OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sny ako spomienky - 6. kapitola



Sny ako spomienky - 6. kapitolaAhoj. Nový diel je tu. Dnes sa Sophie konečne prestane schovávať a rozhodne sa pre činy. Prečo a ako? A hlavne čo z toho?

Vaša Elanor. A ešte ďakujem za komentáre k predchádzajúcej kapitole. :)

Rozhodnutie

Večer som sa unavene zložila v obývačke. Nechcela som ísť spať skôr ako Mel. Chcela som si byť najprv istá, že už poriadne zaspala. Z posledných síl som si zapla televízor a sledovala som správy. Nejaká krádež, samé zlé novinky. Rada by som to prepla, ale potom som uvidela fotografiu môjho učiteľa, a to ma donútilo to ešte chvíľu pozerať. Ukazovali miesto, kde ho našli. Hlboký les... Moderátorka vravela, že ho pravdepodobne napadlo zviera.

Zhlboka som sa nadýchla a zavrela som oči. V tom sa rozoznel zvonček. Rýchlo som zahnala slzy a utekala som otvoriť. Pred dverami stála Viv a skúmavo na mňa hľadela.

„Už to vieš?“ spýtala sa ma opatrne.

Prikývla som a pousmiala sa. Chcela som jej ukázať, že mi na tom veľmi nezáleží, ale ona to na mne poznala. Pozvala sa dnu aj sama a ostala až do rána, aby mi ticho pomohla s ďalšou stratou, ale tentokrát nie tak bolestnou. Bol to skôr šok. A niečo mi stále našepkávalo, že s tým mal niečo spoločné Will. To, akým spôsobom sa na učiteľa pýtal...

To je hlúposť!

Hádala som sa sama so sebou. No aj keď mi inštinkt niečo hovoril, rozhodla som sa neurobiť si predsudky voči nezvyčajne peknému chalanovi odetom v čiernom a ísť poctivo do školy.

Aj keď som bola presvedčená, že ho na najbližšej hodine neuvidím, hrozne som sa mýlila. Sadol si opäť vedľa mňa a celú hodinu sa na Cassiusa pozeral zamračeným pohľadom. Pozorovala som ho len kútikom oka. Bol skutočne taký krásny, ako si pamätám zo sna. Temné vlasy, no nebesky čisté oči. Dobre stavaný, pevné svaly mu lemovali ruky... vlastne celé telo, predpokladám. A bol pomerne vysoký.

Vzdychla som si a snažila som sa mu venovať len minimálnu pozornosť. Potajme som aj dúfala, že sa mi večer bude zase snívať jeden z tých podivuhodných snov, a tým by som aj mohla rozluštiť časť hádanky.

Sledovala som jeho výrazné črty a snažila som sa uhádnuť, čo ten zamračený výraz predstavuje. Možno sa pohádali a on sa na neho za to hnevá... To je asi najpravdepodobnejšie. No niečo vo mne hlodalo. Potrebovala som zistiť viac. Musela som zistiť, čo sa to okolo mňa deje. Príliš dlho to boli len sny. Priveľmi veľa času som strávila tým, že som samú seba nechala žiť v ilúzii...

Zrazu si však všimol, že ho pozorujem. A teraz som si uvedomila, že som ho nesledovala len nenápadne, celú hlavu som mala natočenú jeho smerom. Otočil sa na mňa a prívetivo sa usmial. Rýchlo som sa odvrátila a prestala som mu venovať na oko pozornosť... Myšlienky mi ale stále zamestnával.

Škola sa skončila, teda, skoro. Práve som bola na obede a tvárila som sa, že počujem štebotanie Suse. Ako inak, páči sa jej nový chalan. Už nie Cassius - jej milovaný bezchybný Cass... teraz sa zamerala na Willa, ktorý jej však viac ako jasne naznačil, že sa s ňou nebude ani len rozprávať.

„No len si to predstavte. Povedal mi, že prišiel na školu, aby sa sústredil na štúdium a že sa nechce rozptyľovať. No ale potom sa pokojne zastavil pri Cassiusovi a rozprával sa s ním o tebe, Soph. Chápeš to?“ Jej sťažovanie nemalo konca.

Vedela som, že sa pozerá na mňa - aj keď som uprene sledovala stenu pred sebou - a čaká nejaké vysvetlenie, ale povedala som si, že by som sa do toho nemala miešať. Bude najlepšie, ak sa Cassiusovi budem vyhýbať a ak mal on niečo s ním spoločné, čo isto mal, tak aj jeho budem musieť vynechať z okruhu mojich priateľov. Akoby do neho chcel patriť...

„To mohla byť aj náhoda. A hlavne si myslím, že ti nechcel dávať falošné nádeje. Veď pri tebe je každému úplne jasné, o čo ti ide. A bol natoľko slušný, aby ti to nepovedal nejako nemiestne,“ ospravedlňovala ho Viv. Alebo sa to skôr snažila nejako zahovoriť. V tej chvíli som jej bola ešte vďačnejšia ako inokedy. Už som skoro zabúdala, prečo je Suse mojou kamarátkou...

„Aj tak to nevysvetľuje, prečo chodí len na tie hodiny, ktoré má aj Sophie.“

Nedala sa, no viac neprehovorila. V tichosti sme jedli.

Téma bola ukončená, ale posledná veta ostala visieť ešte dlho vo vzduchu a začala mi ťažiť žalúdok.

Je to len náhoda. Veď napríklad aj... kto ešte má náhodou všetky predmety rovnaké ako ja?

Nikto...

Počula som zvonček, a tak som sa rýchlo postavila. Pozrela som sa na svoje dve najlepšie kamarátky a usmiala som sa.

„Zvoní, takže mám už len pár minút. Ak máte pocit, že chcete niečo riešiť, čo takto dnes u mňa?“

Obe prikývli a ja som sa rýchlo pobrala na posledné dve hodiny. Zastavila som sa ešte v skrinke, aby som si vzala učebnice, keď mi spomedzi učebníc vypadol nejaký papierik. Starý pergamen. Ako zo snov.

Vyhýbaj sa lesu za každú cenu. Pamätaj na to.

Varovanie z papierika mi prišlo zvláštne. Lesu? Ale však by v blízkosti mesta nemali žiť zvieratá. Hluk by ich odplašil a vôbec. Od koho to je?

 

Poslednú hodinu som nevnímala. Sledovala som papierik, úhľadné písmo majiteľa som nedokázala prirovnať k ničomu, čo som kedy videla. Písma spolužiakov boli roztrasenejšie. Toto však pôsobilo dôstojne. Muselo byť od niekoho... Ako Cassius a Will.

Po skončení hodiny som zastihla Viv a Suse v škole. Rozprávali sa pri skrinkách, tak som išla za nimi.

„Soph, mňa to tak mrzí, ale mňa Cass pozval von, sám od seba. Vieš, že som si to veľmi priala. Ospravedlníš ma? Užijete si to aj bezo mňa,“ začala rýchlo rozprávať Suse, bez privítania, bez opýtania.

„To nevadí. Uži si to teda,“ povedala som úprimne a pozrela som sa na Viv.

„Tak dve doma, to nebude sranda. Navrhujem kino,“ začala Viv a mne odľahlo. Nevedela som, čo sa stalo, vždy som si viac rozumela so Suse a zrazu je to všetko úplne opačne. Suse sa zmenila. Uháňa chalanov a na nás si ledva nájde čas.

Povzdychla som si.

„Veci sa menia príliš rýchlo. Skoro som to ani nespozorovala, kedy sa z nás stali najlepšie kamarátky a Suse uteká od nás ako pred nákazou,“ poznamenala som ticho.

„Vieš predsa, prečo to tak je.“ Viv sa tvárila, že som si to ho mala byť vedomá. Nechápavo som pokrčila obočie.

„Keď si stratila rodičov, ja viem, ale je nutné to povedať... ona začala žiarliť.“

„Na to že nemám rodinu?“ spýtala som sa užasnuto. Hnev v mojom hlase zabránil slzám, aby sa hlásili o slovo.

„Nie, samozrejme, že nie. Ale vtedy sa o teba každý zaujímal. Boli sme obľúbené ale po tej nehode venoval každý pozornosť tebe. Možno za tebou nechodili, ale občas prehodili nejaké to slovo, ako dobre to zvládaš. Vôbec to nenarušilo tvoje štúdium a neprávaš sa nezodpovedne. Nehodila si starosti staršiemu bratovi. Toto je malé mestečko. Ak ťa brat pochváli svojmu kamarátovi, o chvíľu to vedia všetci. A presne toto je tá pozornosť, ktorú ti závidia.“

Nie, nebola som silná.

„Vieš, že to nenesiem ľahko. A si si vedomá aj toho, že sa často len tvárim...“

„Vidí to viac ľudí, ale o to silnejšia vyzeráš, čo to nechápeš?“ skočila mi horlivo do reči. Po krátkej pauze sa pozrela na hodinky.

„Čo by si povedala na to, keby sme dali to kino? A ak Suse skončí rande skôr ako o polnoci, dôjdeme ťa pozrieť, dobre?“

Prikývla som a nasadli sme do jej auta. Ku kinu sme dorazili ani nie o pätnásť minút. Mala to dobre premyslené, zrejme, pretože po kúpe lístkov nám ostávalo už len pätnásť minút do začatia filmu.

Príbeh z podsvetia o temných bytostiach noci, hrôzostrašnej beštii, ktorá žila v temnom lese a obávali sa jej všetky zvieratá, mi nepridal veľmi elán po tých strašných správach, ale mala som istý pocit zmierenia. Skôr ako na film som pozerala na pointu. Ako sa ľudia beštie báli bez toho, aby chápali čím všetkým si musela prejsť. Ešteže kino skončilo pred západom slnka a domov sme prišli ako tak za svetla.

Večer som si sadla do obývačky a rozhodla som sa pozrieť si správy. Nemohla som tomu uveriť... Ale boli nájdené dve mladé dievčatá - v mojom veku - v lese. Boli doslova roztrhané nejakým zvieraťom – ako telo môjho bývalého učiteľa. Tie útoky ma začínali desiť. Zrazu, tak náhle. Akoby sa zvieratá niečoho báli a utekali z lesa smerom k obydliam. A všetko to začalo príchodom Willa.

A teraz som sa rozhodla. Musím o ňom zistiť viac. Zdá sa, že by bol ochotný sa so mnou rozprávať. Musím to skúsiť.

Zvonček pri dverách sa rozoznel. Priskočila som k dverám a nadšene ich otvorila. Vonku však nebol, ani Demien s Mel, ani Viv a Suse.

Stál tam Will.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Sny ako spomienky - 6. kapitola:

1. jajka 97
17.04.2012 [18:39]

Velmi dobra cast. Je super, ze za tymi dverami stal Will. Som zvedava, ako sa to bude dalej vyvijat. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!