OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 14.

27.07.2014 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 861×

Kapitola 14.

Cassie sa trošku pohodlnejšie oprela o stenu, hoci to bolo takmer nemožné. Opierať s o tvrdú bridlicu bolo ako ľahnúť si na betón a očakávať, že sa vám bude spať ako na obláčiku. Lenže nejako nemala silu presunúť sa. Keď si tak prebehla udalosti posledných hodín, ani sa nečudovala. Nebola vyčerpaná, skôr bola mŕtva od únavy. Len doteraz netušila, že sa človek môže zložiť aj zo psychického vyšťavenia. Očividne sa v spoločnosti týchto ľudí naučí nejednu novú vec.

Keď jej do zorného poľa vstúpila zapálená tvár, ktorá nepatrila nikomu inému než Molly, sama pre seba sa usmiala. Ani netušila, ako dlho tu spolu len tak trkotali o ničom, ale bolo to až prekvapivo upokojujúce. Nikdy nemala takúto priateľku. Mamu rátať nemohla, tá bola jej jediným záchranným lanom. Chránila ju a starala sa o ňu. Práve preto sa po jej zmiznutí cítila ešte viac stratená a zúfalá, hoci sa snažila nepripúšťať si to. Bolo to jednoduchšie ako neustále fňukať nad nespravodlivosťou osudu.

Ale teraz, keď sa tu objavila Molly a odmietala ju len tak nechať osamote, zistila, že jej chýbali nočné rozhovory o ničom, ktoré kedysi zvykla viesť s kamarátkami ešte predtým, než sa čas začal meniť. Chodili prespávať jedna k druhej a tvárili sa, že je to nejaká tajná misia. Nostalgia zaplnila jej telo, keď si predstavila tváre svojich verných spoločníčok.

Boli tri a pripravené dobyť svet. Cassie vždy chcela byť herečka; Maud, ktorú familiárne prezývali Mou, chcela byť knihovníčka, hoci by sa so svojou krásnou tváričkou pokojne mohla stať aj modelkou. A bláznivá Kelly si vybrala kariéru lekárky – aby mohla zachraňovať životy a nikto nemusel pochovať malého bračeka, ako sa to stalo jej. Boli nerozlučiteľné a väčšinu času strávili plánovaním a predstavovaním, aké to bude, keď raz dospejú a založia si vlastné rodiny. Bolo to také nevinné a jednoduché, ako dýchanie.

A potom ju Aristokrati o tú priateľskú prirodzenosť obrali. Keď sa Kelly i Mou k nej otočili chrbtom, akoby ju nikdy nepoznali, rozhodla sa radšej nemyslieť na ne. Potlačila spomienky a sústreďovala sa na prítomnosť. Teraz sa jej darilo dokonca samú seba presvedčiť, že si už ani nespomína na to, ako vyzerali. A Molly jej úsilie zmarila. Svojim prístupom ku všetkému a nevyčerpateľnému optimizmu prebudila tú časť v nej, ktorá túžila po obyčajných veciach.

Bolo možné, aby po tom všetko ešte mohla mať skutočnú priateľku bez strachu, že o ňu raz príde?

„A ty ma zase nepočúvaš!“ prenikol jej do mysle ostrý hlas a spolu s miernou ranou do ramena zapôsobil ako studená sprcha uprostred Sahary. Dokonale ju to prebralo z premýšľania.

Zahanbene sa pozrela na Molly. „Samozrejme, že ťa počúvam.“

„Hej?“ zapochybovala Molly. „A vieš aj o tom, že si mi práve odkývala brutálnu vraždu lyžicami?“

Cassie potriasla hlavou a zagúľala očami. „Lyžicami?“

„No jasné! Keďže nie sme ako Russell a nemáme pri sebe skutočné zbrane, použijeme staré lyžice a zabijeme nimi Daniela. Zaslúži si nejaký trest za to, ako sa k tebe správal. A ak zoberiem do úvahy, že na to nemal ani najmenší dôvod, lyžice sa mi zdajú ako primeraný a poriadne bolestivý trest.“

Zasmiala sa a na jej vysvetlení. „Lyžice?“ zopakovala neveriacky. „Molly, ty si proste komediant.“

Ako na rozkaz Molly nahodila najvážnejšiu tvár, akej bola schopná. Cassie si myslela, že vydrží len niekoľko sekúnd a začne sa smiať, ale nestalo sa tak. Miesto toho bola svedkom pokerovej tváre bez jediného výrazu. Nebola schopná určiť, či si ju len doberá, alebo to naozaj myslí vážne. Podľa neochvejnosti jej postoja to bola skôr tá druhá možnosť. Cassie sa mierne zarazila a po chrbte jej mimovoľne prešiel mráz. Neobávala sa Molly, ale ten priepastný rozdiel v jej správaní bol naozaj desivý.

„Ale ja som to myslela vážne, Cassie,“ odvetila Molly, akoby jej čítala myšlienky. „Plánujem použiť čokoľvek, aby som ťa pomstila. Ako som už povedala, dievčatá držia spolu.“

Cassie naprázdno prehltla. „Teraz ma tak trochu desíš,“ priznala šeptom.

Molly na ňu ešte niekoľko minút nepohnuto pozerala a potom sa jej kútiky úst pomaly začali dvíhať. Nakoniec sa jej tvár opäť diametrálne zmenila a miesto mrzutého zabijaka sa vrátila bezstarostná školáčka. Cassie bola v pokušení vydýchnuť si úľavou pri tej zmene. Hoci sa sama považovala za zdatnú herečku, aspoň keď premietala udalosti posledných dní, ale takáto brilantná by nedokázala byť nikdy. V duchu za to Molly zložila poklonu, ale neodvážila sa vysloviť ju nahlas. Ešte by takéto šokové terapie robila častejšie a to vážne práve teraz nepotrebovala.

„Super!“ vyhŕkla Molly natešene. „Môžem to použiť aj na Daniela a predstierať, že sa ho vážne chystám zabiť. Myslíš, že by potom oľutoval svoje správania a prišiel sa ti ospravedlniť?“

„Nechcem, aby to robil z nátlaku,“ namietla Cassie, hoci jednej jej časti sa tá ponuka vážne pozdávala.

Molly mávla rukou. „Keď s ním skončím, bude dobrovoľne prehlasovať, že je sliepka a znášať vajcia.“

Možno keby sa pri tom tak nesmiala, bola by jej to aj uverila. No miesto toho sa len spolu s ňou rozrehotala. Veselý tón jej však zamrel na perách, keď jej vnútro zachvátilo ťahanie, ktoré sa pomaly učila nenávidieť. Srdce jej zovrela neviditeľná ruka a v žalúdku jej navrela hrča, ktorá ju ničila. Keby mohla, kričala by, ale aký to malo zmysel? Nedalo sa to zastaviť. Mohla len zaťať päste a modli ťa, aby zmeny boli len minimálne. Každý posun času pre ňu znamenal začiatok – aspoň v istom slova zmysle.

Keď jej k ušiam doľahol prenikavý výkrik plný bolesti, prudko zodvihla hlavu. Tušila, že to mala na svedomí Molly, takže len automaticky zodvihla ruku, aby ju nejako utešila. Sama sa občas nedokázala udržať a vrieskala bezmocnosťou kvôli niečomu, čo nikto nedokázal zmeniť. Cítila sa podivne spojená s dievčaťom pred sebou. Pretože tam dole, niekde v jadre, boli takmer rovnaké. Chcela jej poskytnúť útechu tak, ako to urobila ona pre ňu predtým, keď sa takmer zosypala kvôli tomu s Danielom... vlastne s Gabrielom. Lenže namiesto toho, aby prstami prešla po drsnej látke jej trička, ruka jej preletela skrz. Ako sa to predtým stalo s tou holovecou s podobizňou Hayley.

Cassie vypleštila oči a na chvíľu premýšľala, či Molly celý ten čas nebola len nejakým veľmi dobre vypracovaným počítačovým programom, ale rýchlo tú myšlienku zavrhla a ešte si za ňu aj vynadala. Zatiaľ čo Hayley bola nehybná a dokonalá, Molly bola ľudská a jej tvár bola zvraštená skutočnou bolesťou. Teraz už kričala nečujne, ústa dokorán otvorené v nemom prejave bolesti a celá sa triasla. No Cassie by mohla odprisahať, že jej pred očami dokonca aj niekoľkokrát blikla. Akoby bola len pokazeným obrazom v telke.

Potriasla hlavou a opäť natiahla ruku, no bez väčšej námahy jej končatina opäť preletela vzduchom a neškodne narazila do steny. Bezmocnosť jej zovrela vnútro a kým si stihla uvedomiť, čo sa deje, roztriasla sa na celom tele. Ako by mala reagovať v takejto situácii?

„Molly? Molly! No tak, to bude v poriadku. Len sa zhlboka nadýchni,“ povedala tichým, trochu roztraseným hlasom. Pochybovala o tom, že by takouto úbohou cestou dokázala niekoho upokojiť, ale keď sa Molly na ňu zadívala a dokonca k nej natiahla prsty, Cassie prekvapene zodvihla obočie. Niektorí ľudia asi neboli nároční.

Cassie tak trochu čakala, že Molly proste cez ňu preletí, ale miesto toho jej prstami zovrela ruku tak silno, akoby jej ju chcela zlomiť. Alebo skôr rozdrviť. Jej pokožka bola chladná, ako by sedela niekde na ľadovci a celá sa triasla. Cassie sa ľútostivo natiahla, aby sa jej opätovne dotkla – teraz vedela, že môže. Ale v momente, keď nadviazala kontakt, jej dlane opäť neškodne dopadli na jej stehná a Mollina miznúca končatina visela vo vzduchu.

„Cassie? Cassie! Si v poriadku?“

Gabrielov hlas jej odrazu prenikol do podvedomia a kým si stihla uvedomiť čo sa deje alebo aspoň zodvihnúť hlavu, niečie paže ju zodvihli do výšky a pritisli ju k horúcej hrudi. Bol to sotva niekoľko sekundový okamih, ale nejako to spôsobilo, že sa dokonale upokojila. Akoby ju niekto zamkol v bubline, kde sa jej nemohlo nič dotknúť. Bohužiaľ to skončilo príliš skoro a spolu s tým, ako bola takmer násilne odtiahnutá od toho zdroja tepla, si uvedomila, že sa dôverne tisne ku Gabrielovi. K mužovi, na ktorého by mala byť nahnevaná.

„Si v poriadku? Nič ti nie je? Počul som krik,“ zopakoval znepokojene a skôr, ako stihla odpovedať, začal ju dôkladne prezerať. Pôvodne mu chcela povedať niečo hnusné, ale ako sa na neho mohla hnevať, keď takto prejavoval svoje obavy o ňu?

Dopekla, prečo len sa nedokázala na niekoho poriadne naštvať a hádzať taniermi alebo čímkoľvek iným, aby svojim slovám dodala na vážnosti? Nie, ona musela vyhladnúť rovnako rýchlo, ako sa vznietila.

Potriasla hlavou a pozrela sa na Molly, ktorá sa ešte stále triasla. „Ja som v pohode. To Molly. Niečo sa s ňou deje.“ Vlastný hlas jej znel nejako mŕtvo a prekypujúci obavami. Snažila sa nepripúšťať si možnosť, že by sa Molly niečo skutočne mohlo stať.

Gabriel sa okolo nej natiahol, aby sa dotkol Molly na pleci, ale skôr, ako to stihol urobiť, ho nejaká veľká ruka potiahla dozadu. Keďže stále držal Cassie v náručí, preletela vzduchom a nasledovala ho o niekoľko krokov vzad. Bola si istá, že keby ju tak pevne neobjímal, skončila by na zemi s tvárou červenou od hanby. Rýchlo sa zadívala cez plece, no nevidela viac ako Stillov chrbát, keď sa skláňal nad Molly.

„Čo s ňou robí?“ spýtala sa Cassie, no tentoraz znela o čosi pokojnejšie. Možno z to mohol fakt, že Still poznal Molly dlhšie a určite vedel, čo robiť.

Gabriel nonšalantne pokrčil plecami, no nepodarilo sa mu skryť obavy. „Nech je to čokoľvek, snaží sa jej pomôcť. A chce, aby sme ho pri tom nechali osamote.“

Cassie od neho o krok ustúpila a pozeral sa na Stilla, ktorý čosi naznačoval svojim telom. Pre ňu to vyzeralo ako divné cvičenie, akurát, že teraz na niečo také nemal dôvod. Neboli v posilňovni, ale v situácii, ktorá bola potenciálne kritická. Keď jej mozog konečne zapol všetky dôležité funkcie, bolo pre ňu ťažké len tak odísť a nič neurobiť.

 „Ty vieš, čo tie jeho posunky znamenajú?“

Gabriel sa zatváril, akoby mu stúpila na nohu. „Rád by som predstieral, že nie, ale pred niekoľkými minútami som s ním viedol rozhovor, ktorý by moje tvrdenie vyvrátil.“

„Ty si sa rozprával s nemým?“ vyhŕkla neveriaco. V duchu si za tú impulzívnosť vynadala, ale už sa to nedalo zmeniť. Skutočne znela ako predsudkami preplnená skeptička.

„Hej, hoci to znie neuveriteľne, skutočne dobre sme si pokecali. Ale teraz by som ti radil, aby si ma nasledovala do vedľajšej miestnosti. Still pomôže Molly a potom sa k nám pridajú.“

Cassie sa pozastavila nad tým, ako pokojne vystupoval a pôsobil. Ešte pred niekoľkými minútami doslova chrlil oheň a teraz tam stál, príliš blízko pri nej na to, aby dokázala jasne uvažovať, a pôsobil ako ležérnosť sama. Akoby sa žiadna hádka neodohrala a on ju svojimi slovami nezranil tak hlboko, že to ešte teraz krvácalo.

No nedostala čas premýšľať o tom nejako bližšie. Opäť ju schmatol za rameno a začal ju pred sebou tisnúť smerom k železným vrátam. Snažila sa niečo namietnuť, ale zakaždým ju pohľadom umlčal. Keď sa jej konečne podarilo vytrhnúť sa z jeho zovretia, boli na opačnej strane dverí a medzi ňou a jediným východom stál odhodlaný Gabriel. Nemusela byť génius, aby jej došlo, že sa cez neho nedostane ani keby dokázala skákať tri metre do výšky.

„Prečo si to urobil? Molly ma bude potrebovať!“

Gabriel len pokrútil hlavou. „Musel som to urobiť. Ja jej nedokážem pomôcť, rovnako ani ty. Still áno.“

„Ako si môžeš byť taký istý?“ zrúkla na neho a ruky si založila v bok. Pochovaný hnev sa v nej začínal prebúdzať s novou intenzitou. Možno to malo niečo spoločné s tým, že za sebou zazrela stále postávať počítačovú Hayley, ktorá jej pripomenula poníženie, ktorého sa jej ušlo pred niekoľkými minútami.

„Nie som si istý. Nepoznám ani Stilla, ani Molly. A v konečnom dôsledku vlastne ani teba. Ale tí dvaja boli spolu ešte predtým, než sme sa my dvaja stretli. Som si istý, že on vie, čo robiť.“

Cassie bola schopná na neho len zízať. „Udrel si sa do hlavy?“ obvinila ho o chvíľu neskôr.

Premeral si ju obozretným pohľadom. „Nie. Z čoho usudzuješ, že sa niečo také stalo?“

„No, len som uvažovala, čo sa stalo s tým nechápavým a nasraným idiotom, ktorý tu pred chvíľou predvádzal, ako veľmi obmedzená je jeho mozgová kapacita.“

Gabriel si povzdychol a zvesil hlavu. „Ten idiot sa upokojil a je mu to ľúto.“

„Ale predsa....“ Zarazila sa uprostred vety a vypleštila na neho oči. „Čože?“

„Počula si dobre, práve som sa ti ospravedlnil za to, ako som sa správal. Na svoju obhajobu však dodám len toľko, že ma zmiznutie sestry skutočne... rozhodilo.“

Cassie na neho chvíľu nechápavo pozerala. Mozog odmietal spracovať to, čo vychádzalo z jeho úst. Vážne sa práve zachoval ako gavalier a povedal, že mu je ľúto, ako grobiansky sa správal? Nie, to sa jej určite len niečo snívalo. Tak dlho o tom spolu s Molly hovorili, až si začala niečo predstavovať.

A predsa...

„Ehm... snívam, alebo si sa mi skutočne práve ospravedlnil?“ Na sekundu alebo dve si pripadala, akoby jej myseľ bola dokonale prázdna.

„Mám to zopakovať, alebo ťa rovno uštipnúť do ruky, aby si sa uistila, že sa ti to nesníva?“ podpichol ju, ale stále ešte vyzeral trochu previnilo.

Cassie si odkašlala. „Vieš, že si v histórii asi prvý chlap, ktorý bol schopný do pätnástich minút zistiť, že urobil chybu a ešte sa za ňu aj ospravedlnil, hoci na neho jeho ego kričalo, aby na to ani len nepomyslel?“

Gabriel si prstami prebehol vlasy a vyzeral, akoby mal chuť odtiaľ utiecť. Ani sa mu veľmi nečudovala, ale nemala potuchy, čo sa to dialo. Vo vedľajšej miestnosti jej kamarátke pomáhal nemý muž, o ktorom nič nevedela a takmer cudzinec jej za svoje spávanie ponúkal ospravedlnenie. Práve sa ocitla v podivnom sci-fi filme. Ale nepamätala si, že by niekedy teraz pozerala Star Trek.

„Still mi veľmi rád vyčistil žalúdok, takže moje ego sa radšej skrylo do kúta a nechalo ma sypať si popol na hlavu.“ Myklo mu kútikmi úst. „Ako mi to ide?“

„Spýtaj sa ma tak o hodinu, keď mi konečne dôjde, čo sa práve stalo.“

Gabriel k nej o krok pristúpil. „Je to pre teba až také nečakané?“

„Nečakané? Keď ti na hlavu spadne úlomok meteoritu, ktorý dopadol o tristo kilometrov ďalej, to je nečakané. Toto bolo ako prebudiť sa vo vlastnej rakve. Je to desivé. Ty si sa vážne ospravedlnil. Nečakala som, že by si toho bol schopný.“

„Hej, správal som sa ako idiot. Sestra bola to jediné, čo mi ostalo a aj o ňu som prišiel. Keď si mi odmietla čokoľvek prezradiť, proste som vybuchol. Neuvedomil som si, že ti ubližujem. Alebo možno aj áno. Ja naozaj neviem!“ Rozhodil rukami v bezmocnom geste. „Myslím, že som len chcel, aby si na chvíľu trpela tak veľmi, ako ja. Preto som vytiahol to s tvojou mamou. Za čo sa tiež ospravedlňujem. Nemyslel som vážne ani jedno, jediné slovo.“

Cassie sa mierne strhla, keď sa jej v hlave vynorili slová venované jej matke. Možno si ju príliš idealizovala a považovala ju skôr za bohyňu než obyčajného človeka, ale nedokázala si pomôcť. Kým mala po boku svoju mamu, myslela si, že môže čeliť celému svetu. Potom zmizla a musela sa postaviť na vlastné nohy. Bol to ako voľný pád do priepasti, no na jej dne nebola trampolína, ktorá by jej zachránila život. Gabrielove slová boli ako šípy, zasiahli ju priamo do srdca a nejako zdegradovali pamiatku jej matky.

„Neviem, či ti budem schopná odpustiť,“ priznala potichu. Ani sama sebe už nerozumela.

Prikývol. „To chápem. Takže sa budem musieť snažiť, aby si mi odpustila. To dokážem.“

„Si si nejaký istý, že tu po tom všetkom s tebou ostanem,“ podpichla ho s predstieranou hravosťou. Urobila by všetko, aby odpútala jeho pozornosť od svojej bolesti. Od svojej slabosti.

„Neplánujem tu ostať, mám úlohu, ktorú musím splniť.“

Cassie sa na neho opäť zadívala. Zase vyzeral tak, ako predtým. Po neistote a kajúcnosti nebolo ani stopy, len oči sa mu podivne leskli, keď si ju rovnako zvedavo premeriaval. V duchu sa pozastavila na celej tej situácii, ale nebolo to dostatočne zaujímavé na to, aby sa tým zaoberala dlhšie. Namiesto toho sa snažila umlčať vlastnú myseľ, ktorá na ňu kričala, aby mu povedala pravdu.

Predtým, keď sa hádali, mu klamala. Vedela, čo od nej mama vyžadovala a stále sa mohlk a tým informáciám dostať – to, že sa ich mala naučiť naspamäť už nepotreboval počuť. Bola si istá, že dôvera bolo niečo delikátne, čo ešte dlho do neho nebude môcť vložiť, ale svedomie jej nahováralo, že si zaslúžil poznať pravdu. Toľko mu dlžila za to, čo všetko pre ňu urobil.

Zhlboka sa nadýchla a zadívala sa do stropu. Akoby to gesto dokázalo nejako zľahčiť to, čo na ňu čakalo. „Nie je pravda, že neviem, prečo som mala tvoju sestru nájsť. Moja mama požiadala Hayley, aby mi v prípade jej zmiznutia poslala jej posledný odkaz.“ Opäť si povzdychla a zvesila ramená. „Musíš pochopiť, že s mamou sme mali taký malý zvyk. Aby sme nikdy na nič nezabudli, písali sme si obe po dva denníky. Jeden pre vlastnú potrebu a ďalší pre tú druhú. No moja mama tam miesto zápisov o svojich dňoch zozbierala určité informácie a tie následne naskenovala na nelegálny Sagax, ktorý mi darovala. Podľa toho videa som mala zobrať práve tieto informácie a doniesť ich tvojej sestre.“

Gabriel zalapal po dychu a takmer dychtivo vykročil dopredu. „A čo je v tom Sagaxe?“

Pokrútila hlavu a vzápätí pokrčila plecami. „Ja naozaj netuším. Strávila som príliš veľa času tým, že som sa snažila zistiť, čo by mohli tie číslice a písmená znamenať, ale bez úspechu.“

„Písmená a číslice?“ spýtal sa so záujmom, takmer dychtivo. „Ako v HTML kóde?“

Zamračila sa. „Netuším, ako niečo také vyzerá, nie je to práve môj odbor. Ale technicky vzato by to mohlo byť čokoľvek.“

Gabriel na chvíľu vyzeral, akoby chcel niečo povedať, ale miesto toho len pery stisol do pevnej linky a začal sa prechádzať okolo. Vyzeral ako nervózna šelma zavretá v klietke. Chcel niečo urobiť, byť užitočný, no bezmocnosť v jeho výraze napovedala, že nemal ani potuchy o tom, ako by niečo také mal urobiť. Súcitila s ním viac, ako by mala, ale nech to čert vezme. Nemôže celý život stráviť ukrytá v opatrnosti. Jej mama riskovala všetko, by sa uistila, že tú poslednú správu dostane. To najmenej, čo mohla urobiť, bolo pokúsiť sa zistiť, čo to všetko znamená.

„Mohla by som ti to ukázať,“ vyhŕkla skôr, ako sa stihla zastaviť.

Gabriel zastal pred obrazom svojej sestry a na zlomok sekundy sa na ňu zadíval. Potom svoje vnímavé oči stočil k nej. Cez Cassie akoby prešiel výboj elektrického prúdu.

„Čo mi chceš ukázať?“

Naprázdno prehltla. „Ešte stále mám Sagax, ktorý mi dala mama. Síce ma prosila o to, aby som ho zničila, ale ja som to nedokázal urobiť.“ Zasmiala sa na úbohosti toho prehlásenia. „Viem, že to bolo patetické, ale ja som to proste nedokázala. Namiesto toho som ho ukryla.“

„Prosím, povedz mi, že ten Sagax nie je v meste,“ zaprosil zúfalo.

Pokrútila hlavou. Cítila, akoby urobila niečo správne. „Nie, samozrejme, že nie. Je v Rozvalinách. V bezpečí pred Aristokratmi a dúfam, že aj pred posunmi času.“

Gabriel na ňu pozeral so zmesou čírej fascinácie a radosti. „Práve teraz by som ťa najradšej pobozkal.“

Mohol jej snáď niekto zazlievať, že si to hneď začala predstavovať? Akoby doslova dokázala cítiť, ako ju jeho paže opäť objímajú, pevné prsty sa jej prehrabujú vlasmi a pri uchu zacítila závan horúceho vzduchu. V jej predstave bol rovnako nervózny ako ona, akoby to bolo prvý raz aj pre neho. Jeho usmievavá tvár sa k nej naklonila a mäkké pery sa jej jemne obtreli o líce.

Prekvapene potriasla hlavou, keď sa jej predstava začínala rozpadať, avšak tie horúce pocity v nej stále pretrvávali. Odkašlala si.

„Myslím, že si bozk odložím na neskôr. Teraz by sme sa mali venovať niečomu viac... vážnemu.“

Gabriel prikývol a vyzeral pri tom nanajvýš neochotne. „Mali by sme naplánovať trasu. Nepredpokladám, že by si mi dokázala to miesto nájsť na mape?“

„Nie,“ prisvedčila. Keď sklamane zvesil hlavu, zodvihla prst. „Ale ak by si ma dokázal dostať na miesto, kde ma tá malá, robotická potvora našla, dokázala by som nás navigovať. Odtiaľ si cestu pamätám.“

„To by si pre mňa urobila? Doviedla by si ma k tomu miestu?“ uisťoval sa opatrne.

„Prečo nie? Nie je to tak, že by som mala naponáhlo. A predtým si mal pravdu. Týka sa to tvojej sestry a tým pádom máš na tie informácie rovnaký nárok ako ja. Okrem toho, ja som nebola schopná nič z toho rozlúštiť. Možno ty budeš mať väčšie šťastie.“

Celá tvár sa mu rozžiarila. Akoby boli práve Vianoce a on dostal presne to, čo si želal. „Si ochotná toto všetko pre mňa urobiť napriek tomu, že ma nepoznáš?“

Cassie sa na chvíľu zamyslela. Tušila, že práve teraz nastal ten zlomový okamih, ten kľúčový moment, v ktorom sa bude musieť rozhodnúť a to všetko zmení jej život. Možno bola len príliš melodramatická, ale jej vnútro na to nebralo ohľad. Vedela, že Gabriel mal pravdu. Ešte pred necelou hodinou mu odmietala čokoľvek prezradiť. A teraz nielen, že mu všetko povedala, ale dokonca ho chcela osobne zaviesť na miesto, kde by dokázal nájsť všetky odpovede.

Jedna jej časť kričala, že to nie je správne a mala by sama sebe dať dostatok času, aby sa uistila, že je bezpečné veriť mu. Druhá časť ju nabádala, aby prestala hrať všetko na istotu a zariskovala. V ich svete sa všetko neustále menilo. Každý deň sa niečo mohlo pokaziť takým spôsobom, že pre nich už nebude návratu. Ani nechcela pomyslieť na to, že by ich dokonca Aristokrati chytili. Prečo potom nezahrabať svoju ustráchanosť niekam do podzemia a nepustiť sa do skúmania nepoznaného?

Aj jej samotnej to vyznalo ako klišé z naivného príbehu zo stredoveku, ale kašlala na to. Gabriel jej už niekoľkokrát zachránil život. Nepoznala ho a musela sa premáhať, aby ho neoslovovala Daniel, ale na tom jej nezáležalo. Nie v momente, keď sa očami pásla na jeho tvári.

„Nepoznám ťa a neviem, či ti budem schopná tak skoro veriť. Páni, ja dokonca ani neviem, či by som ťa mala oslovovať Daniel alebo Gabriel, ale zdá sa, že si budeme navzájom robiť spoločnosť. Možno by som ho mala stráviť tým, že sa ťa pokúsim spoznať.“

Zoširoka sa na ňu usmial. „V tom prípade by sme asi mali začať odznovu. Volám sa Gabriel Wright a som vojak z donútenia,“ natiahol k nej ruku.

„Teší ma, ja som Cassie Mooreová a fakt nemám potuchy, do čoho som sa to práve dostala.“

Prijala jeho ponúkané gesto a potriasla mu pravicou. Namiesto toho, aby sa obaja pustili, zotrvali v tom dotyku o niečo dlhšie, než bolo spoločensky prijateľné. Ale etiketa ich nezaujímala. A keď sa spoločne začali smiať, pripravila si skôr ako roztopašné dieťa, než ako zodpovedná dospelá žena, ktorá sa práve chystala do boja. Ten moment si v sebe držal istú mágiu. A odmietala, aby ho niečo zničilo. Dokonca ani realita ich bezútešného, neustále sa meniaceho života.

Kapitola 13. ¦¦ Kapitola 15.

Na konci predchádzajúcej kapitoly padlo niekoľko otázok a ja dúfam, že sa mi ich podarí všetky zodpovedať:

Čo sa týka samotnej Cassie - v niektorých momentoch je naivná a plná protikladov. Iste, prežila si svoje, no napriek tomu nikdy nemusela čeliť skutočnému konfliktu. Takže netuší, ako sa k tomu postaviť, alebo ako reagovať. Nie je dostaočne tvrdá, možno ani dospelá. To všetko príde neskôr.

Cestovanie v čase ešte bližšie vysvelené bude, ale aby som objasnila niektoré nezrovnalosti - Aristokrati nedokážu prenášať ľudí z jedného miesta na druhé. Ale dokážu zabíjať ľudí alebo ich vedia "nechať zmiznúť". Ale ich prostredie sa občas mení. Niektoré budovy sa objavujú, iné miznú. Je to hlavne pre to, že Aristokrati sa radi zbavujú nepohodlných ľudí. A ak je ten človek nejaký architekt, alebo staviteľ, ktorý ovplyvnil postavenie niečoho, po jeho zmiznutí mohli jeho plány zmiznúť spolu s ním. A tým pádom tá budova nikdy postavená nebola.

Dúfam, že teraz to dáva aspoň aký-taký zmysel. Ak nie, pokojne sa pýtajte.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 14.: