OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 13.

29.07.2015 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 888×

Kapitola 13.

Zaškrípal zubami a snažil sa prestať si predstavovať, aká krásna rohožka by vznikla z kože toho idiota, ktorý do neho neustále strkal. Hral sa na pokorného väzňa, hoci stačilo mávnuť rukou a oni by zdobili stenu ako najnovšie tapety. Netušil, kedy sa z neho stal interiérový dizajnér.

Nemal náladu nad tým rozmýšľať. Vždy mal problém udržať svoj temperament na uzde, hlavne keď sa nechával slabšími bytosťami vláčiť za ručičku ako batoľa. A to všetko v mene ochrany ženy, ktorá sa ho bála.

Nikdy si nezakladal na svojom výzore. Hej, väčšinu života nosil plášť, aby zakryl svoj pôvod. A nerobil to kvôli vlastnej malichernosti. Asi bol len taký veľkodušný, že ostatných nechcel otravovať svojou škaredosťou. A v momente, keď liečiteľka získala zrak smrteľníčky, bola schopná vidieť jeho pravé ja.

Z nejakého dôvodu ho rozlaďovala jej reakcia.

Bez ohľadu na to, čo urobila, sa ju aj tak teraz snažil chrániť. Predstierať bezmocnosť bolo príliš ťažké. Ale stále to predstavovalo malú obeť. Liečiteľku potreboval živú. V pekle stále existovala možnosť, že návštevu krásneho mesta s množstvom historických pamiatok proste neprežijú.

„Tak pohni, pohni. Tvoj otec čaká,“ zavrčal na neho nejaký vzdialený bratranec.

Shade zavrčal. Odmietal si priznať, že by pociťoval náznaky déjà vu. Miesto toho sa sústredil na tú časť mysle venujúcej sa skôr spomienkam. To tiež nebol dobrý nápad, ale musel pracovať s tým, čo sa mu dostalo do rúk. Takže sa ocitol zavretý v minulosti niekde uprostred vlastnej hlavy.

Hlasy mu splynuli do jemného bzukotu, ktorý mu ničil posledné kúsky sebaovládania. Sledoval film vlastného života vo veľkoplošnom kine. Bol jediný divák. Čo na tom záležalo, aj tak to nezmiernilo tie pocity, ktoré ho zaplavili. Nikdy nebolo dobré znamenie, keď sa poddal tieňom minulosti.

Opustenosť ho prikryla ako veľmi dobre padnúca deka a odmietala ho pustiť. Bez ohľadu na to, že sa začínal potiť a dusiť. Snažil sa z toho viniť veľmi suchý vzduch a plameňmi prehriate prostredie, ale nedokázal sa dlho oklamať. Proti svojej vôli videl svoju poslednú návštevu tohto miesta s farbistými detailmi.

Zažmurkal proti krvavej clone, ktorá mu prikryla zrak. Všetko bolo márne. Svaly sa mu zachveli túžbou utiecť. Nikdy sa nepovažoval za zbabelca a predsa tentokrát takmer vďačne objal slabošskú časť svojho ja. Keď ho oblial chlad, pripravil sa na najhoršiu vlnu.

Tvár ukrytá v tieni. Nevedel, komu patrí a predsa mohol hádať. Drobné ručičky sa vzpierali zovretiu a naťahovali sa k jedinému pevnému bodu vo vesmíre. Žiadali príliš veľa. Ostali prázdne. Aj po celých vekoch v ňom pretrvalo kúsok z tej horkosti. Nelogicky sa cítil opustený vlastnou matkou. Hoci jej smrť bola asi vykúpením. Potriasol hlavou.

Démoni sa riadili inými zákonmi. Nerodili sa, proste sa objavovali úmerne tomu, ako rástla ríša svetla. Aspoň kedysi tak tomu bolo. Vo svete sa zachovávala rovnováha. Aj preto neexistovalo veľa démonov ženského pohlavia, aby sa nemohli množiť ako zajace.

Jeho otec urobil tú chybu, že sa zahrával s vesmírom. Tak sa narodil on a jeho sestra, ich matka zomrela a z nich sa stala výstraha pre ostatných. Nebol blázon, aby si myslel, že pán démonov vlastnému synovi vyčítal smrť matky. Démoni neboli schopní cítiť smútok alebo vinu. Jediné, čo ostávalo skutočné, bol hnev. Pretože keď Shadeova matka zomrela, zanikla tak možnosť splodiť ďalšieho potomka.

Potriasol hlavou. Toto svinstvo bolo horšie ako moderné horory natáčané ľuďmi. Netušil, prečo sa tak veľmi túžili báť. Prečo len vytvorili niečo plné strachu a temnoty. Ak túžili po extrémoch, stačilo prehľadať vlastnú dušu.

Tá ľudská v sebe skrývala toľko temnoty, že to spôsobilo nárast démonskej populácie. Nemohli očakávať spasenie a zapudenie zla. Pretože neexistovalo nič také naivné ako číre dobro. Všetko bolo skazené. A preto bytosti zo svetlej časti ríše museli bývať v troskách.

Myšlienkove pochody zastavila až stena, od ktorej sa odrazil ako tenisová loptička. Bolo niečo očarujúce v spôsobe, akým s ním jednali. Jeden by si myslel, že bol hosť a nie zákusok. Aj keď v tomto prostredí sa neplytvalo. Jediné zlé slovo a miesto za stolom ste sa zmenili na obsah jednej z mís na ňom. To mu pripomínalo, že by radšej nemal jesť nič, čo mu tu naservírujú. Nerád by sa zahryzol do svojho suseda.

„Veľmi si ma sklamal,“ ozval sa hlas z druhej strany jeho nie veľmi priestrannej cely. Ocenil, že im ostatní dopriali trošku súkromia. Aspoň sa nebude musieť tak veľmi ovládať.

Shade rozhodil rukami. „Myslím, že to máme v rodine.“

„Ak sa snažíš nejako nakopnúť k činnosti moje svedomie, tak s tým prestaň. Som démon a nemám svedomie. To len ty si a nepodaril.“

Pretočil očami. Toto sa mu muselo len snívať. „Vážne chceš hrať túto nepodarenú hru o tom, kto je väčším sklamaním?“

Shade sa zadíval na démona. Nikdy ho nepovažoval za svojho otca. Asi to malo niečo spoločné s výchovou a faktom, že si odmietal vážiť niekoho, kto dokázal dva dni po narodení vykopnúť z domova vlastné dieťa. Na druhej strane mu za to asi mal byť vďačný. Keď sa však pozeral na jeho tvár, cítil skôr hnev. Vyzerali ako dvojčatá. Skvelá kombinácia, hlavne keď zvážil, že stáli na opačných stranách.

„Pozri, som unavený z toho, čo sa tu deje. Ty ma pokojne považuj aj za najväčšie zlo na svete. Možno ti za to poďakujem. Ale teraz by som veľmi ocenil, keby som sa mohol rozprávať s tvojou sestrou.“

Celé telo mu stuhlo. Toto vôbec neznelo ako šéf démonov. „Fňukáš ako človek. To je nová taktika?“

To, že práve prekročil pomyslenú čiaru, si uvedomil až v momente, keď pristál chrbtom na stene a pod krkom mal krásnu kravatu zo silnej ruky démona. V duchu sa sám seba pýtal, kde sa to v ňom berie. Asi mal otcovský komplex alebo niečo podobné. Pochyboval však, že by to nejaká terapia dokázala napraviť. Aj keď vidieť ľudí, ako by reagovali, keby tam nakráčal on a za sebou vliekol svojho otca... to by bolo doslova na nezaplatenie.

„Mám s tebou trpezlivosť len preto, že niečo potrebujem. Nesnaž sa pokúšať moju trpezlivosť.“

Musel uznať, že keď bol naštvaný, mal niečo do seba. Lenže na svete bolo príliš málo vecí, ktoré by Shadea dokázali vydesiť. To, ako jeho otec stráca nervy, určite medzi ne nepatrila.

„Ak chceš s niekým hovoriť, zariaď si to sám. Vyzerám snáď na to, že pracujem v telekomunikáciách?“

„Naprieč peklom sa šíria reči o tom, ako jeden démon zbavil tento svet jedného... z vás. Nezáleží mi tom, keby som mal na výber, všetkých by som vás vlastnoručne zabil. Ale on tvrdí, že dostal tvoju sestru.“

Shade sa neudržal a zanadával. Čím nepriamo potvrdil jeho slová. Nezáležalo na tom. Skôr či najskôr by sa celá tá fraška prevalila. Vždy sa viedli reči o tom kto a kedy koho zabil. Démoni boli ako klebetné staré baby, radi sa jeden pred druhým predbiehali. Snažili sa vyzerať ako tí najsilnejší, a najschopnejší.

Čiže ich reči všetci vnímali s veľkým nadhľadom. Lenže to, čo sa práve teraz dozvedel, ich všetkých dostalo ešte na tenší ľad ako predtým. Asi by sa mal naučiť korčuľovať. Alebo plávať. V závislosti od toho, či sa odtiaľto ešte niekedy vôbec dostane.

„Rodina je rodina,“ zahrmel démon, teraz už pokojný. Shadea to ani v najmenšom netešilo. Jeho sebaovládanie bolo viac zastrašujúce než jeho hnev. „Ak na svete existuje niekto, kto by ju mal zničiť, tak to budem ja.“

S tými slovami sa otočil na päte a odkráčal ako víťaz. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa Shade snažil prežiť celú túto zúfalú situáciu, bol to jeho otec, kto tu kraľoval. Stačilo by mu mávnuť rukou a všetko by skončilo fiaskom. Ale on sa miesto toho rozhodol držať ho pod zámkom, kým sa nerozhodne spolupracovať.

V podstate mu zaviazal ruky a rozkázal nakrájať syr na večeru. Potriasol hlavou a odmietol sa poddať zúfalstvu. Miesto toho sa posadil a zavrel oči. Možno sa mal sústrediť na vymýšľanie plánu, ale miesto toho skončil niekde úplne inde...

Zaklonil hlavu a užíval si ten úžasný pocit. V jeho živote bolo len veľmi málo dní, ktoré by boli lemované spokojnosťou. Spočítal by ich na prstoch jednej ruky. Bol to jediný čas, keď jeho pesimizmus zapadol kamsi do úzadia, aby prenechal miesto niečomu svetlejšiemu. A za všetko vďačil jedinej osobe. Tak, ako vždy.

„Och, braček, teraz vyzeráš ako spokojný kocúr. Čo ťa potešilo tentokrát?“

Uškrnul sa. Jeho nálada sa nemenila bez ohľadu na to, čo povedala. V jej prítomnosti ho opúšťala jeho večná rozladenosť a hnev, s ktorým sa bránil voči vplyvu okolitého sveta. S ňou mohol byť sám sebou bez strachu, že by ho za to niekto súdil.

Už ako dieťa si zvykol na tie divné pohľady. Zatiaľ čo jeho sestru všetci obdivovali, on bol ten článok, ktorý mohli nenávidieť. Nikdy jej nezávidel. Vedel, že ona je jeho jediným skutočným spojencom. Aj keby vyvraždil celý svet, nesúdila by ho. A za to ju obdivoval.

Mierne sa zaknísal, keď mu okolo krku pristála celá jej váha. Zasmial sa a objal ju. Tieto chvíle boli veľmi vzácne. Odmietal niekomu dovoliť poškvrniť ich.

„Som len rád, že si tu,“ odpovedal jej úprimne. Pretvárka sa premenila na vyblednutú spomienku.

Keď sa od neho odtiahla, dovolil jej to. Automaticky sa obzrel po svojom okolí. Na opačnom konci sveta, kde ľudia nestihli všetko otráviť svojou technológiou, existovala len maličká pravdepodobnosť, že ich niekto bude vyrušovať. Ale zvyky zomierali len ťažko. Nikdy si nedovolil povoliť v ostražitosti. Stačilo málo a chvíľkový raj sa mohol zmeniť na peklo. Na to isté, do ktorého sa narodili.

„Keď ma tak rád vidíš, iste mi vysvetlíš, prečo sa mi vyhýbaš. Snažím sa ťa kontaktovať už celé týždne. Keby som sa tu náhodou neobjavila, asi by som ťa naháňala do konca života.“

Shade sa zamračil... „No tak, veď vieš, že...“ Nenechala ho dohovoriť. Drsne ho prerušila tým, že zodvihla ruku. Jej sústredený výraz kopíroval ten jeho.

„Myslíš, že táto hra ma ochráni. Hej, chápem, máš komplexy alebo niečo podobné. Ale ja som tvoja sestra, neuhryznem ťa, keď sa mi z času na čas ozveš.“

Odmietal sa cítiť previnilo. Zvraštil obočie. „Stále nám idú po krku. Bude jednoduchšie, keď nás nedostanú naraz.“

„Ja viem, ja viem. Keby nás zabili oboch, zničili by tak všetko, na čom sme kedy pracovali. Ja si to uvedomujem, ale takisto viem, že to nikdy nevzdajú. Takže sa môžeme skrývať ako veľmi chceme a aj tak nás neustále budú naháňať. Takže by sme si na to mali zvyknúť.“

„Na niektoré veci sa zvyká len ťažko,“ zamumlal.

Neprekážalo mu byť neustále na úteku. Nenávidel len to, že ju nevidí. Nie tak často, ako by si prial. Ale ak by jej ukázal túto časť svojej osobnosti, nemohol by ju viac chrániť. Aj keď, koho sa snažil oklamať. Na svete bola jediná bytosť, ktorá ho poznala lepšie ako sa poznal on sám. A tá teraz stála pred ním, rúčky založené v bok a v očiach niečo veľmi podobné nesúhlasu.

Odrazu sa však zasmiala. „Vidíš, neprišla som sa sem hádať a presne tak sme aj skončili.“

„Sme beznádejný prípad.“

Vzdychla si a opäť zvážnela. „Chcela som ti povedať niečo ešte predtým než nájdem Erica.“

Shade sa zamračil, nedokázal si pomôcť. „Prečo nám kazíš deň tým, že ho spomínaš?“

„Pretože to, čo ti chcem povedať, s ním má niečo spoločné.“

„Och, super.“ Jeho hlas znel príliš plocho a nevýrazne na to, aby sa z neho dal vyžmýkať aspoň náznak nadšenia. Nesnažil sa nič predstierať.

Cítil, ako ho mierne udrela po hlave. Akoby bol nevychované šteňa. „Prestaň sa správať ako dieťa. Čoskoro...“ Nestihla však dopovedať. Pretože v ten momente sa doslova otvorilo peklo. A to, čo z neho vyšlo, rozhodne nemalo dobré úmysly...

Shade zakrútil hlavou, aby sa zbavil otravnej spomienky, ale nedarilo sa mu. Všetko to videl a prežíval naplno. Dokonca si presne dokázal vybaviť, čo sa mu vtedy preháňalo hlavou. Bolo to poslednýkrát, keď hovoril so svojou sestrou. Predtým, než na nich zaútočili.

Od toho dňa sa nedokázal zbaviť pocitu, že má niekoho neustále v pätách. Možno bol len paranoidný. Lenže od toho momentu si bol takmer istý tým, že ho niekto musel zradiť. Neexistovalo veľa ľudí, ktorí vedeli, kam v ten deň mieril a prečo. Odmietal veriť na náhody. Peklo fungovalo iným spôsobom. Nekonalo, kým si nebolo isté svojim plánom. Kvôli niekoho veľkej hube v ten deň prišiel o viac ako pár dní strávených liečením.

Zhlboka sa nadýchol a pozviechal sa na nohy. Mal by sa venovať dôležitejším veciam na programe. Najskôr by sa odtiaľto mal dostať a medzitým ešte nájsť liečiteľku, ktorá teraz určite utekala opačným smerom, než akým sa nachádzala jeho cela.

Nemohol jej to zazlievať. Nebola jeho fanúšikom ani keď mala svoje schopnosti. Teraz, vyslabnutá ako človek, asi sotva bude riskovať jeho záchranu. Radšej sa pokúsi jednať na vlastnú päsť. Lenže v pekelnom bludisku toho asi veľa nenájde.

Zaškrípal zubami a snažil sa rozpamätať, čo všetko je v jeho blízkosti. Nebolo to tak, že by mal mapu pekla vypálenú do hlavy, ale niečo predsa len vedel. Párkrát za život sa tu už stihol ocitnúť. Ak by si dokázal spomenúť, čo je mu najbližšie, možno by sa tam dokázal preniesť. A hneď potom by strávil pár hodín hľadaním jeho obľúbenej liečiteľky.

Na rozdiel od nej nemal v pláne niekoho tu len tak nechať.

Na druhej strane, presne toto si zaslúžil za svoje správanie. V hlave mu slabým hláskom zaznela Nolina výčitka. Ale v tejto chvíli mu nepomôže. Musí nájsť cestu von. Neobával sa stráží. Nič, čo by na neho mohli skúsiť, by ho neprekvapilo. Vedel, ako démoni pracovali a čo všetko mohol proti nim použiť. Svoje schopnosti neobľuboval, ale dokázal ich prijať v prípade núdze.

Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Bol taký zaujatý spriadaním plánu, že si ani neuvedomil lomoz na druhej strane steny. Vyzeralo to, že pri dverách je nejaká kavaléria. Asi to nebude rodinné stretnutie.

Ešte skôr, ako to stihol premyslieť, vzduch svojim zápachom otrávilo niečo podobné spálenine. Symfóniu chaosu dotváralo bubnovanie úderov a chór vrčania. A keď ticho preťalo zvuk lámania dverí, zmohol sa len na uskočenie. Hneď potom ho nakopol šok, keď si uvedomil, kto to pred ním stojí.

Niekto tam hore ho rozhodne nenávidel.

Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 13.: