkty mu vždy poradili dobre.

Veril im.

Aj preto nakoniec nezamieril za matkou a nepokúsil opäť sa zabiť jej hnevom. Rovno sa premiestnil k posteli svojho odpočívajúceho brata. Našťastie to vyzeralo tak, že tam s ním nikto nebol.

Keď sa pozrel na Macea a všimol si výraz na jeho tvári, ani sa tomu nečudoval. Ako ho poznal, všetkých vyhodil v momente, keď sa zobudil. Neznášal, keď ho niekto obskakoval. Ani vtedy, keď to skutočne potreboval.

Napriek komplikovanej situácii sa usmial. „Je šťastie, že sa útočníkovi nepodarilo vytriasť z teba tvoj nezabudnuteľný šarm.“

Mace jeho humor ani v najmenšom neocenil. „Bol to zasraný bastard! Zaútočil na mňa od chrbta, ten zbabelec. Keby sa mi postavil čelom, tak by som ho zložil.“

„Alebo spoznal,“ dodal potichu Logan. To na chvíľu umlčalo aj jeho brata. Bohužiaľ mu to vy d žalo len pár sekúnd.

„Moje prežitie nebolo v pláne. Som tu len vďaka šťastiu, toľko si viem domyslieť aj sám. Ako si ma našiel?“

Logan len na dve sekundy zvažoval, či mu má povedať celú pravdu, alebo má niečo zamlčať. „Ver tomu alebo nie, ale pomohla mi ťa nájsť žena, ktorú naši rodičia z nejakého neznámeho dôvodu nemajú radi.“

„Tá Raven, čo sa ti tak páči?“ podpichol ho brat nevedomky. „Tá istá, ktorá predpovedala tvoju smrť?“

„A aj tvoju,“ pripomenul mu Logan, hoci to bolo nemiestne. Mace o tom až doteraz nevedel. A podľa jeho výrazu sa mu to veľmi nepozdávalo. „Videla tvoju smrť a nakoniec mi pomohla ťa nájsť. Keby nebolo jej, teraz by si tu nebol. Hoci naša mama má iný názor. Vraj sa jej máme vyhýbať.“ Nemohol sa striasť pocitu, že znie ako malý, usmrkaný fagan.

Mace na chvíľu stíchol. V tých ťaživých okamihoch svojho brata skúmal skutočne nepríjemne vševedúcim pohľadom. Logan nie prvýkrát zapochyboval o latentnosti vlastného brata. Potom to rýchlo zamietol, rovnako ako predtým.

Predsa by mu takto neklamal. Možno by to nepovedal mame a otcovi, ale jemu? Vždy si predsa hovorili všetko. No potom sa mu do mysle vkradla spomienka na ten zápas.

O čom všetkom Mace mlčal?

„Prečo mám pocit, že si sem prišiel kvôli niečomu inému?“ Nič mu nevyčítal, znel len zvedavo. Pravdepodobne sa rozhodol správať blahosklonne, keďže to všetko prežil.

„Chcel som sa ťa spýtať na ten útok. Spoznal si toho, kto ti to u robil?“ spýtal sa, hoci odpoveď mu dal Mace sotva pred niekoľkými minútami.

Pokrčil plecami. „Do tváre som mu nevidel, o to sa ten zbabelec postaral, ale niečo na jeho úderoch bolo známe. Buch-buch, prestávka. Buch, prestávka. Buch-buch, prestávka. Veľmi zaujímavý rytmus. Navyše sa spoliehal len na silu, nie na techniku. Povedal by som, že bol veľmi podobný tomu panákovi, ktorému som dnes nakopal zadok.“ Mace sa pri tej spomienke zasmial. „Ale on to nebol.“

Logan sa zamračil rýchlosti, s ktorou ho brat ako možného páchateľa zavrhol. „Prečo ho tak rýchlo odpisuješ? Zdá sa mi, že je to najpravdepodobnejšia možnosť. Mal motív – chcel sa ti pomstiť za porážku.“ Bol si veľmi istý svojím tvrdením.

Macea to neohúrilo. „Tvoja dedukcia je síce fascinujúca, ale nie je možné, aby to urobil ten istý chlap. Zlomil som mu sánku a tri rebrá, braček. Ten bude najbližšie týždne bojovať maximálne s obedom.“ Loganovi prišlo, že nepochopil vtip, ktorému sa jeho brat smeje.

„Takže inými slovami netušíš, kto to mohol byť?“ Sklamanie sa mu vkradlo do slov.

Tak veľmi dúfal, že nájde čokoľvek, od čoho by sa mohol odraziť. Miesto toho opäť zastal na mieste. Takto sa nikdy nedozvie pravdu. A Ravenina identita ostane neodhalená. Rovnako ako tvár toho, kto im ide po krku.

„Logan, ja som síce bitkár, ale nemám toľko nepriateľov, aby ma chceli zabiť. Skôr by som sa spýtal mamičky, koho naštvala naposledy.“

Tie slová ho zarazili. Vôbec mu to nezišlo za um. „Prečo by útočili na teba?“ No už predtým, ako vôbec otázku dopovedal, odpoveď poznal.

Mace ho počastoval zamračeným pohľadom. „Pretože som latentný, ty somár. Ak by so sa chcel pomstiť nesmrteľnej bytosti, určite by som sa zameral na bezmocného potomka bez schopností.“ Keď sa mu do slov vkradla trpkosť, oľutoval, že sa vôbec začal pýtať.

Lenže za kým mal ísť?

Bol si taký istý, že mu brat naznačí aspoň niečo. Dúfal, že sa vyhne matke aspoň na niekoľko nasledujúcich hodín. Prednášku o bezpečnosti nepotreboval. Očividne sa jej teraz už nevyhne. Ešte mu ostávalo preskúmať miesto, kde Macea našli, ale od toho si nič nesľuboval.

„Ďakujem,“ povedal Logan a otočil sa na päte. No predtým,, ako stihol odísť z miestnosti, mu napadlo čosi celkom iné. „Vlastne som sa chcel spýtať ešte niečo,“ prehovoril rýchlo a opäť sa zadíval na brata. „Ty poznáš staré runy?“

Učili sa ich síce obaja, ale bol to práve Mace, ktorý si také veci pamätal oveľa lepšie. Logan ich často zabúdal, pretože mu pripadali absolútne nepodstatné. Veď aj tak už niekoľko desiatok rokov používal výlučne angličtinu. Po migrácii členov starých panteónov sa každý snažil zabudnúť na minulosť. Vylúčiť materský jazyk z používania bol prvý krok k umŕtveniu clivoty.

„Tie severské čarbanice? Iste, prečo?“

Logan zodvihol obočie, ale tú skrytú urážku ignoroval. „Vedel by si určiť význam jednej určitej?“

„Teoreticky.“ Mace to zavŕšil nonšalantným pokrčením pliec.

„Teoreticky? Myslel som, že si niečo ako génius našej rodiny,“ rozčertil sa Logan.

Zodvihol ruky v obrannom geste. „Tak počkaj, ty fúria. Ja som nepovedal, že to neviem. Runy sú veľmi zložité. Existuje veľa podôb a veľa významov, ktoré závisia od toho, či stoja osamote, alebo sú použité ako písmeno nejakého slova. Takisto záleží, v čom sú vyryté. A odkiaľ pochádzajú.“

Logan si urobil mentálnu poznámku, aby sa svojho brata nikdy nepýtal n nič bez toho, aby sa dostatočne pripravil. „Ak by som ti doniesol predmet, na ktorom je tá runa nakreslená?“

„Potom ti budem vedieť podať najpresnejšie informácie,“ prikývol Mace.

Prikývol na znak vďaky a opäť sa vybral k dverám. Zastavil sotva na pár sekúnd. „Som rád, že si to prežil, Mace.“ Dovolil obavám i radosti, aby sa otlačili do jeho slov. Nevedel si predstaviť, čo by robil, ak by záchranná misia nedopadla dobre.

Mace sa zasmial. „Ver mi, braček, nikdy som nebol vďačnejší na matkine pokrytectvo. Keby ho nebolo, teraz by som sa rozkladal v nejakom kanáli. A ja červov neznášam.“

Jeho slovám sa nemohol neusmiať, no vzápätí opäť zvážnel. Tá situácia bola až podozrivo vážna, jasné, počas dlhých rokov sa museli vyrovnať so všeličím, ale toto bolo zatiaľ najdramatickejšie. Ešte nikdy nikomu z nich skutočne nešlo o život. Alebo možno aj išlo, no nikdy sa o tom nedozvedeli.

Bohvie, ako by to bolo, keby už vtedy poznal Raven s jej záhadnými schopnosťami. Čím viac o nej premýšľal, tým viac si bol istý, že presne vedel, aká bytosť bola. Ale hoci mal to slovo na jazyku, nedokázal ho vysloviť.

V mysli ho mátala presne nešpecifikovaná predstava, ktorá sa vlastne ani nedala polapiť. Akoby si niekto z jeho mysle spravil detské ihrisko a nacvičoval na ňom rôzne kúzla. Inak si nevedel vysvetliť to, čo sa s ním dialo.

Začalo mu tepať v spánkoch.

Akoby sa k nemu dral niečo dávno zabudnuté. Snáď malé dievčatko, ktoré sa smialo. Hrali sa v snehu. Stavali snehuliaka. Alebo sa o to pokúšali, ale stále im padal. Potom to dievča žmurklo a všetky gule sa poskladali na kopu. Ten vyškerený úsmev... potriasol hlavou.

Zodvihol sa mu žalúdok a hrozilo, že jeho obsahom pokrstí naleštenú podlahu v chodbe. Kde sa vzala tá zimná krajina a malé dievčatko s nákazlivým úsmevom? Poznal ju, hral sa s ňou a smial, no predsa netušil, ako sa volá alebo čokoľvek iné.

Jej identita bola ukrytá v tieni. V tom istom, ktorý sa práve pokúšal o jeho vedomie. Časť jeho minulosti, o ktorej nič nevedel. Mors tua vita mea... Niekto tú latinskú vetu povedal. Tvoja smrť je môj život. Lenže kto sa mu vyhrážal a prečo? Jeho začínajúcu migrénu ešte zhoršovala ozvena matkinho kriku.

Zachvel sa a prinútil sa všetko zatlačiť do úzadia. Ak by v tom všetkom pokračoval, ani v najmenšom by to nedopadlo dobre. Trvalo mu však niekoľko minút, kým sa oklepal natoľko, aby bol vôbec schopný vnímať svoje okolie.

Stále sa nedokázal zbaviť tej predstavy, snáď vlastnej spomienky. Poznal niekedy niekoho, kto hovoril latinsky? No ako sa poznal, možno tá veta nemala nič spoločné s tým snehuliakom.

Ostré bodnutie v mysli mu pripomenulo, že by sa na to mal vykašlať. A keď si uvedomil, že vo svojej spomienkovej slepote zašiel až na druhý koniec sídla pred dvere do pracovne vlastnej matky, len ho to utvrdilo v presvedčení hľadať ďalej.

Nie vo vlastnej mysli, ale na miestach, ktoré mu boli viac dostupné. Napríklad tá opustená budova, v ktorej takmer zabili jeho brata. Navyše sa Macea mohol čokoľvek spýtať bez toho, aby sa musel strachovať, že sa o tom Hel dozvie.

Knižnicu okamžite vyškrtol zo zoznamu možností. Tie knihy, ktoré by najviac potreboval, má aj tak jeho matka pod zámkom. Mala príliš veľa tajností na to, aby ich dokázala odhaliť vlastnému synovi. Bez ohľadu na to, že by to dokázalo niekomu zachrániť život.

S pokrútením hlavy sa teda premiestnil na miesto činu, kde predtým našli ležať v kaluži krvi niečo, čo vzdialene pripomínalo Macea. Okrem tej zaschnutej krvi ho prekvapilo niečo iné. Takmer spadol na hlavu otrhanému starcovi s pološialeným pohľadom. Dúfal, že je dostatočne výstredný na to, aby mu nikto neveril, že sa len tak objavil zo vzduchu.

Nemal náladu niekomu sa hrabať v hlave.

Lenže vtedy prišlo ďalšie prekvapenie. „Už som rozmýšľal, keby sa sem niekto z vás vráti. Brat je v poriadku?“

Logan zažmurkal. Raz. Dvakrát. Dokonca si pretrel oči. Ale ten chlapík tam stále stál a vyškieral sa takmer bezzubým úsmevom niekoho, kto na raňajky zjedol všetku múdrosť sveta. A nehanbil sa to verejne priznať.

„No tak! Čo bude?“ vyzval ho stále napol trpezlivo.

Zhlboka sa nadýchol. „Je v poriadku.“

No starca to očividne neuspokojilo. Rozhodil rukami. „To som vedel aj bez teba, ty chytrák.“

„Tak prečo si sa pýtal?“ Logan bol v rozpakoch.

Niečo mu hovorilo, že by mal toho šialenca nechať jeho tieňom a potkanom, ale na druhej strane... sa okolo neho niečo vznášalo. Sladké a lahodné ako vôňa škorice, ale keď sa toho chcel dotknúť, či už mysľou alebo rukou, poštípalo ho to. Takmer ako agresívna osa.

Očividne mu preskakovalo. Asi sa na neho prenieslo niečo z psychických problémov toho chlapíka. Alebo mu to poslala poštou Raven, ako formu prejavu vďaky.

„Kto vôbec si?“ spýtal sa, keď nastalo desivé ticho.

Starec pokrčil ramenami. Napriek svojmu zúboženému zovňajšku pôsobil ako vitálny človek. „Čo ma po tom. Mená nie sú dôležité. Tie si nikto nepamätá. Poviem meno, mávnu rukou a odídu. A pritom je toľko vecí, čo by som ti mohol povedať! Im všetkým! O svete, o ich duši, o ich osude... nie, nie, starcov nikto nepočúva.“ Ten človek nebol len mierne výstredný, on bol úplne vyšinutý.

Snažil sa od neho vzdialiť. Bohužiaľ mu to nevyšlo. „Aj ty si ako oni. To je zlé, zlé. Kde je to dievča? To dievča!“ rozkrikoval sa rozhadzoval rukami, akoby chcel niekoho udrieť.

„Aké dievča?“ Logan sa zamračil. Chcel odtiaľ čo najskôr vypadnúť, ale jedna jeho časť bola zvrátene fascinovaná tým, čo sa dialo.

„To temné. Stará duša, mladé telo. Tvoja matka ju nemá rada! Pche, vždy bola hlúpa. Slepá, zaslepená mocou! Hovoril som jej, že sa to stane. Ale nie, starcov nikto nepočúva. Ani mladíkov. Všetci sú hluchí! Prídu, chcú vedieť, čo ten starec vidí! A potom ujdú, lebo sa im to nepáči. Pokrytci! Zbabelci!“ S každým slovom kričal čoraz hlasnejšie.

Keby boli niekde v obývanej časti mesta, isto by na seba upútal pozornosť. Takto? V tejto situácii ho Logan nechal rozčuľovať. Ľudia v hneve hovorili zvláštne veci. Ako tento starec. Bol šialený, o tom nebolo pochýb, ale tiež bol nadaný.

Z jeho bľabotu pochopil dve veci – bol nesmierne starý a bol takisto mocný. Jeho oči videli hrôzy tohto sveta, možno jeho stvorenie. No boli to jeho schopnosti, ktoré z neho robili výnimočnú bytosť.

Ľudia si radi nahovárali, že moc spočíva v peniazoch. Nevideli si ďalej od nosa a predstierali, že sú vrcholom diela Matky prírody. Ako veľmi sa mýlili! Na svete boli osoby, ktoré mali zvláštne nadania. Buď si ich niečím zaslúžili, alebo boli dedičstvom po dávnych predkoch z čias, keď fae voľne zaútočili na ľudí a začali z nich robiť svojich druhov a svoje družky. Niekedy proti ich vôli.

Tento človek pred ním však bol ešte výnimočnejší než ostatní. Pravdepodobne predpovedal budúcnosť. Videl obrovské zmeny, dokázal by zastaviť katastrofy. Lenže bol bezdomovec, smrdel a správal sa ako šialenec. Takže ho nikto nepočúval.

Ešte existovala možnosť, že to bol génius, ktorý zaútočil na jeho brata a teraz tu hral toto divadlo, ale inštinkt ho nevaroval. Prinajhoršom si niekto z jeho príbuzných bude musieť prísť po jeho mŕtve telo. Alebo sa pridá k Bludičkám v Raveninom okolí.

„Už si na to prišiel, čo? Myslíš si, aký si múdry. Lepší ako ostatní. Aj tak si len bábka. Bábka riadená rukami toho, kto príde zabíjať. Už to začalo.“

To ho zaujalo ešte viac. Zabudol na vyšetrovanie útoku na Macea. „Čo začalo?“

„No koniec, ty hlupák! Nevidíš to? Jasné, že nie! Napriek všetkému si rovnako slepý ako ostatní. To dievča je kľúč! Prečo myslíš, že ju chceli zabiť? Náhodou sa ale dostala sem. Ty si poznal jej sestru. Tú skutočnú, nie tú ľudskú! Ale pamäť je ako sito. Zabúda na bolesť.“

Logana premklo zlé tušenia. Telo ju horelo túžbou niečo urobiť. Napríklad zatriasť tým starým šialencom, aby mu konečne povedal niečo, čo by aj dávalo zmysel.

„Kľúčom k čomu?“ pobádal ho, aby pokračoval.

On však začal krútiť hlavou a na chvíľu to vyzeralo, že už nič nepovie. „Ku všetkému! K záchrane i ku koncu! Záleží na tom, pre čo sa rozhodne.“

„To je... proroctvo?“ Logan ich neznášal. Neveril totiž, že niečo také trápne ako napísané alebo vypovedané riadky nejakého dávneho mága môžu predurčiť niečí osud. Boli to všetko hlúposti.

Len ničili život.

Starec krútil hlavou. „Proroctvo? Kdeže! Také hlúposti nie sú. Určujú smer, nehovoria o ceste. Ale predtuchy! Tie hovoria o osude! A ten tvoj je čierny, čierny ako smrť! Rovnako ako jej. Ale je aj biely. Tvoja matka to ale nechce vidieť.“ Zasmial sa. „To dievča pozorujú, strážia. Keď prehovorí, zabijú ju. Sú s ňou všade! Dokonca si ich videl. No prehliadol. Zabijú ju. Alebo možno nie. Možno ju zachránia. Alebo zabijú. No nikto nepočúva. Starcov nikto nepočúva!“

Tou poslednou vetou sa jeho reč zmenila na nerozoznateľné bľabotanie. No nech by aj vykrikoval výherné čísla športky, Logan by to nebol schopný vnímať.

Netušil, čo sa vlastne dozvedel. Hučalo mu v hlave. Prišiel sem po odpovede, ale tie, ktoré dostal, mu aj tak nepomohli. Vedel, že Raven má niečo urobiť. Nejaký tajný osud, ktorý na ňu čakal.. Stačilo sa len natiahnuť a prijať ho. Prijať to, kým je.

Ale z nejakého dôvodu to stále odmietala. Vlastne tomu ani neverila. Jeho matka tomu tiež nepomáhala. Zaškrípal zubami. Keby len otvorila ústa a konečne niečo povedala! Všetkým im mohlo hroziť nebezpečenstvo.

Hlavne Raven.

Potriasol hlavou. Pripisoval príliš veľkú váhu slovám toho šialenca. Veď aj teraz potvrdil svoju chorobomyseľnosť tým, ako utiekol do tieňa a smial sa pri tom. Z toho zvuku sa Loganovi zježili vlasy na zátylku. Mal by sa aspoň pokúsiť zistiť, či je na tom aspoň kúsok pravdy.

Pripraví ho to o čas, ale možno to uľaví jeho svedomiu.

Lenže... čo ak toto všetko bola len maškaráda? Cielený spôsob, ako odpútať jeho pozornosť.

Ale od čoho?

Kapitola 13. ¦¦ Kapitola 15.


Veľmi pekne ďakujem za krásne umiestnenie v Naj poviedke. Táto kapitole je pre všetkýcýh verných čitateľov, či už komentujú alebo nie. Ďakujem za podporu a dúfam, že Vás príbeh zatiaľ nesklamal.

Vaša dojatá Lili ;) :-*



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 14.:

4. LiliDarknight webmaster
01.02.2016 [23:17]

LiliDarknightValeriee, ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon Tie tajomstvá sa budu pomaly odhaľovať, ale asi skutočne dosť pomaly (natoľko sa už poznám) Emoticon

3. Valeriee přispěvatel
01.02.2016 [20:51]

ValerieeRaven je čím dál záhadnější Emoticon už si přeju, aby se o pomalu začalo odhalovat, jsem krapet netrpělivá Emoticon Bezdomovec toho hodně ví, Logan by se ho měl víc ptát a držet Emoticon děkuju ti za kapču a budu se těšit na další. Je to fakt dobrý Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
31.01.2016 [22:28]

LiliDarknightBlacky, to ja ďakujem za podporu vám, bez vás všetkých by som sa do tej "tabuľky" vôbec nedostala. Emoticon
Vieš, som rada, že nemáš žiadne teórie. To znamená, že sa mi podarilo všeličo zakamuflovať aj pred tebou a to je už čo povedať, ty ma vždy prekukneš. Emoticon
Takisto ďakujem za komentár. Emoticon

P. S.: Neboj sa, Mace sa tam ešte bude vyskytovať. Dosť často. Je proste priebojný, napchal sa mi tam... Emoticon Emoticon Emoticon

1. Blacky
31.01.2016 [20:07]

V prvom rade ti chcem pogratulovať. Som za teba skutočne šťastná. Emoticon

Táto kapitola bola zasa raz dych vyrážajúca. Plna napätia aj keď sa v nej nebojovalo, no človek v nej dostal odpovede a vzápätí si mu vzala vietor z plachiet.

myslím, že ten chlap nebol blázon a LOgan to vie, len sa sám bál toho čo to všetko znamená a bolo jednoduchšie seba samého klamať.

Z prvu som myslela, že to bola Raven, to malé dievča, ale zrejme to bola jej sestra. Mám teóriu, že by mohla byť maldšia ako RAven, možno bezpečne zázračná a tak ju nemuseli odstrániť, respektíve skryť pred zrakom ľudí.

Som neskutočne zvedavá na kapitolu, kde nám Mace povie čo to je zač ten prívesok. Och a ja som sa ti do neho tak trošku zaláskovala. znesiem jeho humoru a jeho osobnosti viac. neboj sa ho sem tlačiť Emoticon

No neviem čo viac. som ako guma v trenclácha toto dielo si skutočne zaslúži prvé miesto, lebo všetky od teba sú famózne, ale toto je mega. človek nemá potuchy čo by sa mohlo diať a to som majster teórií Emoticon a skutočne milujem, že neviem a nemám ani potuchy. Emoticon

Ak raz vydáš knihu budem prvá v rade na podpis aj keby som mala do tvojho mesta vziať obe deti na ramenách. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!