OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 22.

20.09.2015 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 916×

Kapitola 22.

Ayana bola až príliš zmätená na to, aby dokázala doteraz nejako reagovať. Iste, rozčuľovalo ju, že si ju prehadzovali ako horúci zemiak niekde v kuchyni, ale na druhej strane stále čakala na nejaké divné osvietenie, ktoré by jej napovedalo, o čom bola táto ich debata.

Niektoré jej aspekty ju prinútili cítiť sa vinne kvôli tomu, že sa Shadea nijako nezastala, ale nakoniec len nad tým privrela oči. Eric to urobil za ňu a nebola úplne postavená voči myšlienke nejako okomentovať to, čo sa im stalo.

Ale všetky jej dobré úmysly zahrňujúce jej premenu na samaritána ju opúšťali úmerne tomu, ako často spomenuli jej meno bez toho, aby ju vôbec zahrnuli do rozhovoru. Ohováranie za chrbtom odrazu získavalo nové rozmery. Možno videla jeho následky, ale aspoň nebola priamo prítomná tomu procesu.

Až doteraz.

Zaškrípala zubami a zodvihla bradu do výšky. Ak si mysleli, že teraz nejako ustúpi, tak boli na veľkom omyle. Nemienila zo seba robiť idiota. Navyše jej tie odpovede tak nejako dlžili. Nebude robiť gašparka nejakým zadubencom, ktorí sa ani len nevedia dohodnúť na tom, či ju použijú alebo nie. Akoby bola len exotickým korením potrebným do polievky.

„Tak?“ nabádala ich a teatrálne si založila ruky v bok.

Ešte jej chýbal valček na cesto a vyzerala by ako stíhačkovitá ženská z jedného zo smiešnych filmov, ktoré tak rada sledovala jej niekdajšia pestúnka. Občas mala pocit, že tak dokonca aj rozmýšľa.

Shade sa ju snažil okato ignorovať. Pohrávala sa s myšlienkou, že by ho mohla pohladiť po tvári topánkou, ale potom to zamietla. Tak trochu si jeho postoj naozaj zaslúžila. Čo sa nedalo povedať o tom druhom panákovi, ktorému by veľmi rada zmenila dezén na čele.

Keby nebolo jeho, práve teraz by pod falošným menom zachraňovala nevďačných smrteľníkov niekde na druhom konci sveta. Nostalgia nepatrila k jej prednostiam, ale teraz ju niečo podobné prepadlo. Divné. Naozaj sa menila na ufňukané decko.

„Nemôžem ťa nechať v rukách možného zradcu,“ ozval sa veľavážený Eric tým svojím diplomatickým hlasom, s ktorého pomocou dokázal vymývať mozgy po celom svete.

Prevŕtala ho pohľadom ostrejším ako britva. „Hej, s tým na mňa nechoď. To, že som s ním skončila, je len tvoja vina. Zavesil si ma mu na krk a teraz, keď sa to začalo kašlať, ho predhodíš hyenám? Myslela som si, že by ste mali držať spolu alebo čo a miesto toho sa tu hráte na to, kto koho skôr zradí.“

„Ale...“ zahabkal a pravdepodobne by na to odvetil niečo veľmi zložité a opäť plné vaty.

Nemohla mu dovoliť naďalej balamutiť tých trpákov. Mala toho všetkého akurát tak dosť. Začínalo to tými otrasnými šatami a končilo rozprávaním o nej bez nej. V duchu sa samej seba pýtala, ako veľmi by si ublížila, keby mu len za pomoci svojej ľudskej bezmocnosti chcela vyškriabať oči.

„Ale ty čo? Shade by mal byť tvoj priateľ, ak sa nemýlim. Aj keď úprimne ľutujem jeho mizerný vkus, čo sa týka výberu priateľov. Už chápem, prečo ja žiadnych nemám,“ povedala takmer znudene, za čo si vyslúžila niekoľko prekvapených pohľadov. Možno si začínali uvedomovať, že nebola vzácna kvetinka, ale skôr divoký ker s pol metrovými tŕňmi. „Ale ak by som si mala vybrať, radšej odstanem s ním ako s tebou.“

Hlavným dôvodom bola jej snaha urovnať ich neexistujúci vzťah. Navyše... si na neho zvykla. Aj jej samotnej to prehlásenie znelo nanajvýš falošne, ale bolo to jednoduchšie ak pátrať po skutočnom dôvode. A ten bol naozaj desivý.

„Dobrovoľne by si išla s niekým, kto by mohol byť zradca?“ žasol Eric.

Pretočila očami. „Predovšetkým je to chlap, ktorý ma ochránil. Dokonca to urobil aj po tom, ako ma nejaké šialené kúzlo prinútilo chcieť ho zabiť. Nikdy nemal záujem starať sa o mňa, ale predsa nedovolil, aby ma tu zožrali zaživa.“

Pri šokovanom tichu, ktoré nasledovalo, začínala mať pochybnosti, či si to radšej nemala nechať pre seba. Ale nakoniec pokrútila hlavou a prijala to s nepreniknuteľným pohľadom. Zo Shadea si tu vôbec všetci robili rohožku. Predsa sa neprejaví ako úplne neoriginálna bytosť tým, že by robila to isté, nie?

„To celé bol následok kúzla?“ spýtal sa nakoniec veliteľ Strážcov, ktorý ju chodil navštevovať veľmi často. Dúfala, že tým nič nesledoval, inak by mu musela ublížiť. Teraz vôbec mala náladu len na mlátenie hlava-nehlava.

„Áno,“ povedala pevne a bez zaváhania.

Šum hlasov len zosilnil. „Prečo si nám to nepovedala?“

Pokrčila plecami. „Pretože ste ma nepočúvali. Mysleli ste si, že som príliš útlocitná na to, aby ste sa o tom so mnou rozprávali.“

Čo bol len jeden dôvod, ale bol dostatočne šokujúci na to, aby im zatvoril ústa. Druhým aspektom bol len jej pocit viny. Nechcela o tom hovoriť, pretože potom by to všetko bolo až príliš reálne. Nedávalo to zmysel.

„Toto by sme ťa nechali dopovedať,“ zaprotestoval viac ako chabo veliteľ.

„Nenechali.“

Skalopevné presvedčenie v tom slove zakolísalo jeho odhodlaním ďalej sa vypytovať. Dúfala v to. Nemala náladu na vysvetľovanie. Nahlas povedala len toľko, aby konečne zapchala ústa všetkým, čo sa chceli navážať do Shadea za niečo, čo nikdy neurobil. Nechcela sa v tom nejako prehrabovať, ale osobne ju mučilo pomyslenie, že ho len tak odstavujú.

Kútikom oka zachytila, ako Eric takmer zúrivo krúti hlavou. Prižmúrila na neho oči. „Nie, aj tak sa moje rozhodnutie nezmení.“

Ten malý slizký had! „Tak počuj, krásavec. Možno, že tam vonku si veľký šéf a každý padá na zadok z tvojej prítomnosti, ale nešéfuješ môj život. Takže si vyhoď z hlavy tú hovadinu o tom, že mi budeš rozkazovať. Povedala som, že ostávam so Shadeom. Ak sa k nám chceš pridať, pokojne. Ale radšej sa odo mňa drž ďalej, aby som nebola v pokušení pohrýzť ťa.“

Opäť ju na chvíľu zavalilo ťaživé ticho, ale to len do momentu, kým sa Shade nezachechtal. „Som veľmi rád, že môj názor neberieš do úvahy.“

V jeho slovách bola ostrá výčitka, ktorá ju prinútila mierne sa od neho odtiahnuť. Ale keď sa zadívala do jeho očí, mala nutkanie skôr sa k nemu ešte viac pritisnúť. Úľava tam prebehla tak rýchlo, až ju to prekvapilo. A nakoniec mu sa mu v dúhovkách rozprestrela malá, spokojná iskrička.

Vyzeral ako človek, ktorému práve zo srdca padol obrovský kameň. Čo ju viedlo k myšlienke, že celý jeho predošlý prejav bol jedným veľkým divadelným vystúpením. Svojej role sa zhostil skutočne dobre. Ale začínala mať pocit, že pod tým dokonale kultivovaným správaním drieme opustená duša. Časť z neho, ktorá ju neuveriteľne priťahovala a našepkávala jej, že predsa len nie sú takí odlišní.

Odkašlala si, odrazu mala pocit, že sa jej hrdlo zmenilo na púšť. „Keď sme sa dohodli na všetko ostatnom, rada by som poznala aj účel tejto cesty.“

„Čo ťa vedie k názoru, že niekam pôjdeme?“ pohotovo odvetil Eric. Ale tie slová z neho vyleteli príliš rýchlo na to, aby im dokázala len tak uveriť.

Zacmukala, akoby bol neposlušné dieťa. „No tak, nesnaž sa ma oklamať. Od začiatku bolo jasné, že odo mňa niečo potrebuješ. Buď ty, alebo vy obaja. Myslím, že po tom všetkom, čím som v posledných dňoch prešla, si zaslúžim aspoň to, aby ste mi prezradili, čo odo mňa chcete.“

Ticho tentokrát dostalo príchuť nerozhodnosti. Eric akoby sa snažil nemo dohadovať so Shadeom, ale ten ho zaryto ignoroval. Nevedela sa rozhodnúť, či mu len natoľko pošramotil ego, alebo súhlasil s Ayanou v tom, že by konečne mala poznať pravdu. Hoci vzhľadom na jej schopnosti si vedela predstaviť hneď niekoľko scenárov. Ani jeden však nekončil veľmi povzbudzujúco.

„Chceme...“ začal váhovo. Nakoniec sa otriasol. „Potrebujeme, aby si niekoho vyliečila.“

Zodvihla na neho obočie vo výraze pochybnosti. „Som liečiteľka, asi nebudeš chcieť, aby som ti opravila strechu na dome.“

Prevŕtal ju ostrým pohľadom. „Ty to nechápeš. Potrebujeme, aby si vyliečila niekoho, kto je na prahu smrti. Ak sa ti to nepodarí, mohla by celá magická ríša proste... zaniknúť.“

Na chvíľu predstierala, že jeho slová v skutočnosti neznejú ani z polovice tak vážne. Ale nedarilo sa jej to tak, ako chcela. Všetci v miestnosti vyzerali, že presne vedia, o čom Eric rozpráva. Čo ju frustrovalo, ona netušila vôbec nič. Dokonca ani teraz nevedela, čo presne by mala zahrňovať jej životne dôležitá úloha, ktorú bude môcť vykonať... ak sa jej vôbec niekedy vrátia schopnosti.

Čo by sa nemuselo stať.

Bola bez nich už tak dlho, až jej pripadalo nemožné opäť sa vrátiť k liečiteľskej slepote. Vidieť svet normálnymi očami. Počuť len to, čo by mala. Vnímať len tie najostrejšie chute a zodvihnúť len jednu tašku s nákupom miesto desiatich.

To boli kvality, ktoré jej predtým unikali, ale teraz sa ich prítomnosti tešila. Možno bola slabá ako človek, ale videla svet z novej perspektívy, o ktorú príde v momente, keď sa jej schopnosti vrátia. Nikto však nikdy netvrdil, že svet bol v skutočnosti férový.

„Ale nebudeme ťa zbytočne nútiť,“ pošepla nakoniec v reakcii na jeho predchádzajúcu odpoveď. To, že s jej pomocou v skutočnosti rátali ako s istotou, ju skutočne vytáčalo.

„Musíš nám pomôcť. Závisí od toho osud celého sveta,“ povedal Eric akoby v dokonalom popretí jej predchádzajúci úvah. Stačil jediný letmý pohľad Shadeovým smerom, aby s uistila, že zdieľal jej skepticizmus voči presvedčovacím schopnostiam celosvetovo uznávaného politika.

„Myslím, že teraz prišla na rad tá chvíľa, keď ma slušne a krásne poprosíš o pomoc a budeš ticho čakať na moju odpoveď a dúfať pri tom, že budem súhlasiť.“

„A budeš?“ vyrukoval na ňu jeden zo Strážcov.

Nepoznala jeho meno, vlastne si ani nespomínala na to, či ho niekedy predtým videla. Ale nerozmýšľala o tom príliš dlho. Skôr sa pozastavila na d tým, že všetci vyzerali, že vedia, o čom Eric rozpráva. A každý z nich chcel, aby jednoznačne prejavila svoj súhlas.

Tomu sa hovorí slobodná vôľa.

„To záleží...“ začala, no niekto jej opäť nedovolil dopovedať.

„Na čom? Na tom, ako sa vyspíš? Alebo na tom, koľko ti zaplatíme?“ Znechutenie v hlase dotyčného sa snažila ignorovať. Rovnako ako jeho obvinenie z toho, že by išla po peniazoch. V tomto svete nič neznamenali. A nikdy sa to nezmení.

„Na tom, či sa mi vrátia schopnosti.“ Neutrálne odpoveď ju k ničomu nezaväzovala. „A teraz, ak som dostatočne uspokojila vašu zvedavosť,“ bavila sa tou iróniou, že v podstate napodobňovala Shadea, „by som odtiaľto rada vypadla.“ Otočila sa a zadívala sa svojmu ochrancovi hlboko do očí. „Môžeme ísť?“

Zdanlivo mu dala na výber, ale pravdou skôr bolo, že keby odmietol, asi by mu za to skutočne nepoďakovala. Dívala sa mu do očí a dúfala, že pochopí nástojčivosť jej pohľadu. Pripadala si tu ako príliš malá myš pod obrovským mikroskopom. Skúmali ju a súdili a pritom o nej nič nevedeli. Za normálnych okolností by jej to neprekážalo, ale teraz mala dosť pošramotené nervy na to, aby ju to prinútilo minimálne vybuchnúť.

Nakoniec Shade takmer nebadane prikývol. Videla na ňom pochybnosti, cítila jeho nerozhodnosť. Zradila ho hrozným spôsobom. Ale všetko uhrala na jeho zodpovednosť. Zákerný krok rovnajúci sa zákernej rane do žalúdka. Nemohla však len tak ustúpiť.

„Poďme.“

Jeho hlas znel neutrálne. Všetky emócie v ňom sa ukrývali v jeho očiach. Čítala v nich aj v momente, keď k nej pristúpil, položil jej ruku na plece a premiestnil ich na opačný koniec magického sveta.

***

Neprekvapilo ju, že ich nakoniec zaviedol do toho istého sídla liečiteľov, ktoré obývali aj predtým. Potreboval sa vrátiť späť ku koreňom, na miesto, kde sa cítil bezpečne bez toho, aby sa neustále musel pozerať cez rameno. Tých pár dní, ktoré tu boli, sa definitívne podpísali na jeho vylepšenej nálade i schopnosti vyhýbať sa jej.

Vlastne jej neprekážalo byť sama. Aspoň sa mohla prechádzať a premýšľať nad tým, čo so svojim životom urobí. Po prvýkrát stála pred rozhodnutím, ktoré by ju mohlo stáť až zvyšok zdravého rozumu. Nemala dokonca ani silu naďalej na všetkých prskať.

Bola vyčerpaná za hranice chápania a bez ohľadu na to, ako sa všetci snažili, sa tento stav vôbec nemenil. Najväčšiu oporu našla, prekvapivo, v Nole, ktorá sa nevzdávala ani vtedy, keď sa zlomila a predsa len na ňu začala vrčať.

Vedela, že to robila len pre to, aby bola nakoniec schopná splniť svoju úlohu, ale bolo príjemné predstierať, že pre ňu niekto niečo robil len preto, že ju považoval za priateľa. Aj keď tá samotná predstava bola taká ironická, až sa čudovala, že sa pri nej neuškŕňala ako zmyslov zbavená.

Celý jej život sa zmenil na jeden veľký paradox. A najväčší z nich bol, že na zmenu jej terajšieho stavu, by najskôr potrebovali liečiteľa. Čo bolo ešte bizarnejšie, nik taký neexistoval. Pravdepodobne bola skutočne posledná svojho druhu. Teraz dokonca odsúdená na život v slabom, ľudskom tele zbaveného všetkých schopností.

Ak si predstavovala trest za svoje predchádzajúce hriechy, nikdy nebol taký krutý. Hlavne kvôli tomu, že si na svoj momentálny status začínala zvykať.

Pomaly sa presunula ku kamennému zábradliu. Nikto jej nevenoval pozornosť, stala sa súčasťou interiéru. Teraz jej to neprekážalo. Aspoň mohla nepozorovane sledovať Shadea v obložení jeho vlastných mužov. Tí mu verili a starali sa o neho, nie ako ona.

Zahanbene sklonila hlavu. Keby tak vedela, aké kúzlo ju vtedy ovplyvnilo a ako sa ho natrvalo zbaviť. Občas mala pocit, akoby v nej bolo niečo cudzie. Zdvíhal sa jej z toho žalúdok.

Zrazu ju z premýšľania vyrušil rýchly odchod všetkých Strážcov so Shadeom v čele. Takmer leteli priestorom, tak rýchlo sa pohybovali. Nevenovala tomu pozornosť. Veľmi často len tak mizli, aby sa vzápätí objavovali na iných miestach. Proste cvičenie.

O pár minút však jej tichú samotu narušila malá rúčka, ktorá jej pristála na ramene. Opäť ju našla Nola, aby jej prezentovala ďalšiu nádejnú alternatívu hľadania jej schopností. Jej entuziazmus bol skutočne otravný, ale stále sa cítila vinná za svoje predchádzajúce správanie. Takže jej dovolila opakovane prekračovať hranice jej osobného priestoru.

Tentokrát však v očiach nemala nadšenie, ale obavu. Niečo sa muselo stať. Ayana podvedome stuhla a pripravovala sa na najhoršie.

„Zaútočili na nás. Musíme zmiznúť.“

Naprázdno prehltla, ale nepohla sa. „Kam?“

Nola si ju prezerala, akoby práva spadla z oblakov. „Kam? Predsa na ošetrovňu! Budú nás tam potrebovať. Stále privážajú zranených. Zdá sa, že démoni niečo vyhodili do vzduchu. Ak mi nepomôžeš, tak všetci zomrú.“

Ako však môže liečiteľ zachraňovať životy bez svojich schopností? Náhle ju napadla taká vlna bezmocnosti, až hrozilo, že ju zvalí na zem. Bolo by oveľa jednoduchšie, keby toto všetko bol len jeden veľký, hrozný sen, z ktorého by sa mohla kedykoľvek prebudiť.

Kapitola 21. ¦¦ Kapitola 23.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 22.: