OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 30.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 30.Kto ničí moje plány?

Kapitola 30.

Raven sa nechcelo veriť, že to naozaj urobí.

No nepredstavila si to. Skutočne kráčala s Loganom po boku späť k priesvitnej postavičke. Zdalo sa, že celý ten čas stála na jednom mieste, akoby si bola istá tým, že sa vrátia. Možno len nemohla odísť. Nech to bolo akokoľvek, keď vyšli spoza zničeného múru a kročili späť do siene, pôsobila ako niekto, komu práve padol kameň zo srdca. Ak prízrak niečo také vôbec mohol mať.

„Čo mám urobiť?“

A tá postava vyzerala, akoby práve podrástla. Nič neodpovedala, len sa vybrala niekam opačným smerom, než z ktorého príliš Raven s Loganom. Nedôverčivo sa za ňou vybrali. To bola prvá chyba.

„Len Raven.“

Raven sa zamračila. „Prečo?“

„Pretože ti jeho prítomnosť nijako nepomôže.“

Bez ohľadu na to, ako veľmi sa ju snažila Raven presvedčiť, neuspela. Napokon to vyriešil Logan, keď ju pustil a odstúpil. V ten moment jej začal chýbať. No on sa k tomu postavil statočne a povedal niečo v tom zmysle, že by si toto miesto chcel obzrieť trochu dôkladnejšie. Neverila jedinej slabike, ktorá z jeho úst vyšla. Ale napokon to malé klamstvo stačilo na to, aby sa skutočne pohla tým smerom, kde mal čakať jej osud.

Irónia tej myšlienky ju takmer rozosmiala.

Prízrak plachtil pred ňou. Viedol ju najskôr von zo sály a potom po mnohých schodiskách niekam na opačnú stranu Ásgardu. Nevyznala sa tu a sama by cestu späť nikdy nenašla. No Aj tak mala pocit, akoby išli niekam do podzemia. Alebo to spôsobil len fakt, že sa doteraz nachádzali v najvyššej sieni.

Raven pozorne sledovala ich okolie. Čoskoro si uvedomila, že tiene okolo nich sa predlžujú. Menili sa na skutočnú temnotu. Nebála sa. Bola priveľmi nabudená tou možnosťou, že sa dozvie pravdu. Nepáčil sa jej spôsob, akým by ju mala odhaliť, ale Logan mal pravdu. Bola príliš zvedavá n a to, aby teraz ustúpila. Aj keby sa mala do konca života cítiť zneužitá.

Keď sa napokon zastavili pred masívnou kamennou stenou, na chvíľu opäť zaváhala. Nakoniec to však prekonala. Len zatuchnutý masív ako z jaskyne. Možno aj v nejakej boli. Tie schody ju poplietli. U ž nevedela, kde je hore a kde dolu, o ostatných smeroch ani nehovoriac.

„Všetko toto len kvôli tomu, aby si mi ukázala pivnice?“ Raven tušila, že nebola v pozícii, z ktorej by mohla podpichovať, ale nedokázala si to odpustiť.

Sprievodkyňa to nevnímala. „Toto miesto je viac ako zatuchnutá stará jaskyňa,“ začala, čím nepriamo potvrdila Ravenine predpoklady. „Skrz toto miesto môžeš priviesť späť svojich príbuzných.“

„Je to len kameň.“ Nechápavosť sa drala na povrch.

„Nie je to obyčajný kameň, je to aj prostriedok.“

Skôr, ako sa stihla Raven spýtať, ako si má vykladať jej slová, v tmavom priestore zaiskrilo svetlo. Vychádzalo z prstov tej bytosti. Raven to nevydesilo. Bolo príliš zamestnaná zízaním na plochu pred sebou.

Pôsobila až neobyčajne.

Jemne podsvietená odhaľovala svoje tajomstvá. Vyškierali sa na ňu nápisy stvorené z rún. Nepoznala ich, ale pulzovali obrovskou silou. Chlpy na rukách sa jej vzpriamili, po chrbte jej prebehol mráz. Ak mala doteraz obavy, popri jej súčasnému strachu vyzerali ako rozmary.

„Na tejto stene sú napísané mená všetkých, ktorí obetovali svoj život,“ povedala skôr, ako sa Raven zmohla na nejakú otázku.

Naprázdno prehltla. „Ale prečo sú tu?“

„Aby si ich mohla priviesť späť,“ odpovedala, akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete. „K tomu však potrebuješ, aby boli na jednom mieste. Skrz ich mená dokážeš privolať ich duchov. Súvisí to s tvojimi schopnosťami.“

Raven na ňu pozerala, akoby jej narástla druhá hlava. Všetci sa spoliehali na to, že bude vedieť čo robiť. A nakoniec to aj vykoná. Lenže neistota stravovala jej vnútro. Ak mala nejaké schopnosti, ktoré by vedela vedome ovládať, doteraz sa neprejavili.

Už pomerne dlho nebola schopná predpovedať žiadnu smrť. Na jednej strane za to bola vďačná, avšak väčšmi ju to desilo. Zo strachu začínala byť unavená.

A teraz mala použiť schopnosť, o ktorej existencii ani len netušila.

No skôr, ako a stihla spýtať, inštinktívne zodvihla ruku. Ako človek, ktorý vidí nádherný obraz a chce sa ho dotknúť. Možno aby si overil, že je skutočné. Rovnako urobila aj ona. Dotkla sa obrysov nejakého mena. Netušila, komu patrilo. Mohla to byť žena alebo muž, dieťa alebo starec. S jej šťastím by mohlo označovať aj potkanieho domáceho miláčika. Po chvíľke si bola istá, že ide o ženu.

V mysli videla obrysy jej tváre, začula jej smiech a zazrela jej súčasnú podobu. Poletovala niekde vo vzduchu, pozerala na nejakú rodinu. Smútok napĺňal jej nehmotnú podobu. Ona stratila všetkých svojich milovaných. Nemohla ich ani len objať.

Raven sa zovrelo srdce, keď bola nútená prežiť to na vlastnej koži. No zrazu sa sotva viditeľný prízrak, len zvraštený vzduch pripomínajúci rozhorúčenú cestu v lete, sústredil na ňu. Akoby otočil hlavu. Prikývol. A nasledoval.

So zalapaním po dychu sa vrátila späť. Stála na tom istom mieste, v tej istej póze. Okolo hlavy jej ale poletoval ten istý prízrak. Vedela, koho predstavoval. Obzrela sa na sprievodkyňu.

„Toto mám urobiť?“

Mala pocit, akoby postava prikývla. „Priveď ich domov.“

A tak to Raven urobila. Aj keď sa jej to priečilo. Nešlo o ňu samotnú a o schopnosti, po ktorých netúžila. Hoci by to bola pravda. Zo všetkého najviac túžila po obyčajnosti. Lenže pre každého predstavuje niečo iné.

Pre ľudí je to každodenná realita, v ktorej idú do práce a po jej skončení sa môžu vrátiť domov k rodine. Raven za obyčajnosť považovala deň, v ktorom sa ju nepokúsil vyfackať vlastný... osud. Ak niečo také vôbec existovalo.

Znovu a znovu prežívala útrapy každého prízraku, ktorý na to miesto povolala. Deti, starci. Všetci bez rozdielu. Všetkých spájala len túžba konečne naplniť vlastné poslanie, aby sa mohli niekam posunúť. Už neverili, že sa vrátia späť do života. Stratili vieru vo vlastný cieľ.

Raven sa kvôli tomu necítila zle. Ako si môže vyčítať, že nesplnila niečo, o čom doteraz nevedela? Nevedomosť v mnohých prípadoch neospravedlňovala, ale ju to nezaujímalo. Len lapala po dychu, keď sa opäť pokúšala odosobniť sa od pocitu krivdy v dušiach tých prízrakov.

Predstavovali zástupy.

A ona im dovoľovala použiť jej telo ako portál do Ásgardu.

Vyčerpávalo ju to viac, ako predpokladala. V čase, keď našla posledné meno, takmer padala pod náporom únavy. No nakoniec vytrvala. Nadľudský výkon. Ale ona predsa nikdy nebola človek. To sa jej snažili stále dokola vysvetľovať.

Teraz by tomu dokonca aj uverila.

Keď boli všetci na mieste, Raven sa mierne zapotácala. Keď našla rovnováhu, uvedomila asi, že na svete existujú doslova zástupy príslušníkov jej druhu. Netušila, či sa kvôli tomu cítila nadšene alebo sklamane. Tak veľa ich poletovalo okolo a nikto z nich nikdy nenašiel spôsob, ako ju kontaktovať?

No táto situácia nebola o nej a jej pocite ublíženosti.

„Tvoje publikum dorazilo. Čo teraz?“ Snažila sa do hlasu vložiť to správne nadšenie, ale miesto toho pôsobila len rozladene. Nedočkavo. Netrpezlivo.

Sprievodkyňa to vycítila. „Teraz ti ukážem, ako ich môžeš priniesť späť. Ale je to náročné a vyčerpávajúce. Môže ťa to ohroziť.“

Raven zodvihla obočie. Vážne jej dávala na výber?

„Akoby si ma chcela odradiť. Teraz? Po tom všetkom?“

Nedostala žiadnu odpoveď, no ani na ňu nečakala. Miesto toho nasledovala jej vzduchom plávajúcu postavu. Ak si doteraz myslela, že sa nachádzajú niekde v pivnici, čoskoro sa tej myšlienky vzdala.

Zamierili do ešte väčších útrob zeme. Jednotlivé schody už začínali byť mazľavé. Raven sa pridŕžala steny, aby nezletela niekam na dno. Nechutne krčila nos. Bola pokrytá pavučinami, slizom a aspoň týždeň nedostane z nosa tú príšernú zatuchlinu.

Napriek tomu pokračovala. Nepoháňala ju zvedavosť. Len vlastná hrdosť a snaha dozvedieť sa pravdu. Po tom všetkom sa vráti k rodine, dokončí vyšetrenia a vráti sa späť k svojmu nudnému životu.

Pravdepodobne si bude musieť nájsť novú prácu. Dokonca sa na to tešila. Obyčajnosť nikdy nebola lákavejšia. Vyrovná sa s Marcovou smrťou, vlastnými schopnosťami. S ostatnými v živote jej poslanie stratí na význame.

Jediné, čo by ju skutočne mrzelo, by bola absencia Logana v jej nudnej človečine.

Keď konečne zastali, Raven nevidela nič. Ani špičku vlastného nosu. Zastala len vďaka tomu, že jej to povedala sprievodkyňa. No to jej pramálo pomohlo. Práve teraz mohla byť u prostred hladomorne a neuvedomila by si to. Možno si pre ňu prichystali šťavnaté mučenie, výsledkom ktorého bude jej ochota urobiť čokoľvek, čo jej rozkážu.

Svetlo, ktoré jej zranilo oči, nebolo súčasťou jej predstavy.

Takisto ani pavučinami opradené police s polorozpadnutými knihami. Kamenný stôl vyzeral, akoby na ňom zomierali desiatky obetí nejakých rituálov. No ležali na ňom len mažiar a tupo pôsobiaci nôž. Keby to miesto osvetľovalo viac ako len plápolajúci ohník malej sviečky a niekto by odstránil pavučiny, pripomínalo by to stredovekú študovňu. Nedokázala si však vysvetliť prítomnosť kamennej misy v strede miestnosti.

„A čo teraz?“

V dave prízrakov akoby to zašumelo. „Teraz ich privedieš späť.“

Raven zodvihla obočie. „To len tak?“ Do čoho sa to dostala?

„Nie, nie len tak. Je potrebný rituál a tvoja krv. Tú vložíš do tamtej misy,“ ukázala na kamenný podstavec, „a potom odriekneš zaklínadlo. Kliatba bola viazaná na tvoju krv a len tá ju môže zrušiť.“

„To je také jednoduché?“

„Nie, nič na tom nebude jednoduché. Jednoduché je len samotné rozhodnutie vrátiť späť mŕtvych, ale obrad... si vyžaduje silu. Energiu potrebnú na prekonanie hranice života a smrti. Bude sa ťa snažiť vtiahnuť na druhú stranu, aby sa aj z teba stal prízrak. Vyžaduje si to nielen silnú vôľu, ale aj vieru.“

Raven naprázdno prehltla. To vyzeralo náročne. „Čo ak to nezvládnem?“

„Ani sa o to nepokúsiš a utečieš?“

Pri tom obvinení sklonila hlavu. Musela do nej vidieť, keď spoznala zárodok pochybnosti. Nebola si istá, či chce všetkým týmto prejsť. A kvôli čomu? Aby získala odpovede? Nezdali sa jej viac také zaujímavé. No na druhej strane... asi by mala niečo obetovať. Všetky tie prízraky... Hoci jej schopnosti teraz spali, boli nebezpečné pre tých, ktorých milovala. Nemohla si dovoliť žiť v neustálom strachu, že sa raz neovládne. Nielen pri svojich rodičoch, ale najmä pri Loganovi.

Zvláštne, ale ten jediný sebecký dôvod stačil na ospravedlnenie toho hazardu.

„Tak asi začnime.“

Mala pocit, akoby postava prikývla. Možno to aj urobila.

Nasledujúce minúty sa ju snažila veľmi pozorne počúvať. Načiahla sa pre všetky knihy, na ktoré ukázala, hoci jej pavučiny pripadali nechutné. Stránky boli také spráchnivené, až sa bála o ich prežitie. Potom sa snažila nájsť nádoby s nejakým práškom. Podľa smradu to bol buď jed na krysy alebo niečie plesnivé ponožky. Ani jedna možnosť nebola lákavá.

Našťastie to nemusela zjesť. Len to mala hodiť do tej kamennej misy. Na rituál. Posúdiť to nedokázala, v životopise nemala uvedené bosorka ako jedno z minulých povolaní. Možno by jej vedel poradiť Logan. Lenže ten musel ostať hore...

Vo vzduchu sa vznášala nedočkavosť. Cítila, ako prízraky doslova prekypovali radosťou z možného úniku. Chceli sa posunúť ďalej, buď zomrieť alebo sa vrátiť späť do života. Niekedy išlo o celé rodiny, inokedy len o jedincov unavených z nehmotného tela.

Raven začínala mať pocit, že skutočne koná správne.

Avšak to ju prešlo v momente, keď mala do zmesi v mise pridať vlastnú krv. Tie byliny a výťažky mali zabezpečiť posilnenie sily. Dúfala, že to nebude musieť vypiť.

„A teraz opakuj po mne.“

Začínala si pripadať ako v škole. Urob tamto, potom hento a nakoniec opakuj po mne. No nič z toho nepovedala nahlas. Len sa snažila tváriť naozaj sústredene a vážne, keď stála nad kamennou misou, v ktorej sa škaredila jej krv, a snažila sa zopakovať slová v hrozne komplikovanom jazyku.

Nemyslela si, že to bude mať nejaký účinok, ničomu z toho totiž neverila. Keď okolo nej zavíril vietor, takmer spadla z nôh. No čo, staré priestory občas okupoval neposedný vetrík strašiaci ľudí. Takisto bolo dosť možné, že z návštevníkov miestnosti rád vysával silu.

Raven sa zaknísala na nohám. Čím dlhšie opakovala tie slová, tým viazanejšie sa cítila. Akoby ju obmotali neviditeľné laná. Sťahovali sa stále viac a viac. Pripravovali ju o dych. Žmýkali z nej posledné pozostatky energie. Rozhorela sa v nej bolesť. Vykríkla. Možno niekoľkokrát. Nedokázala to vydržať. Len okrajovo vnímala nejaké prosby. Syčanie. Nos jej zaplnila ťažká vôňa. Dokonca až smrad.

Slová s ozývalo. A ťahanie neustávalo. Niečo sa dialo. Nezáležalo na tom. Nechcela to ovplyvniť. Prestala opakovať slová. Nestačilo to? Podľa bolesti nie. Zase vykríkla. Zapotácala sa. Niečo jej vykĺzlo spod prstov. Necítila dopad. Zachytil ju niekto? Predstavila si to?

Netušila.

Odpoveď nevidela.

Počula hučanie.

Cítila neuveriteľný smrad.

Oslňujúce svetlo ju oslepovalo.

No nepadla. Niečo ju zachytilo. Ako teplá pavučina upradená z hrejivých lúčov. Neupokojila jej žalúdok, nepriniesla so sebou silu. Len ju držala. Bola jej oporou. Tisíce malých prstíkov. Nedôležité články spojené do obrovskej vlny. Trvalo to večnosť. Alebo pár sekúnd. Uťahané ako odložené vyvrcholenie obľúbenej knihy.

Nakoniec predsa len spadla.

Keď sa tak stalo, všetko utíchlo.

Cítila sa, akoby aspoň mesiac nespala. Každý sval bol ťažší. Možno mala zvýšenú teplotu. Bolelo ju aj dýchanie. V ušiach ju rezalo neskutočné ticho, očiam ubližovalo svetlo. Žalúdok sa zmenil na rozbúrené more za prílivu. Škoda, že nemala vlastnú flotilu.

Napokon otvorila oči.

Privítali ju povzbudivé úsmevy zástupu cudzincov. Ako zdvorilostné gesto občanov mesta, do ktorého zavítal kandidát na prezidenta. Ale nebola to len sterilné slušné vychovanie, ktoré v tom zazrela. Radosť, nadšenie... vďačnosť. To boli tváre ľudí, ktorých priviedla späť.

„To bolo rýchle.“ Vlastný hlas akoby jej nepatril, taký bol zachrípnutý.

Niekto sa zasmial. „Trvalo to niekoľko hodín. Takmer si to nezvládla.“

Prekvapene vypleštila oči. „To nie je možné.“

Nezdalo sa to ako niekoľko hodín. Skôr ako nekonečné minúty odpočítavané do konca prednášky. Nechcela na to myslieť. Pátrala v dave. Hľadala jedinú tvár. Detskú, no skrývajúcu dospelosť. Ako jediná jej mohla dať odpovede, na ktoré čakala. To ju ešte držalo na tom mieste.

Nenašla ju.

„Kde je Maarit?“ spýtala sa. Mala by tu byť. Mala by stáť vedľa nej. Mala by jej osvetliť túto situáciu.

No nestála tam, ani nesedela. Ostával len zástup neznámych so sklonenou hlavou.

Nikto nestihol odpovedať. Možno ani nemali čo povedať. Len odrazu sa zableslo. Akoby niekto rozsvietil krištáľový luster v ich obývačke. Ten, ktorý takmer spadol na jej strýka. Lenže keď zodvihla hlavu, neprivítal ju architektonický skvost. Skôr to vyzeralo ako tmavovlasý rozzúrený chlapík, ktorému niekto v noci podpálil auto.

Podľa jeho výrazu to najskôr mala byť Raven.

„Tak vy ste sa ma pokúsili podviesť.“ Nekričal, ale o to desivejšie boli jeho slová. „Škoda, že vám to nevyšlo.“

S tým sa opäť vyparil.

A Raven zobral so sebou.

Dopekla, či toto nebol jej šťastný deň.

Kapitola 29. ¦¦ Kapitola 31.


A už za sebou máme tretie guľatiny!

Nemôžem uveriť, že príbeh prešiel už takú dlhú cestu. Ako ho zatiaľ hodnotíte? Viete si predstaaviť, ako to všetko skončí?

Túto kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľuďom: Blacky, Valeriee, ninik, Alenka, just-Es, Lucie a Phobos. Ďakujem za milé slová, ktorými ma obdarúvate a všetku podporu. Bez vás by som niekedy ani len netušila, ako v príbehu pokračovať.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 30.:

8. PrincessCaroline přispěvatel
10.05.2016 [22:23]

PrincessCarolineHaaah, narozdiel od nás ty tie tvoje príbehy vydávaš ako na bežiacom páše Emoticon A taktiež som do teba rýpala za Tajomstvá, že si ich chcem prečítať takže ešte ma to čaká Emoticon
Nebudem ti na všetko odpisovať pretože to by to tu bola iná debata na štyri strany Emoticon Okej takže mená dostanem vysvetlené. Emoticon Na túto dobu logické sú, ale po jeho poznámke, že sa narodili v Asgarde mi len začalo vŕtať v hlave, že to nemôžu byť ich pravé mená. Emoticon

7. LiliDarknight webmaster
10.05.2016 [16:26]

LiliDarknightCaro, teraz som v šoku ja Emoticon
Samozrejme, príjemne si ma prekvapila a som vďačná, že si príbeh čítať začala a nakoniec ho aj dočítala. To samo o sebe je pre mňa obrovský kompliment. A takisto to, že som sa zlepšila. Sama mám pocit, že som prešla dlhú cestu, tak by sa to mohlo aj niekde odraziť. Emoticon
Skúsim sa nejako vyjadriť k všetkému, ale nechcem tu písať slohovky, takže... Čo sa týka tohto príbehu, je pravda, že celkovú kostru vymyslenú mám a aj väčšinu deja, ale sú veci a maličkosti, ktoré musím domýšľať po ceste. Možno tak vyzerá stredná časť príbehu, keď všetko stálo na mieste, ale práve tá bola tak trochu pôvodná. Emoticon (Hej, je tam pár somarín, ale tie ešte nejako upravím)
Raven ako postava sadla aj mne, hlavne kvôli tomu, aká bola zo začiatku melancholická. Je skvelé písať o postave, ktorej existencia je pravdepodobnejšia (ruku na srdce, niekto taký ako Lilly by existovať nemohol, lebo keby áno, sama by som ju musela zastreliť Emoticon Emoticon )
A nie, beta-readera nemám a je to dosť poznať, preklepy sú mojím večným prekliatím a proste sa ich nedokážem zbaviť. Ale pracujem na tom! Emoticon Emoticon
Logan a Mace... nie, nie sú to severské mená a mala som v pláne vysvetliť to priamo v príbehu, ale stále som nenašla vhodnú chvíľu, kedy by som to mala vysvetliť. Ale možno sa k tomu raz dostanem (aspoň dúfam, hoci ich terajšie mená sú tak trochu logické) Emoticon

P. S.: Pavučiny ma desia asi o kúsok menej ako ich tvorcovia, takže... fuj, fuj, ani by som sa tým smerom nepozrela Emoticon
P. S. 2: Ja som túto pesničku objavila len nedávno, ale písalo sa pri nej perfektne Emoticon

Ešte raz jedna veľká vďaka. Teraz som na rade ja, aby som dohnala zameškané Emoticon

6. PrincessCaroline přispěvatel
09.05.2016 [20:39]

PrincessCarolineDnes som si prečítala prvú kapitolu Tajomstiev a Pohľadu a rozhodla som sa, že začnem týmto pretože ma to zaujalo viac. Chváľ ma, veleb ma som na konci Emoticon Teda, na konci len tvojich vydaných kapitol Emoticon
Noooo, neviem, kde mám začať, tak ti poviem. Väčšinu času som to len hltala a nestíhala sa diviť, koľko vecí ma dokáže prekvapiť.

Začnem najprv tým dobrýmEmoticon Nápad skvelý, severská mytológia to je osviežujúce. Tento príbeh ma chytil od začiatku, nejak sa v poslednej dobe vyžívam v tých "temnejších" dňoch postáv. Na začiatku to nabralo ohromný spád, tápala som sa v tom (v dobrom myslené), ale niekde v strede sa mi zdalo, že už si tam dala toho nevysvetleného tak veľmi, že som sa v tom naozaj začala tápať a nevedela som, kde vlastne by mala Raven začať, aby sa okamžite nezbláznila Emoticon Čo sa mi veľmi páči, že sa to číta oveľa jednoduchšie ako tvoje minulé diela. Zlepšila si svoj štýl písania, dialógy medzi postavami ma bavia oveľa viac a hlavne osviežujúca zmena Raven ako stratená vo vlastnom živote, ktorá naberá psychickú silu a nie ako neohrozené Lilly a Zoey, ktoré špliechali jed a dôvtipné poznámky aj tam, kde by zdravý jedinec mal byť ticho Emoticon Ale každá postava je jedinečná, nemyslím nič v zlom :)
Takže, moje poznámky a kritika: Neviem či máš betu, ale máš v kapitolách malé chyby. Ako prehodené písmená alebo asi keď si to písala za jazdy a menila si slová tak si zabudla zmeniť aj to slovo za tým Emoticon Nie je to nič veľké, keď si to po sebe prečítaš tak si to rýchlo opravíš Emoticon
Čo sa týka deja, mám k nemu len jednu otázku. Píšeš to za jazdy? Pretože dej, postavy všetko sa mi páči, je to iné, ale keď som si to prečítala teraz všetko naraz, zdalo sa mi, že niekde v strede si mala asi plnú hlavu nápadov to nejako ešte zamotať a na chvíľu som v tom mala ešte väčší chaos Emoticon Trochu som sa pozastavovala nad tým, prečo Logan a Mace nemajú tiež mená severského pôvodu, keďže sa narodili dávno a v Asgarde. (Btw stále čakám kedy sa tam objaví Thor Emoticon Blbé filmy)
Myslím, že to je teraz všetko, čo ma napadá. Inak sa mi veľmi páči Pohľad, samozrejme sa teraz radím do kategórie "neznášam ťa za ten koniec" Emoticon Inak sa veľmi teším na ďalšiu časť Emoticon
P.S. Pavučiny? Neznášam. Odvaha, hrdosť a osud by mi hneď boli u prdele ak by som mala prestrčiť ruku cez pavučinu Emoticon
P.S. 2 Túto pesničku milujem Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
09.05.2016 [20:30]

LiliDarknightBlacky, za ohrozenie tvojho zdravia sa ospravedlňujem, ale poznáš ma. Ja proste nedokážem odolať Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

Valeriee, aj tebe ďakujem za komentár a možno sa niečo dozvieš v ďalšej kapitole Emoticon

4. Valeriee přispěvatel
09.05.2016 [11:53]

ValerieeNo za ten konec t taky moc vděčná nejsem Emoticon Emoticon Emoticon Nicméně to vypadá, že se stalo něco s kletbou? Nepodařilo se jí zrušit? Nebo jo, ale někdo se do toho připletl? Tohle bude ještě zajímavé. A Logan? Ten tam teď zůstal sám? Budu se těšit na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Blacky
09.05.2016 [9:46]

Čo? Robíš si prdel? čo ti mám ako na toto napísať? Ten koniec... Dievča toto nemôžeš robiť. Vieš, ako dlhý je týždeň? Do toho ešte určite bude nasledovať časť z Logiho pohľadu, ktorý bude hnevom a strachom bez seba a to znamená dva týždne nevedomosti. Šľak ma z teba trafí.
Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
08.05.2016 [19:07]

LiliDarknightninik, ja sa proste nezapriem, ja mám rada vražedné konce Emoticon
Keby som nepokračovala v písaní, čoskoro by mi to chýbalo. A nič sa nevyrovná tomu pocitu, keď dopíšem príbeh. Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

08.05.2016 [18:52]

ninikI ty jedna... Takhle to utnout Emoticon Emoticon Kdopak to byl??

Jinak blahopřeji k výročí 30. kapitoly, tohle je parádní povídka, kterou mám moc ráda. Emoticon Emoticon Emoticon A jako bonus na rozdíl od některých jiných autorů, co zde tvoří, pokračuješ ve psaní a pořád se tam něco děje. Emoticon Prostě paráda!!! Moc se těším na pokračování Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!