OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 7. kapitola

01.05.2011 (12:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 838×

ODLOŽENÝ PROGRAM

Odrazu som sa vystrašene posadila na posteli. Ten sen bol taký skutočný, až som mala pocit, že tá osoba je rovno vedľa mňa. Poobzerala som sa po miestnosti, no bola prázdna. Dvere sa otvorili a ja som vystrašene hľadela na rozospatého otca.

„Si v poriadku? Počul som ťa kričať,“ povedal znepokojene.

„Len som mala zlý sen.“

„Tak fajn. Idem ešte do postele,“ oznámil a odišiel.

Triasla som sa presne, ako keď sme s Lucasom vyšli zo strašidelného domu. Aj teraz sa mi tá nočná mora vynára v mysli. Sedela som so Shanom na slnečnej čistinke, keď v tom sa zdvihol vietor a v ňom sa objavila jeho sestra. Jej čierno-čierne  vlasy sa hojdali pri jej nepríjemnom smiechu. Podišla ku mne a zdrapila ma za vlasy. K bielemu hrdlu mi priložila nebezpečne ostrý nôž. Shane tam sedel, no nepohol ani prstom, aby ma zachránil. Volala som na neho, ale jeho pohľad bol upretý do neznáma. Odrazu mojím telom prebehol krutý pás bolesti. Cítila som, ako sa mi po tele leje teplá tekutina z môjho krku. Čepeľ jej dýky bola červená od mojej krvi. Pomaly som strácala vedomie a posledné, čo som videla, bolo, ako sa Shane neprítomne prizerá, ako umieram.

Snažila som sa tú myšlienku vyhnať z hlavy, no nešlo to. Neustále som počula jej povrchný smiech alebo som videla jej blčiace oči. Pozrela som sa na hodinky a zarazilo ma, že je pol siedmej. Neochotne som sa prezliekla a zišla dolu. Otec ešte spal, preto som začala chystať raňajky ja. Vedela som, že v posteli by som už nevydržala. Vtedy vstúpil do kuchyne a hodil na mňa prekvapujúci pohľad. Nechápala som prečo, veď už som varila. Opatrne si sadol za stôl a dal sa do jedenia.

„Je to výborné,“ povedal po niekoľkých sústach.

„A ty si pochyboval?“ spýtala som sa ohromene.

„Nie, samozrejme,“ snažil sa zahovoriť.

„Dobre, tak ja už idem do školy,“ oznámila som a vzala si bundu, pretože vonku nebolo práve najkrajšie.

Naštartovala som auto a vydala sa po ceste. Išla som pomalším tempom, pretože som sa nemala kam ponáhľať. Odrazu spoza mňa vybehlo strieborné volvo a chcelo ma predbehnúť. To by mi ani tak  nevadilo, keby oproti nám nešla dodávka. Na mieste šoféra toho nablýskaného auta som videla peknú blondínku.  Milo sa na mňa usmiala a zakývala mi, nedbajúc na to, že sa rúti v protismere. Zatrúbila som na ňu a spomalila, aby sa mohla vyhnúť hrozbe. Vodič dodávky sa pozeral pred seba a keď videl, že ma volvo nestihne predbehnúť, skrútil volantom a zastal na tráve. V tom momente som zúrivo dupla na brzdy a vyšla z auta. To pekné dievča ma nasledovalo. Zamierila som k priekope a pomohla mužovi von. Bol to pán v stredných rokoch s fúzami.

„Prepáčte, neviem, čo mi to napadlo,“ zašveholilo dievča s pôvabným úsmevom. Pochybovačne som na ňu zagánila a otočila sa k mužovi.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala som sa ustarane.

„Myslím, že nie. Nemám žiadne zranenie. A vy by ste už nikdy nemali riadiť vozidlo. Ste hrozne nezodpovedná. Všetkých ste nás tu mohli zabiť,“ nakričal na ňu.

„Je mi to ľúto,“ povedala sladko a zatrepala mihalnicami. Bolo na nej niečo, čo sa mi nepáčilo, no nemohla som prísť na to, čo to bolo. Muž vytiahol mobil a vytočil číslo.

„Haló? Je tam odťahová služba? Mohli by ste pre mňa prísť? Som na západnej smerom na Kelsington. Áno, počkám, ďakujem.“

Keď som bola presvedčená, že je muž v poriadku, nasadla som do auta a vydala sa do školy. Na to divné dievča som už ani nepomyslela.

Do triedy som dorazila krátko po zvonení.

„Prepáčte pán Bitsy, no na ceste bola havária, preto som sa zdržala,“ vychrlila som zo seba, len čo som vtrhla do miestnosti.

„To nevadí slečna Caringová, ste v poriadku?“

„Áno,“ odvetila som a sadla si vedľa Shana.

'Keď nie Diana, tak nehoda na ceste,' hovoril jeho znepokojivý pohľad.

„Neboj sa, naozaj som v poriadku,“ snažila som sa ho presvedčiť.

„Dobre, ja som nič nehovoril.“

„Dnes si budeme hovoriť o japonskej mytológii. Takže, chcel by som vám povedať ako vznikol svet. Samozrejme, niektorí veria v Boha, no ten je v každej krajine rovnaký a zároveň iný. V Japonsku bohovia predstavujú prírodné sily ako slnko, hrom, jazerá, rieky. Ide, rovnako ako v iných mytológiách, o javy, ktoré si nevedeli ľudia vysvetliť. No toto tu je zaujímavé. Nie všetci žili v nebi. Niektorí boli aj na zemi. Občania boli presvedčení, že cisári boli potomkovia samotnej bohyne slnka Amaterasu. Takže, prejdime rovno k príbehu.“

Niečo na profesorovom rozprávaní ma tak zaujalo, že som z neho nemohla spustiť oči. Hltala som každé jeho slovo, do poslednej bodky.

„Najprv sa zrodila bohyňa Izanami a boh Izanagi. Zem vyzerala spočiatku ako medúza, preto im bohovia prikázali, aby ju upevnili. Jediné, čo im však dali, bola krásne zdobená kopija. Postavili sa na nebeský most, ktorý spájal dolný a horný svet. Izanami začala kopijou premiešavať hladinu vody. Keď ju vytiahla, kvapky, ktoré na ňu dopadli sa premenili na ostrov, teda prvú suchú zem. Ako druhú úlohu im dali bohovia stvoriť život.“

Vtedy zvonček prerušil jeho rozprávanie.

„Dobre, dokončíme to na budúcu hodinu.“

Rýchlo som si zbalila veci a pridala  sa k Shanovi na našu novú hodinu lietania na čarovnom koberci.  Veľmi sa mi tam nechcelo ísť, už len preto, že to bude vo veľkej výške. Srdce mi išlo opäť vyskočiť z hrude.

„Bojíš sa?“ zasmial sa Shane.

„Nie, vieš čo, ja sa na to teším,“ odvetila som sarkasticky.

„Ale veď to bude sranda,“ povzbudil ma.

„Ako pre koho,“ povedala som otrávene a vyšla na areál školy. Spolu sme zamierili na ihrisko, kde sa k nám pridal Lucas.

„Ahoj,“ pozdravil nás veselo. „Nie je ti nič?“ spýtal sa vzápätí.

Postrehla som, ako Shane prevrátil očami a za to som ho jemne štuchla do rebra.

„Nie. Išla som do školy, keď vtom ma chcelo predbehnúť jedno dievča, ibaže oproti išlo auto. Aby sme nenarazili, vodič dodávky to skrútil do priekopy.“

„Dodávky?“ spýtali sa obaja ohromene.

„Hej,“ odvetila som nedbalo.

Keď sme dorazili ku skupinke spolužiakov, postavila som sa úplne dozadu, aby som nemusela niečo skúšať. Shane sa postavil za mňa a stále som počula jeho tichý zvonivý smiech, ktorým ma chcel vyprovokovať. Vtedy som si spomenula na dnešný sen. Bol to presne ten istý zvuk, ktorý som počula z Dianiných úst.

„Takže, žiaci, dnes si predvedieme len malú ukážku, ako postupovať pri lete na koberci alebo iných zariadeniach. Na metle to však skúšať nebudeme, pretože je to riskantné a nemoderné,“ povedala hnedovlasá profesorka celkom vpredu.

„Najprv si naň pohodlne sadnete,“ vysvetlila a zložila sa na pestrofarebnom koberci. „Potom ho poťaháte na ľavom prednom rohu. Ale pozor. Nepomýľte si ho so zadným pravým rohom, to by ste potom išli do zeme a nie do vzduchu,“ upozornila nás. „Budete ho ťahať tak dlho, kým nebudete v  požadovanej výške. Potom ho mierne zrolujete na kraji a budete sa ho pevne držať, je vám to jasné?“ spýtala sa a obrátila tvár na nás. Nemo sme prikývli a ona pokračovala: „Nakoniec zadáte trasu a ďalej uvidíte až pri skúšobnej jazde budúcu hodinu,“ oznámila nám a ladne sa zniesla na zem. „Dobre, môžete ísť.“

Otrasená, že na budúcu hodinu budeme lietať, som sa vydala so Shanom na obed. Nezvládnem to, tým som si bola istá.

Ako obyčajne sme si sadli k nášmu stolu. Už som zabudla na ten blbý let aj na ten sen. Možno ma trochu desila predstava, že niekde tam vonku na mňa čaká Diana, no snažila som sa ju zahodiť za hlavu.

„Nešla by si večer do kina?“ spýtal sa ma Lucas, ktorý sedel hneď vedľa mňa.

„Hej, o koľkej?“ odvetila som okamžite. Bola to dobrá príležitosť nemyslieť  na Shanovo stretnutie so sestrou. Potrebovala som sa nejako rozptýliť a film bol najlepší spôsob.

„Naozaj s ním chceš ísť?“ ozval sa hlas v mojej hlave. Normálny človek by si myslel, že sa zbláznil, no v mojom svete ma už nič nemohlo prekvapiť.

„Áno. Aspoň nebudem myslieť na tú tvoju schôdzku,“ odvetila som mu.

„Prídem po teba o šiestej, hej?“ navrhol Lucas.

„Jasné,“ pritakala som mu.

„Hovoríš, akoby som si dohodol rande,“ zasmial sa hlas v mojej hlave.

Odpovedala som mu začudovaným pohľadom. Hodil na mňa tajomný úsmev a pokračoval v jedení. Vtom sa dvere do jedálne hlučne otvorili. Každá hlava sa za tým zvukom otočila. Stáli tam tri pekné dievčatá. V celej miestnosti nastalo hrobové ticho. Všetci zízali len na tie krásky. Mali na sebe oblečené nariasené vršky, kratučké sukničky a na nohách lakované čižmy s ihličkami. Vykročili vpred a jedna z nich urobila ukazovákom vo vzduchu kruh. Okolo stĺpov sa začali ovíjať pestrofarebné kvetiny a popínavé rastliny. Mala dlhé blond vlasy, ktoré jej viali okolo tváre. V nich mala pozapletané lístky a vetvičky - musela som uznať, že to vyzeralo dobre. Celá miestnosť akoby sa razom premenila na nejakú lúku. Druhá urobila rukou vo vzduchu menšie vlnky a ten zrazu nasiakol jemnou vôňou lesa. Všetci sme boli ohromení, kde sa tu vzali. Nikdy som ich nevidela a bola som si istá, že by som si ich všimla, ale nejako zvláštne ma netrápili. Niektorí chalani v jedálni na nich mohli nechať oči, no náš stôl sa tváril, akoby ich ani nevidel. Spolu s Lucy a Susie sme sa postavili, že si zanesieme podnos. Ibaže pred okienkom bol priveľký rad, preto sme museli počkať. Odrazu sa cez nás predrali tri „superhviezdy“.

„Uhnite, chcem si ísť pre obed,“ povedala afektovane blondína.  Zarazene som sa na ňu pozrela.

„A ty si tu kto? Ak sa chceš najesť, postav sa do radu ako my ostatní,“ vybafla som na ňu.

„Ja som Samantha, dcéra najbohatšieho čarodejníka v tomto svete, takže mi splníte všetky želania a moje prvé znie, uhnite mi z cesty.“

„Už nás vidíš,“ odvetila jej Lucy.

„Baby!“ zatiahla a pri nej sa zjavili ostatné „hviezdy“.

„Počkať, nie ste vy ešte len prváčky?“ spýtala sa zarazene Susie.

„No a?“ spýtalo sa dievča s dlhými vlasmi.

Vtedy sme všetky tri ako na povel vybuchli v smiech. Rad sa uvoľnil a my sme položili prázdne podnosy na pult. Keď sme okolo nich prechádzali, stále sme sa smiali.

Prváčky a už také namyslené, povedala som si. Shane, Kevin a Sora ma už čakali pri dverách, aby sme šli na prvú hodinu môjho otca v tomto roku. Sadli sme si do svojich lavíc a čakali, kým príde.

„Tak, študenti, rád vás opäť vidím. Dúfam, že tento rok bude pre niektorých lepší ako ten predtým,“ povedal a pozrel na mňa. Dala by som ruku do ohňa, že narážal na koniec prvého ročníka.

„No, nebudeme sa ulievať, preto si otvorte učebnice a začneme.“

Po dvoch mesiacoch, čo som tento predmet nevidela, sa začínalo ťažko. Spočiatku som si musela spomenúť, čo sme brali minulý rok, pretože ak som to nevedela, nevedela som ani nové učivo.

Keď zazvonilo, mala som pocit, že ma porazí. Toľko nových informácií a ja som si zapamätala možno len dve z nich.

„Ideš už?“ spýtal sa Shane nervózne, pretože som sa balila skoro hodinu.

„Hej, hej.“

Odprevadil ma až k autu. Oprel ma o dvere a skúmavo sa na mňa pozrel.

„Keď sa od Diany dozviem niečo nové, okamžite ti to poviem,“ uistil ma.

„Fajn, ale dávaj si pozor, vieš, že má kúzla, ktoré účinkujú aj na teba.“

„Neboj sa,“ povedal, dal mi pusu na čelo a už ho nebolo.

O pol šiestej som sa začala chystať na dnešné kino. Bola som rada, že si opäť vyrazím s Lucasom. Chýbal mi ten začiatok nášho priateľstva. To, ako sme boli v lunaparku, v nebi a v pekle. Zrazu do mojej hlavy vtrhol zvuk zvončeka. Išla som otvoriť. Lucas tam stál v pekných rifliach a značkovom tričku pri svojom aute. Schmatla som kabelku a nastúpila. Viezli sme sa možno stokilometrovou rýchlosťou. Keď sme vystúpili pred kinom, dohodli sme sa, že ja kúpim lístky a on popcorn. Tak som sa postavila do dlhočizného radu. Čakala som možno pol hodinu, kým som sa dostala k pani pri okienku.

„Dva študentské na Vojnu svetov,“ povedala som jej.

„Máte šťastie, sú posledné.“

„Och, tak to teda hej. Ďakujem,“ odvetila som a uvoľnila pánovi, ktorý stal za mnou. Keď už som mala vstupenky, išla som hľadať Lucasa, no namiesto neho som natrafila na Shana.

„Konečne som ťa našiel,“ povedal udychčane.

Vôbec som nechápala o čo mu ide, preto som čakala, kým chytí dych.

„Musíš ísť so mnou,“ pokračoval a chytil ma za ruku. Vtedy sa pri nás zjavil aj Lucas. Vyzeral zmätene, no ani som sa mu nečudovala.

„Čo sa robí?“ spýtal sa a hodil pohľad na Shana.

„Na, tu máš lístky,“ povedala som a podala mu ich. „Ja musím ešte niečo vyriešiť.“

„Fajn, ale film začína o desať minút,“ zakričal za mnou, keď som spolu so Shanom vychádzala von z kina.

„Čo si sa zbláznil?“ nevychádzala som z úžasu.

„Vravím ti, musíš ísť so mnou. Zistil som nové informácie a chcem ti ich povedať.“

„Nemôžeš sem len tak prísť a oznámiť mi, že mi chceš niečo povedať. Ja som tu s kamošom a nechcem o tento večer prísť.“

„Pre teba je prednejší kamarát ako život?“ spýtal sa prekvapene.

„To by si mohol vedieť, keď som ho kvôli tebe riskovala,“ pripomenula som mu.

„Fajn, tak ťa teda počkám u teba doma. Ponáhľaj sa,“ povedal urazene.

Ohromene som tam stála, no vtedy som si uvedomila, že začína film,  a tak som sa vrátila späť do haly. Spolu s Lucasom sme si našli miesta a usadili sa. Zo začiatku bolo predstavenie dobré, no potom som ho prestala vnímať. Nemohla som prestať myslieť na to, čo mi chcel Shane povedať. Čo to mohlo byť? Musel mi to povedať? Teraz mi nedá pokoj, čo to bolo.

„Lucas, ja musím ísť. Písal otec, že niečo chce,“ zaklamala som. Cítila som sa hrozne, keď som ho tu chcela nechať samého.

„Fajn, pekný víkend,“ zavolal za mnou a miestnosťou sa rozľahlo hlasné 'psssssst'. Opatrne som prešla cez všetkých ľudí a ponáhľala sa domov. Keďže som nemala auto, bolo to ťažšie. Rýchlym krokom a skratkami som sa domov dostala celkom skoro. Avšak takú vzdialenosť za necelých dvadsať minút, to nebolo normálne. Lapila som dych a vošla do svojej izby. Vedela som, že tam bude. Keď ma uvidel, usmial sa.

„Vedel som, že ti to nedá,“ povedal tajomne.

„Tak čo je také dôležité?“ spýtala som sa nedočkavo a sadla si na posteľ.

„Nič,“ odvetil pokojne.

„Čože?“ neverila som.

„Len som chcel byť s tebou,“ povedal a stisol mi ruky. Sedela som tam, celá omráčená a nechápala som, čo mi chcel povedať. Akoby jeho slová boli nejaký kód a ja som ho neovládala.

„Ty si toto všetko urobil len preto, aby si bol so mnou?“ skričala som, keď už mi dochádzal význam jeho viet.

Nemo prikývol a pritom sa stále usmieval.

„Skazil si mi celý večer,“ pokračovala som. Vstala som a prechádzala sa ako lev v klietke. „Chcela som si užiť pekný večer, ale nie. Ty proste musíš urobiť niečo, čím mi to vezmeš. Kvôli tvojej sebeckosti som prišla o super film,“ vyčítala som mu.

Podišiel ku mne, schmatol ma a priblížil si tvár k mojej.

„Drahá,  upokoj sa,“ zašepkal.

Z jeho hlasu mi naskakovali zimomriavky. Očami sa vnáral do mojich a svoje pery si jemne priložil na moje líce. Nevedela som, čo mám robiť. Bola som nahnevaná, pretože ma takto oklamal, ale zároveň som nechcela, aby sa odo mňa vzdialil.

„Ešte stále by si chcela byť s Lucasom?“

„Neviem,“ pochybovala  som.

„Tak to zistíme,“ povedal tajomne.

Nosom mi prechádzal po sánke až po špičku brady. Cítila som jeho studený dych na mojej horúcej pokožke. Celá som sa triasla, akoby ma obliali ľadovou vodou. Dýchala som prerývane a myslela som si, že nohy neudržia moju váhu, no nestalo sa tak. Opäť som sa cítila ako handrová bábika. Vtedy sa ozvala moja nahnevaná časť a konala. Odtisla som ho od seba a prešla na druhú stranu miestnosti.

„Tak, čo si zistil od sestry?“ vyslovila som otázku, keď som chytila dych.

„Nič nové. Chce ťa zabiť,“ odvetil pokojne, akoby sme sa rozprávali o ďalšej hodine liekov. Pomaly sa približoval ku mne a ja som pred ním cúvala. Ani som nevedela, prečo to robím. Riadil to za mňa mozog. V jeho očiach sa niečo nebezpečne ligotalo a na tvári mu poihrával ten tajomný úsmev, ktorý som milovala, no zároveň aj nenávidela. Vtom sa zastavil.

„Stále sa hneváš, že som ťa takto oklamal?“

„Hej,“ povedala som naoko urazene. Založila som si ruky na prsiach, otočila hlavu smerom hore a pyšne zdvihla noštek.  Počula som jeho smiech. Musela som naozaj vyzerať komicky.

„A kedy by mi mohla princeznička odpustiť?“ spýtal sa ticho pri mojom uchu.

„Neviem. To záleží od mojej nálady,“ odvetila som povrchne.

„A dala by sa nejako vylepšiť, aby si sa nehnevala?“ spýtal sa a priložil si pery na moje holé rameno.

„No, možno,“ zneistela som. Ruky mi opäť obmotal okolo pása, no v tom sa náhle odo mňa odstrčil a prešiel na druhú stranu miestnosti.

„Mal by som už ísť,“ povedal zachrípnutým hlasom a začal hlasno kašľať.

„Je ti niečo?“ spýtala som sa nechápavo a pomaly vykročila smerom k nemu.

„Ak chceš mať dušu aj naďalej, ostaň kde si,“ upozornil ma chladne.

Okamžite som cúvla o niekoľko krokov dozadu. Aj pri tom, aké kŕče mal, sa zasmial. Zhlboka sa nadýchol, s ťažkosťami sa narovnal a zmizol.  Vzdychla som si a sadla si na posteľ. Má so mnou iba kríž, povedala som si. Nevedela som si predstaviť, ako sa cíti. Netušila som, čo prežíva, keď má silnú chuť ma obrať o dušu. S ťažkým srdcom, že mu nedokážem pomôcť, som sa prezliekla a ľahla si.

Túto kapitolu by som chcela venovať všetkým , ktorí to čítajú, za čo ich obdivujem, pretože väčšina mojich kapitol je vražedne dlhá. Ďakujem vám všetkým, ktorí mi zanecháte vždy nejaký ten komentík. :D

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 7. kapitola: