OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 8.

24.06.2014 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 981×

Kapitola 8.

V malej chatke uprostred lesa žilo viac ľudí, než sa Cassie zo začiatku nazdávala. Podľa nej akákoľvek skupina bola nebezpečná, ale ak počet členov presiahol číslo desať, začínala sa obávať. Nechcela to priznať nahlas, ale Daniel mal v niečom pravdu. Jednotlivci skôr zmiznú v dave. Skôr ako tábor plný ľudí, ktorí sa odmietajú podriadiť systému. Bola veľmi prekvapená, že ich ešte nenašli a ani si radšej nechcela predstavovať, čomu za také šťastie vďačili. Pretože v ten moment si automaticky spomenula na rozhovor, alebo skôr hádku, ktorej bola svedkom. Russell mal vlastné spôsoby ako svojich zverencov udržať v bezpečí a radšej si ani nechcela predstavovať, čím všetkým sa tu ľudia museli riadiť v záujme prežitia.

Cassie si prezerala ošúchané steny a provizórne lôžka z čohokoľvek, čo bolo dostatočne mäkké na to, aby sa na tom dalo spať. V rohu miestnosti si všimla naukladané staré batohy rôznej veľkosti, ktoré vyzerali byť plné až po okraj. V duchu sa nad tým pozastavila, ale nakoniec pokrčila ramenami a nechala Molly, aby jej ďalej vysvetľovala spôsob ich života.

Zbalené tašky predsa nemuseli nič znamenať. Ani neochota tunajších ľudí vybaliť si ich obsah. Možno len nemali miesto. Priestory kvôli toľkým ľuďom vyzerali stiesnene a všetci sa museli uskromniť. Obdivovala ich spôsob života. Ona sama si zvykla na svoju voľnosť. Áno, väčšinou sa cítila príšerne osamelá, ale bola zbavená zodpovednosti za ďalších ľudí, čo bolo do určitej miery oslobodzujúce. Bolo dosť, že sa musela cítiť vinná za toľko vecí, ktoré sa jej podarilo pokaziť, že strachovanie sa o životy ľudí okolo seba by ju mohlo úplne zničiť.

Molly ich práve viedla cez niečo, čo malo pripomínať spoločenskú miestnosť, hoci v nej nikto nebol. Cassie sa veľmi snažila nevšímať si Danielovu prítomnosť, no bolo to ťažké, keď jeho dych takmer cítila na krku. Nútilo ju to otriasať sa od návalu toho všetkého, čo teraz nepotrebovala cítiť. Preto sa radšej obzerala po prázdnej miestnosti a snažila sa obdivovať provizórne kusy nábytku.

Bola by to prehliadla, ale niečo ju prinútilo pozrieť sa tým smerom práve v pravý čas. V tmavom rohu sa niečo pohlo. Niečo veľmi tmavé a s veľkými očami. Podvedome sa prikrčila a keď začula zvuk, ktorý až priveľmi pripomínal kňučanie, nemohla sa už dlhšie zadržiavať.

Vykročila smerom k tmavému rohu a keď sa jej Molly začala pýtať, kam sa to vybrala, zodvihla len ruku. Daniela ignorovala celý ten čas, takže sa neobťažovala vôbec nejako reagovať na čokoľvek, čo chcel povedať. Len pokračovala ďalej.

Pomaly našľapovala a kňučavý, takmer zúfalý zvuk sa stále častejšie opakoval. Keď zastala a sklonila sa k malej, chlaptej guli, zvuk stíchol úplne. Natiahla ruku a podvedome ňou prešla po tej hladkej, ešte jemnučkej srsti. Pod prstami cítila horúčosť toho maličkého telíčka, aj jeho jemné pohyby. Sama pre seba sa usmiala, keď si spomenula na svojho psa.

Esy bola jej vernou spoločníčkou od detstva. Bola už stará a pomalá, ale milovala ju až tak veľmi, že sa jej nemienila vzdať. Keď sa to všetko začalo kaziť a zmeny času vtrhli všetkých ľudí do pekla, Esy spolu so všetkými zvieratami bola zasiahnutá, hoci iným spôsobom. Zvieratá vnímali svet inak a väčšinou sa riadili pachmi. Zmeny času na nich proste nefungovali. Boli ako maličkí Odolní vo zvieracom kožuchu. A to bolo zlé.

Psy po prvých zmenách začínali útočiť na svojich nových majiteľov, alebo na čokoľvek, čo sa zmenilo. Správanie zvierat nútilo ich majiteľov začať sa pýtať a Aristokrati museli konať rýchlo, predtým, než sa im to všetko zosype na hlavu. Takže namiesto skutočného prehlásenia vydali zákon, podľa ktorého bolo vlastniť domáce zvieratko zločin. Dokonca aj vtedy, ak ste mali akvárko plné rybičiek.

V nasledujúcom roku po tomto hroznom vyhlásení nasledovala niekoľkonásobná čistka. Prvá vlna Cassie obrala o ilúzie. Tá druhá ju pripravila o celoročnú priateľku. Dokonca aj teraz dokázala v ušiach počuť jej smutné zavíjanie, ktoré nestíchlo ani vtedy, keď sa za jej fenkou nezabuchli dvere obrovskej dodávky. Radšej si ani nechcela predstaviť, čo sa s tými zvieratami stalo.

Opakom ruky si utrela slzy, ktoré sa jej hromadili v očiach a aj naďalej škrabkala malého labradora po hebkej srsti. To malé stvorenie sa na ňu pozeralo tmavými očkami a o jeho citovom rozpoložení vypovedal chvost, ktorý s buchotom v pravidelných intervaloch dopadal na podlahu.

„To je náš najnovší prírastok. Našli sme ho v lese a priniesli sme ho so sebou. Zatiaľ nemá meno a musíme ho držať tu, pretože sa občas práva dosť agresívne. Nechceme, aby napadol deti,“ ozvala sa Molly, ktorá stála nad ňou.

„Preto ste ho tu priviazali?“ spýtala sa Cassie, keď si všimla reťaz, ktorá to malé stvorenie pútala ku stene.

„Je to iba šteňa, ale je divoký. Väčšina psov a mačiek takto dopadla, keď ich vypustili do Rozvalín. Stali sa z nich predátori. Tohto psa sme si nechali len preto, že za nami v podstate prišiel sám. Ale keď sa po zmene času vrhol na Russella, ako by ho chcel zabiť, radšej sme ho priviazali tu.“

Cassie sa zamračila a aj naďalej ho škrabkala za ušami. „To ste ho radšej mohli pustiť späť do divočiny.“

„Mali sme to v pláne, ale Still nám to nedovolil.“

Jej tón znel, akoby rozprávala o niekom veľmi dôležitom. „Still?“

„Žije tu s nami. Mali by ste ho spoznať, je to skvelý človek!“ vykríkla nadšene Molly a opäť začala za sebou ťahať Cassie. Tá sa ešte niekoľkokrát cez rameno pozrela na malé šteniatko a veľmi sa snažila, aby jej nepuklo srdce pri tom smutnom pohľade. Asi by si s tým Stillom mala pohovoriť o tom, čo všetko sa dá považovať za týranie zvierat.

Molly ich teraz viedla von z miestnosti a smerom ku schodisku, ktoré pravdepodobne viedlo do podkrovia, alebo len na ďalšie poschodie. Bolo ťažké to určiť, nemala čas nejako lepšie si obzrieť ten dom zvonku.

Po ceste nikoho nestretli, čo Cassie prišlo divné. Ale nie neočakávané. Keď vošli do kuchyne, všetci prítomní si ich zvedavo prezerali, niektorí sa tvárili skôr nevraživo, ale to len v prípade, keď ich zrak padol na Daniela. Ten sa tváril, že to nevidí, ale ruky, ktoré mal spustené pri bokoch, mal celý čas zaťaté do pästí, čo vypovedalo o jeho opačnom rozpoložení. Nič na to nepovedala, ani sa nepokúsila nejako ho upokojiť.

Nepoznala ho tak dobre na to, aby sa o niečo také pokúsila. Takže ovládla svoje nutkanie a proste sa snažila zapamätať si všetky tie mená. Mala z toho poriadny guláš a bola si istá, že nie je nutné nejako sa s tými menami obťažovať. Mala v pláne čo najskôr odtiaľto odísť, najlepšie hneď zajtra ráno. Niečo na tomto mieste ju nútilo byť stále v strehu a to sa jej vôbec nepáčilo.

Cassie potriasla hlavou, aby sa zbavila ťaživých myšlienok a obzrela sa cez rameno. Daniel bol taký tichý, až občas mala pocit, že tam nie je. Bol zahĺbený do svojich myšlienok a ani sa nesnažil zapojiť do rozhovoru. Osobne by to rada považovala za prejav nespoločenskosti, lenže bolo ťažké dostať sa ku slovu, keď sa Molly rozohnila. To dievča by dokázalo priviesť do šialenstva aj hluchého.

Molly ich zaviedla až na vrchol schodiska a zastavila sa pred obyčajnými dverami. Trikrát zaklopala a čakala. Nevošla, ani nič nepovedala, len tam stála. Cassie sa jej už chcel spýtať, čo sa vlastne deje, keď vtom sa dvere otvorili. Potichu vošli dovnútra a Daniel za nimi zavrel.

Chvíľu musela žmurkať, aby si zvykla na tlmené, alebo skôr takmer neexistujúce svetlo. Keď si jej oči privykli, poobzerala sa okolo. Jej prvý odhad bol správny, pretože sa skutočne nachádzali v podkroví, hoci to tu vyzeralo ako v starom sklade.

Všade boli tony prachu a pavučiny také husté, až skôr pripomínali závoj. Cassie prekvapilo, koľko starého nábytku tam bolo. Vo zvyšku domu nič nebolo, ale tu to vyzeralo ako vo veľkosklade s bytovým zariadením. V duchu sa pozastavila nad šialenosťou tej situácie.

Prečo si obyvatelia tohto domčeka nezobrali tie kusy dreva a nevyužili ich na zútulnenie tohto príbytku? Lenže potom samú seba zahriakla. Nemala právo hrať sa teraz na nejakú dizajnérku a možno to rovnako videli aj ostatní. Ak sa často presúvali, bolo nezmyselné usadiť sa niekde.

Až keď do nej Daniel mierne štuchol, sústredila svoj zrak do stredu miestnosti, kde stálo vysoké kreslo. A v ňom sa rozvaľoval nejaký muž. Prižmúrila oči, aby rozoznala jeho črty, ale nebol jej ničím známy. Mal tmavé vlasy, na spánkoch trochu prešedivené, a na nose okuliare s jednou prasknutou šošovkou. Nebyť sviečky, ktorá slabo blikala na starej škatuli, nebola by si toho muža ani všimla. Jeho drobná postava sa strácala v tom masívnom kuse nábytku.

„Toto je Still,“ ozvala sa Molly. Cassie sa prekvapene strhla. Bolo nejakým spôsobom nesprávne, že narušovala to dokonalé ticho. „A toto sú Cassie a Daniel. Ostanú s nami cez noc.“

„Teší ma,“ zamumlala Cassie a začula, ako Daniel zašepkal niečo podobné. Ani jeden z nich sa nepohol, aby dotyčnému ponúkol ruku. Len tam tak stáli. Cassie netušila, čo má robiť. Ten človek ju znervózňoval. Doteraz nepovedal ani slovo, len si ich s divne spokojným výrazom prezeral.

„Ehm, prečo sa ukrývaš v podkroví?“ snažila sa začať rozhovor Cassie. Jej otázka sa však stretla len s tichom.

Molly jej položila ruku na rameno. „Still ti nemôže odpovedať, on... nerozpráva.“

Daniel sa otočil a po prvý raz za dlhý čas skutočne prehovoril. „Čo myslíš tým, že nerozpráva? Má len rád ticho, alebo proste nevie rozprávať?“

Molly pokrútila hlavou. „Ani jedno, ani druhé. Still je nemý.“

„Nemý? Ale veď...“ začala Cassie, ale Molly ju prerušila.

„Hej, vo väčšine prípadov sa dá dokonca aj takýto hendikep odstrániť. A ver mi, skúšali sme to. Sme síce Odolní na úteku a väčšinou sa skrývame v Rozvalinách, ale nevyhýbame sa mestám. Občas tam ideme, aby sme zistili, ako svet vyzerá. Nie sme hľadaní zločinci, len sme si vybrali takýto život, čo je rozdiel." Cassie netušila, prečo má Molly potrebu práve teraz sa obhajovať. „Takže keď sme Stilla našli a zistil sme, že nemôže hovoriť, zaviedli sme ho do mesta. Lekári mu napravili rozleptané hlasivky, no on stál nemôže hovoriť. Až tam sme zistili, že nemá jazyk. A ten zatiaľ nahradiť nedokážu.“

Cassie zalapala po dychu a chvíľu nebola schopná nič zo seba dostať. „Nemá jazyk?“

„Nie, nemá. Zdá sa, že si ho ten nešťastník sám vyrezal. Prečo to urobil, to nikomu nepovedal.“

Daniel zamľaskal. „No bez toho jazyka vám toho veľa povedať nemohol, však?“

Molly ho zmrazila pohľadom. „Vieš veľmi dobre, ako to bolo myslené. Ale pre pána puntičkára to poviem takto – má spôsob, ako s nami komunikovať bez toho, aby musel hovoriť, ale nevyužil ani jeden, aby nám objasnil svoje dôvody. Je to takto dostatočne gramaticky správne, pán profesor?“

Daniel ju spražil pohľadom. „Len ti pomáham, aby si sa nestrápňovala.“

Čokoľvek, čo chceli povedať, bolo prerušené náhlym pohybom na kresle. Cassie tam strelila pohľadom a uvedomila si, že Still vstáva. Netušila, čo čakala. Ale určite nie takmer dvojmetrového chlapíka s telom takým chudým, že skôr pripomínal špáradlo. To kreslo odrazu pôsobilo ako stolček pre bábiku, hoci predtým sa doňho v pohode vmestil.

Vykročil ich smerom a zastavil sa až pred Cassie. S očakávaním si ju premeriaval a vyzeral, akoby sa jej snažil niečo naznačiť. Cassie privrela oči v neblahom očakávaní, ale už sa nestihla dozvedieť, čo Still zamýšľal urobiť. Pretože v ten momente sa prudko rozrazili dvere a s pleskotom narazili do steny. To prudké narušenie blahodarného ticha spôsobilo, že vyskočila možno pol metra nad zem a srdce jej takmer prestalo biť.

Prekvapene zažmurkala na naštvaného Russella, ktorý sa týčil pred nimi. „Vojaci z jeho základne sú nám na stope. Musíme odísť, hneď teraz.“

Cassie ostala prekvapene stáť na mieste a dopredu sa pohla len kvôli tomu, že do nej strčila Molly. V duchu si stále opakovala Russellove slová a mala pocit, akoby bola chytená v nejakej nočnej more. Neustále si v duchu prehrávala tie najhoršie scenáre a panika dokonale ovládla jej telo. Zo všetkého najmenej sa nechcela vrátiť na tú prekliatu základňu a bola by najšťastnejšia, keby ju niekto podpálil. Lenže s tou krvilačnosťou prišli aj pochybnosti – bola by ochotná stiahnuť so sebou životy toľkých ľudí? Odpoveď na to bola jasná. A to jediné slovíčko jej pomohlo prebrať sa natoľko, aby si všimla, ako nevraživo Russell sleduje Daniela.

„Vedel som, že vojakom sa nedá veriť, hoci sú Odolní. Príliš dlho si slúžil Aristokratom na to, aby ťa to nezmenilo. Udal si nás tým krvilačným beštiám pri prvej možnej príležitosti.“

Daniel pristúpil o krok bližšie. „Keby som chcel, aby ťa Aristokrati našli, urobil by som tak, aby o tom nikto nevedel a nie takýmto idiotsky očividným spôsobom. Za prvé nemám nutkanie vrátiť sa tam a za druhé, nemám spôsob, ako by som ich kontaktoval. Nemám pri sebe svoj Sagax ani iné sledovacie zariadenie.“

Cassie si musela zahryznúť do jazyka, aby sa neozvala. Bola svedkom toho, ako si z podošvy vybral Sagax a potom ho vložil naspäť. Ale ak ho nespomenul, muselo to niečo znamenať. A Cassie sa veľmi snažila uveriť, že Daniel by nikdy neurobil nič, čím by ich vedome ohrozil. Keď už nič iné, nevystavil by nebezpečenstvu sám seba a keďže jej pomohol utiecť, išlo o krk aj jemu. A určite nebol masochista. Alebo sa len práve teraz snažila samú seba presvedčiť, že sa môže spoľahnúť na úplného cudzinca.

„Mám ti uveriť, že s tým nemáš nič spoločné? Je to príliš veľká náhoda na to, aby som tomu uveril. Ale nemienim tu len tak stáť a prizerať sa tomu, ako moji ľudia padnú do tvojej pasce.“

S tými slovami odniekiaľ spoza pásu vybral zbraň. Cassie na sekundu prekvapilo, s akou istotou držal ten smrtiaci nástroj. Ale to len do okamihu, kým hlaveň nenamieril na Danielovu hruď. Krv jej stuhla v žilách.

„Russell, neblázni!“ vykríkla Molly a vrhla sa dopredu, ale stačil jediný pohľad od jej „veliteľa“, aby sa zastavila a ruky si založila na hrudi.

Daniel sa ako jediný tváril, že mu práve niekto nehrozí smrťou. „Ale, čo sa deje, Russell? Si príliš zbabelý na to, aby si mi ponúkol zbraň a nechal ma šľachetne zabiť sa vlastnou rukou?“

„Si blázon, ak si myslíš, že by som ti dal do ruky zbraň, ktorú by si kedykoľvek mohol obrátiť proti mne.“

„Nebodaj si myslíš, že svet rotuje okolo teba? Prepáč, ak ťa sklamem, ale nie je to tak. Spolu s Cassie sme sa sem skutočne dostali len náhodou. Ani jeden z nás nemá v pláne nechať sa zabiť, alebo priviesť vojakov na tvoj prah. Ak sem smerujú, možno by si sa mal spýtať svojich vlastných ľudí, čo vyviedli,“ odpovedal Daniel, ale na prekvapenie všetkých bol úplne pokojný. Hlas sa mu nezachvel, ruky mal voľne spustené popri bokoch. No aj tak Cassie pripadal, akoby bol pripravený na všetko a jedinej sekunde by bol schopný konať.

Russell potriasol hlavou. „Možno hovoríš pravdu a možno nie. Cassie sa pýtať nebudem. Určite si jej dostatočne poplietol hlavu na to, aby sa postavil na tvoju stranu. Takže to rovno ukončím a každému ušetrím trápenie.“

V tichej miestnosti sa ozval zlovestný zvuk, ktorý mohol znamenať jediné – Russell odistil zbraň a bol pripravený zabíjať. Cassie sa pohla vpred. Ani netušila, o čo sa snažila. Zastaviť to nejako, alebo ochrániť Daniela. Netušila a nehodlala po príčine pátrať. Len natiahla ruky dopredu. Ale skôr, ako stihla niečo urobiť, drobné ruky, ktoré nemohli patriť nikomu inému ako Molly, ju potiahli dozadu.

Protest jej zamrel na perách. Úpenlivo sa začala modliť a zrak upierala na Daniela. Akoby dúfala, že sa uhne, alebo urobí čokoľvek iné okrem toho, že tam len tak bude stáť a nechá sa zabiť. No ešte skôr, ako Russell vôbec stihol vystreliť, Still vykročil vpred. Odstrčil Daniela stranou a sám sa postavil presne pred hlaveň. Nesnažil sa nič naznačiť, len si ruky založil na hrudi a začal nesúhlasne krútiť hlavou.

„Still, dopekla, teraz nemám čas hrať sa s tebou na mačku a myš. Ten pankhart je pre nás hrozbou a ja som povinný ju eliminovať.“

Stillovou odpoveďou bolo len ďalšie krútenie hlavou. Vlastným telom akoby chránil Daniela pred Russellovým pohľadom. A Cassie netušila, aký by na to mohol mať dôvod. Predsa ho nepoznal a Russell bol niečo ako ich vodca. Ak niečo zavelil, muselo to platiť. Jasným dôkazom toho bola aj Mollina reakcia na jeho príkaz.

„Dobre, nechám ho žiť, zatiaľ,“ povedal Russell nasrdene. „Ale ak sa stane niečo podobné, nebudem sa pýtať na vaše názory a nezohľadním tvoje rozhodnutie, Still. Proste urobím to, čo musím.“

Cassie pozorne sledovala Stillovu tvár, takže videla, ako mu cez ňu na sekundu prebleslo znechutenie a nenávisť. Bolo to také rýchle, že ak by žmurkla, prišla by o to. Takto bola asi jediný svedkom momentu, keď vyjadril svoj názor. Lenže na koho? To bola záhada, ktorú musí rozlúštiť.

„Poďme. Ostatní už zobrali veci, takže môžeme odísť.“ Na Russellovi bolo jasne badať s akou nechuťou Daniela prepustil. Zbraň vrátil na jej pôvodné miesto a rýchlo zbehol schody dolu. Cassie sa snažila držať s ním krok, ale Molly ju zastavila tým, že ju potiahla dozadu.

„Russell nie je taký dobrý, ako sa snaží vyzerať. Dávaj si pozor na to, čo v jeho prítomnosti robíš. Čokoľvek povieš, dobre to zváž. Použije to proti tebe,“ pošepla jej do ucha. Na chvíľu sa na ňu zamračila, ale nakoniec prikývla. Nemala potuchy, čo sa práve stalo, alebo prečo a toto len pridalo ďalšie poleno do ohníka jej nechápavosti. Mala neodvratný pocit, akoby sa ocitla niekde v sne.

Z premýšľania sa prebrala, keď okolo nich prešiel Still a hneď za ním Daniel. Až potom ju Molly pustila. Nasledovala ich o poschodie nižšie, kde už boli všetci zoradení. Ak sa predtým na Daniela pozerali s určitou dávkou nevraživosti, teraz z nich doslova sršala nenávisť, ale on akoby si to ani nevšimol. Musela obdivovať jeho pokojnú náturu. Ona by sa už dávno zložila. Rýchlo očami prebehla pred skupinkou pred sebou a uvedomila si, že každý z nich mal na chrbte jeden z batohov, ktoré predtým videla na hromade. Takže to nebolo tak, že sa nechceli vybaľovať. Boli to ich únikové balíčky. Ak potrebovali odniekiaľ zmiznú, proste si zobrali ruksaky a odišli, nezdržovali sa balením. To bola pravdepodobne dobrá myšlienka.

Russell stál v čele a niečo hovoril, ale Cassie nebola schopná zachytiť ani jediné slovo. Miesto toho ostala len tak postávať na mieste a čakala, čo urobia ostatní. Stačí predsa, ak ich bude nasledovať. Vtom jej do uší preniklo tiché kňučanie. S hrôzou sa pozrela tým smerom a uvedomila si, že nikto sa neobťažoval toho psa odviazať. S nasrdeným výrazom v tvári sa tam vybrala a zbavila sa reťaze, ktorá to malé stvorenie držala na mieste. Skryla si ho do náručia. Pes reagoval tým, že jej oblízal tvár. Ako niekto mohol toto bezbranné stvorenie považovať za nebezpečné?

Molly ju opäť prekvapila tým, že ju potiahla za ruku. Na chrbte mala jeden z vakov, rovnako na tom bol aj Still, hoci ten jeho bol niekoľkonásobne väčší než ten jej. Hlavou kývla smerom ku dverám, cez ktoré práve mizli poslední obyvatelia domu. Vykročila tým smerom a opäť sa nechala viesť Danielom a Stillom. To bolo dobré rozhodnutie. Ak sa majú v bezpečí dostať na nejaké odľahlé miesto, bude lepšie, ak môže niekoho nasledovať. A bolo nemožné stratiť z dohľadu niekoho takého vysokého, ako bol Still.

Na jej prekvapenie však nezamierili von z domu, ale len hlbšie do jeho útrob, dole do tej pivnice, v ktorej ju nachytali, ako si berie Molline veci. Tá príhoda jej prišla nejako vzdialená. Hlavne potom, keď prvé postavy začali miznúť v nejakej diery v zemi. Zarazila sa na mieste a cítila, ako do nej Molly vrazila.

„Prečo neutečieme do lesa?“ spýtala sa jej šeptom.

„Pretože vojakov nenapadne hľadať nás tu. Budú predpokladať, že sme odišli. Niekedy najlepší spôsob, ako sa skryť, spočíva v tom, že sa vôbec neskrývaš. Proste ostaneš na jednom mieste a prečkáš to.“

Cassie prikývla, predstierajúc, že presne vie, o čom Molly hovorí. No nemala o tom ani potuchy. Len proste robila to, čo ostatní. Posadila sa na okraj otvoru, ktorý pripomínal nejakú šachtu, prevesila dnu nohy a so psíkom v náručí a vrhla do temnoty. So syčaním dopadla na nohy a do kolien jej vystrelila ostrá bolesť.

Nejaké ruky sa po nej natiahli a strhli ju do kúta. No ani tam ju nepustili. Inštinktívne vedela, že je to Daniel. Zneužila jeho láskavosť a oprela sa o neho, nechala sa hýčkať teplom jeho tela a s prekvapením si uvedomila, že sa pomaly upokojuje. Prišlo jej také prirodzené, že ju jeho ruky objímajú okolo pása. Po dlhých hodinách plných napätia sa aspoň na pár sekúnd dokázala uvoľniť. Dokonca aj vtedy, keď Molly, ako posledný člen, za sebou zavrela poklop a priestorom sa rozľahla takmer dokonalá tma. Len niekde v prednej časti blikotal ohník. Nikto sa neobťažoval, aby ich k nemu pozval. Cassie jasne pochopila tú správu – trpeli ich tu len pre to, lebo museli. Ale čo ju prekvapilo viac, bol fakt, že rovnako na tom boli aj Still a Molly.

Daniel sa posadil na zem a stiahol Cassie so sebou. Nepohol sa od nej ani o centimeter. Ale cítila, ako sa jeho telo pohybuje. Nemala tušenia, čo robí. V rukách sa mu rozblikalo malé svetielko, ale bol od nej odvrátený tak, aby nedokázala určiť, čo robí. Frustrovane doňho štuchla a on sa ticho zachechtal.

„Čo robíš?“ pošepla. Bola rada, že sa nachádzala len v diere vykopanej v hline a nie v nejakej jaskyni. Aspoň sa ozvena ich rozhovoru nebude tak ozývať.

„Snažím sa zistiť, kto vydal rozkaz. Možno potom zistíme, kto vie o tomto úkryte a veľmi sa snaží, aby to vyzeralo tak, že my dvaja sme nejakí špióni.“

Cassie prebehol po chrbte mráz, ktorý nemal nič spoločné s chladom, ktorý okolo nich vládol. „A čo si zistil?“

„Rozkaz neprišiel od Aristokratov. Niekto ho ručne načítal do databázy, rovnako ako ja predtým. To znamená, že nikto netuší, že toto miesto skutočne existuje. Niekto chce, aby sem tí vojaci prišli a postaral sa o to, aby si našli vymyslený rozkaz.“

„Niekto taký ako ty?“

Cítila, ako prikývol. „Nejaký hacker. Je dobrý, postaral sa takmer o všetky stopy, ale aj tak sa mi podarilo vystopovať ho až k IP adrese jeho nelegálneho Sagaxu.“

Každým jeho slovom bola viac znepokojená. „A kto to teba bol?“

„To neviem. Ale ten niekto sa ešte stále nachádza v tomto dome. Niekde tu, medzi nami.“

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 8.: