OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 12.

19.07.2014 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 974×

Kapitola 12.

Cassie nekompromisne pozerala na Daniela a nehodlala ustúpiť. Na oplátku ju prepaľoval unaveným pohľadom, ale rozhodla sa to ignorovať. Nebol sám, kto toho mal dosť. Sama by najradšej našla najbližšie miesto, dostatočne bezpečné, kde by sa aspoň na niekoľko minút mohla natiahnuť a na všetko zabudnúť. Lenže toho sa jej najbližšie hodiny určite nedostane.

Zo všetkého najskôr sa museli vymotať z momentálnej situácie. Bola odhodlaná viac, než kedykoľvek predtým vo svojom živote. Posledné štyri roky strávila neustálym skrývaním a modlením sa, že ju nenájdu a v pokoji... bude prežívať a nič zlé sa nestane. Alebo aspoň niečo, čo sa neskončí jej úplným zmiznutím. Keď ju nakoniec predsa len chytili, vložila v podstate celý svoj osud do rúk človeka, ktorý jej bol ochotný pomôcť.

Bola príliš naivná pre svoje vlastné dobro. Rozhodla sa veriť neznámemu človeku len preto, že som Odolný a v podstate na úteku – rovnako ako ona. A ukázalo sa, že to možno bola chyba. Dopekla, veď nepoznala ani jeho pravé meno!

Alebo možno bola len paranoidná....

Nie!

„Tak? Odpovieš mi ešte dnes?“ súrila ho Cassie a potriasla hlavou, aby si vyčistila myseľ. Nebolo by dobré, keby teraz prepadla svojej súkromnej forme schizofrénie.

Daniel ešte chvíľu vyzeral, akoby chcel niekoho zmlátiť. Tá frustrácia doslova visela vo vzduchu a Cassie si bola istá, že teraz netúžil po rozhovore o svojej osobe. Ona osobne by sa tiež radšej vrhla na niečo viac podstatné ako bol fakt, že doslova zakopla o informácie o Hayley, lenže bola odhodlaná robiť veci poporiadku. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa na ňu Molly so Stillom mračili.

„Gabriel Wright som ja,“ povedal s povzdychom.

Cassie čakala, že jej na to povie ešte niečo. Začne sa obhajovať, ponúkne jej vysvetlenie. Čokoľvek. Ale miesto toho tam len stál a očami stále preskakoval z nej na neživú podobu svojej sestry. Vyzeral nerozhodne a stratene, akoby ani nebol súčasťou toho, čo sa deje teraz. Možno bolo na čase, keby k tomu všetkému začala pristupovať trochu viac... inak. Menej apaticky a viac agresívne. Alebo by sa o to mohla aspoň pokúsiť.

Zamračila sa a mierne ho udrela do ramena. Bleskovo k nej preskočil pohľadom. „To je všetko, čo mi k tomu povieš? Ani sa nesnažíš mi to vysvetliť?“

„A čo sa na tom dá vysvetliť? Neprezradil som ti svoje pravé meno, čo všetko mi tajíš ty?“

Rozhodila rukami a odstúpila o krok dozadu. Asi po prvý raz v živote bola vo vážnom pokušení niekomu ublížiť. „Myslíš, že o toto mi ide? O tvoju neúprimnosť?“

„Tak prečo sa ma na to potom pýtaš, keď ti na tom nezáleží?“

Cassie si pobúrene povzdychla. „Nejde o to, že si mi nepovedal svoje meno. Na začiatku, keď si nevedel kto som a nebol si si istý, či ťa nedostanem do problému, si mi povedal, že sa voláš Daniel. To chápem. Keby som bola sama dostatočne prešibaná, tiež by som to urobila. Lenže teraz už nemáš dôvod obávať sa toho, čo urobím. Mal si dosť času na to, aby si mi to vysvetlil a oficiálne sa predstavil. Ale miesto toho si mlčal. Ako myslíš, že sa asi cítim?“

Pristúpil k nej bližšie. Sklonil sa k nej a doslova ju uzavrel vo väzení jej vlastného osobného priestoru. Tušila, že neplánoval ju nijako zastrašiť. Nebol ten typ človeka. Ale nech sa snažila akokoľvek, na ňu to gesto pôsobilo trochu výhražne. Akoby jej chcel ukázať, že je viac ako rovnocenný súper. Jej myseľ začala analyzovať. V duchu sa samej seba vysmiala. Nebola zbabelec, nech to vyzeralo akokoľvek. Takže miesto ústupu zvolila vzdore. Ruky si založila na hrudi a snažila sa tváriť výhražne. Alebo aspoň neústupčivo.

„A čo ten fakt, že poznáš moju sestru? Ten som si nezaslúžil vedieť?“ povedal trochu namosúrene.

Cassie trikrát zažmurkala, jej hlava dokonale prázdna. Netušila, ako dokázal tie dve veci takto spojiť. Pripisovala to stále pretrvávajúce šoku z jeho takmer stretnutia so stratenou sestrou. Inak nemala poňatia, ako prišiel k takému bláznivému obvineniu.

Mierne sa zamračila. „Tak za prvé, ja tú ženu nepoznám. Nikdy predtým som ju nevidela ani nestretla, mám jej meno od mamy. Z jej posledného odkazu. A po druhé, ani som netušila, že je to tvoja sestra. Čo ma privádza späť k otázke, že by som to vedela len v prípade, keby si sa so mnou podelil o svoje skutočné meno.“

Daniel sa nadýchol. „Prečo si ju mala nájsť?“

„Ja neviem,“ pošepla Cassie a necítila sa zle pre to, že mu tak trochu klame.

V podstete netušila, prečo Hayley mala dať tie čísla a písmenká, nech už predstavovali čokoľvek. Poznala ich spamäti, takže by nemusela spomenúť Sagax. Alebo by jej mohla dať ten Sagax a zamlčať fakt, že tie vedomosti má ukryté aj vy mysli. Lenže to by nemenilo nič na fakte, že stále netuší, prečo to mala urobiť.

Ruky si založil na hrudi, akoby kopíroval jej vzdorovité gesto. „Prečo si ju mala nájsť?“

Namiesto odpovede len pokrútila hlavou. Nebola si tak celkom istá, či by jej nezlyhal pod jej upreným pohľadom. Na odvahe jej nepridával ani fakt, že tam s nimi v miestnosti stále boli Molly a Still, ktorí tichučko prizerali ich trošku ostrejšej výmene. Cassie sa na sekundu zamýšľala nad tým, keby naposledy sa s niekým hádala. Srdce ju zabolelo, keď si spomenula na svoju mamu a ich „hlasnejšie" rozhovory. Zaťala zuby a snažila sa žmurkaním zahnať slzy. Jej psychické zrútenie ničomu a nikomu nepomôže.

„Prečo?!“ skríkol Daniel, čím ju vytrhol z premýšľania a prinútil ju od ľaku doslova poskočiť. Bola v pokušení odstúpiť od neho niekam do bezpečia.

„Moja mama vytvorila odkaz a potom, ako ju Aristokrati dostali, mi ho tvoja sestra poslala na Sagax.“

Odpoveď len tak zašepkala, neverila vlastnému hlasu. Stále bola niekde na hrade medzi plačom a krikom. V tomto momente mala bližšie k tým slzám a všemožne sa snažila samu seba presvedčiť, že je to len z bezmocnosti, ale bolo to pomerne ťažké. Keby mohla, kopla by Daniela do miest, kde na tom záleží, za to, ako to otočil. Bola nahnevaná a cítila, že právom. A teraz sa cítila ešte vinná, že mu nepovedala niečo, k čomu sa v podstate ani nedostali.

Rozhodne mizerná kombinácia.

„Pochybujem, že si ju chcela nájsť len pre to, aby si jej poďakovala za zaslanie toho odkazu,“ skonštatoval Daniel a opäť sa prepadol do toho svojho desivého pokoja.

Trasľavo sa nadýchla. Cítila sa zahnaná do rohu. Čo bolo v okrúhlej miestnosti prakticky nemožné. „Moja mama...“ Naprázdno prehltla. Odrazu sa jej ťažko rozprávalo, lebo jej v krku navrela obrovská hrča. „Moja mama ma žiadala, aby som našla ženu menom Hayley Wrightová. Vraj spolupracovali a ako jedinej jej dôveruje. Od momentu, kedy som utiekla z domu, som takmer dva roky stratila tým, že som sa ju snažila nájsť. Ale nepodarilo sa mi to. A nakoniec som aj prestala. Bola to... posledná spojitosť s mojou mamou po tom, čo zmizla. Myslíš, že sa mi páčilo, za akých okolností som sa jej musela vzdať?“

Daniel sa na ňu na chvíľu len pozeral. Cassie mala nutkanie nejako sa uhnúť, alebo sa ukryť. Lenže nechcela vyzerať zbabelo. Takže namiesto toho, aby utekala, alebo čelila jeho pohľadu, zadívala sa na počítačovo vytvorenú ženu.

Stála tam nehybne ako socha. Nedýchala, nežmurkala, ani nijako nedala najavo, že by bola živou bytosťou. Teraz, keď sa nad tým zamýšľala trochu bližšie, si uvedomila, že by ju nemohla považovať za človeka ani keby veľmi chcela. Ani jediný vlások jej nevytŕčal z dokonalého vrkoča, na oblečení nemala ani jediný záhyb, ktorý by bol dôkazom nejakej jej činnosti, na pokožke ani kvapôčka potu. Bola príliš dokonalá. Ľudia takí nebývali. Mali svoje chyby a nálady, rozdiely, vďaka čomu sa zo vzťahu stávala jazda do neznáma. Pri tej myšlienky sa po očku zadívala na Daniela. Ešte stále ju skúmavo sledoval, v očiach nerozhodnosť. Už predtým sa zhodli na tom, že k vzniknutej situácii pristupujú úplne inak. A ona mu aj tak chcela vyčítať, že jej zamlčiaval vlastné meno?

No... očividne mala problémy s rozpoltenosťou.

„Je mi ľúto, že si prišla o rodičov, ale to aj ja. My všetci sme o niečo prišli. Ostali sme na to sami. Nemala by si očakávať, že ti niekto na nos zavesí celý životopis len pre to, že na nich milučko zamávaš mihalnicami.“

Zmätene naklonila hlavu na bok. „Chceš povedať, že na niekoho žmurkám?“

„Nie žmurkáš, mrkáš. Snažíš sa tváriť ako naivka a myslíš, že ti na to každý skočí a na počkanie ti vyklopí čokoľvek, čo chceš.“

Cassie nasrdene zavrčala. Akoby bola nejaký pes. „Ja nič také nerobím!“

Zhovievavo sa na ňu usmial. „Ale robíš. A veľmi často. Dokonca aj teraz.“

Dopekla s ním, vážne to robila!

Nahnevane sa prinútila prestať žmurkať tak často, ale nedarilo sa jej to. Bolo to také absurdné! Nemohla predsa za fyziologické prejavy vlastného tela a bolo od neho chrapúnske, že jej to vyčítal. Nejaký tichý hlások v nej sa pýtal, aký mal na to dôvod, ale momentálne bola príliš nahnevaná, aby tomu dokázala prikladať nejaký význam.

„Čo to má spoločné s faktom, že si sa neobťažoval prezradiť mi svoje skutočné meno?“ spýtala sa po niekoľko sekundovom tichu, v ktorom sa snažila upokojiť nejako svoju reakciu.

„Nemá to nič spoločné s našou situáciou. Nemusím ti všetko vešať na nos a okrem toho, meno Gabriel aj tak teraz nepoužívam. Som Daniel a na tom sa nič nemení.“

„Máš viacero identít, o ktorých by som mala vedieť?“ odsekla namosúrene. Z jej pôvodného zámeru vyčistiť mu žalúdok kvôli neúprimnosti sa stal doslova boj o posledné slovo. Čo sa to s ňou dialo? Väčšinou nebola agresívna.

Lenže väčšinou ju nikto neobviňoval z toho, že sa vyzývavými gestami snaží dosiahnuť svoj zámer.

„Aj keby som bol tajný agent Aristokratov, mohlo by ti to byť jedno. Dôležitejšia je tvoja spojitosť s mojou sestrou. So sestrou, ktorú som celé roky hľadal a nemohol ju nájsť. Čakal som na moment, kedy ma kontaktuje, alebo mi nastrčí aspoň nejakú stopu, ako ju kontaktovať. Ale zdá sa, že som nebol dostatočne... zúfalý. Miesto toho, aby sa ozvala vlastnej rodine, poslala správu neznámej babe, ktorú nikdy v živote nevidela. Tak prepáč, ak sa snažím pochopiť, čo ju k tomu viedlo.“

Bol nahnevaný...

Teda, vlastne bol skôr dokonale vytočený a to bola pre ňu nová skúsenosť. Nemala by teda tomu, čo hovorí, prikladať takú veľkú váhu. Lenže miesto toho sa dokázala cítiť iba dotknuto, ba až zranene. Prečo sa to muselo zmeniť na takúto hádku? Neznášala výmeny názorov, vždy sa všetko snažila vyriešiť pokojnou cestou. Alebo aspoň tak to fungovalo predtým, pred cestovaním v čase a ostatnými svinstvami, ktoré teraz zdobili jej život ako nejaké zvrhlé dekorácie. Možno sa z nej v tom procese stal niekto iný. Ale to nič nemenilo na jej citovom rozpoložení.

„Snažíš sa ma obviniť z toho, že sa tvoja sestra o teba dostatočne nezaujímala?“

Strhol sa, akoby mu jednu razila. Na krátky okamih svoje slová skutočne ľutovala. „Obviňujem ťa len z toho, že mi nechceš povedať, čo bolo v tej správe a aká je tvoja úloha.“

Pobúrene potriasla hlavou. „Čo ti dáva právo vyžadovať odo mňa tieto informácie?“

„Fakt, že ide o moju sestru?" Tón, ktorý použil, jasne hovoril o tom, čo si myslel o jej zbytočnej otázke. „Mám právo vedieť, akú spojitosť mala s tvojou matkou a na čom spolu pracovali. Jediné, čo mi ostalo z rodiny, je tam,“ povedal a rukou pohodil smerom k počítačovej dievčine. „Je to možno to posledné, čo z nej dostanem. Potrebujem to vedieť.“

„Ja nemám žiadnu úlohu.“ Teoreticky opäť neklamala, keďže kódy a skratky od svojej mamy mala dodať Hayley. Lenže ona bola.... skôr nebola. Tak trochu to robilo z rozkazu nenaplniteľný sen. Pochybovala však, že by mu niečo také práve v tejto situácii mohla povedať.

„Pochybujem, že tvoja matka požiadala moju sestru, aby ti v prípade jej zmiznutia poslala odkaz s rozlúčením. Alebo bola taká patetická, aby trvala na poslednej rozlúčke so svojou rozmaznanou dcérou?“

Zalapala po dychu pri ostrej bolesti, ktorá jej pri jeho slovách vystrelila do hrude. Ako sa opovažoval niečo také povedať o jej mame? „Ako sa opovažuješ? Vôbec si ju nepoznal! Dokonca nepoznáš ani mňa!“

Premeral si ju pohľadom. Rukami rozhodil vo vzduchu. „A ty sa čuduješ, že som ti neprezradil svoje skutočné meno? Len to, čo o tebe viem, ma od toho odrádza!“ Pokrútil hlavou a prstami si vošiel do vlasov. Ponad plece sa zadíval na naprogramovanú ženu, ktorá nevenovala pozornosť ničomu okolo seba. „Ani neviem, prečo sa s tebou vlastne ešte ťahám. Zatiaľ mi to nič dobré neprinieslo.“ S tými slovami okolo nej prešiel a zastavil sa až na opačnej strane miestnosti. Čo najďalej od nej a najbližšie k napodobenine svojej sestry.

Stála tam ako soľný stĺp, doslova paralyzovaná ako po studenej sprche. Od stien mysle sa jej odrážali jeho slová a doslova ťali do živého. Drobné hroty ju bodali a nútili ju lapať po dychu. Chcela za ním ísť a nejako fyzicky mu ublížiť. Oplatiť mu nejako to, čo on spôsobil jej. Ale ako mu mohla oplatiť to sklamanie? Tak veľmi chcela veriť, že ostať s ním bolo dobré rozhodnutie. Také, ktoré ju udrží v bezpečí a možno aj pri zdravom rozume. Dokonca začínala prepadať jeho čaru. Bol príťažlivý a občas sa pristihla, že sa na neho pozerala doslova s otvorenými ústami a zašla nad tým, ako veľmi na ňu zapôsobil.

Jej úsudok očividne za nič nestál.

Ani netušila, či ju viac boleli jeho ostré slová alebo vlastné sklamanie. V hrudi jej začal bublať vzlyk. Rýchlo prehltla. Skôr, ako sa stihol vydrať na povrch. Bez rozmyslu vykročila smerom ku vrátam, ktoré sa pred tým za nimi zatvorili. Nemyslela na nič konkrétne, len sa odtiaľ chcela dostať. Utiecť, nejako sa pretĺcť von. Zažmúrila oči, keď sa jej do nich začali zbierať slzy. Sklamanie sa miesilo s hnevom a potom opäť s bolesťou. Všetko sa jej v momente rozpadlo pod rukami.

Náhlivými krokmi došla až k vrátam. Jedna jej maličká časť čakala, že sa nikam nedostane a uviazne v jednej miestnosti s tým... s tým... nech už bol kýmkoľvek. Bola asi pol metra od nich, keď sa automaticky začali otvárať. Ako dvere, ktoré bývali na obrovských obchodných domoch, ktoré si pamätala z detstva. Takmer ako duch prešla cez malý priestor a ocitla sa až v malej miestnosti. Keby tam teraz narazila na vojakov, možno by jej to bolo aj jedno.

Cítila sa unavená. Možno si to až príliš brala osobne, ale nedokázala na tom nič zmeniť. Jej mama mala svoje chyby a inak na tom nebola ani ona, ale... ale počuť z niekoho úst, ako ju uráža, bolo ako dostať do žalúdka päťsťou obalenou v črepinách z flaše, ktorú jej niekto pred pár sekundami rozbil o hlavu.

Prešla na opačnú stranu a pomaly sa spúšťala po stene, až kým si nesadla na zem. Bridlica ju trochu chladila na chrbte, ale nevnímala to. Bola ako v tranze a v ušiach jej stále zneli tie hnevlivé slová. Prečo to len nedokázala nechať tak? Čo záležalo na mene? Možno to tak pre neho bolo výhodnejšie a jednoduchšie. Kto bola ona, aby ho súdila?

Lenže potom si spomenula na jeho výraz a chladnosť. Mohla len tak ostať tu a predstierať, že sa nič nestalo? Čo ak sa takto prchko bude správať stále? Potriasla hlavou. Prečo by jej na tom malo záležať? Pravdepodobne bol len cholerik a z času na čas cítil potrebu vybuchnúť a chrliť okolo seba lávu. A ju ňou dokonale popálil.

Bradu si položila na kolená a snažila si vyčistiť myseľ. Možno by mala odísť a začať robiť veci tak, ako bola zvyknutá. Nespoliehať sa na nikoho, len sama na seba. Nemusieť sa strachovať, alebo mať zodpovednosť. Byť osamelá a...

Zničene si povzdychla.

Ubehlo len niekoľko dní a všetko sa pre ňu zmenilo. Možno ju to nemalo až tak prekvapiť, v jej súčasnom svete sa všetko menilo rýchlosťou, ktorú občas nestíhala sledovať. Bolo len otázkou času, keď sa v ich okolí zmení niečo ďalšie. Musela sa rýchlo prispôsobovať, inak ju mohli dostať.

Rovnako si zvykla na niečiu prítomnosť vo svojom doteraz divnom živote. Molly a jej neustále štebotanie boli ako hudba, melódia, ktorá jej spríjemňovala deň, hoci občas by jej najradšej zalepila ústa. Still bol tichý a vždy tam stál s tým svojím zhovievavým pohľadom na svet. A Daniel... bol proste Daniel. Len jeho samotná prítomnosť jej rozochvievala kolená. A teraz jej u blížil tak, že nebola schopná predstaviť si, ako to dopadne.

Rozochvene sa nadýchla. Práve sa rozhodla, že sa musí zodvihnúť a niečo urobiť, keď sa vedľa nej ozvali kroky. Zodvihla hlavu a pasívne pozerala na Molly. Na tvári mala výraz plný pochopenia a ľútosti. Cassie sa z toho zodvihol žalúdok, lebo jej to pripomenulo fakt, že svedkom tej ich malej, ale o to efektívnejšej, hádky boli aj Molly a Still. Teraz sa cítila zahanbená ešte aj pred tým malý psom. Hoci to celé prespal.

Molly si k nej kľakla. „Vieš, že to tak nemyslel.“

Naklonila hlavu na bok. Pripadala si pri tom ako bábka. „Skutočne?“

„Bol nahnevaný, ty si bola nahnevaná. Povedal veci, ktoré nemyslel vážne. Však jeho to prejde,“ obhajovala ho Molly aj naďalej.

„Hovorí sa, že v hneve človek povie len pravdu.“ Aj jej samotnej vlastný hlas znel duto a mŕtvo.

„Nie, to opití a deti vždy hovoria pravdu. V hneve človek povie väčšinou to, čo nemyslí vážne.“

Cassie si povzdychla a hlavu si oprela o stenu. „Na čo sa to hráme? Ty ho budeš obhajovať a ja sa ti budem snažiť odporovať. Nakoniec ma presvedčíš, aby som tu ostala, pretože Daniel sa mi príde ospravedlniť. Môžeme si ušetriť námahu a rovno to odpísať na neúspech.“ Neveselo sa zasmiala. „Ostanem tu. Ale nečakaj, že sa kvôli tomu budem tváriť nadšene.“

Ani si neuvedomovala, ako veľmi pravdivé boli tie slová. Vedela, že teraz by nedokázala odísť. Radšej sa bude denne pretvarovať, než by sa mala vzdať hrejivej prítomnosti iných ľudských bytostí. Rozhodne na nej bolo niečo... pokazené. Alebo skôr nefunkčné.

„Snáď sa nezačneš ľutovať? Kvôli chlapovi?“ skočila jej do úvah Molly. Teraz bol okamih, keď bola potrebná páska. Prečo nikdy žiadnu nemala poruke?

„Nechcela si sa pred chvíľu hrať na jeho advokáta?“

Molly sa zamračila. „No, dúfala som, že ak to uhrám na tvoju citlivú notu, možno s nami ostaneš. Veď vieš... si dievča, ja som dievča. Teda, ja mám rada chlapov, to mi ver, ale priateľku som nemala už... no... dlho.“

Cassie na ňu zodvihla obočie. „Takže mi tvrdíš, že ma ako svoju jedinú priateľku udržíš na tomto mieste za akýchkoľvek okolností?“

„No... veď vieš... dievčatá držia spolu.“

Cassie sa nad tým na chvíľu pozastavila. Tá situácia jej prišla divná – ostatne ako v poslednom čase všetko. Tak veľmi si zvykla byť sama, že zabudla, aké je to mať niekoho po boku. Kamarátku, ktorá by si ju každé ráno pamätala. Pretože by bola Odolná, rovnako ako ona. Iste, Daniela... alebo Gabriela, alebo akokoľvek sa volal, by najradšej podrobila mučeniu, ale pokým domyslí svoju veľkolepú pomstu a dá sa dokopy dostatočne na to, aby mu jeho „milé“ slová vrátila, bude predstierať, že sa to nestalo. Dovtedy sa bude musieť uspokojiť s Mollinou spoločnosťou.

No, možno by sa mohla kvôli tomu cítiť trošku viac nadšene.

„Hej,“ súhlasila ticho a zavrela oči. „Dievčatá držia spolu.“

Kapitola 11. ¦¦ Kapitola 13.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 12.: