OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 6.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 6.Hádanky bez odpovedí

Kapitola 6.

Raven začínala pochybovať, že z toho vyviazne živá. Divné, nezáležalo jej na tom. Z istého uhľu pohľadu to mohlo byť vykúpením. Neznesiteľné bolesti hlavy, zvláštne sny a potom jej novoobjavená schopnosť dostávať sa do styku s vecami, ktorým absolútne nerozumela.

Zvláštni ľudia sa objavovali v jej blízkosti. Napríklad tento Logan. Netušila, kým bol, ani prečo jej záležalo na tom, čo sa s ním stane. Nemalo by. Nepoznala ho, nechcela o ňom nič vedieť. Osud sa jej kruto vysmial do tváre.

A tak skončila v náručí muža, ktorý bol najskôr nejaký mafián. Človek, ktorý chladnokrvne zabije inú ľudskú bytosť, berie to ako súčasť svojho života. A navyše tvrdí, že to bolo kvôli jeho duši. Mohol byť šialenec, vrah alebo satanista. S jej šťastím sa všetky tri prívlastky dali aplikovať ako jeho prezývky.

Ale... prečo potom nemala nutkanie utiecť? Mala by byť pološialená strachom. Snahou utiecť si lámať nohy. Miesto toho nezaujato robila presne to, čo chcel. Určite ju zhypnotizoval. Alebo proste jej pud sebazáchovy odmietal fungovať. Ďalšia podivnosť v jej živote. Perfektné.

Potriasla hlavou. Nechala sa ním ťahať po chodbe dostatočne dlho. Prišiel čas aspoň sa pokúsiť niečo zistiť. V jej momentálnom stave to bude ako prisypať si soli do otvorených rán. Ale nie na to, aby zabránila infekcii. Neprežije tak dlho, aby sa toto triviálne zhoršenie jej zdravotného stavu prejavilo.

„Kam ma to berieš?“ spýtala sa potichu. Čosi jej hovorilo, že odpoveď na otázku už poznala.

Mierne sa uškrnul. „Za svojou matkou.“

Možno niečo také spomenuli. Medzi tým, ako sa snažili v jej prítomnosti naplánovať jej smrť. Snívalo sa jej to? Nemyslela si. Keby spala, určite by sa s ňou teraz všetko nekývalo. Pravdepodobne jej niekto spôsobil otras mozgu. Asi tam niekde mala krvnú zrazeninu. Inak si nevedela predstaviť, že je v takejto situácii šťastná. Normálne reakcie asi vyčerpala pred pár rokmi.

Zdrogovali ju? Preto teraz lietala na obláčiku?

„Ona ma má doraziť? A ty si zoberieš moju dušu?“ Pravdepodobne by bolo pre ňu oveľa zdravšie, keby sa nesnažila provokovať nepriateľa, o ktorom nič nevie.

„Ty skutočne nič nevieš?“

Podvedome pokrútila hlavou. „Zatiaľ si mi nič nepovedal.“

Zachytila útržky rozhovoru o sebe, dokonca bola prítomná ich hádke o nej bez nej. Ale nedokázala si pospájať súvislosti. Akoby niekoho odpočúvala, slová boli nejasné, hoci vedela, že spolu komunikujú dva rozdielne hlasy. Videla ich, cítila, ale nevedela odlíšiť význam.

Všetko jej pretekalo pomedzi prsty.

Rovnako ako vlastná osobnosť. V hlave videla záblesky niečoho... nanajvýš znepokojivého. Hladkala jej vedomie nenaplnená vízia, predzvesť ďalšej smrti? Lenže tento pocit nepoznala. Akoby si jej ruky pamätali, ako sa niečoho kedysi dotýkali. Alebo niekoho?

Cítila, ako ju sledoval. Nevnímala ho. Miesto toho uprela pohľad na nohy. Kráčali bez jej vedomia, automaticky. Zatiaľ čo sa ona vznášala na mračne hlúposti. Správať sa takto sa ani inak nedalo opísať. Prišiel čas rezervovať si izbu v inštitúcii, kde boli vypchaté steny. Tam by ich nemohla pokresliť. Smrť ju však desila.

Že by preto, lebo ju toľkokrát videla a prežila s neznámymi tvárami?

Bola taká ponorená do vlastných úvah, že zabudla dávať pozor na okolie. Z jednej miestnosti do druhej, cez chodbu a schody, tie nekonečné schody. Išli do podzemia? Netušila, nezaujímalo ju to. Tešila sa len, že prichádzal koniec. Oproti nim boli jediné dvere. Špinavé od niečoho čierneho, možno dymu. Ledva držali, no predsa boli masívne. Videla ich? Možno vo sne.

Logan vošiel bez klopania. Prekvapivo ľahko otvoril to niečo, čo vyzeralo príliš ťažké pre desiatich ľudí. Aspoň tak jej pripadali, keď sa za nimi s dunivým buchnutím zavreli. Privítalo ich strohé zariadenie podobné tomu, s ktorým sa stretla v kancelárii predtým. Stôl, pár stoličiek, pár poličiek... a niekoľko osôb pobehujúcich okolo. Vzrastom pripomínali deti.

Ju zaujala jediná bytosť. Skláňala sa nad stolom, čítala niečo na papieri. Biele vlasy jej padali k pásu. Mala ten najpôvabnejší profil, aký kedy Raven videla. Krásne rezaná tvár, žiariace oči, plné pery. Krása, za akú by niektoré ženy vraždili. A ona ju nosila ležérne ako roztrhanú košeľu.

„Matka,“ pokynul hlavou Logan v pozdrave. Stále držal Raven za ruku. Podopieral ju? Alebo ju väznil? Nepoznala odpoveď. Jej život sa menil na neprichádzajúce odpovede na dilemy, ktoré predtým nepoznala a nevedela ich pomenovať.

Žena, ktorá si predtým získala jej plnú pozornosť, sa otočila. A prinútila Raven prudko sa nadýchnuť. Polovica tváre bohyne, druhá, tá ľavá, oblízaná plameňmi. Pokožka sa na nej roztopila, znetvorila všetky rysy. Tenká linka miesto úst, čierne oko v mieste svojho ľadovo modrého náprotivku. Biele kadere nahradilo čierne strnisko, ako zuhoľnatené kmene stromov na mieste požiaru.

Jej hrôzostrašnosť umierňoval len šťastný úsmev, ktorý spojil tie rozdvojené pery v jeden takmer krásny úkaz. No len na niekoľko sekúnd. Radosť však zjemnila ostatné rysy.

„Logan, chýbal si nám dnes pri večeri!“

Na Ravenino zdesenie sa priblížila. Netušila, či sa jej len obávala alebo priamo desila. Nie pre jej zjav, ale pre to, čo sa okolo nej šírilo. Krok za krokom ju prinútila takmer drkotať zubami. A potom ten pocit zmizol, keď vrúcne objala Logana. Vybozkávala ho. Starostlivá matka sa víta s milovaným synom.

Na Raven zabudli. Sotva na okamih.

„Niečo mi hovorí, že toto nebude priateľka, ktorú si mi prišiel predstaviť,“ ozvalo sa odrazu hlasnejšie. Raven to vyrušilo a prebralo. Prichádzalo sústredenie, ktorého výsledok poznala. Nechcela kresliť, nie takto. Nie smrť, trápenie. Miesta plné smútku.

Logan pokrútil hlavou. „Skôr problém, ktorý sme s otcom... objavili.“

Raven bola taká zaskočená, až sa zabudla cítiť dotknuto jeho slovami. Miesto toho sa musela sústrediť na ženu, ktorá sa otočila jej smerom a celú pozornosť sústredila na ňu. Raven mala pocit, akoby sa premenila na veľmi malého chrobáka na jej dokonale vyčistenej topánke.

A to sa na ňu tá žena usmievala!

„Teší ma, slečna Problém. Ja som Loganova matka, Hel. A áno, moji rodičia boli veľmi kreatívni, keď to meno vymýšľali.“

Raven sa ešte viac schúlila do seba. „Ehm... rada vás spoznávam.“ Neodvažovala sa podať jej ruku. Dostala strach. Nie z jej dotyku, ale z toho, čo by pri ňom mohla pocítiť. Dosť jej dávala zabrať vízia, ktorá šteklila okraje jej vnímania.

Nič sa jej nespýtala, nepokúsila sa k nej priblížiť. Raven za to bola vďačná. Ale to len do momentu, kým sa matka neotočila k synovi... a nezačali sa rozprávať vo zvláštnom jazyku. Raven bola takmer sklamaná. Nehodilo sa k nim klišé v podobe cudzieho jazyka používaného v prítomnosti niekoho, kto ním hovoriť nevie.

Sústredila sa. Netušila prečo. Ale ten nápev, tie slová... známe a pritom vzdialené. Vedela, že to bol dávno mŕtvy jazyk. Taký starý, že ním nehovorili ani najstarší potomkovia členov toho národa.

Nevedela ho pomenovať.

Miesto toho sa objavili šepkané slová.

Postava skláňajúca sa nad ručene vyrezávanou kolískou. Vôňa dreva, dymu a byliniek. Zima, ktorá je štípala líca. Ale patrili tie pocity jej? A zrazu, rovnako rýchlo ako prišli, boli nahradené niečím iným. Spomienkou, ktorá sa za ňu len vydávala. Nebolo predsa možné, aby to bola pravda...

Vnášala sa pri strope miestnosti. Dlážku tvorila udupaná hlina, ohnisko v strede poskytovalo práve dostatok svetla i tepla, no aj tak sa jej dych menil na bielu paru. Aj keď bola neviditeľná. Lenže ten vzduch nevydychovala ona. Niekto iný. Žena bez tváre, ktorej rysy by dokázala nakresliť. Ak by mala papier a ceruzku. A jej hlas.

Šepkané slová v jazyku, ktorému rozumela. Nedokázala ich však zopakovať. Bola toto snáď smrť? Malo to dievčatko v postieľke skutočne zomrieť? Otriasla sa. Aspoň si myslela, že to urobila. Toto nebola budúcnosť, ak ju vôbec dokázala vidieť.

Nikto predsa nežije v chatrči, neohrieva sa pri stále udržovanom ohni. Neozdobuje sa kožušinami, ručne vyrezanými korálikmi a bronzovými sponami. Bola to minulosť? Záznam čierno-bieleho, dávno zabudnutého sveta vykresleného všetkými farbami?

Nie.

Spomienka.

Netušia, komu patrila. Pravdepodobne niekomu, koho sa dotkla. Lenže nikoho takého starého nepoznala. A nikdy predtým sa jej niečo také nestalo.

K rozprávajúcej žene sa pripojil muž. Pár, rodičia dieťatka. Tak to určila, bolo to správne. Nejako to vycítila. A obaja mali v očiach slzy. Žena dokonca plakala. Ale malý uzlíček v kolíske sa usmieval. Snáď netušil, čo sa deje, nerozumel tomu. Jeho vnímanie bolo plné známych tvárí, vôní a dojmov.

Otázka sčerila ťažký vzduch napáchnutý dymom spáleného dreva. Nasledovala rovnako náročná odpoveď. Scenériu dokonalej rodiny narušila ďalšia osoba. Nerozoznala tvár, ale inak ako predtým. Tí manželia, rodičia dieťatka... nemali tvár, ale Raven ich poznala. Táto nová postava? Bez tvaru, bez tieňa. Bez dobrého úmyslu. Chystala sa niečo urobiť. Niečo temné a nesprávne.

Raven to nedokázala zastaviť. Nik to nemohol zmeniť. Natiahla sa, ale niečo ju odtiaľ vytiahlo. Hruďou sa jej rozvinula sotva znesiteľná bolesť. Do očí sa jej vohnali nové slzy. Stekali jej po lícach, zanechali za sebou ohnivé potôčiky. Neustávali. Rovnako ako obraz pred ňou, ktorého súčasťou sa stala.

Opäť stála na tom mieste. Miestnosť bez stien, predstavivosť bez hraní. A uprostred dvere, cez ktoré mal niekto prísť. Osoba, ktorá opúšťala svet a zomierala. Podvedome sa otriasla. Lenže tentokrát tvár rozoznala až príliš dobre. Logan. Muž, ktorý ju začínal mátať. Nezdalo sa, že by odchádzal. Nebola v ňom žiadna ľútosť, len hnev. A ten sa upieral na ňu.

„Prečo si to urobila?“

No skôr, ako sa stihla spýtať, čo také vykonala, že si zaslúžila jeho nenávisť, všetko zmizlo. Prepadla sa do temnoty tak rýchlo, že nestihla vykríknuť. Keď otvorila oči, bola v kancelárii. Sedela na zemi v kúte. Hojdala sa dopredu a dozadu ako pravý blázon.

Okolo nej sa vznášali papiere. Zo všetkých kričala jediná podobizeň. Logan, Logan, Logan! A nie rodičia, ktorým niekto zobral dcéru. Nie, oni ostali v jej mysli. Netušila však, prečo sa tam objavili. Nepozvala ich. Neohlásení hostia, svedkovia zabudnutých hrôz.

„Si späť?“ doľahla k nej otázka.

Zodvihla pohľad. Prečo tá starosť v ich očiach? „Späť?“ Darovala slová svojmu zmätku.

Logan prikývol. „Zrazu si dostala záchvat... alebo niečo podobné. Kričala si. A keď si zmĺkla, začala si kresliť. Aj keď neviem, odkiaľ máš papier a ceruzku.“

To sa jej nikdy nestalo. Jej šialenstvo sa zhoršovalo každým dňom. Už bolo neskoro na jej nápravu. Zodvihol sa v nej strach. Nesmie nad ňou získať nadvládu. Zapozerala sa na svoje dielo. Opäť jeho tvár. Bol v ohrození. Netušila, prečo ju stále jej divné predstavy vystríhali pred narušením jeho bezpečnosti. Už z princípu jej na tom nemalo záležať.

Ale opak bol pravdou.

„Zbláznila som sa.“ Neuvedomila si, že tie slová vyslovila nahlas, kým sa jej v zornom uhle neobvila Loganova matka, Hel. Žena s kreatívnym menom. Dúfala, že nevyjadruje jej osobnosť.

„Nezbláznila, len si sa ocitla v niečom, na čo ťa nikto nepripravil. Nechávaš sa ovládať vlastnými schopnosťami.“ Pokľakla pred ňou. Takto zblízka bola jej na polovicu rozdelená tvár skutočne znepokojujúca. „Povedz, ako dlho máš tieto vízie?“

Raven na niečo také nechcela odpovedať. „V poslednom čase sú veľmi časté. Môžete za to vy?“

Pri poslednom slove sa pozrela na Logana. Snažila sa mu naznačiť, že je tá otázka adresovaná aj jemu. Očividne o nej vedel viac, ako jej prezradil. Alebo si to len myslel. Raven ešte stále váhala nad dvomi teóriami. Ani jedna ho nemaľovala práve vo svetlých farbách. Ani jeho rodinu, hoci niektorí členovia vyzerali byť... milí. Keď im to vyhovovalo.

Logan pokrútil hlavou. „Neviem, čo tvoje vízie poháňa. Ale očividne ťa ovládajú.“

Vedela, že nebola pod kontrolou. Nemusel jej to pripomínať. „Tak prečo kreslím stále len tvoju tvár? Prečo mi nedáš pokoj? Už ma nebav vidieť smrť.“

Veľmi sa snažila, ale aj tak ku koncu znela ako rozmaznané dieťa. Možno ním bola. Netušila, prečo sa jej pri tej úvahe objavila Marcova tvár. Pravdepodobne to malo niečo spoločné s tým, ako jej neskôr nadávala jeho matka. Otriasla sa.

Kresba, ktorú zvierala v prstoch, náhle zmizla. Vzduch ozdobilo zalapanie po dychu. „Prečo by si kreslila môjho syna?“

„To nech mi vysvetlí on! Myslela som si, že kreslím ľudí, ktorí zomreli. Ale on žije!“ vykríkla pobúrene. Začínali sa v nej prebúdzať emócie. Možno bolo lepšie celkové umŕtvenie.

„Stalo sa to už niekedy predtým?“ prerušila matka Logana predtým, ako stihol niečo povedať.

Raven sa sústredila opäť len na ňu. „Neviem,“ takmer zakňučala, „nikdy som si to neoverovala. Netušila som, čo to znamená. Vlastne stále neviem, čo sa so mnou deje.“

Dúfala, že príde nejaká odpoveď. Možno potľapkanie po pleci. Uistenie, že to bude v poriadku. Aspoň nejaká prázdna fráza, ktorá by ju mohla upokojiť. Hoci by to bolo klamstvo. Ale miesto toho prišlo niečo celkom iné. Obava. Skutočná starosť. Ale nie o ňu, o Logana.

„Toto nesmieme len tak podceniť, musíme preveriť všetkých! Mám veľa nepriateľov, je jasné, že ich mám, ale aby zašli takto ďaleko... To, čo robím, nie je osobné, nemám na výber!“

Raven sa schúlila. Takže žiadna pomoc pre ňu.

„Matka!“ zakričal Logan. Ostal nepovšimnutý.

„Tvoj otec sa postará o bezpečnosť, ja medzitým poprosím o pomoc niekoho zo spojencov. Ak je pravda to, čo videla, musíme sa pripraviť. Niekto veľmi mocný sa najskôr zbláznil a...“

„Matka!“ ozval sa opäť.

Raven sa ešte viac skrčila. V hlave jej pulzovalo do rytmu ženiných slov. Logan sem, Logan tam. Očividne svoje dieťa milovala. Ale nemohla by najskôr trochu pomôcť aj jej? Alebo pre ňu neexistovala žiadna záchrana...

„... myslí si, že môže len tak útočiť na moje deti. To nedovolím...“

„Prestaň!“

Keď tentokrát Logan prehovoril, vo vzduchu sa niečo zodvihlo. Ako keď zaútočí víchor. Raven sa k nemu otočila, jeho matka stíchla. Ak bol v miestnosti niekto iný, nevydal zo seba ani hlások. Hrobové ticho prerušované len jeho zrýchleným dychom.

„Čo vieš o Raven?“ Bolo zvláštne počuť svoje meno z jeho úst.

Loganova matka sa za mračila. „Neviem, kým presne je. Cítim z nej niečo veľmi staré, takmer až staroveké. Pri nej sa mi zdá, že nie som dostatočne stará na to, aby som sa s ňou mohla vôbec stretnúť. A predsa sme v jednej miestnosti a ona veselo predpovedá smrť môjho syna.“

Tentokrát sa na nejakú reakciu zmohla aj Raven. „Takže chcete povedať, že je to možné? Skutočne dokážem vidieť niečiu smrť?“ Tie slová zneli ešte absurdnejšie, keď ich vyslovila nahlas.

„Niekoľkokrát som sa s takými bytosťami stretla. Pracovali pre mňa. Ale to bolo tak dávno, že si to nepamätá ani môj vlastný syn.“

Nastala dlhá odmlka. Akoby sa tými nezmyselnými vetami čokoľvek vysvetlilo. Hromadili sa otázky i nechuť ich vysloviť. Opäť sa jej zdalo, že nič z toho nie je skutočné. Divoká predstava pomýlenej mysle. Ale hľadanie logického vysvetlenia bolo príliš náročné. Únavné. Niečo, na čo jej nestačili stále sa znižujúce zásoby energie.

„Vieš, kto je?“ opäť zaútočil otázkou Logan.

Jeho matka prižmúrila oči. „Viem, kým by mohla byť.“

„To je áno alebo nie?“

„Nemôže byť tou bytosťou, na ktorú sa tvári. Jej druh je celé roky vymretý. Zničený. Rozprášený. Nie je technicky možné, aby sa narodila v tejto dobre a ešte aj v rodine smrteľníkov.“

Raven sa ani nesnažila zapájať. Očividne bola z rozhovoru vyškrtnutá. Neprekážalo jej to. Takto môže premýšľať o spánku, ktorý nedostane. V duchu zvažovala, ako by asi zareagovali, keby proste zatvorila oči a zadriemala.

Snažila sa ich nevnímať.

Nepovedia jej nič užitočné. Logan, rovnako ako jeho rodičia, niečo tušili, ale všetko považovali za príliš nepravdepodobné. Ona zase nemyslela, že je nutné venovať im pozornosť. Dajú jej toľko, čo ona sama sebe. Veľké, tučné nič. Také obrovské, že by ju svojou váhou privalilo k zemi. Nejestvovala cesta z tohto neporiadku predstavujúci jej život. Netušila, ako dlho to vydrží.

„Zober ju odtiaľto,“ začula odrazu. To upútalo jej pozornosť. Priepustka z tejto situácie. Len náznakom ovládla radosť. Posteľ v diaľke ju volala.

„Ale nevieme, kým je?“

Konštatácia sa nakoniec obrátila na otázku. Raven sa rozhodla, že Loganovi aspoň poďakuje. Ako jediný sa aspoň občas tvári, že jej chce pomôcť. Hoci tým sledoval isté zámery. Chránil si vlastný zadok a spolu s ním jej tak okrajovo nahrával do kariet neexistujúceho plánu.

„Myslím, že to nie je také podstatné.“

Raven z princípu ignorovala bolesť vyvolanú tým prehlásením.

Logan sa odmietal vzdať. Rád jej do nových rán lial kyselinu. „Ale čo ak to, čo sa deje okolo mňa, súvisí s jej pôvodom? Možno, že to je ten kľúč. Prečo sme na ňu narazili až teraz? Možno žila vo svete ľudí, ale je v tom isto mieste, ako firma, pre ktorú pracujem. Už by som sa s ňou stretol.“

Jeho matka sa zamračila. Na znetvorenej časti tváre to vyzeralo hrozivo. „Chceš ma takto odhovoriť od ochrany vlastného dieťaťa?“ Očividne v tom chýbala logika.

„Iba hovorím, že by sme sa mohli aspoň pokúsiť zistiť pravdu.“

Raven mala podozrenie, že jej časť rozhovoru po tej deklarácii unikla. Zaznel posledný výkričník v tej pokojnej vete. Logan sa mračil. Ten výraz na ňom vyzeral komicky. Celá situácia bola na popukanie. Ale ona sa nesmiala. Točili sa totiž v kruhu. Cestu von nevidela.

„Dobre,“ privolila nakoniec Loganova matka Hel. „Ale budeme pátrať, keď tu nebude. Prebehne to rýchlejšie. Potom sa môžeme rozhodnúť, ako budeme postupovať.“

Znelo to jednoducho. Ale ten nevyslovený kompromis bol zjavný. Očividne by mala Loganovi poďakovať. Avšak bolo jej zle z vďačnosti. Nedala sa uchopiť. Kiežby sa to isté dalo povedať aj o jej tele.

Logan si totiž našiel novú záľubu v prenášaní jej nevládneho tela z miesta na miesto. Začínalo sa jej to pozdávať. A to bolo viac ako zlé. Pri kontakte s jeho pokožkou nič necítila a nevidela. Ale to ešte nebol dôvod k oslave.

„Zoberiem ju domov,“ zašomral.

Hel prikývla. „Postaraj sa o jej myseľ.“

Očividne sa za tým skrývalo viac, ak ona chápala. Nemala čas na rozmyslenie. V ten moment miestnosť zmizla. O okamih neskôr ju nahradil známy výjav jej zúrivo nakreslených snov. Zodvihol sa jej žalúdok. Sústreďovať sa na pravidelné dýchanie nepomáhalo. Logan to musel vycítiť. Polapil jej pohľad takmer násilím. Jeho oči ju fascinovali. Vďakabohu za malé radosti.

„Prepáč, viem, že som ti nijako nepomohol. Skôr naopak,“ začal si sypať popol na hlavu.

Nemala v pláne nejako reagovať. Nevidela dôvod. Dokázal objektívne zhodnotiť tú frašku, ktorej sa zúčastnil. Raven si pripadala ako dostatočne veľký idiot. Opäť skončila nevládna. Vízie ju prepadali čoraz častejšie. Čoskoro kvôli nim nebude môcť normálne fungovať. To jej naozaj nikto nevedel pomôcť? Vyhliadka smrti jej zavibrovala v podvedomí.

Teraz ju ešte dokázala striasť.

„Matka je v skutočnosti oveľa viac nápomocná.“

Zodvihla obočie. Tomu verila len ťažko.

Logan sa zasmial. „Dobre, priznávam, že sa správa ako starostlivá kvočka. Ale je to moja matka a miluje ma, tak je to pochopiteľné.“ Rovnako ako to, že ju chráni. „V súčasnosti však predstavuje jedinú nádej, že o tebe zistíme pravdu.“ Odteraz boli tím?

Raven odrazu prepadlo presvedčenie, že o sebe pravdu nepotrebuje poznať. Muselo to súvisieť s tým, ako zle sa cítila. Akoby ju niekto ovalil niečím poriadne ťažkým po hlave. Bola slabšia ako predtým. Vízie prichádzali a odchádzali. Toto po sebe nezanechávali. Odmietala čo i len pomyslieť na možnosť, ktorá jej preblesla mysľou.

Zavrela oči.

„Asi si unavená,“ skonštatoval Logan so smiechom. „Alebo mi okato dávaš najavo, aby som vypadol. Pravdepodobne oboje.“

Nemala silu na prikývnutie. Len mu ochabnuto visela z náručia. Ako bábka bez života. Odrezali jej povrázky. Preto ju musel prenášať. A ukladať do postele ako malé dieťa. Bolo absurdné, aby sa jej to páčilo, ale bolo to tak. V tom nežnom geste sa ukrývalo niečo magické. Keby tu tak bol aj v momente, keď sa prebudí.

„Prepáč, za toto mi neskôr asi vynadáš.“

Nedal jej možnosť spýtať sa, o čom hovorí. V ten moment ju zahalila temnota. Nebola v nej sama. Tváre ukryté v snehu ju sprevádzali. Sledovali ju starostlivé oči. Varovali ju pred temnotou. Brodila sa za ňou v snehu, dotýkala sa jej prstov. Šepkala jej v mysli. Rozmazané slová v chóre desu. Nasledovala ju krv. Bolesť a nárek. Hlas ženy, ktorá oplakávala syna. Slová, ktoré prosili o život dcéry. Známe sa prepletalo s neznámym. A ona sama kráčala v ústrety tomu zraňujúcemu chaosu. Za zavretými viečkami si bola istá, že sa niečo zlé stane. Niečo hrozné.

Keď sa prebudila, nepamätala si, čo ju v snoch prenasledovalo. Mala len nepríjemný pocit. Bola vyčerpaná. Očividne však prespala celú noc. Pamätala by si predsa, keby niečo robila. Alebo nie? Ale aj tak si bola istá, že jej niečo unikalo. Mala oblečené normálne oblečenie. Prsty mala čierne od ceruzky, hoci jej bezútešné steny nelemovali nové prírastky.

A v dverách stála jej matka s výrazom, ktorý neveštil nič nové.

Opila sa snáď a vyviedla niečo, na čo zabudla?

Problém bol v tom, že sa alkoholu odmietala dotknúť. Nemienila mu znovu prepadnúť.

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.


Malý vianočný darček odo mňa Vám, verným čitateľom!

Ešte raz krásne Vianoce všetkým, nech si pod stromčekom nájdete veľa lásky a šťastia. ;)

Vaša Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 6.:

2. LiliDarknight webmaster
30.12.2015 [15:56]

LiliDarknightValeriee, opäť ďakujem za komentár. Emoticon

1. Valeriee přispěvatel
28.12.2015 [19:44]

ValerieeTak to je k vzteku. Raven se k něčemu přiblíží a hned na to zapomene Emoticon Je mi jasné, že Logan jí vzal paměť i na začátek setkání, takže je Raven na začátku Emoticon Matku bych trefila, nic nám neřekla Emoticon Jenomže jak už bylo řečeno, Raven není obyčejná, takže je tu možnost, že Loganovy schopnosti na ní nebudou zas tak působit... Uvidíme, co dál Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!