OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 10.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 10.Nedobrovoľná spolupráca?

Kapitola 10.

Shade si vždy myslel, že ocitnúť sa na jedinom mieste, kde nikdy nechcel skončiť, je trest sám o sebe. Mohol by debatovať o dôvode takej odplaty, ale žiadny zločin nemohol byť taký krutý, aby si niečo také zaslúžil. Ale nájsť sa v zaprášenej cele s ovzduším plným výparov a horúčosti a po boku so ženou, ktorá sa mohla stať jeho potenciálnych nepriateľom? To bolo doslovným mučením.

Navyše v pekle jeho schopnosti pracovali na úplne inej úrovni a stačilo málo, aby si vyslúžil odťatie hlavy. Bol mocný, ale jeho pravá podstata väčšinu bytostí desila. Z čoho si nikdy nerobil vrásky, nebol márnotratný, aby si zakladal na výzore alebo názore ostatných. Čo sa jeho týkalo, mohli sa pokojne nabodnúť na kôl zo zúfalstva, že je ešte stále nažive a on osobne by pri tom ani okom nemrkol.

Lenže toto bola rozhodne iná situácia.

Zo stretnutia s dláždičovou vrcholnou prácou si odniesol niekoľko zlomením a krvácanie na miestach, o ktorých ani netušil, že sú schopné krvácať. Navyše mu spoločnosť robila bytosť, ktorá ho nenávidela, ale mala nutkanie uzdravovať všetko okolo seba.

Mala asi toľko pudu sebazáchovy ako odsúdený na smrť, ale nemienil ju viniť. Rozčuľovať sa ale mohol, to mu išlo skutočne dobre. Čo si mal počať s liečiteľkou odrovnanou mierou bolesť, ktorú pohltila a k tomu všetkému ešte vystrašenou a vyslabnutou?

V duchu zanadával a posadil sa, chrbát vrazil do nepohodlnej kamennej steny. Možno mu nepohodlie pripomenie nástojčivosť situácie. A jeho vnútorný hriešnik prestane vrnieť blahom už len zo samotnej prítomnosti na tomto prekliatom mieste.

„Tak myslím, že toto je asi náš koniec,“ ozvala sa liečiteľka. Posledných pár hodín plnila nepohodlné ticho podobne optimistickými prehláseniami. No nebola vysloveným slniečkom?

Zaškeril sa. „Keby nás chceli zabiť, už by sme tu neboli. Teba asi budú potrebovať a mňa tu nedokážu zabiť. Ale toto miesto by som si ako dovolenkovú destináciu aj tak nevybral.“

Premerala si ho pohľadom. Očividne neoceňovala jeho pokusy o vtipkovanie. Nezáležalo mu na tom. Musel nejakým spôsobom dokázať sám sebe, že je schopný vymyslieť spôsob, ako ich odtiaľ dostať.

Vďačil liečiteľke za to, že mu pomohla, hoci to bolo zbytočné. Lenže Shade nenávidel, keď mal voči niekomu dlh. Takže plán úteku bol na mieste. Čím ďalej, tým viac sa mu však prestávala pozdávať spôsob, akým by to mal uskutočniť.

Prehodnocoval, či sa ho tá bytosť sediaca oproti pokúsi odrovnať, keď jej ukáže, kým je v skutočnosti. Obával sa, že tentoraz bude musieť riskovať viac ako inokedy. Aj keď nemala reálnu šancu, že by mohla vo svojich vražedných pokusoch uspieť.

„Uvedomuješ si vôbec, že sme v pekle?“ nadhodila odrazu a neprestala sa pri tom obzerať okolo.

Mal nutkavú potrebu teatrálne zatlieskať, ale radšej sa ovládol. Na čo riskovať ešte viac? „Och, ty si si všimla. Čo ťa presvedčilo? Tá unikátna výzdoba alebo nezameniteľná atmosféra?“

Venovala mu jeden vyčítavý pohľad so zdvihnutým obočím. „Ja neviem, možno za to môže tá síra v ovzduší?“

„Hej, démoni majú tú voňavku veľmi radi. Niekto by im mal povedať, že už dávno nie je v móde. Ponúkneš sa?“ podpichol ju a odvrátil sa, čím sa jej snažil dať najavo, že sa netúži rozprávať. Neprekvapilo ho, že to nepochopila.

„Osobne sa mi tu nepáči, ale kým tu len tak sedím, dokážem to zniesť. Ty, naopak, vyzeráš, akoby si bol na vysnívanej dovolenke. Prečo?“

Toľko k jeho hereckým schopnostiam. Snažil sa ovládnuť a neusmievať sa ako idiot už len kvôli tomu, že sa vyskytuje na jedinom mieste, ktoré ho neoslabuje, ale nabíja energiou. Lenže liečiteľka mala jedinečné schopnosti ako vidieť svojim pacientom až na dno žalúdka a to viac doslovnejšie ako by si ktokoľvek prial. Práve teraz síce chytala veľmi sýty zelený odtieň, ale aj tak nebola hlúpa.

Čo sa nedalo povedať o ňom.

„Nie, vážne nie som nadšený z toho, že sme tu skončili.“ Ak by znel ešte o trochu vážnejšie, asi by bol mŕtvy. Ale ona ten tón prehliadla.

Zodvihla obočie. „Mám problém ti uveriť, nakoľko vyzeráš nabitý energiou, hoci pred hodinou si ešte umieral na vnútorné krvácanie. A ja som ťa uzdravila len tak povrchne.“ To, že na viac nemá už silu, ostalo visieť vo vzduchu ako nevypovedaná vyhrážka.

„A čo ty?“ otočil odrazu smerovanie svojej obrany. „Tiež nevyzeráš, že by si sa chystala na odchod.“

„Nepochybuj o tom, že plánujem útek. Za posledné dni sa niekoľkokrát zmenila moja cela, ale zámer ostal rovnaký. Najskôr som skončila u Erica, potom u teba doma, nakoniec si ma preniesol do nejakého magického sveta. Peklo je asi posledný stupeň. Ale ani na jednom mieste som neplánovala ostať.“

To vedel veľmi dobre aj bez nej, ale prekvapilo ho, že to dokázala tak otvorene priznať. Hlavne pred ním, veď ho považovala za nepriateľa. Čo mu dušu netrhalo, zdalo sa, že takto ho vnímajú takmer všetci. To pre neho znamenalo veľkú výhodu. Aspoň mu neviseli na krku a on ich nemusel odháňať. Aj keď... s jeho výzorom a pôvodom bolo nejaké vďačné objímanie ďaleko od uskutočniteľnosti. Naučil sa nevnímať to ako osobnú urážku, ale ako kompliment.

Potriasol hlavou, aby sa zbavil otravných myšlienok. „Vieš o tom, že si mi práve prezradila veľmi dôležité tajomstvo?“

„Robím to kvôli tebe, aby si nebol prekvapený, keď sa jedného dňa proste vyparím.“

Jej slová mali potenciál byť prísľubom, ale to by sa jej to hlasu nemohla vkradnúť bolesť. Na chvíľu sa pristihol pri tom, že ju ľutuje. Potom sa tej emócie striasol. Peklo malo svoju vlastnú vôľu a dokázalo sa zahrávať so svojim obyvateľmi. Takže si prejavy slabostí musí odložiť na neskôr. Ak kvôli tomu bude vyzerať ako bezcitný bastard, tým lepšie pre neho.

„Tak veľa šťastia s hľadaním únikovej cesty z pekla.“

Odvrátil sa od nej, aby jej dal okato najavo, že sa s ňou nemieni ďalej rozprávať. Bolo to úbohé gesto, ale jediné dostatočne očividné na to, aby ho pochopila aj bez pomoci zraku. Mal podozrenie, že opäť bola slepá. Jej oči boli znervózňujúce, ale nejaká iskra v nich mu dokázala napovedať, či práve využívala svoje schopnosti alebo nie. Teraz bola príliš unavená na to, aby sa nútila vidieť. Mala ostatné zmysly.

Vnímal to ako výhodu.

Najmä v momente, keď zacítil, že sa k ich cele niekto začal približovať. Podľa vlnenia to bol niekto z jeho vzdialených príbuzných. Trvalo mu celé dve sekundy uvedomiť si, čo to pre nich znamená.

Potom začal v duchu nadávať.

Toto sa vážne mohlo stať len jemu. Aby sa zranený a s poslednou žijúcou liečiteľkou ocitol na mieste, z ktorého ho dva dni po narodení vykopli ako spráchniveného anjela. Keby bol jedným z tých operencov, bol by za to aj vďačný. Zaškrípal zubami. Niektoré rany očividne ešte nezmizli, ale zanechali po sebe hlboké jazvy.

Hlavu prudko zaklonil dozadu a hoci sa udrel do kamennej steny za sebou, nezáležalo mu na tom. Aj pokus o samovraždu vyzeral prijateľnejšie ako to, čo sa práve na neho chystalo. Veľmi príťažlivá návšteva pekla sa zmenila na očistec. Bohužiaľ ho nedokázala pobaviť ani tá očividná irónia skrývajúca sa v tom prehlásení.

Keď začul, ako sa mreža s hukotom odsúva, vedel, že nemyslel dostatočne silno na únik z tohto miesta. Nemal v rukáve ukrytú žiadnu výhovorku, ktorú by mohol použiť. A na druhej strane si ani nemyslel, že by nejaká mohla byť dostatočne výstižná. Zamračil sa.

Stretnúť sa s podlahou vyzeralo byť veľmi príťažlivé, miesto toho ho niekto veľmi milujúcim spôsobom zodvihol na nohy tak rýchlo, že mu takmer odtrhol ruku. Ten láskavý stisk mohol patriť jedinej bytosti. Fakt ho niekto musel prekliať. Kedy sa to stalo, že si to nestihol uvedomiť?

„A to som si myslel, že uvidím už len ako kôpku popola. Deň plný prekvapení,“ povzdychol si nový návštevník.

Shade zacítil, ako sa liečiteľka napäla, ale inak sa hrala na mŕtveho chrobáka. Veľmi múdre rozhodnutie. Ale mal pocit, že v tomto štádiu už ani veľmi nemusela predstierať mŕtvolu. Pravdepodobne sa jednou čoskoro stane. Zatiaľ len v prenesenom význame.

Nepovedal nič, keď mu jeho sprievodca naznačil, aby ho nasledoval. Tohto si nepamätal veľmi jasne, ale strávil tu príliš málo času na to, aby si niečím mohol byť úplne istý. Ale o fungovaní tohto miesta vedel oveľa viac, jeho niekdajší učitelia si dali záležať, aby mu dennodenne prízvukovali, aké mal šťastie, že sa odtiaľto dostal.

Ako dieťa si to nemyslel. Teraz bol presvedčený o tom, že niekto z tohto náhodného stretnutia neodíde po svojich. Hoci by mal prehodnotiť účasť náhody na celom tomto predstavení. Zaujímalo ho, ktorý kohútik s informáciami kvapkal tentokrát, že sa o liečiteľke stihli dozvedieť.

To, že ho jeho momentálny sprievodca niekam viedol, ho v podstate netrápilo. Pretože cestu si pamätal. Celé peklo vyzeralo rovnako. Nebolo nič krajšie ako jednotvárnosť. Po ceste stihol aj ignorovať okolostojacich. Väčšina z nich na neho cerila zuby a syčala. Veľmi príťažlivé. Pretočil očami a naďalej ich ignoroval.

Keď sa pred ním objavil vchod strážený niekoľkými démonmi vyššieho rádu, spozornel. Toto pre neho bola novinka. Pravdepodobne išiel na koberček k šéfovi, ale čím si to za slúžil, to netušil. Len ďalej pokračoval v chôdzi. Nemal v pláne skrývať sa za neexistujúcu sukňu liečiteľky. Radšej ich pozabíja s férovou šancou na výhru. Nemohol sa však spoliehať len na to, že jeho schopnosti na tomto mieste nabrali na intenzite a bolo takmer nemožné držať ich pod kontrolou.

Keď vošiel do vnútra niečoho, čo pripomínalo kanceláriu, prudko zastal. A dokonale ignoroval štuchance svojho doterajšieho sprievodcu. Kedysi si peklo predstavoval tak, ako ho opisovali deťom. Všade čerti s poriadne veľkými rohami a kotly plné variacich sa ľudí. Duše predsa musíte trochu opiecť predtým, než sa pokúsite dať si ich na večeru.

Lenže to, čo sa pred ním zjavilo, s tou detskou predstavou nemalo spoločné nič. Dokonca ani tie rohaté bytosti. Démoni všakovakých farieb a tvarov sa venovali rôznym činnostiam, ale žiadna z nich nemala nič spoločné s gastronómiou.

Viac ako čokoľvek iné sa to ponášalo na chaoticky fungujúcu kanceláriu. K dokonalosti chýbalo už len všadeprítomné vyzváňanie telefónu. Démoni asi nemali zapojenú elektrinu alebo boli extrémni neplatiči. A v strede toho organizovaného chaosu stála bytosť, na ktorú sa až nebezpečne podobal.

Zákerne sa usmial.

„Či toto nie je to rodinné stretnutie, po ktorom som vždy túžil?“ ozval sa bez ohľadu na to, že tým riskoval vlastný krk.

„A takto si si ho predstavoval?“ zachechtal sa démon.

„Ešte sa vlastne nič nestalo, takže to neviem posúdiť. Skús sa opýtať o hodinu.“ Natiahol krk dozadu, predstieral, že sa obzerá po miestnosti. „Ale na rodinné stretnutie je tu trochu málo členov rodiny. Zase si dostal záchvat hnevu a všetkých si pozabíjal?“

Nevedel vysvetliť svoje správanie. Ale pripadalo mu to, akoby hladkal spiacu zmiju po hlave a dúfal, že ho nepohryzie, keď ju prebudí. Premenil sa na šialenca. Asi ešte stále trpel otrasom mozgu alebo nejakým podobným svinstvom. Liečiteľka nebola práve v najlepšej kondícii, keď ho dávala dokopy. Možno mu z hlavy zabudla vybrať kus kameňa.

Zdalo sa, že keď Shade nebol úplne vážny, prebral tú úlohu jeho oponent. „Ak si sa chcel spýtať na svojich súrodencov, stačí povedať.“

Shade zaškrípal zubami. Tá jediná veta dokázala zabiť jeho ľahkovážnosť. „Nie, som rád, že ich nevidím a ani o nich nepočujem.“

Aby sa úplne prebral zo svojho poblúznenia, opäť sa rozhliadol. V dohľade nevidel žiadnu krv ani hromady kostí, ale to miesto na neho vplývalo zlovestným dojmom. Nemal v pláne nič podceniť.

„Prečo som tu?“ Tentokrát sa snažil znieť úplne vážne, keď nadväzoval na predchádzajúci rozhovor.

„Možno som túžil po tvojej prítomnosti?“

Zodvihol obočie. Ako má byť vážny pri tomto? „Narodeniny som mal pred dvomi mesiacmi.“ Shade si povzdychol. Začínal byť z tejto frašky unavený. Ak ho chceli zabiť, mohli sa o to pokúsiť. Nech mu radšej odseknú hlavu, akoby ho pomaly mali mučiť nútenou spoločenskou konverzáciou.

„Možno sme na teba len náhodou narazili?“

„Tak má náhodne nechajte ísť domov a...“ Na chvíľu sa musel naozaj zamyslieť. „Ayanu taktiež.“

Keď vyslovil jej meno, nestalo sa nič zvláštne. Aspoň to sa snažil sám sebe nahovoril. Ale v momente, keď ju pomenoval, bola ešte skutočnejšia. To nepotreboval. Bolo dostatočne ťažké ignorovať ju, keď sa pred ním pretŕčala a uzdravovala ho. Alebo keď ju musel opakovane unášať.

Teraz sa to menilo na nesplniteľnú úlohu.

Priestorom sa vzniesol smiech. „Tá tvoja malá liečiteľka... nás prekvapila. Nikto si nemyslel, že ešte niekto z ich národa žije, vďaka ľuďom. Ľudia sú veľmi dobre manipulovateľné bábky, vieš o tom?“

„Ak dovolíš, zdržím sa odpovede pri debate o ničení národov,“ prehodil sucho. Ako sa dostal do tejto situácie? Na tom nezáležalo, ale mal by sa z nej čo najskôr dostať.

„Tomu rozumiem.“

Bolo niečo ironické v prehlásení o chápavosti, hlavne ak to vyšlo z úst démona, ktorý sa vyžíval v chaose a ničení. A boli v tom skutočne dobrí, čo ho vôbec netešilo. Tí zakrpatení exoti, ktorí sa snažili zbaliť liečiteľku v jaskyni, boli v porovnaní s týmito chlapíkmi iba muchami v prítomnosti orlov.

„Ale tá tvoja liečiteľka...“ znovu nadhodil. Shade len zaškrípal zubami. „Niektoré frakcie by za túto informáciu dokázali zabiť. A nielen ju alebo teba. Aj keď ju by asi ušetrili, možno by ju zotročili a urobili by si z nej osobnú kurvu.“

Musel sa veľmi ovládať, aby okolo seba nezačal šíriť plamene a to doslova. Shade tušil, čo sa snažil svojimi slovami dokázať. A takisto si bol plne vedomý toho, že sa mu to darilo. Za každú cenu musel vyzerať, že mu na tom nezáleží. Ale udržať si chladnú tvár, keď sa všetci okolo začali chlipne uškŕňať, bolo ako na prasknutie naťahovať gumu a dúfať, že to prežije v jednom kuse. Ale keď on povolí, nebudú v jednom kuse tí, čo stáli najbližšie.

„To je fascinujúce, ale stále netuším, prečo si nás sem doviedol. Ak si túžil po mojej prítomnosti, neviem si predstaviť, prečo by si sem ťahal aj ju.“ Za tú ľahostajnosť vo vlastnom hlase by mal dostať aspoň potľapkania po pleci.

Keď namiesto odpovede zatlieskal, začal mať Shade pocit, že sa ocitol v cirkuse a toto všetko bolo súčasť jedného veľkého predstavenia. Začínalo ho to unavovať.

„Mal by si si dávať pozor, aby si sa k nej nepripútal. Niekto by mohol využiť jej zraniteľnosť vo svoj prospech.“

Nereaguj, nereaguj, nereaguj! spieval si v duchu. Márne.

Podľa rozširujúcich sa úsmevov v jeho okolí by mal vo voľnom čase pouvažovať nad lekciami herectva. Len netušil, kde si medzi pokusmi o prežitie a cvičením mladých neschopákov na to má nájsť čas. Eric sa dokonca uistil, že nebude mať ani jednu voľnú chvíľu a na krk mu zavesil aj liečiteľku. V duchu sa na chvíľu zabavil predstavou ich prehodených úloh. V tejto chvíli sa by už Eric opekal na ražni. To ho divným spôsobom tešilo.

Nakoniec sa rozhodol, že nebude nič predstierať. „Dotkni sa jej a zabijem ťa.“ V reakcii sa väčšina prítomných zasmiala. Asi si predstavovali niečo romantické, ale v skutočnosti išlo o pragmatizmus. On ju na niečo potreboval a ona sa nemohla pokúsiť splniť tú úlohu, keď bude mŕtva.

Nahováraj si to aj ďalej, zašepkalo jeho podvedomie.

Sklapni! zavrčal.

„Si skutočne zdrojom veľkých prekvapení. To je aj dôvod, prečo si až doteraz prežil.“

Shade si odfrkol. „Ale ty ma už nedokážeš prekvapiť ničím. Ak sa nepokúšaš vyvraždiť celý svet, tak ho chceš ovládnuť. A rád predstieraš, že si kráľ a títo tupci ti to žerú. Fajn, nikto nie je dokonalý. Možno preto ťa dokážem znášať, hoci pomyslenie na tvoju existenciu ma otravuje.“

Všetko na tejto situácii bolo hore nohami. Chcel zaútočiť, ale viazali ho dávno zabudnuté putá. Vyhodili ho za niečo, čo nikdy nebola jeho vina. Prijal to, pretože v tomto prostredí by neprežil. Teraz áno, vtedy... vtedy by ho zadupali do zeme a ani Celeste by na tom nič nezmenila. Len pomyslenie na jej meno v ňom prebúdzala divokosť. Silou vôle sa snažil upokojiť.

Z premýšľania ho prebúdzala pobavená odpoveď: „Som dojatý tvojím záujmom.“

V skutočnosti sa Shade nikdy nezaujímal o jeho osud, ale keďže Celeste mala iný názor a rada s ním zdieľala svoj celodenný program a všetky myšlienky, nevyhli sa ani rozhovorom, ktoré by radšej neprežil. Ale to mu nemienil vešať na nos.

Shade sa odrazu uškrnul, rozhodol sa pre iný postup. „A ja som prekvapený tvojou neschopnosťou odpovedať na jednoduchú otázku. Začínaš byť senilný.“ Obviniť démona v prítomnosti jeho poddaných z toho, že je neschopný a slabý? Dva klince do rakvy. O chvíľu mu začnú štrikovať slučku, aby ho mohli obesiť. Teda, ak tú úlohu nepreberú jeho vlastné črevá.

„Ja nie som ako tí tvoji vojačikovia, so mnou sa nebudeš zahrávať.“ Shade zodvihol obočie. Tie slová boli skutočne zlovestné. „Ale zabúdaš, že ja som vládol peklu v čase, keď tvoje vedomie plávalo v plameňoch ničoty. Kývnutím prsta by som ťa mohol rozmliaždiť ako červa. Zatiaľ máš šťastie, pretože ťa potrebujem živého.“

To bola pre neho novinka. „A tí vrahovia, ktorých neustále posielaš, sú asi oneskoreným vianočným darčekom.“

„To, čo robí Vitta, nie je môj problém.“ Skutočne ten démon práve znel ako typický človek? Toto si rozhodne bude musieť zapamätať.

„Takže to predsa len bude rodinná večera?“

V tej chvíli sa vo vzduchu rozhýbala statická elektrina. Všetko okolo neho zapraskalo prílivom moci, keď sa jeho hostiteľ konečne zlomil a rozhodol sa odhodiť svoje teatrálne správanie na druhý deň.

Shade bol za to takmer vďačný. Ale to by sa pred ním nemohol zjaviť démon vo svojej pravej a jedinej podstate. Rohaté bytosti z predstáv ľudí nedokázali popísať hrôzu a nechutnosť výzoru toho stvorenia. Myslel si, že bol na niečo podobné zvyknutý, ale aj tak mal nutkanie odvrátiť sa. Žiariace dúhovky predstavovali bezodnú priepasť v črtách plných ohavnosti a vypočítavosti. Z toho pohľadu by si od strachu cvrkol aj samotný Kerberos. A aj ten bol škaredý ako znetvorená smrť.

„Zatiaľ si nezranený len z toho dôvodu, že od teba niečo potrebujem. Ale tvoja drahá liečiteľka mi bude robiť spoločnosť a ja sa ju pokúsim udržať nažive a v čo možno najzachovalejšom stave, kým ty sa budeš snažiť ma potešiť.“

Shade si nezaujato prezeral svoje špinavé dlane. To všetko mu pripadalo ako replika z béčkového hororu. „A čo by si odo mňa chcel, ó, Preveľký? Zomrel ti dekoratér a potrebuješ si vymaľovať spálňu?“

Veľmi svedomito vyberal každé slovo i tón, akým ho vysloví. Stačilo málo a z jeho sebavedomého postoja by sa mohla stať otvorená urážka. Nechcel riskovať, keď tie pazúry mohli veľmi jednoducho ukončiť život krehkej liečiteľky. A kto by vyliečil jej zranenia, keď ona sama to nedokáže?

„Tvoja sestra odmieta odpovedať na moje privolávanie. Takže ju pre mňa nájdeš a dovedieš ju sem. A urobíš to ešte skôr, ako začnem tvojej maličkej liečiteľke vytrhávať z tela kosti. Jednu po druhej, až kým z nej nezostane len koža.“ Jeho vyhrážka bola efektne doplnená zborovým vrčaním a syčaním.

Shade sa zachmúril. Tá takmer milá žiadosť ho skutočne prekvapila, hoci predstieral, že niečo také nie je v skutočnosti možné.

Takže o stave jeho sestry ešte skutočne nevedeli všetci. Bohužiaľ to teraz nepredstavovalo výhodu.

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.


A máme za sebou prvé guľatiny. Je pravda, že tento príbeh sa rozbiehal trošku pomalšie, ale tentoraz to bolo trošku potrebné. Ale dúfam, že vám to vynahradia budúce kapitoly. O čom budú, to si už budete musieť prečítať.

Kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďkom: Trish, Blacky, Violet, NikkiOesch a Katuš. Väčšina z vás to so mnou vzdala, ale aj tak som vám vďačná za vašu doterajšiu podporu. Zdá sa, že tentoraz ju potrebujem viac ako kedykoľvek predtým. Práca zo mňa robí cholerika. O:)

S pozdravom a obrovským poďakovaním, Lili ;)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 10.:

2. LiliDarknight webmaster
09.07.2015 [23:00]

LiliDarknightTrish, som rada, že sa ti peklo páčilo. V ďalších kapitolách ho bude vidno ešte viac. Emoticon O tom, kto je Celeste a všetko ostatné sa ale dozvieš až v neskorších kapitolách. Emoticon ďakujem za koment. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
09.07.2015 [21:27]

TrishaDobreee! Takze peklo jj? Pekne a jeho ocino je fakt lakavy na pohlad. Teda dfm, ze som spravne pochopila tu vazbu kedze si nic nehovorila otvorene. Som rada za tento pohlad ale dopekla kto je vlastne sa Celeste? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!