OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 25.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 25.Predsudky za hlavu

Kapitola 25.

„Myslel som si, že sa už nikdy neprebudíš.“

Tie slová ju prebudili z divného stavu beztiaže. Zatiaľ netušila, komu patril ten hlas. Vedela len to, že plávala v nejakom podivnom vákuu, kde sa k nej s ohlušujúcou hlasitosťou vracali vlastné nádychy.

A potom sa odtiaľ dostala. Len tak, ako keď niekto luskne prstami. Vynorila sa nad hladinu. Nedokázala síce otvoriť oči, ale bola pri vedomí. Uvedomovala si vlastné vyčerpané telo, ktoré jej spaľovala divná horúčosť. Lenže ak sa nemohla hýbať a mala zatvorené oči, ako ten hlas vedel, že už nespí?

„Alebo si len predstavujem, ako mi stískaš ruku.“ Alebo to skutočne nevedel. No pri tom ľútostivom tóne túžila po tom, aby dokázala urobiť niečo, čokoľvek, čo by ho mohlo potešiť.

S vypätím všetkých síl napokon prinútila viečka, by sa trepotavo zodvihli. Vytvorili síce len tenučkú medzierku, cez ktorú sotva preniklo svetlo, ale aspoň mohla posúdiť svoje okolie.

Nevedela, či tú izbu pozná. Ale dokázala si predstaviť, že to sparťanské zariadenie by si pamätala. Na jedinom použiteľnom kuse nábytku teraz ležala. Okrem toho tam bolo zopár poličiek pokrytých chuchvalcami oblečenia. Nakoniec si všimla aj zatvorené dvere. Ale von by sa si cez ne nedostala. Tie na chodbu boli totiž otvorené.

„Ayana?“ opäť ju oslovil ten hlas. Ale teraz už vedela, komu patril.

Nespomínala si, že by v ňom niekedy počula také zúfalstvo. Z hmly k nej prišli obrazy z minulosti. Nemohla uveriť tomu, že sa jej vrátili schopnosti. Lenže na tých nezáležalo. Musela otvoriť oči úplne, aby sa presvedčila, že to, čo počula, nebol len pekný sen.

Snažila sa nezasyčať, keď jej citlivé oči zasiahlo prudké svetlo. Prebleskoval v nej liečiteľský pohľad s tým ľudským. Hádala, že spálila všetky zásoby liečiteľstva. Nezáležalo na tom. Čo sa jej týkalo, mohla by o tie schopnosti proste prísť a netrhalo by jej to srdce. To sa jej zvieralo z prelietavej nádeje. Bála sa uveriť, že to, čo vidí, nie je len predstava.

„Už si hore?“ Prečo taká úľava?

„Shade?“ Ani si neuvedomila, ako sa bála, až kým to nepočula vo vlastnom hlase.

Natiahol sa k nej a s úsmevom jej odhrnul vlasy z čela. „Som tu. Vďaka tebe.“

Bolo rozhodnuté. Určite si to len predstavovala. Iste zomrel, ona z toho zcvokla a teraz si predstavuje ich náhodné stretnutie. Alebo vedľa nej sedel ošetrovateľ, ktorý jej podával lieky na jej psychózu a ona si predstavovala, že má inú tvár. Tak či tak to bola len číra fantazmagória. Inak si nevedela vysvetliť, prečo by sa tváril, akoby mu zo srdca padol kameň.

„Toto je sen?“

Určite to musela byť pravda. Nikdy predtým ho nevidela usmievať sa dlhšie ako dve sekundy. A teraz pripomínal číre slniečko.

„Nie.“ To jednoduché slovo v sebe skrývalo toľko odtieňov, že by si pred nimi najradšej zaclonila oči. Ale srdce jej aj naďalej zvierala obava.

Ona nemala šťastie. Nebolo možné, že by to prežil, pretože sa jej vrátili schopnosti. Síce sa teraz cítila akoby ju niekto vypral v práčke a bola skôr slepá než čokoľvek iné, ale to mohlo mať za následok aj nadmerné pitie. Tým by sa tiež dalo vysvetliť, že si nepamätala nič od momentu, keď ho našla ležať na zemi bez život a súčasnosťou, keď sa prebudila na cudzej posteli.

Zamračila sa. „Tak je to potom nočná mora.“ S tým zariadením ako z antiky by tomu aj ľahko verila.

Úsmev mu na perách povädol. Teraz pripomínal skôr jej výraz. „Ospravedlňujem sa za ten nedostatok komfortu, ale nemám po ruke päťhviezdičkový hotel. Tak som ti obetoval vlastnú posteľ. To nestačí?“

Toto je bolo známe. Nebola to jeho prekvapivá láskavosť, to, ako jej hladkal vlasy a usmieval sa na ňu akoby bola jediná na svete. Nie, bol to jeho sarkazmus, čo ju prinútilo pristáť rovnými nohami na zemi. Vypleštila oči, akoby ho videla po prvýkrát. Natiahla ruku. Prsty sa jej chveli, ale napokon ich, za jeho výdatnej pomoci, dokázala dostať až na jeho líce. Už ju nedesilo, aké bolo zjazvené. Teraz ho skôr vítala.

Prehltla. „Bol si mŕtvy.“ Neobviňovala ho. Ani netušila, prečo to povedala. Možno sinahovorála, že ak to vysloví nahlas, bude to menej desivé.

„Bol,“ prisvedčil. „Ale ty si ma dokázala priviesť späť. Za čo ti ďakujem.“ Mierne si odkašlal. „Lenže to bola hlúposť. Mohla si zomrieť aj ty.“

Tá nevďačnosť! „Tak prepáč, že som nedokázala zniesť tú predstavu.“

Mala tú nevýhodu, že sa od neho nedokázala odrhnúť. Vysvetľovala to tým, že bola príliš slabá na to, aby sa ho pokúsila zabiť. Teraz, keď sa ukázalo, že očividne prežil len preto, aby ju rozčuľoval. Keď konečne zobrala zvyšky energie, aby s odtiahla, zastavil ju. Prekvapene na neho zodvihla obočie. Je snáď nejaká urážka, ktorú zabudol?

„Som tomu rád.“

To si určite len predstavovala. Určite nepovedal, že je... „Čože?“

Pritiahol sa k nej bližšie. „Bolo to hlúpe, ale som rád, že si to urobila.“

„Povedala by som aj nabudúce, ale nech ti ani nenapadne takéto kúsky opakovať,“ zafrflala a srdce sa jej lámalo len pri spomienke na jeho mŕtvolne stuhnutú tvár.

Bavilo ju predstierať, že jej lezie na nervy, ale vnútorne trpela už len pri myšlienke na jeho stratu. Bolo to patetické, ale nedokázala by existovať vo svete, kde nie je. Hej, skutočne originálne. Takmer pri tom pretočila očami.

Hrane jej za salutoval. „Rozkaz, madam.“ Nevybuchla len pre to, že v očiach mal vážnosť snáď celého sveta.

„Jasné, je to veľmi vtipné. Ty si ma nevidel mŕtvu ležať na zemi,“ nadhodila.

Nie, nemala samovražedné sklony. Ale jeho kamenná tvár len veľmi málo prezrádzala. Iste, naučila sa čítať hlavne v tom, čo sa mu na tvári nikdy neobjavilo, lenže teraz sa prebudila jej žensky neistá časť. Tá, ktorá potrebovala neustále uistenia, že to bude v poriadku.

Bolo pre ňu životne dôležité počuť tie krátke slová, dôkaz toho, že zo seba nerobí idiota. Sklamalo by ju, ak by mu teraz v podstate vyznávala city, ktorých on nie je schopný. Možno ju stále berie ako povinnosť.

„S tým sa nežartuje.“

Slová precedil cez zuby a tým si získal jej plnú pozornosť. Malo ju to vystrašiť, ale malo to opačný efekt. Natiahla sa pohladila ho po tvári. Prsty je zotrvali na jeho pokožke, akoby potrebovali ďalšie uistenie. A niečo v jej vnútri sa začalo pomaly roztápať.

Smutne sa usmiala. „Aspoň vidíš, ako sa cítim ja.“

„Nebodaj ti záleží na tom, či budem žiť alebo zomriem?“ Nebolo to viac ako podpichnutie, ale dotklo sa jej. Keby ju pustil, pravdepodobne by prepadla z druhej strany cez posteľ, tak svedomito sa od neho snažila dostať preč.

„Nie, ja riskujem život len tak pre každého na počkanie.“

Sklonila pohľad na okraj postele, aby sa na neho nemusela pozerať. Takto si to nepredstavovala. Skôr očakávala, že ona na neho bude kričať a on jej chladným hlasom bude odpovedať. Ale nemala sa cítiť ako spráskaný pes.

Nedovolil jej skrývať sa dlho. O pár sekúnd neskôr jej prstom zodvihol bradu a prinútil ju pozrieť sa na neho. To, čo videla v jeho očiach tentokrát, si musela predstavovať. Pretože ak by to bolo skutočné, musela by sa roztopiť ako trápna hrdinka ulepenej romance.

„Som poctený.“ A jeho tón jasne vypovedal o to, ako vážne to myslí.

„To by si mal, pretože...“ Nedovolil jej dohovoriť.

Asi si aj on uvedomoval, že začína bľabotať. Takže urobil to najlepšie, čo sa v danej situácii ponúkalo – proste ju pobozkal. Ale nie opatrne alebo váhavo, naplno sa oprel do jej pier. Niekoľko sekúnd bola schopná len vychutnávať si ten zabudnutý pocit, že sa k nej tisne.

Vtedy, keď sa spolu vyspali, bola v moci kúzla a niektoré časti mala stále zahmlené. Ale toto bola skutočnosť. Krásna, živočíšna a dychberúca. A na niekoľko sekúnd ju paralyzovala. Tak skvelo vedel používať svoj jazyk. Takýto druh bozku by mali povýšiť na umenie. Čo na tom, že z nej robil ufňukanú kôpku hormónov. Za ten pocit to stálo.

„Ďakujem,“ zašepkal medzi jednotlivými bozkami.

Bola to tá najkrajšia a najotrepanejšia vec, akú jej mohol povedať. V ten moment sa jej ruky, doteraz ohúrené intenzitou jeho bozku, rozhodli reagovať a obmotali sa mu okolo krku. Ale neponorila sa do tej slasti úplne. Na to mala príliš rozbúrenú myseľ.

„Myslela som,“ ozvala sa zadýchane, keď sa jej podarilo na chvíľu odtiahnuť, „že sa ma už nikdy nedotkneš. Bol si taký presvedčený o tom, že si želám tvoju smrť.“

Stuhol a vzápätí medzi nimi vytvoril pomerne malý priestor, aby sa jej mohol pozerať do očí. Ale nepustil ju. Ten fakt rozospieval jej srdce v rozochvenej piesni zaľúbencov.

„Každý má pochybnosti a občas túži niekoho zabiť. Ale ty si ma zachránila aj napriek tomu, že si pochybovala, napriek tomu, ako som sa k tebe správal. Všetci robíme chyby. A ja tie svoje nemienim opakovať tým, že by som ťa opäť nechal ísť.“

Sen, o ktorom ani nevedela, že sa ho ešte drží, sa odrazu naplnil. Niekto po nej túžili a nezáležalo mu na tom, že bola v podstate hračkou prírody. Ale pochybnosť v nej stále pretrvávala.

„A keby som chcela odísť ja?“

Uškrnul sa. „Nechal by som ťa ísť, aby som ti mohol dodatočne dokázať, že to bola hlúposť.“

Tie slová boli plné mužskej samoľúbosti. Prejav niekoho, kto si bol sám sebou až príliš istý. Ale vedela, že u neho to bol len obranný mechanizmus, spôsob, ako divadlom zakryť vnútorné pochybnosti. Lenže kvôli nej by to urobil. Zahodil by vlastnú sebaúctu, aby ju našiel a doviedol späť. Pretože dúfal, že cítia to isté. Mierne naklonila hlavu a usmiala sa, pomaly a lenivo. Tento démon sa vážne zahrával s jej duševným zdravím. A ona za to bola viac ako len vďačná.

Neplytvala už slovami a tentokrát sa na neho vrhla sama. Bolelo ju celé telo a hýbala sa len s ťažkosťami, ale za ten neuveriteľne vzrušujúci pocit to stálo. Jeho blízkosť to všetko zjednodušovala. Ľahšie sa jej dýchalo, hoci sa zmohla len na krátke a trhané nádychy. Všetko vyzeralo krajšie, aj keď jej budúcnosť predstavovalo jednu veľké neznámo. Ale obmotaná jeho rukami sa cítila viac ako pripravená na to, čo po nej jej osud hodí.

Zakliesnili sa do seba rukami, hladili sa a učili sa rozoznať črty toho druhého. Veľmi rýchlo zabudla na to, že by mala byť opatrná kvôli tomu, čo sa stalo predtým. Bol len on, ona, nepohodlná posteľ a vášeň, ktorá ich pomaly premieňala na horiace pochodne.

Každý jeho pohyb bol pre ňu novinkou. To, ako ju k sebe pritiahol a prsty jej vplietol do vlasov. Spôsob, akým jej obhrýzal spodnú peru. Najviac ju však prekvapili s akou vervou sa vrhol na jej oblečenie. Ruky sa im obom triasli, keď sa snažili jeden druhého zbaviť prebytočného odevu bez toho, aby sa od seba oddelili.

Vírili v nej mocné city, ktoré už nechcela ďalej skrývať. Shade jej imponoval ako muž a nebol jej ľahostajný. Ešte stále ju striasalo z predstavy, ako ľahko o neho mohla prísť. Ak to bude v jej silách, nikdy mu to nedovolí. Pretože srdce jej pukalo už len pri tej predstave. Nikdy si nemyslela, že sa takýmto spôsobom pripúta k nejakej bytosti. A predsa tu bola, trhane dýchala a dotýkala sa ho s dychtivosťou, ktorá ju oberala o posledné záblesky zdravého rozumu.

Cítila sa, akoby horela. Prudko dýchala a vzdychala do taktu úmernému jeho dotykom. Jeho prsty vytvárali symfóniu plnú iskričiek, ktoré v nej rozdúchavali požiar. A keď boli konečne nahí, nedotkla sa jej chladnosť vzduchu. Ale len horúčosť ich vzájomnej vášne.

Nedokázala viac držať oči otvorené. Boli samostatné telá teraz spojeného do jedného. Každý jeho pohyb ju dostával do miest, ktoré jej pripadli neznáme. Krásne obrazce plné svetla a vnemov, ktoré ju niesli stále vyššie a vyššie. Nič nevidela, ale vnímala každú stotinu. To, ako si Shade vychutnával jej pokožku, ako ju chladil a miloval sa s ňou každým pohybom.

Keď sa preniesli cez tú pomyslenú hranicu, vykríkla. Naplnila ju radosť a začínala pretekať. Každé nervové zakončenie v jej tele spievalo od nadšenia. Cítila sa nádherná, uctievaná. Jej pokožka bola dokonale zmapovaná, každá jej časť uspokojená. Takto to vyzeralo, keď vás niekto miloval.

Dlhé hodiny po tom len ležali v tesnej blízkosti, neschopní jeden druhého pustiť. Hrala sa Shadeovi s prstami. Preplietala ich a nebola schopná pustiť sa ho. A on vyzeral, že mu to neprekáža, práve naopak. Len sa v odozve pohrával s jej od potu navlhnutými vlasmi. Lenže bez ohľadu na tú krásnu bublinu, ktorá okolo nich vyrástla, sa k nim začínala vkrádať realita.

Najskôr ako tichý bzukot nespokojných včiel, ktorý sa premenil na rozzúrený dav zúfalých fanatikov, ktorí prišli o to najdôležitejšie v živote. Nútilo ju to cítiť sa vinná za svoje šťastie. Zachránila Shade a možno pár iných, ale tých, čo boli mŕtvi, už nespasila. A to všetko len kvôli tomu, že nebola schopná pochopiť svoju liečiteľskú podstatu.

„O čom premýšľaš?“ spýtal sa po chvíli a začal jej kresliť krúžky po ruke.

Hlavu mala položenú na jeho hrudi, takže mu nevidela do tváre, ale vedela si predstaviť, že sa usmieva. Stále nemohla uveriť, že je to skutočnosť a nie len príliš krásna predstava. Ani jeden z nich nebol romantik a predsa skončili takto.

„O tých, čo neprežili,“ odvetila napokon. Nemalo zmysel klamať po tom všetkom, čím spolu prešli.

Cítila, ako pod ňou mierne stuhol. „Nebola to tvoja vina.“

Rozrušilo ju, ako presne vedel odhadnúť jej myšlienkové pochody. Možno aj preto sa snažila zahrať to do autu: „Čo nebola moja vina?“ Malo to znieť nevinne, ale aj jej samotnej to znelo falošne.

„Nemôžeš za to, že zomreli. Nemala si svoje schopnosti. Robila si, čo si mohla. Vďaka tebe aspoň prežili ostatní.“

Chcel ju utešiť, ale malo to presne opačný efekt. „Mala som vedieť, ako získať späť svoje schopnosti. Som predsa liečiteľka.“

„Nemohla si vedieť niečo, čo si nikdy nezažila.“

Pokrútila hlavou nad jeho tvrdohlavosťou. „Prišla som na to neskoro.“

Čakala, že jej bude oponovať. Ale miesto toho sa prudko vymsrštil a prevalil ju na chrbát. Tá náhla zmena polohy ju prinútila ticho vykríknuť. Pod intenzitou jeho pohľadu sa mierne prikčila.

„Dôležité je, že si na to prišla. Vyliečila si ostatných. Ale každá bitka má svoje obete. Tí vojaci to vedeli, boli k tomu vycvičení. Áno, je to tragédia, lenže nevieš, či by prežili. Možno by si ich bola zachránila, ale možno už zajtra by ich zmasakroval iný démon.“

Prižmúrila na neho oči. Tieto hypotetické reči nikam neviedli, ale tušila, čo sa snažil urobiť. Divné bolo, že to fungoval. Musel na ňu používať nejakú svoju schopnosť. Nemala by byť schopná zmieriť sa s tým, čo vykonala len tak ľahko. Alebo snáď áno? Skutočne fungovalo jej svedomie ako splachovanie? Stačilo zatiahnuť a bolo po výčitkách?

„Prestaň s tým,“ pošepla.

Ani nevedela prečo. Ale musela mať aspoň v niečom pravdu. Pretože hneď, ako dopovedala, ťažoba v jej mysli sa znásobila. Skutočne by zašiel tak ďaleko, že by sa ju snažil ovplyvniť?

Mal v sebe aspoň toľko slušnosti, že sa zahanbil. „Nie je to tvoja vina,“ argumentoval. „Skôr moja. Mal som ti povedať pravdu.“

Toto sa jej muselo snívať. „Nepočúvala by som ťa, aj keby si mi povedal. A dobre to vieš. Tak to nechajme tak,“ uzavrela. Zožierať sa môže aj potichu a bez jeho vedomia. Ale tentoraz sa násilím prinútila sústrediť sa na jeho tvár. Zodvihla prsty a pohladila mu bradu.

„Čo bude teraz?“

Huncútsky sa usmial. Bol to taký nečakaný výjav, až sa mu musela zasmiať. „Mal by som pár návrhov.“

„Vieš, že tak som to nemyslela.“ Napriek svojim slovám mu dovolila pobozkať ju.

„A čo iné by si chcela robiť?“

Vedela, že sa zahráva. Boli spolu v posteli a nemuseli ich trápiť žiadne hlúposti. Boli len oni dvaja. Dokonca by dokázal ignorovať aj ten smútok okolo, hoci to bolo príšerne sebecké. Lenže ona o nikoho neprišla.

Shadea za chránila, hoci riskovala svoje vlastné prežitie. Netušila, prečo sa tak cítila, ale mala proste pocit, že ostala niekomu niečo dlžná. A ako lepšie vyrovnať dlh predstavujúci jedného zachráneného milenca, než tiež niekoho vyliečiť. A naplniť tak dôvod, pre ktorý sa ocitla v tomto kolotoči.

„Hovoril si, že s Ericom ste chceli, aby som niekoho vyliečila. Myslím, že prišla chvíľa, aby si mi povedal o koho ide a kde ho nájdem – aby som to mohla urobiť.“

Netušila, čo čakala. Možno vďačnosť, smiech, nedôveru. Ale rozhodne si nemyslela, že stuhne, akoby videl mŕtvolu a začne sa aj podobne tváriť. Dokonca to pôsobilo, akoby mal oči plné smútku.

Nech to bolo čokoľvek, očakával, že sa jej to nebude páčiť.

Kapitola 24. ¦¦ Kapitola 26.


Dúfam, že vás príbeh ešte baví, hoci to miestami vyzerá, že ho skôr ani nečítate. Veď viete, že som stále otvorená kritike. Ale vaša lenivosť vás neopustí ani na tak dlho, aby ste mi mohli vynadať v komnetári. Nuž, ale čo už, s tým ja nedokážem nič urobiť.

Táto kapitola bola venovaná Blacky, Trish, majke587 a Nike. Ďakujem za podporu. Veľa to pre mňa znamená.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 25.:

2. LiliDarknight webmaster
11.10.2015 [23:18]

LiliDarknightTrish, som rada, že sa ti kapitola páčila a dopadla tak, ako som zamýšľala (fakt to mala byť hlavne pohoda) Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
11.10.2015 [20:57]

TrishaTáto kapitola bola krásne pohodová a konečne boli spolu a v normálnej chvíli. proste bežná vec v živote, samozrejme jedna z tých najkrajšich Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Nemám čo dodať len: Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
P.S. teším sa kto je ten pán/pani dôležitý/á

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!