OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 17.



Stratení v čase - Kapitola 17.Prekážková dráha

Kapitola 17.

Blondiak sa so spokojným úškrnom zadíval na svojho pána. Nikdy sa mu nepáčila rola obyčajného poskoka, avšak pre vlastné dobro bol ochotný prezliecť sa do ženských šiat a vydávať sa za opernú speváčku. Nikdy sa nevedel rozhodnúť, či mal málo pudu sebazáchovy, že zo seba verejne robil šaša alebo naopak, až príliš dbal na to, aby to prežil.

„Tí tupci našli našich holúbkov. Zdá sa, že sa celkom zohrali s tým dievčatkom a nemým bláznom.“

Druhý muž si pošúchal zarastenú bradu a stále sledoval svoje okolie. Bol to paranoidný hlupák, ktorý pri najtichšom šuchnutí suchého lístka očakával to najhoršie. Opatrnosť bola na mieste, hlave s ohľadom na jeho životný štýl, ale toto hraničilo s prehnanosťou. Jeho „pán“ nemal čisté svedomie, keď stále čakal, že na neho niektorý z jeho nepriateľov zaútočí.

A nebol v tom sám. Bola to choroba mocných, nákaza Aristokratov.

„To je dobrá správa, aspoň sú nám na chvíľu užitoční. Zistil si aj dôvod, pre ktorý sa vybrali tak hlboko do Rozvalín a majú záujem o zatuchnutú dieru v skale?“

Blondiak potriasol hlavou. „Zatiaľ to vyzerá tak, že je to nejaký ich úkryt a náhodou sa pri ňom všetci stretli.“ Na chvíľu sa odmlčal, čakal, čo jeho spoločník odpovie, ale keď aj naďalej mlčal, pokračoval: „Máme ich pochytať? Máme dobré predpoklady, že misia sa podarí.“

Muž sa zachechtal. „Ty v sebe vojaka nezaprieš.“ Vzápätí mu tráv zvážnela. „Ale toto chce viac ako len silu, chce to stratégiu. Potrebujeme, aby im na tom druhom začalo záležať tak silno, aby boli ochotní obetovať všetko, aby sa ochránili. Potom ich budem mať v hrsti a ak začneme jedného mučiť, ten druhý bude spievať.“

„Skenery myslí stále nefungujú?“

„Nie a pochybujem, že aj budú. Tí, ktorí ich dokážu opraviť, odrazu nemajú čas. Sú stále zaneprázdnení. A ak sa aj niekto z nich konečne ukáže, do papierov napíšu, že oprava možná nie je. Niekto z vonku im veľmi podrobne vysvetlil, na čo tie prístroje používame. Preklínam deň, kedy môj brat súhlasil, aby konštruktéri tých skenerov boli Odolní.“

Blondiak len s veľkými ťažkosťami zakrýval úsmev. Jeho lojalita bola obmedzená a odmietal byť verný jednému človeku na úkor života vlastnej rodiny. Aj tak to všetko robil z donútenia.

„Myslel som si, že nemá prostriedky, vďaka ktorými by niečo také dokázala urobiť.“

S rozladením sa posadil na zem a hlavu zaklonil hlavu. „Yvonne bola vždy mrcha. Doteraz nechápem, prečo ju môj brat nechal nažive. Spoločne pracovali na výskume využitia stroja času a keď začalo byť jasné, že majú rozdielne názory, proste sa rozišli. Len tak! Môj brat bol idiot, ale toto prehnal. Keby sa postaral o zmazanie jej spomienok, nikdy by sme tomuto nemuseli čeliť.“

„Ide tu o záležitosti, ktoré sú staré viac ako dvadsať šesť rokov.“

Odfrkol si. „Hej, ale ovplyvňuje to súčasnosť.“

Blondiak sa takmer neudržal a vyhŕkol, že to ovplyvňuje hlavne spokojný život jeho „pána“, ale nakoniec si zahryzol do jazyka. Ostával s ním a pomáhal mu, vraždil pre neho a ničil, ale takisto vedel, že keď príde ten kľúčový moment, bez zaváhania mu podreže hrdlo. Jeho vernosť bola skôr ako chorobná posadnutosť byť užitočným. Celý jeho život bol na prd a teraz túžil, že by mal urobiť niečo, kvôli čomu by si ho ľudia zapamätali.

Proste patetické.

„Tvoj brat tiež nebol svätý. Rozhodol sa zneužiť taký silný stroj len kvôli vlastným cieľom, odohnal Yvonne, ktorá bola nútená odísť od rodiny a zmeniť si meno. Žiť v anonymite. A teraz sa čuduješ, že sa chce pomstiť?“

Hodil po ňom vražedný pohľad. „Budem tvoje posledné vyhlásenie ignorovať. Inak by som ťa tiež musel považovať za zradcu a to by ani jeden z nás nechcel.“

„Iste... pane,“ odsekol a len veľmi ťažko ovládal odpor vo svojom hlase. „Čo teraz urobíme s Cassie a Gabrielom?“

„Dáme im čas. Ešte stále sa nedostali k informáciám, ktoré pre nich zanechali Yvonne s Hayley. Keby sa tak stalo, už dávno by nám klopali na dvere.“

Blondiak v duchu zajasal a dúfal, že bude mať ešte dostatok času na to, aby našiel svoju matku a dostal ju z toho pekla, kde ju nechtiac sám zavrel pred štyrmi rokmi. Na svoju obranu mohol povedať len toľko, že v tej dobe netušil, kto to vlastne je. Nezmiernilo to jeho vinu, ale aspoň to na niekoľko sekúnd umlčalo jeho svedomie. Pochyboval však, že bude mať dostatok času, aby sa dokázal postaviť na správnu stranu predtým, než to všetko vypukne. Možno smrť nakoniec aj uvíta. Na tomto svete naňho aj tak nič nečakalo.

***

Gabriel namrzene postával obďaleč a zvedavo sledoval, čo sa deje. Molly ho prekvapila tým, ako ostro reagovala, ale v duchu s jej slovami absolútne súhlasil. Bolo jasné, že dotyčná žena sa len chce niekam dostať a to, že ich odtiaľto vyženie, považovala za jasnú príležitosť. Dôvod mu unikal, čo ho vytáčalo. A potom, akoby toho nebolo málo, sa z lesa niekde po jeho ľavici vynorili tí dvaja trpáci. Majetníckej časti jeho ja sa ani v najmenšom nepozdávalo, že si ten chlapík dovolil dotýkať sa jeho Cassie. Vynadal by si za to, ale bol príliš naštvaný na to, aby to ignoroval. Hlavne keď v tej druhej postave spoznal Russella.

Postúpil o niekoľko krokov dopredu. Zatiaľ sa nikto neodvážil prehovoriť, takže ten čas využil na to, aby si prezrel svojho nepriateľa, ktorému čoskoro zlomí hnátu, ak ju nespustí z Cassie. Vyzeral ako otrhaný tulák. Nič zaujímavé na ňom nevidel. Na tvári nemal žiadne jazvy, alebo znamienka, ktoré by ho nejako odlišovali od okolitého davu. Človek, na ktorého by pravdepodobne zabudol v momente, keby sa od neho vzdialil. Ale aj napriek tomu bolo v jeho kovovo modrých očiach a črtách tváre niečo známe. Akoby nejaká dávna spomienka zahalená hmlou. Pôsobil na neho ako vojak, s tým pevným postojom a nakrátko ostrihanými vlasmi. Teda, za predpokladu, že by bol v armáde ešte pred desiatimi rokmi, keď sa bazírovalo na holých hlavách.

Bol záhadou.

V duchu si vynadal za svoj záujem. Prečo by sa mal zaťažovať nejakým výrastkom? Jediné, čo potreboval, bolo poznať, aké rýchle má reflexy a či by dokázal odraziť jeho útok, ak by sa teraz zahnal s úmyslom zlomiť mu nos. S nedočkavosťou, ktorá sa mu varila v žilách, vykročil o krok dopredu len preto, aby sa vzápätí zastavil, keď mu oči padli na zadnú stranu jeho lebky, na miesto za ľavým uchom.

Bol by to prehliadol, keby nestál v podstate za ním. Malá, rovná čiara, ktorá nebola ničím viac, než malou vyvýšeninou. Prekvapilo ho, že mal ten človek vôbec nejakú jazvu a k tomu ešte na takom neprístupnom mieste. V súčasnej dobe stačila pársekundová návšteva lekára a mali ste opäť krásnu pokožku bez jaziev. Zmizli aj niekoľko rokov staré. Problém bol však v tom, že pacienti museli dokladovať, kde prišli k takému vážnemu zraneniu, ktorá by im trvalo poškodila pokožku. Znamenalo to teda, že tento človek buď nechcel priznať, čo vyvádzal, alebo mu ten drobný nedostatok neprekážal.

Niečo v ňom mu nahováralo, že je to skôr tá prvá možnosť.

Z premýšľania ho vytrhol až pohyb, ktorý zaznamenal kútikom oka. Myslel si, že sa aj Russell rozhodol zapojiť sa to potýčky. Rýchlo to skontroloval a uvedomil si, že ten rozruch má na svedomí Cassie. Vytrhla sa dotyčnému chlapíkovi zo zovretia a otočila sa k nemu čelom. V duchu ju pochválil za tú rozvahu. No ešte väčšiu radosť by mu urobila, keby sa zahnala a vybila tomu panákov ani aspoň päť zubov. Ale nemôže mať všetko naraz. Potešenie by sa malo dávkovať pomaly.

„Aha, pozrime sa, verný pes šteká pri nohách svojho pána,“ ozvala sa Molly uštipačne, čím mu pripomenula, kde sa nachádza. Pravdepodobne nebolo na mieste obdivovať teraz Cassie a opájať sa jej krásou, ale nemohol si pomôcť.

Začul, ako sa Russell zasmial. „Molly, ako vždy do všetkého príliš vidíš. A pritom chceme len zaistiť týmto ľuďom bezpečie.“ Ak by diplomacia bola hriechom, Russella by už teraz obletovali pekelní služobníci, aby tak mohli byť v prítomnosti najväčšieho previnilca.

„No, neformulovala by som to takto. Mňa skôr zaujímalo, ako je možné, že si rozdelil svoju bandu a teraz sa vyskytujete tu, na mieste, kde sme nikdy predtým neboli.“

Russell zacmukal, čo spôsobilo, že sa všetci sústredili na neho. Všetci až na Gabriela. Ten pohľadom ešte stále prebodával chrbát toho neznámeho muža. Videl v ňom väčšiu konkurenciu než v tom magorovi. Ten mal šťastie, že stál od Cassie dostatočne ďaleko.

„Vieš, v tom tkvie ten trik nášho prežitia. Ukrývame sa na miestach, kde sme nikdy predtým neboli. Aby ste nás nemohli tak jednoducho nahlásiť nejakým vašim kamarátom vojakom. Musím chrániť týchto ľudí.“

V ten moment rozčúlenie v Gabrielovom tele dosiahlo kritickú hranicu. „Prestaň sa tu hrať na misionára. Pravdou je, že ti na týchto tu nezáleží,“ rukou pohodil smerom ku skupinke Odolných, „ale je pre teba výhodné, že sú tu. Aspoň ich môžeš obetovať po pároch. Vojaci dostanú ich, ale teba nechajú na pokoji. Veľmi prešibané. Ale ľahko priehľadné.“

„Máš bujnú fantáziu. Vždy si ju mal. Preto si vždy myslel, že vidíš niečo, čo nie je skutočné. Ako vtedy s tým dievčaťom. Ale pravda je taká, že by som nikdy neopustil nikoho z týchto ľudí,“ povedal slávnostne. No či neznel ako nejaký svätec? Reinkarnácie Matky Terezy.

„Takže to ja som za sebou nechal dvoch svojich ľudí, aby pre mňa spomalili vojakov, ktorých na nás zavolal niekto z tvojich ľudí?“

Davom to zašumelo, ale nikto na to priame obvinenie nereagoval. „Molly a Still odišli dobrovoľne.“

Kútikom oka zbadal, ako Still výhražne vykročil dopredu. S potešením sledoval, ako sa Russell celý nakrčil. Z nejakého neznámeho dôvodu mal pred tým mužom rešpekt, ale kvôli čomu, to asi nikto nevedel. V duchu si urobil mentálnu poznámku, aby sa z neho pokúsil vymámiť ten dôvod. Určite by bolo zaujímavé, keby aj on mal nejakú páku, ktorou by mohol Russella držať v hrsti. Incident s tým dievčaťom, samovrahom, asi nebol dostačujúci.

„Doteraz som nevedela, že zanechanie niekoho za sebou bez vedomia tej dotyčnej osoby sa odborne volá dobrovoľné rozhodnutie. Pravde je však taká, že nás si si vybral ako obetných baránkov, aby si ty mohol utiecť.“

„A teraz si mi za to prišla vynadať?“ vyštekol na ňu Russell, čím v podstate nechtiac priznal svoju vinu. Možno by to Gabriela nemalo tak veľmi tešiť, ale nedokázal si pomôcť. Bolo úžasné sledovať, ako sa ten grázel potí.

„Nie, prišla som ťa vyhodiť z miesta, ktoré patrí nám,“ ohradila sa Molly.

„Rozvaliny nepatria nikomu. Boli sme tu prví, prečo by sme vám mali prenechať toto bezpečné miesto?“

Gabriel výhražne postúpil o krok dopredu, ale cestu mu zastúpil ten druhý chlapík. Ak rozprávanie ostatných pochopil správne, jeho meno bolo Tim. V podstate mu na tom nezáležalo. Bol len ďalšou prekážkou v tom, čo musel urobiť.

Nejakým spôsobom sa aspoň jeden z nich musel dostať do tej jaskyne. Hoci do úvahy pripadala aj iná cesta, ako sa k informáciám na tom Sagaxe dostal, chcel sa uistiť o tom, že ak na ne niekto náhodou narazí, nezneuži ich. Dúfal, že jeho sestra mu zanechala nejaký odkaz alebo čokoľvek, čo by mu pomohlo rozlúštiť jeho miesto v tomto svete. Upínal sa k tomu možno až príliš, ale nedokázal si pomôcť. A teraz sa zdalo, že mu niekto stojí v ceste. Mal neodvratné nutkanie odstrániť ho.

Molly si povzdychla. „Jaskyňa je naša, les pred ňou váš. Som si istá, že sa pomestíme,“ trvala na svojom.

Gabriel si až vtedy uvedomil, že Cassie tam len tak postávala a ticho si prezerá záhadného Tima. V očiach mala divný lesk, niečo nostalgické a plné bolesti. Zatúžil sa natiahnuť a nejako ju utešiť, ale netušil, ako by to mal urobiť.

Russell rezolútne pokrútil hlavou. „Nie, to ani náhodou. Aby ste na nás mohli zase zavolať vojakov, však? Radšej by ste mohli odísť.“

„Keby sme na teba niekoho chceli zavolať, môžeme tak urobiť aj bez toho, aby sme tu boli prítomní, nemyslíš? Pretože ty ostaneš na tom istom mieste,“ skonštatoval Gabriel.

Russell na dlhú chvíľu stíchol a ani ostatní sa neodvážili nič povedať. To veľa vypovedalo o tom, akou politikou sa riadili. On mal hlavné slovo a ostaní museli držať hubu a krok, inak sa ten pravdepodobne nemý Tim mohol postarať o nespratníkov. Spoločne pravdepodobne aj zosnovali plán, podľa ktorého mali Stilla a Molly nechať v tej diere ako tých, ktorí si všetko odskáču za ostatných. Vojaci sa zabavia s nimi a oni zatiaľ zdrhnú. Jedna jeho časť za to Russella obdivovala. Musel byť dosť chladnokrvný na to, aby dokázal obetovať niektorých jednotlivcov, aby väčšina prežila. Alebo skôr, dokázal obetovať tých podľa neho menej dôležitých ako je on sám. Takýto spôsob života bol na veľmi široké lakte a žiadnu chrbtovú kosť.

„Tiež by som vás na mieste mohol pozabíjať, aby som vám zabránil niekoho kontaktovať,“ začal sa vyhrážať. Jeho chladné slová museli ľudí naokolo prekvapiť, inak si nevedel vysvetliť, prečo inak by lapali po dychu. Teda, za predpokladu, že netrpeli nejakou nevyliečiteľnou chorobou. Napríklad odmedzenosťou.

„Keby si začal byť až takýto krvilačný?“ zabŕdla doňho Molly.

Posmievala sa mu, to bolo očividné. A niekomu sa to nepáčilo. Inak si nevedel predstaviť, prečo by Tim vykročil jej smerom s rukami pevne zovretými do pästí. Bol pripravený útočiť.

Gabrielova myseľ pracovala na plné obrátky. Veľmi rád by vybil Russellovi všetky zuby alebo mu polámal všetky kosti v tele, ale teraz na to nebol práve najlepší moment. Keby však na neho verejne zaútočil, ostatní by sa na nich vrhli. Obavy mu robil hlavne ten Tim. Ak to bol Russellovi poskok, urobí čokoľvek, aby toho blázna ochránil. Aj keby to znamenalo tĺcť nevinné ženy. A on sa nedokázal rozdvojiť.

Zaťal zuby pod náporom bezmocnosti. Zase raz sa zdalo, že bude musieť prehltnúť svoje ego pre dobro väčšiny. Ale keď sa pozrel na Cassie a jej sústredenú tvár, do ktorej jej padali uvoľnené pramene vlasov, vedel, že to bez rozmyslu urobí. Pre ňu čokoľvek.

Asi sa načisto zbláznil.

„Máš čas do zajtrajšieho rána. Potom sa sem vrátime a ja očakávam, že dovtedy budeš preč.“

Podľa prekvapenia, ktoré potichu zhučalo davom, bolo jasné, že jeho odpoveď ani v najmenšom nebola očakávaná. Molly ho doslova vraždila pohľadom a Cassie krútila hlavou na znak nesúhlasu a v očiach sa jej blýskalo. Len Still vyzeral, akoby mu to bolo jedno. Ten muž nikdy nesklame.

Russell tiež vyzeral prekvapene, ale zamaskoval to zodvihnutím obočia a odkašlaním. „Zbabelo utekáš z boja?“

„Skôr ti nechcem priveľmi pokaziť fasádu. Potom by sa na teba nelepili dievčatá,“ zasmial sa Gabriel silene a skôr, ako niekto stihol spochybniť jeho presvedčivosť, o ktorej si ani sám nebol istý, sa otočil. Ruky sa mu triasli od túžby niečo rozbiť alebo aspoň trvalo poškodiť. Najlepšie niečiu tvár.

Bez zaváhania sa vybral smerom do lesa. Jediný pohľad ponad rameno mu stačil na to, aby sa uistil, že ho všetci neochotne nasledujú. Vedel si predstaviť, že v momente, keď budú dostatočne ďaleko od ostatných, Molly mu za to pekne vyčistí žalúdok a Cassie ho bude netrpezlivo sledovať, aby mohla prehodnotiť, či jej stojí za to nejako naňho útočiť. Mala nekonfliktnú povahu a príliš mäkké srdce, čo v súčasnej dobre boli skôr nevýhody, ale jemu sa páčili. Bolo to omnoho príťažlivejšie než jej krivky. Hoci... rád sa pozeral na jej úžasné telo.

Potriasol hlavou a radšej pridal do kroku. O chvíľu sa mu v tele všetky nervy prebudia a to nebude bezpečné. Vtedy mal neodolateľné nutkanie rukami prechádzať po jej jemnej pokožke a perami kopírovať črty jej tváre. Nepovažoval sa za romantika, ale bol si dosť dobre istý, že by Cassie neocenila, keby sa na ňu vrhol pred zrakom ostatných.

Zaťal zuby a keď si bol istý, že je dostatočne ďaleko od skupinky pri jaskyni, ale stále dostatočne blízko epicentru signálu, zastavil sa. Ostatní urobili to isté a so zamračenými výrazmi ho sledovali. Očami zavadil o Cassie, ktorá mala ruky založené na hrudi a bolo očividné, že je veľmi, ale naozaj veľmi nespokojná. V duchu sa nad tým zasmial, ale snažil sa zachovávať si kamennú tvár.

„Čo si to urobil? Myslela som si, že chceš ten Sagax. Teraz mu môžeš maximálne zamávať na rozlúčku!“ spustila hneď na neho Cassie.

Uškrnul sa. „Keby sme pokračovali v hádke, nikam by sme sa nedostali a ten Sagax by tam tak či tak ostal. Lepšie bude, keď ostaneme tu a ja sa naň pokúsim napojiť cez sieť. Ak sa mi to nepodarí, niekto sa tam môže v noci vkradnúť a zobrať ho skôr, než bude neskoro.“

Molly sa uvoľnila, dokonca celá jej tvár sa rozžiarila. Cassie bola trošku skeptická. „To si mi mohol povedať aj predtým, mohli sme si ušetriť cestu. Nerada chodím tak hlboko do Rozvalín. Žije tu totiž príliš veľa Domorodcov a šeliem, ktoré lovia. Nerada by som sa stala korisťou medzi tým, ako sa ty budeš snažiť na diaľku zistiť informácie z môjho Sagaxu po matke.“

Očividne bola naštvaná. Prečo ho to nedesilo? „Nemohol som ti o tom povedať, pretože ma to nenapadlo a okrem toho, musím byť dostatočne blízko na to, aby som dokázal niečo nájsť. A nakoniec – ak je ten Sagax vypnutý, nič nezmôžem a tak či tak ho budeme musieť ukradnúť z tej jaskyne.“

„Tak na čo čakáš?“ dožadovala sa Cassie. „Pracuj!“ súrila ho.

Zasmial sa na jej nedočkavosti, ale nestrácal čas. Naháňala ho, čo muselo znamenať, že Sagax bol zapnutý. Vďaka miniatúrnym panelom na solárnu energiu nebolo možné, aby sa zariadenie vybilo, ale ak ho niekto ručne vypol, nebolo pre neho možné ho nájsť. V duchu sa rýchlo pomodlil, aby skrýša, ktorú Cassie vybrala, bola dostatočne bezpečná. Nechcelo sa mu hrať sa na zlodeja a vracať sa do tábora ľudí, ktorí odmietali vidieť pravdu, hoci im doslova visela z nosu.

Zhlboka sa nadýchol a začal rýchlo pracovať. Bolo to také jednoduché ako predtým, keď do databázy vkladal vymyslené rozkazy. Avšak teraz zamieril do inej sekcie. Aby to urýchlil, zadal do príkazového riadku, aby našlo všetky spriatelené jednotky. O sekundu neskôr sa mu na obrazovke objavili tri malé ikonky s názvami. Jedno sa až príliš podobalo na meno nejakej sladkej postavičky z kreslenej rozprávky, druhé bolo zariadenie nejakého vojaka a on veľmi dúfal, že ho tu ten zúfalec len zabudol a skutočne tu nebol nejaký špeh. Tretí vyzeral zdanlivo neškodne, nemal žiadny názov, ani identifikáciu. Jasný znak, že išlo o jednotku bez kvalifikácie, ktorá bola zaobstaraná tajne.

To znelo sľubne.

Takmer nedočkavo klikol na to malé okienko a netrpezlivo čakal, kým sa mu načítajú všetky potrebné informácie. Výrobné číslo a sériu preletel len tak očami, to mu bolo vážne na nič. Keď však v kóde našiel známe iniciálky, takmer poskočil do výšky od radosti. Radosti, ktorá sa rozplynula v nič v sekunde, keď si od neho to prekliate zariadenie vypýtalo heslo.

Nemrzneme sa zamračil a s úmyslom celé to obísť zamieril priamo do zdrojového kódu. Keď sa však snažil zmeniť príkazy a zabezpečenia, nejaké miesto v programovaní ho odtiaľ vykoplo. Zmätene celý proces zopakoval trikrát. Až nakoniec sa mu na čiernej obrazovke objavila malá postavička, ktorá sa mu škodoradostne vysmievala. Zamračil sa, keď v tej animovanej tvári spoznal svoju vlastnú sestru. Nasrdene zavrčal. Teraz naozaj nemal čas obdivovať jej genialitu.

Jediná možnosť, ako sa k tým informáciám dostať, bolo uhádnuť heslo. Poznal vlastnú sestru dosť dobre na to, aby si aspoň dovolil hádať. Ale keď sa dostal do panelu so zadávaním, všimol si, že ide o ten jediný prípad zabezpečenia, s ktorým si fakt nevie dať rady. Dvanásťmiestna šifra, ktorú sama vymyslela a odmietala mu povedať, ako funguje. Vedel len, čo sa stane, keď sa pomýli a vyťuká nesprávne čísla alebo písmenká. Útrpne si povzdychol.

„Asi sa ti veľmi nedarí, čo?“ podotkla Cassie, reagujúc tak na jeho vzdychanie.

Pokrútil hlavou a položil Sagax vedľa seba na zem, keď sa posadil. „Vieš, odkiaľ mala tvoja matka ten Sagax? Kde ho kúpila, alebo či jej ho niekto daroval?“ Hoci odpoveď vlastne poznal, chcel si byť istý.

Cassie pokrčila ramenami. „Ja vlastne ani neviem. Myslela som si, že ho proste niekde kúpila. Prečo?“

„Pretože myslím, že ho mala od mojej sestry. Alebo Hayley minimálne vytvorila zabezpečenie, aby sa k tomu Sagaxu nikto nemohol pripojiť po sieti a dostať sa do súborov. Zabezpečila ho dvanásťmiestnou šifrou, ktorá sa môže skladať z hocičoho od smajlíkov, až po názov mesta. Nebolo by také zložité postupne odhaliť jednotlivé znaky, keby.... to nemalo bezpečnostnú poistku. Jedno pošmyknutie a Sagax sa zamkne takým štýlom, že ho otvoríš len kladivom.“

„Čo... čo sa mi snažíš povedať?“ spýtala sa ho Cassie

Gabriel si natiahol krk a v duchu sa sám seba pýtal, prečo mu v poslednom čase nič nevychádza.

„Len toľko, že sa tam predsa len budeme musieť vrátiť a prečítať si tie informácie priamo v Sagaxe.“

Cassie sa na neho zadívala dosť uprene na to, aby sa začal obávať, že sa mu snaží vidieť až na dno žalúdka. Mal chuť začať sa krútiť, ale nakoniec to prečkal a dovolil jej skúmať. Keby boli v inej situácii, možno by si jej pozornosť užíval. V podstate dievča jeho snov sa na neho pozeralo ako na jediného na svete. Niekto by to považoval za patetické, on za jednoducho úžasné.

„Takže teraz čo? Budeme čakať na tmu a potom tam vyrazíme a zahráme sa na Bonnie a Clydea?“

Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo mala na mysli. Alebo skôr koho. „Dalo by sa to povedať aj tak,“ zasmial sa.

Ich rozhovor odrazu prerušil šuchot, švihol hlavou tým smerom, pripravený chrániť Cassie pred všetkými, ktorí by jej chceli ublížiť. Vyskočil na nohy a automaticky sa postavil do bojového postoja. No namiesto útoku sa k nemu doniesol len smiech. Vzhliadol a stretol sa s Molliným pohľadom. Uškrnul sa na ňu a chcel sa opäť posadiť a vyčkať s Cassie po boku na to, kým padne tma, keď si všimol v jej rukách čosi malé a hranaté... a elektronické.

„Molly?“ ozval sa neisto a natiahol k nej ruku. „Je to to, čo si myslím?“

Pokývla hlavou. „Kým si sa hral na tajného agenta, ja som sa tam vrátila a prekradla sa do tej jaskyne. Nebolo ťažké dostať sa dnu a potom nájsť na konci tej diery v zemi skrinku, v ktorej bol Sagax. Čudujem sa, že ho tam nenašiel niekto iný.“

Otvoril ústa a potom ich naprázdno zavrel. Pripadal si ako ryba na suchu, ale nedokázal si uvedomiť, čo sa mu to snaží povedať, hoci obaja hovorili tým istým jazykom. Ako sa jej však podarilo vytratiť sa späť bez toho, aby si to ktokoľvek z nich všimol?

„To ťa nikto nevidel?“

Molly pokrútila hlavou. „Ani nemohli, mali dosť práce s naháňaním Stilla, ktorý ich vydesil.“

Ak predtým bojoval s prekvapením, teraz mu sánka naozaj padla na zem. „To... to ste vážne urobili?“

„Neber to tak, že by som neverila tvojim schopnostiam, ale takto to je rýchlejšie a aj keby sa ti to poradilo, mali by sme poistku a istotu, že sa k tým informáciám nikto nedostane. Hoci mi táto malá vecička už päťkrát zopakovala, že nemám oprávnenie používať ju. Určite je to malicherný chlap.“

A v tom nemožnom momente, keď Gabriel habkal, aby zo seba niečo dostal, sa Cassie rozosmiala. Ten zvuk ho zahrial pri srdci a všetko, čo si vtedy prial, bolo aby ten zvuk nikdy neodznel. Rozhodne by sa mala usmievať častejšie. Ten kúsok radosti jej rozžiaril tvár i oči a zrazu vyzerala ešte neodolateľnejšie než predtým.

A s jeho telom zase začali cvičiť hormóny.

„Ten Sagax je zabezpečený veľmi dobre. Potrebuješ správne heslo, odtlačky prstov a dokonca aj správny hlas.“ Ako na potvrdenie jej slov to malé zariadenie reagovalo milým privítaním Casiinej osoby, keď ku detektorom došiel jej hlas. „Je to veľmi dobre zabezpečená vecička a ak dovolíš, rada by som ti pomohla dostať sa k tým informáciám.“

Molly jej ako na povel podala zariadenie a Gabriel sa pozeral, ako Cassie s istotou otvorila svoj Sagax. Zodvihol hlavu, by jej dodal ilúziu súkromia pri zadávaní hesla a stretol sa so Stillovým upretým pohľadom. Vyzeralo to, že sú všetci zvedaví, čo sa tam nachádza také dôležité, že sa o tom nikto nemal dozvedieť. Pokývnutím hlavy Stillovi poďakoval za to, že Molly pomohol a opäť sa sústredil na Cassie. Tá ho prekvapila tým, že Sagax otrčila jeho smerom v nemom pozvaní.

Siahol po ňom a cítil sa vnútorne rozorvaný. Netušil, čo mal očakávať. Možno nejakú správu, niečo, čo by mu dávalo zmysel, alebo by to bola zašifrovaná správa od sestry. Ale to, čo zbadal, sa na nič z toho nepodobalo. Bolo tam desať riadkov a v každom bolo zhodne niekoľko čísel a písmen rozdelených do dvoch stĺpcov. To rozdelenie akoby malo nejaký zmysel, ale ten mu unikal. Hľadal v tom nejaký vzorec, čokoľvek, ale pre neho to bolo ako nepochopené umenie – veľa znakov, žiadny tvar.

Cassie si odkašlala. „Moja mama ma požiadala, aby som sa tie znaky naučila naspamäť, ale nechcela som vám o tom predtým hovoriť. Myslela som si, že to grafické zobrazenie, ten spôsob zapísania, niečo znamená. Dúfala som, že je to nejaký algoritmus alebo rovnica, ktorú musím vyriešiť, ale moje vedomosti nesiahajú tak ďaleko, aby som s tým niečo zmohla. Hádam, že ty by si mohol mať viac šťastia.“

Gabriel sa v duchu snažil zaplašiť vzrastajúce napätie a hnev. Musel sa veľmi ovládať, aby Sagax neotrieskal o najbližší strom a potom poriadne nezatriasol Cassie za jej naivitu. Keď však vedľa seba cítil Molly, rozhodol sa najskôr upokojiť.

„Nevyzerá to ako nič, čo som kedy videl. Možno je to len nejaká šifra, ale nemyslím si, že by som ju dokázal vyriešiť. Aspoň nie teraz.“ Nedôverčivo pozrel na Cassie. „Si si istá, že ti matka nedala ešte niečo? Nejaký kľúč, niečo, o čom si nám zabudla povedať?“

Cassie na neho prižmúrila oči, keď dal dôraz na to jedno slovo, ale nič nepovedala, len pokrútila hlavou. „Mama mi nič nepovedala, len mi kládla na srdce, aby som to ochránila a naučila sa to naspamäť. Prehľadala som ten Sagax najmenej miliónkrát, ale nič som v ňom nenašla.“

Na chvíľu stíchol. Zvažoval, čo urobiť, ale predovšetkým sa snažil prehltnúť svoje sklamanie. Upínal sa k tomuto momentu tak veľmi, že ani len nepomyslel na to, že by to nemusel vyjsť. A teraz by si za to najradšej otrieskal hlavu o stenu.

„Cassie mala pravdu, skutočne je tá grafická podoba dôležitá,“ poznamenala odrazu Molly, čím ho prinútila myknúť sa od ľaku.

Odkašlal si. „Ako to vieš?“

„No, ja som nežila vždy takto,“ rukou pokynula po zarastenom okolí, „mala som aj iný život. Normálny. Chodila som do školy, mala stály domov. A medzitým som sa aj niečo naučila. Na histórii sme celý jeden semester skúmali zemepisné záležitosti a hlavne staré, takmer rozpadnuté mapy. A spolu s tým sme sa učili staré spôsoby zaznamenávania polohy. To, na čo sa teraz pozeráme, sú zemepisné šírky a dĺžky. Kedysi sa to používalo na určenie nejakého miesta.“

Gabriel sa zachmúril, neistý, či to pochopil správne. „Takže čo to znamená?“

„Toto, milý môj, sú súradnice. Niekto si dal veľmi veľkú námahu, aby použil spôsob dostatočne starý na to, aby každý na počkanie nezistil, na čo sa to pozerá.“

Pošúchal si bradu a znovu sa pozrel na tie znaky. Stále mu nedávalo zmysel, ako by pár číslic a písmen mohlo v sebe skrývať polohu nejakého miesta, ale nemienil sa s Molly hádať. Nahlas by to nepriznal, ale očividne sa v tom vyznala viac ako on. No napriek tomu odmietal, aby ho opäť zachvátila nádej. Tá so sebou neprinášala nič dobré, len ďalšie sklamanie.

Odrazu cítil, ako sa k nemu postavila Cassie. Bola tak blízko, že na pokožke cítil jej dych.

„Hovorila si, že tie čísla ukazujú na nejaké miesta?“ spýtala sa a keď Molly zmätene prikývla, pokračovala: „Ale čo je na tých miestach také dôležité, že mama riskovala všetko, aby sa uistila, že sa tieto súradnice nedostanú do nepovolaných rúk?“

Kapitola 16. ¦¦ Kapitola 18.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 17.:

3. PrincessCaroline přispěvatel
08.08.2014 [20:46]

PrincessCarolineTaakže Tim je jej brat čoo Emoticon A Cassie to cíti hoci to asi nevie.

Molly so Stillom boli dobrí Emoticon
konečne už prili aspoň k nejakým záchytným bodom! A Gabriel ma prekvapil, že múdro ustúpil Rusellovi z cesty. Ale ja by som mu dala asi na rozlúčku do držky Emoticon

Páči sa mi tvoje rýchle pridávanie Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 08.08.2014 [11:58]

Wohooo!!! Takže, CAsie má brata " matkoodstavovateľa" To nepoteší. JA len dúfam, že máš v pláne ich dáko spojiť a zosadiť Toho zmrda. teda nie jej brata, ale toho čo mu šéfuje.
nebudem sa vyjadrovať, k tomu,že slúži tej špine, každý žije ako vie a chráni svoju kožu ako vie. Navyše nevedel, že má matku, či dokonca sestru, nad tým sa už zamýšľal aj pred tým. tak už len počkám, či neplánuješ dáke ich spojenie proti hentomu ...

Gabko je zalúbenkovaný? Len si to ešte nechce pripustiť alebo o tom sám dokonca nevie? Ach veľmi sa mi to páči. Jeho mužsko sladké pochody ma bavia.

Milujem MOlly, je to také prostoduché zlatíčko, čo konná a nelamentuje ako GAbriel. Ale to je asi aj vekom, že? A prečo Still pred nimi nerozpráva? NO však ty nám to objasníš

Premýšľam, čo by tam mohlo byť. Nie som si istá či stroje času,alebo len ďalšie odkazy vedúce k centru kde by mohli odstaviť všetky naraz? a nemuseli ich postupne hľadať??

No nič to, nechám to tak zatiaľ. teším sa na ďalšiu.


ďakujem za tak skoré pridanie Emoticon Emoticon

1. Trisha přispěvatel
07.08.2014 [21:19]

Trisha Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Báječné. Popravde čakala som, že sa Gabriel naštve pre jej priznanie, ale nečakala som, že sa tak rýchlo upokojí. A viem, že už som to povedala, ale Molly a Still sú jednoducho moji miláčikovia a po tejto kapitolke som sa do nich zas viac zamilovala. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!