OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 26.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 26.Dokončiť začaté

Kapitola 26.

Jeho päsť ohlušujúcou silou dopadla na kamenný stôl. Pukajúci oheň dotváral atmosféru a krčiaci sa démoni v rohoch boli ako predzvesť toho, čo plánoval urobiť s nimi všetkými, keď sa situácia nezačne vyvíjať podľa jeho plánu. Všetko tak nádherne vychádzalo, stačilo len natiahnuť ruku a zmocniť sa tej liečiteľskej kurvy. A potom sa to všetko rozpadlo na prach ako slama pohltená ohňom. Za toto niekto príde o hlavu.

„Ako mi chceš vysvetliť svoju neschopnosť?“

Malé stvorenie sa prikrčilo. Na mizivú sekundu mu napadla divná myšlienka. Ak by išlo o človeka, teraz by sa najskôr pomočil. To ho ešte viac rozzúrilo. Takto schopnosti toho nepodarku prírody nikdy nezíska a neposunie démonskú apokalypsu do ďalšej fázy. Tej, v ktorej sa mala nadvláda zla nad svetom stať skutočnosťou.

„Keď našla svoje schopnosti, prelomila nejako pozostatky kúzla, ktoré v nej bolo.“

„Takže ju už nemôžeme ovládať,“ dopovedal za neho.

Démon sa zamrvil na skrčených nohách. „Nie, pane.“

Opäť udrel do stola. Ani netušil, prečo to vlastne robil. Nijako mu to nepomáhalo v tom, aby sa upokojil. Občas sa cítil ako sekundu pred smrťou. Toľko obetí, plánovania a všetko to bolo proste zbytočné. Ale nemienil sa len tak vzdať. Moc mu bublala v žilách. Ak sa má vyliať, tak nech ňou zabije čo najviac nepriateľov. Ľudia boli len žrádlo, nič viac. Nebude sa im klaňať.

„Ešte niečo?“ zrúkol na neho, keď tam len tak sedel ako kôpka zhnitého dreva. Možno by ho mal hodiť do ohňa. Možno by tak získal aspoň niekoľkominútový úžitok.

„Pravdepodobne ju môžeme vystopovať.“

V mihu oka sa postavil a prešiel až úplne na dotykovú vzdialenosť k ustráchanému stvoreniu. Svrbeli ho ruky, aby ním zatriasol. Ale držal sa späť, potreboval vedieť podrobnosti hneď teraz a nie za týždeň, keď sa upokojí.

„Prečo si mi to neoznámil skôr?“

Videl, ako naprázdno prehltol. „Nevedeli sme to, pane. Jeden z pešiakov to zistil len pred pár hodinami.“

„Ako?“ Nedočkavosť z neho sršala doslova v lúčoch.

Poškrabal sa po hlave. „Tvrdil, že to kúzlo cítil celý ten čas, ale len slabo. Pretože väčšinu času strávila liečiteľka niekde pri Strážcoch. Tam je asi aj teraz.“

Zamyslel sa nad jeho slovami. Samozrejme, jeho slová ho neprekvapili. Shade si liečiteľku zavesil na krk a podľa toho, čoho bol svedkom, si ju doviedol aj do postele. Tým pádom sa naozaj nečudoval, že bola na území výsostne určenom pre tých nafrnených vojačikov od brány.

Ale netušil, ako si mal vysvetliť, že nejaký démon dokázal lokalizovať kúzlo iného svojho súkmeňovca. Nemyslel si, že by túto lekciu premeškal v škole. Nikdy o ničom podobnom nepočul. A ani nikto iný.

„Ako je to možné?“ zamumlal si popod nos.

Démon začal mávať rukami, akoby mal ambíciu premeniť sa na vtáka. „Čo, pane?“

Och, ten úbohý červ si myslel, že sa rozpráva s ním. „Ako je možné, že dokáže vycítiť kúzlo iného démona? A prečo sa o tom dozvedám až teraz?“

„Ten démon, ktorý kúzlo zoslal, bol jeho brat.“ Tie slová vyslovil tónom, akoby sa tým všetko vysvetľovalo. Malo to ale opačný efekt. Skôr to v ňom vyvolalo ešte väčší rozpor, ale ak ho to niekam dostane, bol ochotný to všetko ignorovať.

Zdalo sa, že bol späť v hre. Ten neočakávaný zvrat ho prinútil uškrnúť sa. Možno si bude musieť zamazať ruky, ale potreboval to všetko skončiť. Príliš dlho odďaľoval tento moment. Dúfal, že si Shade uvedomí, kto za tým všetkým stojí a urobí z tejto jeho hry aspoň zábavný súboj. Nestalo sa tak.

Sklamane sa musel uspokojiť len s prvou cenou predstavujúcou liečiteľkine neopakovateľné schopnosti. Spolu s nadaniami jej otca by mohol konečne dosiahnuť svoju víziu. Bol už unavený z toho, ako sa na neho ostatní vládcovia pozerali cez prsty.

Skôr, ako stihol doviesť k dokonalosti to, čo sa mu zrodilo v hlave, objavil sa v dverách jeden z démonov-strážcov. Vzbĺkla v ňom zlosť. Myslel si snáď, že tu majú párty a jeho nepozvali? No nedal mu príležitosť zrúknuť na neho, len s takmer popolavou tvárou, znetvorenou bojmi, pretisol pomedzi zuby:

„Náš väzeň utiekol.“

A v ten moment peklo zamrzlo a všetko sa zmenilo na odfúknutý sneh.

***

Zo všetkých možných otázok, ktoré mu mohla v tejto situácii položiť, si vybrala práve túto. Nemal náladu rozprávať sa o niečom, čo by ju eventuálne mohlo pripraviť o život. Lenže bez ohľadu na to, ako veľmi nenávidel to pomyslenie, nemohol len tak ignorovať jej záujem.

Navyše si nemyslel, že by to dokázal odvrátiť nervóznym smiechom a presedlaním na inú tému. Na to sa jej až príliš otvoril. Pri tej spomienke ním prešlo vzrušenie, ale rýchlo ho zatlačil do úzadia. Teraz nebolo na programe poddať sa nymfomanickým sklonom.

„Shade?“ vyzvala ho. Asi mlčal dlhšie, než zamýšľal.

„Počul som ťa,“ odvetil. Povzdychol si a posadil sa na malej posteli. Ayana sa k nemu čoskoro pridala. Pridržiavala si starú deku na prsiach, aby nič nevidel a mohli viesť aspoň naoko decentný rozhovor. To, že to nemalo žiadaný účinok, radšej ani nekomentoval.

Zodvihla ne neho obočie. „A?“

Mierne naklonil hlavu na stranu, aby na ňu lepšie videl. Zdalo sa, že je skutočne odhodlaná dozvedieť sa pravdu. A on v duchu nedokázal nájsť uspokojivé ospravedlnenie nesplnenia jej žiadosti. Mohol predstierať ako veľmi chcel, ale skutočne jej veril. Mali za sebou istú históriu, ktorá zahrňovala boj o život a následné zachraňovanie.

Zaslúžila si to.

„Prečo sa neoblečieš a ja ti to ukážem?“

Netušil, či svoje slová nebude ľutovať. Ale keď urýchlene vstala a začala zbierať zo zeme oblečenie, vlastne mu na tom ani nezáležalo. Snažil sa nesledovať jej nahé telo. Bolo to nesmierne ťažké a stálo ho to každý kúsok sebaovládania, ale napokon sa dostal do nohavíc. Tie mu boli tesné, ale tá trocha nekomfortu mu jasne pripomenula potrebu slušného správania.

Keď zbadal, že aj Ayana ho úkosom sleduje, takmer sa neudržal. Mal pocit, že sa jej nedokáže nabažiť. Ako dlho im bude dovolené ostať spolu? Nebol romantik, aby si predstavoval ich dvoch hojdajúcich sa v kreslách, ako strážia kopu vlastných vnúčat. Možno aj preto, že ani jeden z nich prakticky nemohol zostarnúť.

Lenže rodina bola slabina. Mal sestru a takmer o ňu prišiel. Čo by urobil nepriateľ s jeho družkou alebo dieťaťom? Potriasol hlavou. To bola téma, ktorej sa nechcel teraz venovať. Musel vyriešiť Ayanu a jej túžbu stretnúť sa s jeho sestrou. Rodinné stretnutie naplánované za iných okolností by bolo určite vzrušujúcejšie. Ale musel pracovať s tým, čo mu ostalo.

Ale ako sa tak na ňu pozeral, nevidel v nej žiadne nadšenie alebo radosť. Skôr odhodlanie. Myslela si, že im to dlžila. Mierne sa zamračil, ale nepovedal na to nič. Ak by jej to teraz vyhodil na oči, vytkal by mu, že sa vyhýba odpovedi. A potom vážne netúžil.

„Miesto, kam ťa zoberiem, je zabezpečené proti mágii rôznymi spôsobmi. Napríklad sa nemôžem preniesť vedľa postele toho, koho máš vyliečiť. Určitý úsek cesty budeme musieť prejsť pešo.“

Uškrnula sa. „Neboj sa, nohy mi ešte slúžia. Malý pochod prežijem.“

Usmial sa jej bezprostrednej uštipačnosti. „Aby si to neskôr neľutovala.“ Poobzeral sa po izbe. „Možno si budeš chcieť zobrať nejakú bundu. Tam, kam ideme, je zima.“

„Neboj sa, neurobím ti tú radosť, že by som zamrzla.“ A jej ironické ja práve ohlasovalo svoj návrat. Nemohol ani len predstierať, že mu to prekáža. Mal rád túto jej stránku.

„Ideme do hôr.“

Mierne našpúlila ústa. Zauvažoval, či ju vždy túžil pobozkať, alebo to bola len potreba, ktorá sa v ňom zrodila s uplynulými hodinami.

„Nikomu nepoviem, ak sa zľakneš snehu.“

Podišiel k nej. Vedel, že ho nebude počúvať. Bola až príliš tvrdohlavá na to, aby si nechala poradiť. Pravdepodobne si myslela, že sa ju snaží vystrašiť, aby si ich cestu rozmyslela. O to by sa síce nepokúšal, ale na čo sa namáhať.

Objal ju rukami okolo pásu, usmial sa na ňu a skôr, ako stihla žmurknúť, ich oboch premiestnil na úpätie vysokej hory. Boli niekde uprostred pohoria v tom, čo ostalo z Ľadových ostrovov v ríše mágie. Kedysi to miesto obývali snehové stvorenia, ktorým chlad a mráz dodávali silu.

Teraz to bola pustina, kde by nikomu nenapadlo hľadať mágiou vytvorené útočisko. No v sekunde, ako dopadli nohami do novej vrstvy čerstvo napadaného snehu, oprel sa do nich aj silný vietor. On to vnímal ako istý druh nepohodlia. Rýchlo však skontroloval Ayanu. Bola silnejšia a odolnejšia ako obyčajní ľudia, ale len sotva by mohla čeliť niečomu takému nevyspytateľnému ako sú rozmary počasia.

Zadrkotala zubami, akoby chcela jeho vnútorné rozkoly potvrdiť. „P-prečo si ma-ma... ne-nevaro-roval...“ vykoktala.

Zasmial sa. „Varoval som ťa, ale ty si mi neverila.“

„P-p-pretože s-som s-s-s-si my-my... my-myslela, ž-ž-že s-sa m-m-ma snažíš zba-zba-vi... zbaviť.“

Presne ako si myslel. Ale miesto toho, aby jej začal tú nedôveru vyčítať, začal čarovať. Nedokázal len tak zo vzduchu stvoriť oblečenie ako to vedeli urobiť vlkolaci. Tí chlapíci vlastne boli chodiaci šatník na želanie. Lenže on niečoho takého nebol schopný.

Ale mohol urobiť niečo iné.

Preniesol kus svojej odolnosti na Ayanu. Vedel, že to funguje, podľa toho, ako spokojne sa usmiala. Stále sa do nej opieral nepríjemný severák a do očí jej padali ostré vločky snehu, ale ten kontakt ju nemohol bolieť. Pretože mala pocit, akoby vnútorne horela a všetok sneh sa po dotyku s jej pokožkou menil na neškodný dážď.

Aspoň tak to vnímal on. Niekedy bola výhoda, že bol bytosťou z pekiel.

„Lepšie?“ doberal si ju.

Zaškľabila sa, ale na jeho podpichovanie nereagovala. Okato to odignorovala a začala sa obzerať okolo seba. Snažil sa spomenúť si na to, čo si pomyslel ako prvé, keď toto miesto objavil. Pravdepodobne sa čudoval, že niečo také vôbec existuje.

„Kde to sme?“

Zobral ju za ruku, ktorou ukazovala na strany. Akoby sa tým pohybom snažila zabrať majestátnosť celého toho miesta.

„Sme na jeden z hôr na Ľadových ostrovoch. Alebo skôr na tom, čo z nich ostalo. Toto kedysi bola Severná ríša, veľmi mocné miesto. Ale keď padol magický svet, toto miesto sa zmenilo na divočinu. Počasie sa zbláznilo a ak nie si mág schopný ovládať teplotu vlastného tela, neprežiješ tu. Hoci...“ sám pre seba sa zasmial, „kto by tu chcel dobrovoľne bývať.“

„Je tu tá bytosť, ktorú mám vyliečiť,“ nadhodila Ayana. Neopravovala ho, skôr sa snažila vyzvedať.

„Ver mi, ak by mala nejakú moc nad tým, kde som ju skryl, rozhodne by to nebolo na tomto mieste.“

Mierene sa zamračila a odtiahla sa od neho. „Ona? Takže mám vyliečiť nejakú ženu?“

V duchu sa na chvíľku zarazil pri jej slovách. Myslel si, že si toho bola vedomá už predtým. „No, áno.“

„Tak počkaj, ty plánuješ vyliečenie nejakej svojej milenky alebo niečo podobné?“

Tej predstave sa musel zasmiať, hoci na tom nebolo nič vtipné. „Nehovoriac o tom, že by ma Eric zabil, keby som na ňu niečo skúsil, by som sa asi prepadol od hanby. Možno by sa mi dokonca zodvihol žalúdok.“ Opäť sa zasmial. „Ayana, áno, ide o ženu, ale je to moja... sestra.“

Priznať nahlas, o koho vyliečenie sa celý ten čas usilovali, bolo divne oslobodzujúce. Mal priveľa tajomstiev, o ktoré sa nesmel s nikým nikdy podeliť. Občas si pripadal ako príliš nafúknutý balón. Stačilo málo a bol by praskol.

Čakal, že príde príval otázok. Ale na tvári musel mať dosť transparentný výraz na to, aby ju umlčal. Miesto toho si s ním preplietla prsty a potiahla ho. „Vyrazíme?“

Namiesto odpovede len silene prikývol. Netušil, ako veľmi potreboval podporu, kým mu ju sama neponúkla. Bol kým bol, pôvodom nevrlý démon a správaním občas ako samotný Satan. Nerobil si ilúzie, ako na ostatných vplýval. To prenechal na ženy.

Lenže nebol z kameňa. Cítil a trápil sa rovnako ako všetci ostatní. Sestra pre neho predstavovala jedinú bytosť na svete, ktorej mohol plne dôverovať. Lenže o ňu prišiel. Tú ťarchu na seba nenechával dopadať tak často. Ale teraz... sa cítil ako toto miesto. Spustnutý a opustený, dôkaz lepších časov, ktoré sa nikdy nemali vrátiť. A Ayana to nejako pochopila. Ponúkala mu útechu bez toho, aby sa mu vysmievala. Bolo v nej viac, ako ukazovala svetu. Ale to už dávno vedel.

Cesta im ubiehala pomaly a potichu. Keby cestoval sám, už dávno by bol v jaskyni, ale teraz musel postupovať omnoho opatrnejšie. Možno Ayane už nebola zima, ale nebola zvyknutá cestovať v snehu. Možno to bolo prvýkrát, čo je svedkom takejto zimy. Tí, čo žili na Ľadových ostrovoch, museli byť veľmi mocní. Neprežil by tu nejaký patetický milovník leta. Proste by umrzol.

A on sa veľmi snažil, aby sa to isté nestalo aj s Ayanou.

„Je to ešte ďaleko?“ spýtala sa opäť.

V pravidelných intervaloch mu pripomínala, aké je to čarovné, keď sa rozhodne dlhodobo držať jazyk za zubami. Lenže by bol pokrytec, ak by sa ju snažil umlčať. Už niekoľkokrát ju takmer stratil. Ak k ich neexistujúcemu vzťahu patrila aj jeho prípadná hluchota, bol ochotný to prijať. Všetko len kvôli tomu, že ju mohol držať v náručí.

„Už nie,“ odpovedal nakoniec, keď konečne spoznal vrchol nižšieho pohoria.

Komplex jaskýň, ktoré sa pre nimi o chvíľu otvoria, síce pripomínali labyrint a cesta skrz bude dlhá, ale všetko bolo lepšie ako ten ostrý vietor. Zdalo sa mu, že počasie bolo ešte drastickejšie, než obyčajne. Premkol ho pocit, že sa niečo blíži. Lenže čo by v tejto pustine mohlo byť? Nikto nebol taký idiot, aby sa sem dobrovoľne vybral.

Keď napokon predsa len položili nohy na kamennú podlahu nepokrytú snehom, vycítil, ako z Ayany opadlo napätie. Mierne sa usmial, ale tak, aby ho nezbadala. Nemal náladu na jej prípadný fyzický útok.

„Toto nevyzerá ako nejaká predsieň snehovej nemocnice.“

Pokrútil hlavou a ťahal ju ďalej dovnútra hory. „Ani nie je. Tieto jaskyne kedysi obývali rôzne zvieratá, takisto boli útočiskom pútnikov. Na samotnom vrchole týchto hôr sídlila Magická akadémia. Toto miesto im slúžilo aj ako výcvikový tábor. Ak dokážeš prežiť tu, dokáže čokoľvek.“

Odfrkla si. „Mohol si odrazu povedať, že je to pohrebisko.“

„Už celé stáročia tu nikto nebol,“ poznamenal a potiahol ju za ruku, aby s mu nestratila v niektorej chodbe. Nevedela by nájsť cestu von a nemienil sa tu zdržiavať dlhšie, než bude nutné.

„Okrem tvojej sestry.“

Povzdychol si. „Okrem nej.“

„To sa tu musí cítiť osamelo,“ nadhodila len tak akoby mimochodom. On pri tých slovách stuhol.

Keby to tak bola pravda, keby Celeste dokázala vôbec niečo cítiť, bol by za to vďačný. Dokonca by si rád vypočul aj jej tirádu za to, že ju tu proste zavrel a nechal napospas osudu. Ale to nemohol, pretože bez ohľadu na to, ako dlho by sa s ňou rozprával, by sa skutočne odpovede nikdy nedočkal.

Nehľadiac na to, ako dlho by žil.

Cítil, ako sa na neho Ayana pozerá, ale nevedel, čo jej má povedať. Tak proste aj naďalej mlčal. Bolo to jednoduchšie ako hľadať výhovorky. Okrem toho sa už čoskoro dozvie pravdu.

Toľkokrát navštívil toto miesto, že si proste zapamätal presné rozloženie jednotlivých chodieb. Stačilo prejsť na koniec tej, v ktorej sa práve nachádzali, zahnúť doprava a dostanú sa na miesto určenia. Na niekoľko sekúnd opäť zapochyboval o správnosti svojho rozhodnutia. Ale už nebolo cesty späť.

Nemohol sa len tak otočiť na päte a odkráčať s tým, že si zabudol mapu. To by mu neuverila. Ako ju tak poznal, bola by schopná vybrať sa pátrať na vlastnú päsť. Oveľa jednoduchšie bude, keď ju dovedie až do cieľa. Nemal náladu na jej hľadanie.

Keď sa konečne dostali k otvoru, ktorý mal slúžiť ako dvere, zastavil. Nechal ju prejsť a vstrebať to, čo sa pred ňou rozprestrelo. Jaskyňa skutočne pripomínala len malú miestnôstku uzavretú kamenným masívom. Neboli tam okná, ale napriek tomu to miesto vyžarovalo svoje vlastné svetlo.

O to sa postaral.

Hoci Celeste nevnímala, nechcel, aby bola v tme. Nenávidela ju. Takmer nikto nevedel o jej panickom strachu. Myslela si, že by to mohla byť slabosť. V jeho očiach to tak nikdy nebolo. Znervózňovali ho skôr bytosti, ktoré boli úplne bez strachu. Znamenalo to, že nemali čo stratiť. A súper, ktorý nemôže o nič prísť, je rovnako dobrý ako ktorýkoľvek vrah.

Poobzeral sa po zariadení. V skutočnosti tam nebolo nič použiteľné. Len veľká posteľ v strede s baldachýnom, na ktorom spočívala Celeste. Doniesol sem aj nejaké stoličky, ale to bolo v skutočnosti všetko. Nevidel zmysel v zariaďovaní niečoho, čo nikto nikdy nepoužije. Občas si myslel, že v skutočnosti len vyzdobil hrobku a nie niečiu izbu.

Jeho sestra bola v podstate mŕtva.

„To je... ona?“

Len prikývol, nezmohol sa na odpoveď. Miesto toho sa zadíval na sestru a predstavoval si, ako ju asi musí vidieť Ayana. Nehybná postava ležiaca na posteli, nevýslovná krása vpísaná do čŕt. Jeho sestru vždy obdivovali. Muži i ženy jej padali k nohám. Tam, kde bol on čierny ako samotné hlbiny pekiel, ona predstavovala svetlo. Bohyňa by nemohla byť krajšia. Dokonca aj vo svojej nehybnosti by dokázala ovládnuť svet.

Každý ju chcel získať, lenže ona mala oči len pre Erica.

Potriasol hlavou a sústredil sa na Ayanu. Nebol dôvod zdvíhať si krvný tlak. Miesto toho sa sústredil na to, ako jej niečo prebleslo očami. Pravdepodobne používala svoje znovuobjavené liečiteľské schopnosti.

Kým bola vzdialená niekoľko krokov, nebál sa o ňu. S tým začne až vtedy, keď k Celeste pristúpi úplne a pokúsi sa ju vyliečiť. Bolo vlastne kruté nechávať ju v tom stave. Vyzerala ako mŕtva, dýchala tak pomaly a tak plytko, až to bolo nepostrehnuteľné. Bol si istý len tým, že ešte stále žila.

„Kto jej to urobil?“ Jej hlas sa náhle rozniesol miestnosťou. Prekvapilo ho to.

Zadíval sa na Ayanu. „Ona sama. Napadli ju a ťažko zranili. Je chránená tým istým kúzlom ako ja. Dokážu nás zabiť, ale kým ten druhý žije, nikdy celkom nezomrieme. Ale ona sa do toho stavu nikdy nedostala. Miesto toho skončila takto. Vyzerá, akoby len spala. Len to trvá príliš dlho.“ Až príliš neskoro si uvedomil, že jej prezradil aj vlastnú slabinu. Strácal s ňou zábrany. Oľutovať to môže aj neskôr.

Skôr vycítil než skutočne videl, ako naprázdno prehltla. „Ako dlho?“

„Niekoľko mesiacov.“ V podstate ani neklamal. Aj rok má určitý počet mesiacov, len ich bude o dosť viac, než si ona predstavuje. Možno ho podozrievala z toho, že jej niečo zamlčal, ale nepýtala sa.

Podišla o dva kroky bližšie k posteli, ale doteraz neprebrala iniciatívu a nijako sa Celeste nedotkla. Skôr vyzerala, akoby mapovala situácia. Výraz sústredenia na jej tvári neveštil nič dobré.

„Je to zvláštne,“ pošepla takmer nečujne, „cítim jej prítomnosť tak slabo. Viem identifikovať jej zranenia a vedela by som ich vyliečiť, ale jej kúzlo mi bráni v rozhľade. Akoby som sa na niekoho pozerala cez sklo.“ Nedovolila mu ani nijako odpovedať, hoci netušil, čo by jej na to vôbec mohol povedať. „Hovoríš, že sa do toho stavu uviedla sama?“

Prikývol, netušil, kam tými slovami mieri. „Áno, je to tak. Neviem ale, prečo by to robila. Jej myseľ unikla skôr, ako som to zistil. Možno sa len bála smrti. Vedela, že by sme ju priviedli skôr, ale len tá predstava je desivá.“

Uškrnula sa. „Buď mi teraz niečo zamlčiavaš, alebo to skutočne nevieš.“

„Čo neviem?“ Táto hra ho prestávala baviť. Možno tu Ayanu naozaj nemal vodiť. Nič mu to neprinieslo, len ho viac podozrieva. Neprekážalo mu to, ale nebolo príjemné rozprávať sa o tom.

„Takže si to z hrňme, pravdepodobne sa zo mňa snažíš urobiť debila a prakticky mi klameš do očí.“ Naklonila hlavu na bok a prst si položil na bradu, akoby rozmýšľala. „Druhou možnou je už len to, že skutočne viem v tento moment viac ako ty. Kto vie, možno si naozaj nevedel, že je tvoja sestra tehotná. Čo je asi aj dôvod, prečo skončila v kóme.“

V tú chvíľu bol rád, že sú sami. Pretože šok, ktorý ním prešiel, by len sotva dokázal pred ostatnými skryť.

Kapitola 25. ¦¦ Kapitola 27.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 26.:

2. LiliDarknight webmaster
18.10.2015 [21:19]

LiliDarknightTrish, som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
18.10.2015 [21:05]

TrishaTy voleeeeeeeeeeee!!! Coze??? Ty kokos!!!!!!! Taze raz z neho bude ujo Eric je pravdepodonee ocinko a ayanin oco zdrhol. Tomu sa hovori akcna a sokujuca kapitolka. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Rychlo dalsiu
Sup sup!!!! Ach Shade Erica roztrhne jak hada. Na to sa tesi. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!