OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 16.



Stratení v čase - Kapitola 16.Na rozcestí s „nepriateľom"

Kapitola 16.

Dôvera nebola vecou, ktorá by sa dala vybudovať za niekoľko sekúnd, hlavne ak už predtým bola niekým zlomená. Cassie sa snažila zo všetkých síl, avšak neubránila sa niekoľkým kradmým pohľadom na svojich spoločníkov. Mala výhodu v tom, že ju nemali šancu vidieť, keďže bola ukrytá v korunách stromov. Možno sa z nej kvôli tomu stával divoch, ale bolo to bezpečné. Niečo, čo poznala a tým pádom sa toho držala. Pravdepodobne bola beznádejný prípad, ale radšej sa držala toho známeho.

Klamala by však, keby tvrdila, že nie je v pokušení vzdať sa svojich zásad žiť len sama pre seba a nestarať sa o nikoho. Pravdepodobne pre to, že to bolo skôr naivné klamstvo, ktoré malo udržať jej rozum v zdravej forme. Takže namiesto toho, aby spoliehala na silu svojej vlastnej vôle, vyhýbala sa ostatným čo najviac to išlo a ospravedlňovala to tým, že potrebuje premýšľať.

Problém bol možno aj v tom, že to nebola lož. Nepoznala ani Gabriela, ani Molly a o Stillovi netušila ani len to, koľko má vlastne rokov alebo čo sa mu stalo. Po tom, ako sa už predtým popálila, bola viac ako opatrná. K odvahe jej nepridal ani posledný incident s Molly a zmenou času.

Ona sama pri presunoch bojovala so žalúdočnou nevoľnosťou alebo slabosťou, ale to sa ani v najmenšom nepodobalo tomu, čím si prešla Molly. Kričala od bolesti, akoby ju niekto krájal zaživa, triasla sa, možno mala dokonca teplotu. Ale to všetko by sa dalo pochopiť, všetko až na jediný fakt – jej miznúce telo. A nebola to len tak nejaká metafora, nepredstavila si to. Jej ruka skutočne prešla skrz tú Mollinu. Desivá scéna, ktorá pripomínala jeden z hororových filmov, ktorý si potajomky pozrela z tmavého kúta v obývačke po tom, ako jej to mama zakázala. Urobila to z trucu a doteraz to ľutovala. Ale dokonca ani tá skúsenosť sa nevyrovnala tomu, čomu bola svedkom pred sotva niekoľkými hodinami.

Molly trpela a blikala, akoby ju niekto niekam ťahal a ona sa tomu snažila odolať. Cassie bola vydesená už len z tých niekoľkých sekúnd, ktorým bola svedkom. Ale vtedy bola príliš v šoku na to, aby sa zmohla na niečo iné ako vyjdenie z miestnosti a aj to s Gabrielovou pomocou.

Still a Molly vedeli, čo sa deje, ale nič nepovedali. Ani jej, ani Gabrielovi. Ako vysvetlenie im poskytli krátky príbeh o tom, že Cassie je síce Odolná, ale nie dostatočne silná na to, aby ju čas nejako neovplyvňoval. V jej prípade to malo za následok záchvaty, ktoré akoby chceli presunúť jej hmotné telo niekam do priestoru, ale ona mu to nedovolila.

Volali to epileptický záchvat časoposunu.

Cassie bola skeptická voči jej vysvetleniu, ale nemala žiadny dôkaz o jej lži. Niečo také smiešne predsa nemohlo existovať. Iste, dali sa liečiť len známe choroby, ale čo sa týkalo epilepsie, vedci v priebehu rokov dokázali urobiť malý zázrak, keď vynašli liek, ktorý takmer úplne potlačil všetky príznaky až natoľko, že po prerušení liečby sa už choroba nikdy neprejavila. A ona jej teraz chcela tvrdiť, že po posunoch času sa začala objavovať zmutovaná verzia reagujúca na zásahy do minulosti?

Niečo v nej tomu nechcelo veriť.

Z pochybnosťami naplneného premýšľania ju vytrhol až zhluk hlasov, ktorý jej doliehal k ušiam. Zalapala po dychu a automaticky zastavila. Prikrčila sa a porozhliadla sa po okolí, aby zistila, odkiaľ ten zvuk prichádza. Tak trochu očakávala, že sa Gabriel predsa len upokojil natoľko, aby bol s Molly schopný prehovoriť. Možno by Cassie nemalo až tak tešiť, že nebola jediná, ktorá mala ťažké srdce kvôli tomu, čo sa stalo predtým pri posune času. Lenže keď konečne zahliadla pohyb svojich spoločníkov, uvedomila si dve veci – tí traja tichučko kráčali v jej stopách po zemi. Čo znamenalo, že s nimi v lese bol ešte niekto.

Cassie podvedome napäla uši a snažila sa sústrediť na každé prasknutie vetvičky, všetok šepot a tlmené slová. Podvedome otočila hlavu vpravo a škúlila cez listy a ihličie. Nič však nevidela. Na niečo také by asi potrebovala ďalekohľad alebo niečo podobné. Keď už to chcela vzdať a uzavrieť celý príbeh ako príliš divoký výtvor svojej fantázie, jej zrak upútalo niečo lesklé, od čoho sa odrazil posledný lúč slnka. Zvraštila obočie a naklonila sa na stranu. V prvom momente si myslela, že padli do pasce vojakov. Srdce jej zastalo v polovici úderu a výkrik ju dusil v hrdle.

Skôr, než ju stihla pohltiť panika, kontrolu prevzala jej racionálnejšia časť, tá, ktorá vedela, že žiadni vojaci v lese teraz neboli. Gabriel sa o tom uistil zásahom do nejakej databázy, takže cestu mali mať teoreticky voľnú. Lenže teraz to vyzeralo skôr ako pravý opak. Nasilu sa prinútila sústrediť sa na to, čo sa dialo pod ňou a byť pri tom ticho.

Mala dobrú pamäť, takže si detailne spomínala na miesto, kde ukryla Sagax, ktorý jej venovala matka. Potom, ako sa to všetko naučila naspäť, našla dostatočne bezpečné miesto mimo všetky vyšliapané chodníčky tak hlboko v lese ako sa len odvážila ísť. Znelo to ako nejaká scéna z rozprávky a pravdepodobne bola patetická pri výbere skrýše, ale naozaj si myslela, že jaskyňa so zle prístupným vchodom bude vhodná.

Očividne sa mýlila.

Pred rokmi si vybrala práve toto miesto za vhodný úkryt pre Sagax s tými informáciami. Iste, keď sa stále mení čas, občas sa objavovali nové budovy, alebo niektoré, naopak, zmizli. Lenže na prírodu neplatili tie isté pravidlá, nad tou sa vyhrať nedalo, pretože nebola dielom žiadneho človeka. Takže ak sa tá jaskyňa vyvíjala, rástla a zase sa rozpadala možno milióny rokov, aká bola pravdepodobnosť, že by zmizla kvôli malichernosti Aristokratov? Bolo bezpečné ukrývať to tam. Bolo to ako bývať v bezpečnom dome, ktorý vám nikto nemôže zobrať. Ako sa tak na to teraz pozerala, niekoľko ďalších osôb malo ten istý názor.

Za tých niekoľko sekúnd napočítala najmenej šesť civilne oblečených osôb. Možno ich tam bolo aj menej, ale na takú vzdialenosť dokázala maximálne určiť, či išlo skôr o dieťa alebo dospelého. No viac ako ich identitu dávala pozor na to, čo robia. No nech sa na to dívala z akéhokoľvek uhla – dokonca kvôli tomu aj nakláňala hlavu ako nejaká sova -, stále to vyzeralo ako presun zásob.

Kvôli konárom nevidela všetko, ale pripomínalo jej to staré, dobré časy, keď chodila na nákupy s mamou, prišli s plným kufrom a potom ich spoločne aj vykladali. Toto bolo až nápadne podobné, akurát s tým rozdielom, že namiesto jednorazových igelitových tašiek tí ľudia nosili rôzne vaky a otrhané cestovné tašky a batohy. Pripomínalo jej to...

Do uší jej doľahol zvuk lámania vetvičiek, čo ju opäť vytrhlo zo sústredenia. Švihla tým smerom hlavou a uvedomila si, že zvyšok jej malej skupinky má na ňu dokonalý výhľad a aby toho nebolo málo, so založenými rukami stáli pod stromom, na ktorom si založila svoj dočasný tábor. Čakali na ňu. Necítila sa zle pre to, že ich ignorovala. Škodoradostne to považovala za druh tichej pomsty za ich správanie.

„Cassie, nechceš nám povedať, kadiaľ máme ísť? Nepoznáme cestu,“ ozval sa Gabriel, za každý okolností logický.

Pokrútila hlavou. „Nemôžeme pokračovať.“

„Prečo? Zabudla si snáď, kde si ten Sagax ukryla?“

Cassie sa zamračila a snažila sa Gabriela prebodnúť čo najvražednejším pohľadom. Mal šťastie, že bol ukrytý pod konárom a videla z neho len nohy. Hoci aj tie boli na ňom príťažlivé. Dopekla, na čo to zase myslela? V duchu si za to vynadala. Teraz nebol čas na pubertálne prejavy jej túžby.

„Povedala som, že ho nájdem a svoje slovo aj splním. To, že nemôžeme pokračovať, nie je moja vina. Tam pred nami vidím nejakých ľudí. Pochybujem, že by boli nadšení našou návštevou.“

Bola by prisahala, že cítila, ako mu zamrzol úškrn na tvári. „Vojaci?“ Naozaj v jeho hlase začula obavy?

Potriasla hlavou, hoci si bola istá, že ju nedokáže vidieť. „Neviem, kto to je, ale nepoznám ich. Ak chceš, tak sem vylez a presvedči sa sám na vlastné oči,“ vyzvala ho.

Napol čakala, že jej na to niečo odsekne, ale na jej prekvapenie vykročil spoza vetvy, ktorá ho doteraz zakrývala, a zastavil sa až tesne pri kmeni. Sedela tam a uvažovala, či má niečo povedať. No on na nič nečakal, natiahol sa a bez námahy začal šplhať. Podvedome sa mu uhla z cesty a postúpila o trošku vyššie.

Nechcela mu byť príliš blízko. Vtedy sa diali divné veci, hlavne v jej vnútri. Začínala túžiť po dotykoch, láskaní, maznaní. Akoby o čomkoľvek z toho mal aspoň nejakú predstavu. Došľaka, so svojim nedostatkom skúseností by mohla pokojne byť aj za starú dievku. Jej nevinnosť tiež nepomáhala.

Potriasla hlavou pri tej myšlienke. Ako presne sa jej panenstvo dostalo na popredné priečky tém v jej hlave? Mala by sa skôr zaujímať o praktické veci. Ale z nejakého jej neznámeho dôvodu sa k tomu nedokázala prinútiť. Miesto toho len sledovala, ako sa mu napínajú svaly pri každom pohybe. Dokonalosť toho výhľadu nemohla zničiť ani Molly, ktorá ho tesne nasledovala a nakoniec skončila tak, že jej Gabriel musel pomáhať, aby nespadla späť na zem. Still asi nemal rád výšky, pretože zostal na zemi. Pri bližšom pohľade zistila, že si sadol na zem a chrbtom sa oprel o kmeň. Pes mu spal v lone.

„Tak kde si ich videla?“ doľahol k nej Gabrielov hlas. Trochu sa začervenala a odvrátila sa tak, aby jej tvár zakrýval tieň z koruny.

Odkašlala si. „Tamto,“ povedala potichu a ukázala pred seba.

Sama sa tam zadívala a všimla si, že tí ľudia už prestali s prenášaním batožiny a uložili sa na zem. Niektorí, asi ženy alebo dievčatá, začali vyberať vrecká z veľkého batohu. Pravdepodobne boli plné jedla, inak si nevedela predstaviť, prečo by ich podávali ostatným členom. K ich smole sa zdalo, že tam hodlajú ostať dlhšie. A k tomu všetkému mali práve teraz večeru. Pri tom pomyslení sa zlomyseľne ozval jej žalúdok, aby jej pripomenul, že aj ona by sa mala porozhliadnuť po nejakej potrave.

„Mala si pravdu, naozaj to nie sú vojaci,“ skonštatoval Gabriel.

Zavrčala a len tak-tak sa držala, aby mu na to neodsekla niečo hnusné. Veď nebola slepá, aby nedokázala rozoznať vojaka od civilného občana. V duchu si urobila mentálnu poznámku, aby to Gabrielovi vytmavila. Alebo nejako vrátila. Hej, no, pomsta bola rozhodne sladká.

„Hej,“ odsekla ostro, „to nie sú. Ale na Domorodcov sú príliš civilizovaní. Naozaj nemám potuchy, kto by to mohol byť.“

„Sú to Odolní z Russellovej bandy,“ vyhŕkla odrazu Molly. „Ale netuším, čo tu robia. Takto hlboko do Rozvalín sa väčšinou nevyberajú a rozhodne nie bez Russella alebo jeho zástupcu Tima. A okrem toho je tu asi len polovica z ľudí.“

Cassie vypleštila oči a skoro spadla z vetvy, tak rýchlo sa otočila k Molly. Bola síce voči nej trochu opatrná, ale Russella poznala naozaj dobre. A ak tvrdila, že títo ľudia väčšinu času trávia v jeho spoločnosti, bola to najskôr pravda. Ale prečo by s nim nebol ich vodca? Hlavne keď zobrala do úvahy, ako veľmi preháňal ich bezpečnosť.

Možno sa vybral na lov, aby vyskúšal svoj revolver predtým, než úplne zhrdzavie.

„Kto je ten Tim?“ spýtal sa Gabriel po dlhom tichu.

Molly si prehrabala rukou vlasy. „To nevie nikto, asi ani Russell. Má však dostatočnú autoritu na to, aby ho ostatní počúvali.“

„To mu aj dôverovali, keď o ňom nič nevedeli?“ vpadla im do rozhovoru Cassie. Ignorovala to, ako sa na ňu Gabriel zamračil.

„Nikto o nikom nič nevedel. Väčšina z nás dokonca ani nepoužívala pravé mená, len vymyslené. Žili sme vedľa seba a zo všetkých síl sme sa snažili ochrániť. Russell vyhlasoval, aké dôležité je ostať pohromade, ale pri tom sme všetci vedeli, že ak nás dostanú, sme v tom sami. Pre to sme o sebe nič nevedeli. Keby nás chytili, prehrabali by nám mysle, lenže by tam nič nenašli.“

To mi je ale nápad." Cassie si odfrkla. „Je to kruté.“

„Kruté, ale účinné,“ povedala Molly, ale znela skôr, akoby to bol naučený argument, než skutočné presvedčenie, ale nemala náladu práve teraz spochybňovať jej ideály.

„Ale prečo sú tu teraz a bez Russella?“ začal opäť Gabriel.

Molly pokrčila plecami. „Netuším, podľa pravidiel sme sa nemali rozdeľovať. Lenže Russell si veľmi rád upravuje pravidlá podľa seba. Veľakrát proste len tak zmizol bez toho, aby o tom niekto vedel. Na druhý deň bol vždy späť a previedol nás na iné, bezpečnejšie miesto. Alebo len bližšie k jedlu. Robí si, čo chce.“

„A teraz tu nechal polovicu skupiny len tak nechránenú?“ spochybnil Gabriel. Cassie na neho zazrela. Bolo jasné, že Russella nemal rád od prvého momentu a teraz bolo pre neho ťažké len tak povoliť. Snažila sa nebyť taká úzkoprsá.

„Možno sú ostatní v tej jaskyni?“ navrhla Molly.

Cassie pokrútila hlavou. „To je nemožné. Tá jaskyňa vyzerá skôr ako malý tunel. Je dlhý a človek sa tam dostane, ale nie je tam dostatok priestoru. Von by ste museli vycúvať. Neviem si predstaviť, prečo by bol niekto taký blázon, aby tam dobrovoľne vošiel.“

Na chvíľu zavládlo ticho. Cassie sa začalo zmocňovať zúfalstvo, ale snažila sa ho v sebe udusiť. To, že sa nemohla dostať k tomu Sagaxu, predsa ešte nič neznamenalo. Mala v rukáve svoj posledný tromf. Vedela tie kódy naspamäť, ale vedela, že grafická podoba tých informácií bola dôležitá, ale nedokázala určiť prečo. Kvôli tomu ani Gabrielovi nepovedala o svojom bifľovaní. Bolo jednoduchšie to zamlčať. Neklamala predsa. Ani neotvorila ústa, takže to bolo iné.

Alebo sa len snaží samú seba oklamať.

„Tak sa ich pôjdem spýtať.“

Cassie zatriasla hlavou, keď k nej dorazili Molline slová. „Na čo sa ich chceš spýtať? Na cestu?“

„Ale nie, hlupáčik,“ odvetila hravo Molly. „Len chcem vedieť, prečo sa rozdelili a kde je Russell. Možno nás dokonca pustia dovnútra jaskyne, aby sme zobrali ten Sagax.“

„A ak nie?“

Na to už nikto nestihol odpovedať, pretože v tej sekunde sa Molly rozhodla, že je čas prestať rozprávať a proste konať. Zoskočila zo stromu na zem, až to pod ňou zadunelo. Ani nepočkala, aby sa presvedčila, či ju ostatní nasledujú a vybrala sa k jaskyni. Cassie zanadávala popod nos a zastúpila o konár nižšie, na Gabrielovu úroveň. Ten ju zastavil zodvihnutím ruky a sám zoskočil na zem.

Pokrútila hlavou nad jeho detinskosťou a začala zostupovať. Nebola taký blázon, aby sa snažila polámať si kosti. Bola to rokmi naučená opatrnosť. Trvalo to, ale ak na ňu nehcú čakať, ona ich dobehne aj sama. Veď vedela, kam majú namierené. Možno pre to ju prekvapil pár rúk, ktorý ju uchopil za pás.

V zlomku sekundy stála tvárou v tvár Gabrielovi, ktorý sa na ňu pokrivene usmieval. Srdce sa jej zachvelo v hrudi a nezmohla sa na viac, iba na doslovné zízanie na jeho príťažlivú tvár. Prečo len musel vyzerať tak dobre? Keby bol škaredý, nemala by potrebu pozerať sa na neho a doslova sa kúpať v jeho črtách. Ale takto? Zmohol a sa len na bezduché zízanie, akoby bola nejaká slaboduchá dvanástka, ktorá prvý raz videla chalana bez trička a nevie, či by mala utiecť alebo sa červenať. Ona okrem toho ešte túžila ponoriť mu ruky do vlasov, prstami mu prechádzať po svaloch a každom záhybe.

Naprázdno prehltla a vytrhla sa z jeho zovretia skôr, ako mohla urobiť niečo neuvážené. „Ja... ďakujem.“

Bezducho prikývol a chvíľu vyzeral, akoby po nej chcel opäť siahnuť. Jej ženská márnivosť bola nadmieru spokojná.

Vykročila popri ňom a nasledovala Molly, ktorá už vchádzala na čistinku pred jaskyňou. Podľa mrmlania bolo viac ako jasné, že si ju ostatní už stihli všimnúť. Cassie pridala do kroku, niečo v nej ju nabádalo, aby mala oči na stopkách. Čo bolo trochu smiešne. Nikdy predsa nemala ktovieako dobré inštinkty.

„Molly, prečo si sa sem vrátila?“ prehovoril vysoký hlas, ktorý mohol patriť jedine žene.

Molly si odfrkla. Cassie s postavila po jej boku a napriek svojim pochybnostiam bola odhodlaná dať po hube každému, kto by sa jej nejako dotkol. Pri tej myšlienke pokrútila hlavou. Kde sa v nej brala tá krvilačnosť? Keď išlo o jej osobu, nebola schopná ani len sa na niekoho krivo pozrieť. Ale predstava, že by sa niekto škaredo pozrel na jej priateľov, jej doslova varila krv v žilách.

„Ja som sa nevrátila, náhodou som išla okolo svojej jaskyne, keď som si všimla, že sa mi tu niekto stihol nasťahovať. Naozaj by ma zaujímalo, kde v pekle je Russell, keď ho človek potrebuje.“ Molly teatrálne rozhodila rukami. „Ale to je jedno. Otázka je, čo tu robíte vy? Toto miesto nie je jedným z úkrytov.“

Žena, ktorá pravdepodobne prehovorila ako prvá, sa teraz postavila. Cassie si nepamätala jej meno, ale vedela, že bola jednou z tých, ktoré v kuchyni vtedy v dome vraždili Gabriela pohľadom kvôli tomu, kým bol. Alebo skôr kým sa musel stať.

„To nie je tvoja starosť. Nemáš právo požadovať od nás informácie alebo čokoľvek očakávať od toho dňa, keď si od nás odišla spolu so Stillom. Ešte aj toho psa ste nám ukradli!“ vyhŕkla a dupla nohou. Správala sa ako dieťa.

Molly pokrútila hlavou. „Toho psa ste tam nechali zomrieť, tak sme si ho zobrali k sebe.“ Rukou pri tých slovách pohodila za seba, do miest, kde bol Still spolu so psom, ktorý vyzeral, že má každý deň iného obľúbenca. „A ja by som nenazývala odchodom to, že ste nás nechali hniť v nejakej diere a len ste čakali, kedy nás vojaci nájdu.“

„To je absurdné. Russell povedal, že ste tam chceli ostať s tými dvomi, ktorí na našu hlavu doniesli len problémy a vojakov.“

„A Russell nikdy neklame?“ doberala si ju Molly. „Chcem tým povedať, urobil by čokoľvek, aby vás prinútil robiť to, čo chce on. Zaujímalo by ma, ako vás presvedčil, aby ste ostali tu a bez ochrany.“

„Ale my nie sme bez ochrany,“ povedala žena a ukázala na strany, čím zabrala výhľad na chlapov, ktorí mali najskôr vyzerať desivo. Ale pôsobili skôr ako robotníci po dni plnom driny.

„Prestaňme sa ťahať za slovíčka. Faktom ostáva, že si na našom mieste a blokuješ nám k nemu prístup. Čo keby ste sa zdekovali a my sa zahráme na slušných odpadlíkov a nechávame vás tu prespať?“

Žena pokrčila ramenami. „Rob si čo chceš, pokojne vlez do tej jaskyne. S tým tvojím zadkom sa odtiaľ už nedostaneš.“

Molly pred seba natiahla ruky, zvuk praskania kĺbov sa niesol lesom. „Pozri, Ruth, nemám náladu sa s tebou hádať. Máme za sebou fakt mizerný deň, sme unavení, hladní a jediné, čo chceme, je ľahnúť si do tej prekliatej jaskyne a pospať si bez toho, aby som s tebou musela súťažiť o to, kto má väčšie gule. Chápem, že sa chceš dostať Russellovi do nohavíc, ale cezo mňa cesta nevedie. A ako tak vidím, aj tak tu nie je, takže sa nemusíš predvádzať.“

Davom to zašumelo a Cassie začula, ako si niekoľko osôb odkašlalo, alebo sa dokonca zasmialo. Sama nemala ďaleko k tomu, aby nevyštekla rehotom. Dotyčná žena, ktorá sa volala Ruth, očervenela, akoby bola paradajka a vyzerala, že o chvíľu vybuchne. Ale bolo ťažké určiť, či kvôli hnevu alebo zahanbeniu. Ale skôr, ako stihol niekto reagovať, všetci stíchli. Scéna sa zmenila na desivú.

Zhoršilo sa to v momente, keď Cassie niekto na rameno položil ťažkú ruku. A Gabriel to asi nebol.

„No tak, Ruth, zalez späť do búdy. Odtiaľto to preberáme my,“ ozval sa neznámy hlas.

Prečo len sa vždy dostanú do ešte väčšieho prúseru? No, ale na druhej strane, na čo sa trocháriť, že?

Kapitola 15. ¦¦ Kapitola 17.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 16.:

5. Trisha přispěvatel
06.08.2014 [13:41]

TrishaTakže... nemyslím, že to bol Russel. Skôr ten Tim. A ak už sa máme baviť o úprimnosti, tak si myslím, že Cassie mala hneď na začiatku povedať, že všetko čo na Sagaxe je, vie naspamäť. myslím, že by to ušetrilo nie len cestu, ale prúser do ktorého sa rútia.
Inak skvelá kapitola ako vždy. P.S. Molly absolútne žeriem! Emoticon Emoticon Emoticon

4. MillieFarglot admin
05.08.2014 [16:22]

MillieFarglotPanebože, máš potrebu to komplikovať ešte viac ako to je? Akoby toho nemali dosť. Emoticon
No, po tomto som zmenila názor. Nemyslím, že by to bol Russell, keďže to bol neznámy hlas, ktorý počula. Aj keď ten v tom má isto prsty, čo? Emoticon
Och, super vražedný koniec, ale to máme v rodine, čo? Emoticon
Teším na ďalšiu! Emoticon Emoticon Emoticon

3. PrincessCaroline přispěvatel
05.08.2014 [14:36]

PrincessCarolinePráve som sa v tom stratila Emoticon
Teda dtratipa som sa z komentu Blacky Emoticon
Ja si ešte počkám na jednu kapitolu a potom sa mi to aj nejako spojí dohromady aj keď pri tebe človek nikdy nevie Emoticon

2. Blacky přispěvatel
05.08.2014 [13:32]

BlackyMám chuť Ťa bozkávať Emoticon

K predošlej Kapitole, zhrniem ti to sem.

Prvej polovici nemám čo povedať. Bol to zaisto dôležitý pán neznámi, nazvyme si ho číslo DVa, lebo to nebol ten istý pán Aristokrat. To nechám na potom, ty nám ho ešte predsatvíš. Prejdem k tej časti, ktorá ma maximálne dostala.
Ak používaš dioptrie, divče mojo, nasaď si ich
Emoticon

Moly, je z budúcnosti okejky, tomu rozumiem. Privádza ma to však k viac ako jednej otázke, Začnem tou prvou asi najlogickejšou. Ak sa jej podarilo dostať do minulosti, musí vedieť kde ten stroj času je, že? Taktiež tu vzniká otázka, prečo teda nič nepovie. čo presne je jej úlohou a prečo teda mlčí a nič im nepovie.

Potom tá z mojej strany dych zastavújúca: čo presne znamená skutočnosť, že v jej "prítomnosti" sú mŕtvi? Znamená to, že je z tak vzdialenej budúcnosti? alebo nám chceš naznačiť, že naši miláčiakovia umrú? Lebo still ju predsa môže držať, a on je z ich prítomnosti, nie? teda jedine ak by bol v jej realite starý zošuverený dedek so smrťou na jazyku. TO by bolo potom všetko logické. Nepáči sa mi predstava , že by mali umrieť. Ale MOly sa zamýšĹa nad ich deťmi, čo jednoznače znamená, že pravdepodobne budú viesť normálny život a umrú na starobu?

Do pekla, Horý mi hlava Emoticon Potrebujem odpovede. prečo s aMOlly vrátila v čase? súvisí to dajak s ochranou jej blízkych? alebo celého ľudstva? má zabrániť niečomu strašnému?

Och a áno, teraz to čo si isto očakávala... MOJE ROMANTICKÉ JA Emoticon

STilík +Molly? Hm? to by bolo epické, hlavne ak by MOly musela ísť späť. OKej, no už mlčím... pri tebe nemám skutočnú odvahu tvoriť teórie, sú to skôr také predstavy. prekvapuješ a pripravuješ o dych . Tak ti to hádam skutočne stačí ako odpoveď k tvojej pre mŇa nezmyselnej otázke k 15. kapitole Emoticon Emoticon

Aktualna kapitola

tu sa dostávam k mojim perám na tvojej tváry
Emoticon

Páči sa mi to, to jej zmýšľanie, no ano, to ako sa dostala k fyzičnu tiež. JA sa tak teším, na ich prvý bozk, máš ten dar opisovať a to ja milujem, a preto sa teším na prvý bozk, ty ho maximalne krásne opíšeš a som presvedčená, že budem slintať na klavesnicu Emoticon

Okej teraz závažnejšie veci...

V prvom rade, sa mi páči, že CAssie nie je fackovacia a nezhltla im to. Neprestávam Molly veriť, to žiaden strach, videla som predsa od jej hlavy a vieme, že nie je zlá, skôr myslím, že mala byť úprimná. A Still, no je jasné, že je medzi nimi niečo viac. teda dokonca viac ako medzi Gabkom A CAssie. Nemyslím, lásku alebo dačo, skôr dôvera. prešli si väčšiu cestu ako naši miláčkovia. Aj keď ten prívlastok, už až tak nie je správny, lebo aj stilinka a MOlly som si obľúbila
Emoticon

Chcem Gabiho pohlad, myslím, že ´dalšia kapitola, kotrá má príslub akcie a sarkazmu by bola oveľa zaujímavejšia z jeho pohĽadu. SOm presvedčená, že ty sama to vieš Emoticon

Nemylsím, že to bol Rusell. pravdepodobne zdúchol. Ale nechám to tak zatiaľ. Ako tak sledujem stihla si dve po dobu mojej neprítomnosti,a ja nechcem byť dajaká mrcha,ale bolo by krásne ak by si si tempo pridávania udržala Emoticon Emoticon Emoticon

1. izzie22
05.08.2014 [0:05]

To je stopro Russel, že?Emoticon

no tak tý teda fakť že skáču ž blata do kaluže. Nestačia im problémy, ktoé úž majú ale musia sa k nim nakopiť ešte ďalšie.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!