OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 27.

17.04.2016 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1239×

Kapitola 27.

Pokračovali v ceste. Napriek tomu, ako Raven túžila po rozhovore, nakoniec vpadli do celkom príjemného ticha. Stúpanie na vrchol bolo dosť únavné aj bez toho, aby sa zastavovali. Navyše sa zdalo, že ich prízrak nechali na pokoji.

Hoci Raven vyzerala, že za každým stromom vidí ducha.

Logan potriasol hlavou. Tak veľmi by jej nejako pomohol, ale bez ohľadu na to, ako blízko jej bol, či ju držal za ruku alebo kráčal pomaly za ňou, nepomáhalo to. Niečo na tomto mieste ju strašilo. Mal by jej navrhnúť, aby čo najskôr odišli. Bohužiaľ, neposlúchla by ho. Odhodlanie poznať pravdu ju poháňalo vpred. Prejavil by sa ako pokrytec, ak by tvrdil, že tam neostával aj zo sebeckých dôvodov.

A určite sa neprechádzal lesom len kvôli tomu, že Raven nedokázal nič odmietnuť.

Hoci to bola pravda.

Stačilo, aby sa spýtala a hneď by všetko splnil. Došľaka, ak by chcela, behal by za ňou ako poslušný psík čakajúci na pohladenie. A to bolo proste patetické. Ale bez ohľadu na vlastné pochybnosti s tým nemohol nič urobiť.

Od momentu, keď ochutnal jej pery, neexistovala cesta späť. Vlastne únikový chodníček spáli dávno predtým, než ju pobozkal. Odvtedy sa len zvýšila naliehavosť, proti ktorej musel bojovať. Raven mu nijako nepomáhala.

Stačilo si len spomenúť, ako sa toto ráno zobudili, a telo mal v ohni. Nečakané teplo prerušilo nejaký šialený sen o zemetrasení. Nazdával sa, že už vyšlo slnko, čo by znamenalo, že sa priblížili svojmu cieľu. Ale miesto toho zistil, že sa k nemu tisla Raven, akoby mala byť jeho druhou kožou.

To, že to urobila podvedome, ho vzrušilo ešte viac.

Keď sa prebrala, zmenila názor a odvtedy sa od neho držala stranou.

Doháňalo ho to k šialenstvu.

Ale nie viac ako ten prekliaty les.

„Už tam budeme?“

To, že Raven zrazu prehovorila, ho prekvapilo. Až tak veľmi, že to pripisoval svojej divokej fantázii. Tak veľmi túžil počuť jej hlas, až mu tento divný len splnil prianie. No keď zachytil jej pohľad plný očakávania, pochopil, že nešlo o fatamorgánu.

Naprázdno prehltol. Jeho toto miesto ovplyvňovalo iným spôsobom ako Raven. Ale ušetrený nebol. To ani zďaleka, aj keď by si rád nahovoril niečo iné. Matka ho vždy varovala pred skrytými hrozbami. Podcenil situáciu.

Potriasol hlavou. „Na tomto mieste je čas trochu skreslený, ale povedal by som, že čoskoro dorazíme na miesto.“

Čo bola nehorázna lož. Už dávno stratil prehľad o dĺžke ich cesty. Vedel len, že idú správnym smerom. Ako dieťa Ásgardu mal spojenie so svojim rodiskom. Ako slabý ťah vzdialeného magnetu a čím viac sa približovali, tým rýchlejšie túžil ísť. Amerika bola skvelým miestom, ale staré panteóny boli ich skutočným domovom.

Na čom im je bezpečné miesto na spanie, keď ich domov leží pochovaný v prachu? Nahlas by to nikdy nepriznal a určite nie pred svojou rodinou. Na čo ešte viac prehlbovať ich muky. Na čo niekomu pripomínať krásu a slávu miesta, ktoré nikdy viac neuvidia.

To, že Raven za stavila, si uvedomil až o niekoľko minút neskôr.

Otočil sa a poplašene ju kontroloval.

Keď zistil, že je v poriadku, nonšalantne zodvihol obočie.

„Stalo sa niečo?“

Neodpovedala, ani ho nepustila, že si nemá robiť starosti. Len tam stála a divne vraštila čelo. Pomaly sa k nej vybral. Čím bol bližšie, tým viac sa triasla. Akoby dostala zimnicu, ale niečo mu hovorilo, že to také jednoduché nebude. Dostal sa k nej včas, aby ju stačil zachytiť, keď sa jej roztriasli aj kolená a hrozili, že ju neudržia.

Opatrne jej pomohol posadiť sa.

Pohľad mala rozostrený, zreničky neprirodzene stiahnuté. Akoby bola mačka, ktorá sa pozrela do svetla. Potriasol pri tom pohľade hlavou. Vzápätí všetko zmizlo. Pravdepodobne si to len predstavil.

„Si unavená?“ spýtal sa jej opatrne. Už trikrát ho dnes takmer poslala do čerta, keď trvala na tom, aby si oddýchli. Napriek jeho úmyslom vždy pokračovali ďalej. Toto je výsledok.

Pery stiahol do pevnej linky. Prečo len musí byť taká tvrdohlavá?

„Bolí ma hlava.“ Hlas mala tichý a pohľadom slepo blúdila okolo seba.

Súcitne sa na ňu pozrel.

„Akoby mi v lebke niekto rúbal stromy,“ dodal sova znateľným šepotom.

Pohladil ju po krátkych vlasoch. „Za to môže toto miesto.“

Ticho zasyčala. „Nevyzeráš, že by si mal rovnaké problémy,“ obvinila ho hnevlivo.

„Ja som v Ásgarde... strávil nejaký čas ako dieťa. Bol to krátky čas, ale stihol som si zvyknúť na tú ťaživú mágiu, ktorá nepripravených strhávala na kolená. Pravdepodobne niečo z nej ešte stále pretrvalo a rozhodlo sa potrápiť ťa.“

„Rozhodlo sa? Je to len nejaké šialené kúzlo!“

Reagovala ako každý, kto o tom počul. Pravdepodobne príznaky začínajú odznievať.

„Je to vedomie Ásgardu, niečo ako bytosť, ktorá toto miesto reprezentuje. Nie je skutočná, v podstate ide len o zhluk silnej mágie. Tá zabezpečuje, že sa na toto miesto dostanú len tí, ktorí sú toho hodní.“

Zamračila sa na neho. „To si mi nemohol povedať skôr?“

„Nenapadlo mi, že by sa niečo z nej zachovalo. Pravdepodobne ani neexistuje. Toto miesto je plné nástrah. Toto bude len jedna z nich.“

„Zvláštne, že nejako zabúdaš na to, že by si mi aspoň niečo z toho spomenul.“

Teraz sa už na neho hnevala. Dokonca nevyzerala, že by ju bolesť hlavy nejako trápila. Pravdepodobne odznela rovnako rýchlo ako prišla. Hoci navonok sa snažil pôsobiť, že to nič neznamenalo, vnútorne si tým taký istý nebol.

Bol dôvod, prečo na toto miesto nikto nechodil. Potom, ako bolo zničené, nikto nevedel presne určiť, čo všetko tu prežilo a čo zaniklo. A čo tu vlastne ostalo. S božskou mágiou sa nechcel nikto zahrávať. Je dosť pravdepodobné, že oni dvaja tu boli medzi prvými.

„Na svoju obranu môžem povedať jedine to, že toto miesto vyzerá úplne inak, než ako si ho pamätám.“

Podľa jej výrazu to ani v najmenšom nezmiernilo jej oprávnené rozčúlenie.

„Radšej poďme, skôr, ako na nás zaútočí niečo, o čom si mi zabudol povedať.“

Keď sa bez jeho pomoci postavila na nohy a nezakolísala pri tom ani jediný raz, úľavne si vydýchol. Samozrejme tak, aby ho nevidela. To, že vedel teoreticky predpovedať, ako skončí nejaká ďalšia skúška neznamenalo, že sa o ňu nebál. Ale radšej sa sám zmárni, akoby mal dať najavo tento strach. Takže sa prinútil do úsmevu, hoci najradšej by kričal do lesa, aby ich nechal na pokoji. Tak veľmi zúfalý bol.

„Už sme blízko,“ povedal potichu. „Inak by na teba nedopadla mágia Ásgardu.“

„No tak sa pohnime skôr, ako sa nás pokúsi zabiť niečo viac fyzické,“ pritakala rýchlo, ale vyzerala, akoby jej niečo ťažké padlo z pliec.

Opäť vykročil, ale s tým rozdielom, že Raven tentokrát kráčala po jeho boku. Ak si doteraz myslel, že ho jej prítomnosť doženie do šialenstva, nebolo to nič oproti tomu, ako sa cítil teraz.

Čím bližšie mu bola, tým búrlivejšie sa mu varila krv v žilách. Tým viac času venoval vymýšľaním spôsobov, ako sa k nej dostať ešte bližšie. Asi by si mal zmeniť stredné meno na zúfalstvo. Raven nevyzerala, že by to vnímala rovnako. Najskôr videla len ich vzdialený cieľ.

Ale vážne, ako dlho môže trvať prechod lesom do prekliatej zrúcaniny.

Akoby v reakcii na jeho zúfalé myšlienky sa odrazu stromy začali rozostupovať. Nie doslovne, skôr porast začal pomaly rednúť a zoskupovať sa tak, aby odhalil širokú udupanú cestu. Nebola viac ako lesný chodníček, ale znamenalo to, že postupujú správnym smerom.

Nie je to tak, že by sa dostali kdekoľvek inde. Ásgard bol zo všetkých strán obkolesený rovnako širokou lesnou oblasťou a nech ste sa vybrali ktorýmkoľvek smerom, mohli ste prísť len na jedno miesto.

Vnútorne cítil, akoby z neho niečo opadlo. Cítil sa ako stratený syn, ktorý konečne našiel silu vrátiť sa domov, pretože mu to vo svete nevyšlo. Netušil, ako veľmi žialil za Ásgardom, až kým neprešiel tých niekoľko krokov po takmer zabudnutej ceste a nezbadal prvé náznaky budov. Potom jeho srdce zaplavil smútok.

Ľudia, ktorí zaútočili na jeho domov, búrali a ničili všetko bez rozdielu. Zbrojnica našla rovnaký osud ako obilná sýpka. Nezaujímalo ich dokonca ani to, že toto miesto neobývali len bohovia. No aj keby to vedeli, sotva by ich to zastavilo. Možno by boli ešte krvilačnejší a nezachránilo by sa ani tých pár osôb, ktoré to nakoniec dokázali.

Akoby sa prechádzali po cintoríne.

Po chrbte mu behal mráz.

„Toto miesto je desivé,“ povedala Raven v ozvene na jeho myšlienky.

„Poďme, už to nie je ďaleko.“ Tentokrát nehovoril len tak do vetra. Skutočne mali cieľ cesty na dosah, ale nenapĺňalo ho to radosťou. To by sa stalo jedine vtedy, keď na tomto mieste prekypoval život ako kedysi.

Keď prišli k obrovskému schodisku, len pokračovali ďalej. Niektoré schody boli zničené a často museli preskakovať vypadnuté kusy obrúseného kameňa, ale napredovali celkom statočne. Do uší mu prenikala radostná symfónia vody padajúcej z vysokej skaly.

Vysoké stĺpy držali pokope zvyšky cestičky, ale sochy boli úplne zničené. Logan mal pocit, akoby mal tým vandalom ešte ďakovať. Veď to bola ich snaha dostať sa odtiaľto, ktorá spôsobila, že Ásgard vôbec ešte stojí. Hoci pripomínal skôr ruiny.

Čím vyššie boli, tým vyššie klenby sa okolo nich rozprestierali. Divoké kríky sa zmenili na ovocné stromy a nádherné kvetiny, ktoré takmer nežne dokonávali skazu tohto miesta. Nakoniec ich privítal pohľad na prvé budovy s obrovskými kupolami namiesto striech blyštiacimi sa zlatým leskom.

Ak by pokračovali ešte vyššie, privítala by ich sieň bohov, ale tam by nevstúpil ani keby mu platili. S bohmi si nikto nezačínal za života, ako by sa správali po smrti sa neodvažoval hádať.

Potichu prechádzali z jedného príbytku do druhého, každý zničený o niečo viac ako ten predošlý. Žalúdok mal stiahnutý do sotva únosnej medze, ale nemohol s tým nič urobiť. Cítil úzkosť akoby v odkaze hrôz, ktoré sa tu odohrali.

„Je to zvláštne,“ povedala Raven, keď sa vo svojom výskume nebezpečne priblížili vrcholu hory.

Práve sa nachádzali v niečom, čo kedysi vyzeralo ako obrovská spálňa. Z postele toho veľa neostalo, ale spolu s ostatnými kusmi rozbitého nábytku dávala istú predstavu o tom, aká veľkolepá miestnosť to kedysi bola.

Odkašlal si. „Čo je zvláštne?“

Akoby neveriacky pokrútila hlavou. „Nikdy som tu nebola, ale predsa viem, že tá rozbitá posteľ stále v tamtom rohu,“ ukázala na miesto, kde sa povaľoval už len prach, „a jedna z nôh na nej bola z iného dreva, lebo tá pôvodná sa zlomila. Ako je možné, že viem, na ktorom mieste bol stolík a aký ornament mala na sebe nakreslená misa, v ktorej si umývala tvár zlatovlasá žena.“

V jej hlase nezaznievala otázka. Ona si bola istá tým, čo hovorila.

Skôr, ako stihol niečo povedať, sklonila sa k niečomu na zemi. Najskôr si myslel, že je to len kus nejakého nábytku, ale keď sa zodvihla, všimol si drevený rám. Bol to obraz, alebo skôr to, čo z neho ostalo. Tváre bolo veľmi ťažké rozoznať, ale išlo o nejaký pár.

„Ona mala ten najčarovnejší smiech a on ho rád počúval. Preto ju rozosmieval...“ Keď sa na neho zadívala, v očiach mala zúfalstvo. „Prečo to viem? Prečo?!“

Podišiel k nej a položil jej dlaň na zápästie. „Raven, si si istá, že si tu nikdy nebola?“

„Viem, že pred niekoľkými minútami som nevedela o ničom z toho, čo som ti povedala.“

Logan sa poobzerala, ale nie kvôli tomu, aby si prezrel ich okolie. V skutočnosti sa snažil premýšľať. Raven vlastne nevedela, aké má schopnosti, čo ak...

„Čo ak len vnímaš spomienky niekoho iného?“ Keď chcela prevrátiť očami a odbiť ho, zastavil ju zodvihnutím ruky. „Na chvíľu o tom premýšľaj, Raven. Neviem, odkiaľ presne pochádzaš a aké más schopnosti. Čo ak nejakým spôsobom dokážeš vnímať spomienky tých, čo tu zomreli? Ja napríklad cítim ich smrť, viem ti povedať, ako kto zomrel, či ho prebodli mečom alebo sa neskôr obesil, keď našiel svoju rodinu zmasakrovanú.“ To sa tu skutočne stalo, takže si nevymýšľal. Zo všetkých spôsobov smrti bývalých obyvateľov tohto miesta sa mu zdvíhal žalúdok.

Raven po chvíli pokrútila hlavou. „Rada by som tomu verila, ale Logan...“ Naprázdno prehltla. „Ja som to videla a neboli to spomienky niekoho iného. Ja som to videla na vlastné oči.“

Podišiel k nej a pohladil ju po tvári, cítil, že potrebuje útechu. A takisto sa mu zdalo, akoby jej pokožka horela. Keby to bolo možné, povedal by, že má zvýšenú teplotu.

„Určite si tu nikdy nebola?“

Potriasla hlavou. „Nie, nikdy.“

„Ani si sa tu nenarodila?“

Tentokrát na neho otvorene vypleštila oči. „To nie je možné, ja som sa narodila v nejakej zasneženej dedine niekde v Škandinávii. A potom ma začarovali a objavila som sa ako batoľa v americkom parku.“ Z hlasu sa je nepodarilo celkom odstrániť horkosť.

„Vieš o tom, že Ásgard je v podstate v Škandinávii?“ Ale len v podstate, keďže bol v inej dimenzii, pretože Škandinávci o tomto mieste nevedeli. A pritom stálo uprostred ich dvorčeka.

„To, čo naznačuješ, je šialené. Ja som sa narodila v polorozpadnutej chatrči!“ Len Raven by sa mohla cítiť urazená tým, že by sa mohla narodiť v paláci. Ale bohatstvo skutočne nie je v živote dôležité.

Odkašlal si. V poslednom čase to robil často. „Vieš, kde by sme sa mali dostať?“ Nie, skutočne tak okato nemenil tému rozhovoru preto, že by sa cítil nepríjemne. Vôbec!

Raven mu venovala ostrý pohľad, ale nakoniec odpovedala: „Nepamätám si to presne, ale pripomínalo to nejakú veľkú hodovnú sieň. Veľa stolov, porozbíjané stoličky Veľmi vysoký strop? Hovorí ti to niečo?“

Či mu to niečo hovorilo? Došľaka, jasné, že museli ísť do siene bohov! Niekto ich rozhodne nemá rád. A pritom je toľko elegantnejších spôsobov, vďaka ktorým by sa ich dokázali zbaviť.

„Bohužiaľ áno.“ Potiahol ju za ruku. „Tak poď, nech to máme za sebou.“

Keď sa predtým nazdával, že sú blízko, nebolo to nič v porovnaní s tým keď skutočne vykročili po schodoch smerom k najhonosnejšej budove v celkom Ásgarde. Je pravda, že toto miesto obývali bohovia, ale len tí čistokrvní mali právo obývať veľkú sieň.

Ostatní polobohovia a bojovníci žili v osobitných domoch. Nie všetci bohovia boli konvenční v pravom slova zmysle a neprekážalo im zapliesť sa s človekom, čo často viedlo k polovičným deťom.

Spomienka na jedno konkrétne spôsobila, že cestu vlastne ani nevnímal. Prebral sa až vo chvíli, keď ho Raven chytila za ruku. Prekvapene sa pozrela na ich spojené prsty. Vzápätí zodvihol tvár.

Tá sieň bola taká zničená, ako predpokladal. Stáli síce len na jej prahu, ale bolo to očividné. Ľudia sa najviac vybúrili práve na tomto mieste. Krútil hlavou nad tým zverstvom. Hodovná sieň, ktorú mohli uzrieť aj mŕtvi smrteľníci, teraz však naveky zavretá pre všetkých.

Vysoké stĺpy boli čiastočne zbúrané, takže sa až čudoval, ž sa ešte nezrútil strop. Alebo aspoň jeho časť. O, čo ostalo zo stolov, niekto barbarsky podpálil. Tak isto dopadli aj stoličky. Tapisérie boli dotrhané, po sochách ani pamiatka. Spomienka na to miesto vo svojej najväčšej sláva nemalo nič spoločné s týmto... pohrebiskom.

A predsa niečo hľadal. Čokoľvek, to by im povedalo, prečo tam vôbec prišli. Ale okrem ich dvoch a ruín tam nebolo nič. Dokonca ani hmyz. Niekde vzadu v hlave sa ozýval podozrievavý hlások.

Naozaj si z nich len niekto vystrelil?

Nezdalo sa totiž, že by tu na nich niečo čakalo.

Teraz pri otvorene prijal aspoň tých duchov.

Kapitola 26. ¦¦ Kapitola 28.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 27.: