Sny ako spomienky - 3. • OurStories.cz ~ naše povídky

Po neuveriteľne dlhom čase som sa sem vrátila, aby som pokračovala vo svojej obľúbenej poviedke. Ďalšia kapitola nám prinesie niečo vážne ´nečakané´. V predchádzajúcom diely skoro umrzla, teraz ochorie. Avšak celodenný spánok jej pripravý pôžitok v podobe snov o tajomnom živote, pričom nesmiem zabudnúť na veľmi "milé" prekvapenie, ktoré ju bude v škole čakať. Snáď sa vám bude páčiť pokračovanie. Príjemné čítanie želá Vaša Elanor. :)

31.01.2011 (10:00) • Elanor • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 728×

3. kapitola - Tak to už je príliš!

Čoskoro sme boli pred mojím domov. Jeho hojdavá chôdza ma takmer uspala, no on ma zase rýchlo prebral, postavil na verandu a o krok odo mňa ustúpil.

„Už to zvládneš, nie?“ spýtal sa s pokriveným úsmevom a hlavou kývol na dvere.

Ja som sa usmiala a prikývla na súhlas, no v tom som sa zarazila.

Ani som mu nepoďakovala!

„A nechcel by si ísť ďal... ej?“ spýtala som sa, no poslednú časť slova som len šepla pre seba. Zacítila som sa malátne a pred očami sa mi zahmlilo.

Tak to teda asi nezvládnem – pomyslela som si tesne predtým, ako ma tma úplne pohltila.

Prvé, čo som zacítila, keď som sa prebrala, bola jemná vôňa čistého postelného prádla. Zaklipkala som očami a potom som ich pomaly otvorila. Bola som vo svojej izbe, zabalená do troch diek a napokoj aj prikrytá perinou. Rozhliadla som sa po - na moje sklamanie - prázdnej izbe a potom som znova zavrela oči.

Cítila som sa príšerne. Oči na neskutočne pálili a hlavu som mala v jednom ohni, ktorý mi zabraňoval myslieť na čokoľvek zmysluplné. Úplne samé od seba sa mi v hlave mihali nejasné obrazce akéhosi muža... Nedokázala som si spomenúť na jeho tvár a nepamätala som si ani jeho hlas. Vedela som len, že mi pomohol, za čo som mu bola neskutočne vďačná... a ľutovala som, že som sa mu ani nestihla za všetko poďakovať.

Povzdychla som si a pevnejšie som zovrela oči. Nemala som silu pohnúť sa, prevaliť a dokonca ani zistiť, či v dome ešte niekto je. Radšej som sa nechala unášať na vlnách odpočinku a odpútala som sa od reality do bezbolestného spánku.

„Zlatíčko,“ počula som tichý šepot pri mojom uchu, ktorý aj tak rozvybroval bolesť v mojej hlave. Lenivo som otvorila oči a uvidela som bratov starostlivý pohľad.

„Napi sa, prosím. Malo by to stlmiť horúčku. Dosť si ma vydesila, keď som ťa našiel v obývačke. Ale ešteže si nechala ten odkaz, som rád, že myslíš na všetko. Ale už si nerob starosti, všetko sme zariadili a ty budeš dnes pekne ležať doma. Skúsim sa vypýtať z vyučovania, aby som ťa skontroloval. A nepokúšaj sa, skutočne na to ani nemysli, vyliezať z postele... Vrátim sa tak rýchlo, ako to pôjde. Jedlo máš tu na stole. Opatruj sa!“

Jeho monológ nemal konca. Ešte stále otupená bolesťou hlavy som si inštinktívne vzala pohár a napila som sa. Nechala som ho, aby ma pobozkal na čelo a sledovala som ho, ako rýchlo opúšťa moju izbu. Dosť dlhú chvíľu som potrebovala na to, aby som pochopila, čo sa vlastne stalo.

Práve odišiel s Mel do školy a ja som ostala doma. Dobre, to som vedela pochopiť. Ale nerozumiem... O akom odkaze... Nejaký som písala?

Príliš prudko som si ľahla naspäť do postele, rozozvučala som tú úžasne otrú bolesť vo svojich spánkoch a nedokázala som sa zbaviť pocitu, že tu niečo nesedí.

Mohol ten neznámy? Ale ako by mohol napodobniť moje písmo? Alebo...

Úvahy - zväčša absolútne nereálne - mi vírili hlavou, no kým som dokázala vymyslieť niečo inteligentné, premohla ma únava a ja som sa ponorila do snov, teraz ani zďaleka nie tak tichých, no zato veľmi zaujímavých.

„Mami. Mami. Tak mi už odpovedz!“ sičím hnevlivo. Neznášam, keď mi niekto klamal hlavne preto, lebo som to bola schopná poznať. Nevýhodá zelených očí. Hlavne v našom rode.

„Nie sme už v bezpečí.“ Jej hlas je chladný. Musím lapať po dychu. Situácia je vážna.

„Takže sa sťahujeme?“ spýtujem sa a obzerám sa okolo seba. Stojíme uprostred útulnej obývačky ladenej do hneda. Na stenách vysia začarované obrazy - postavy sa na nich pohybujú, akoby to bol pohľad cez akési zvláštne okno. Mama mi nikdy nehovorila ich tajomstvá, ale trvala na tom, aby som ich chránila nad všetko ostatné.

„Presne. Zbal si len to vyhnutné. Ešte sa sem vrátime. A ak nie teraz, tak... neskôr. “

Viac sa už nepýtam. Vojaci už sú na dobrej stope a si nemôžeme dovoliť doviesť ich až sem. Je to naše posledné útočisko. To posledné, čo máme. Jediná vec, čo na tomto svete ešte musí ostať, pretože ešte nesplnila svoj účel.

S mojimi novo nadobudnutými skúsenosťami je balenie veľmi rýchle. Pomocou kúziel premiestňujem kufor do koča.

„Sadni si prvá, ja ešte niečo vybavím. Až výjdete z lesa, toto si prečítaj.“ Zaviera za mnou dvere a koč sa nečakane dáva do pohybu. Pozerám sa z okna, no mamu nikde nevidím. Obzerám sa okolo seba a hľadám nejaké vysvetlenie.

Nakoniec sa nakláňam ku kočišovi, ktorý mi však vôbec nepomáha. Odmieta mi čokoľvek povedať.

Nahnevane si sadám späť a otváram obálku. Vytiahujem z nej list. Na moje prekvapenie úplne prázny. Siaham opäťdo obálky a nachádzam v obálke aj druhý lístok, jeden malý papierik. Hneď ho preletím pohľadom.

Povedala som: až vyjdete z lesa!

Predvídala to. To teda znamená...

Ťažko prehĺtam a hneď potom som začínam rýchlo klipkať očami. Aj tak tie zradné slzy pretiekajú a putujú mi po tvári. Nemôžem sa s tým zmieriť. V takejto chvíli to sama nezvládnem.

Zrazu však koč zastavuje a dnu nastúpuje veľmi pohladné dievča, len o pár rokou staršie ako ja.

„Odteraz budeme cestovať spolu,“ vráví mi milo a predstavuje sa. Nazerám cez záclonu von, udiera ma do očí prenikavé svetlo. Svitá na nový deň. Pre mňa.

Otvorila som oči a dotieravé slnečné lúče mi ich zase rýchlo zavreli. Bolesť hlavy sa konečne prestala prosiť o pozornosť a tak som mohla voľnejšie uvažovať. Pomaly som sa posadila a s chuťou som sa vrhla na jedlo, ktoré na mňa čakalo už od rána.

Len čo som mala žalúdok príjemne plný, počula som buchnúť vchodové dvere. Ani nie o minútu sa ozvali aj náhlive kroky vedúce od schodov k mojej izbe, súdiac podľa toho, že sa stávali čoraz hlasnejšími. A skutočne som sa nemýlila.

Dvere sa otvorili a za nimi sa ukázala zvedavá hlava môjho brata. Zdal sa mi smutný a starostlivý, no keď ma uvidel, rýchlo si vydýchol a dokonca sa aj usmial.

„Vitaj doma. Som v posteli, presne tak, ako si chcel.“ Musela som sa usmiat jeho prekvapenmu výzazu. Nečakal, že ho poslúchem. Vlastne, keby mi dal ešte hodinku, skuočne by ma našiel v kuchyni alebo obývačke.

„Vyzeráš lepšie. Konečne máš v tvári nejakú farbu.“

„Je mi lepšie. Aj keď sa cítim trochu slabo. Teplota, myslím, klesla.“

„Len si to dnes ešte pekne odlež a zajtra tiež,“ povedal prísne a ja som len prikývla. Nemalo zmysel sa s ním dohadovať.

Nasledujúci týždeň som podstivo oddychovala. Stále som sa cítila slabo, aj keď som chvíľami mala pocit, že to je z toho nekonečného ležania. Cez víkend som už ale bola v pohotovosti, bez náznaku únavy som behala po dome a spratávala som veci, ktoré by tam ostali pohodené ešte ďalší týždeň.

A zrazu tu bol pondelok. Bola som prekvapená svojim znechutením pri spomienke na posledný deň v škole. Nový žiak. Skutočne sa mi nepáčil. Jeho spôsoby ma rozčulovali rovnako ako jeho sebavedomie. Ale predsa len som sa kvôli jednej maličkosti do školy tešila. Pri ňom sa mi jasnejšie vybavovali moje sny. Nie, on určite nebol ten neznámi, ktorý ma prenasledoval v mojich snoch, ale určite to s ním nejako súviselo. Nie však z tej dobrej stránky.

„Si nejaká tichá,“ ozval sa Damian, starostlivý ako vždy.

„Po týždni sa mi vážne nechce ísť do školy.“

„Nie, myslím si, že je v tom niečo iné,“ odpovedal pohotovo, vševedúcne.

„Ide len o to, že som nervózna z toho nového. Nemám z neho dobrý pocit. Každého ohúril, ale je na ňom niečo zlé a neľútostné.“ Každé svoje slovo som zvažovala a nebola som si istá, či som svoje pocity vyjadrila správne. Hlavne som dúfala, že si to nevyloží zle. Hádam len nebude premýšlať o mojom záujme o neho. Lebo tam nijaký nenajde. Skutočne.

„Asi viem, kam tým mieriš. Je príšerne úlisný a falošný. Navonok perfektný, ale určite si všetky tie pekné veci, čo vysloví, nemyslí. A neuveriteľne manipuluje s ľudmi, hlavne takými, ako je Suse.“

Pochopil ma. Pocítila som neuveriteľné nadšenie. Je to úžasný brat.

Dam zaparkoval a ja som neochotne vystúpila. So sklopenou hlavou som zabuchla dvere, keď som vedľa seba začula nepríjemný sebavedomý hlas.

„Ale kráska, ja som vedel, že ti budem po tak dlhom týždni chýbať,“ hovoril sebavedomým hlasom. Zdvihla som pohľad a všimla som si, že jeho auto parkuje vedľa nás. Ležérne sa o neho opieral a myslel si, ako úžasne neodolateľný je. Mala som chuť sa k nemu nakloniť a vyhodiť so seba svoje raňajky. Možno by tak konečne pochopil, čo si o ňom myslím.

„Kde si vlastne tak dlho bola? Hádam si sa ma len nehanbila?“ Hľadela som mu do tváre, ktorú rozjasňoval úsmev, ktorý podľa všetkého mal byť neodolateľný. Ako ja len neznášam takých frajerov. A ešte teraz, keď som k nim tak blísko a oni sa na snažia priblížiť ešte viac!

To sa mi len zdá. Prosím, nech sa mi to len zdá. V duchu som sa modlila, ale nikto ma nechcel vypočuť.

Otočila som sa a nechala som toho nového za sebou. Nemala som záujem o nič. Mala som plnú hlavu svojich snov a toho neznámeho, ktorý ma doviedol domov. Chcela som sa mu poďakovať, keď už nič iné.

Zhlboka som sa nadýchla a so zdvihnutou bradou som vstúpila do školy. Niečo sa čoskoro zmení, ale vôbec neviem, čo to bude.

A na záver... Túto kapitolu by som rada venovala všetkým, čo si to prečítali, ale ešte srdečnejšie to venujem tým, ktorý mi pod článkom zanechali komentár. Možno ani netušíte, koľko radosti vo mne zanechal. Nemusí byť úplne pozitývny, ale to, že vám moj článok stál za to, aby ste pod neho vyjadrili svoj názor... Jednochu vám neskutočne ďakujem.

***

2. <-> 4.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování