OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 30.

15.11.2015 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1287×

Kapitola 30.

Ten muž stojaci obďaleč nebol ničím výnimočný. Fádna farba vlasov, odtrhané oblečenie. Proste niekto, na koho zabudnete v ten okamih, ako na neho narazíte. Ale Ayana predsa nedokázala len tak odtrhnúť zrak od jeho nehybnej postavy.

Zdalo sa jej, že ho odniekiaľ pozná. Ale jej detská myseľ sa tým príliš dlho nezaoberala a ihneď sa vrátila k veselej hre. Hoci bola neustále sama, dokázala predstierať, že má stovky priateľov. Mohla sa narodiť slepá, ale aj tak videla veci, ktoré ostatní nevnímali.

Hmkala si chytľavú úvodnú pieseň z nejakého nového kresleného seriálu, ktorý ráno pozerala v telke, a vôbec si nevšímala okolie. Snažila sa nepočúvať cudzie rozhovory. Matka jej neustále opakovala, že to nebolo slušné. Nechcela ju sklamať.

Možno aj preto si nevšimla, ako sa k nej ten muž nakoniec priblížil. Nevydesil ju. Vyvolal v nej zvedavosť. Snažila sa predstierať, že ho nevidí, ale bolo ťažké predstierať slepotu, keď bol tak blízko. Nikto by sa predsa nemusel dozvedieť, že podvádzala. Možno ani jej matka.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa ten muž tichým hlasom.

Naklonil sa k nej, akoby nechcel, aby ich niekto začul. Ayana naklonila hlavu a váhala. Opakovali jej, aby sa s nikým nikdy nerozprávala. Normálne dokázala vycítiť, keď jej niečo hrozilo, ale teraz len... mala pocit, akoby bol ten človek konštantou jej života. Pevný bod v neustále sa meniacej definícia slova domov.

„Ayana,“ odvetila nakoniec.

Potichu sa zasmial. „Si veľmi odvážna.“

Tentokrát sa rozhodla na jeho slová nereagovať. Možno by mala nasledovať to, čo jej všetci opakovali, a rýchlo utiecť. V jej blízkosti sa nikto nikdy nezdržiaval. Jej mama bola ešte v práci a mala na ňu dávať pozor opatrovateľka, ale tá už polhodinu operovala mandle svojmu priateľovi a ju si vôbec nevšímala. Ale boli tam iní ľudia, ktorí by sa mohli zaujímať...

„Nechcem ti ublížiť, nemusíš odo mňa utekať.“

Prekvapene zodvihla hlavu. „Ako si vedel, že...“

Nedovolil jej dopovedať. „Ako som vedel, čo si myslíš? Pretože ťa poznám. Rovnako dobre ako ty poznáš mňa.“

Skôr, ako mu stihla povedať, že ho nikdy predtým nevidela, položil jej na temeno hlavy teplú dlaň. V hrejivom záblesku modrastých iskričiek v mysli videla takmer zabudnuté obrazy jej menšieho ja. Ako sa mazná s týmto mužom, ako sa s ním hrá, smeje a ruka v ruke niekam idú. Premkol ju krásny pocit pri spomienke na to, ako trávila svoj čas... s otcom.

Prekvapene zodvihla hlavu. „Prečo som si to nepamätala?“

„Pretože som tvoje spomienky nahradil niečím neškodným, aby ti nemohli ublížiť, keby ma hľadali. Ale dnes som sa musel vrátiť.“

„Mám narodeniny.“ Zvláštne, doteraz jej ani na um nezišlo, že by mala oslavovať. Možno zabudla aj na to.

„Prečo si na teba nemôžem pamätať?“ Rozumela tomu, ako to urobil, ale netušila, prečo to robil. Hrozilo mu snáď niečo? Preto s ňou nebol častejšie ako raz do roka?

Kľakol si pred ňu a pohladil ju po vlasoch. „Vždy o tom hovoríme, ale možno si to nepamätáš...“ začal potichu. „V tomto i v iných svetoch sú bytosti, ktoré chcú získať schopnosti, ktoré mám. Ak by ma chytili, veľmi rýchlo by sa dozvedeli o tvojej existencii. Snažil som sa od teba držať čo najďalej, ale nevyšlo mi to.“

Zamračila sa. Nerozumela, prečo by mu chcel niekto ublížiť kvôli jeho schopnostiam. Veď on bol dobrý liečiteľ, najlepší zo všetkých. „Ale ty ich môžeš zachrániť.“

„Oni nechcú, aby som niekoho zachraňoval, Aya. Chcú použiť moje schopnosti na ničenie. A ja im v tom nebudem môcť zabrániť. Ale kým nenájdu teba, nikdy sa im to nepodarí. Preto s tebou nemôžem byť.“ Hovoril rýchlo a naliehavo, akoby bolo životne dôležité, aby pochopila.

„Na čo mňa?“ Nemala v sebe žiadne mocné schopnosti ako jej otec. Bola spolovice človek.

„Pretože s tvojimi schopnosťami by si dokázali zotročiť celý svet. Môžeš život dať, rovnako rýchlo, ako ho môžeš zobrať. Si liečiteľka s nevídanou silou a to len preto, že si moja dcéra.“

Na chvíľu stíchol, akoby jej dával čas, aby mohla prijať jeho slová. Podľa spomienok, ktoré získavali farby aj v tejto chvíli, vedela, že jej to pakoval zakaždým, keď sa spolu stretli. Aspoň tých niekoľkokrát, keď sa s ním mohla rozprávať. Ale pre ňu to bolo veľmi dávno.

Chýbala jej osoba, ktorú ani nepoznala. Jej adoptívna matka sa o ňu starala dobre, ale starla. Raz ju opustí a bez otca bude v tomto svete, i v akomkoľvek inom, úplne stratená. Radšej by žila v neustálom nebezpečenstve ako by mala pravidelne zabúdať na to, kým je.

„Ideme na zmrzlinu?“

Bol to ich rituál. Zmrzlinový pohár, veľa zábavy a nakoniec dlhá rozlúčka, pri ktorej zabudne na sotva uschnuté slzy i dôvod, prečo ich preliala. Naplnilo ju to smútkom a vzdorom. Vari nemala právo na normálny život? Veď to, čo musela viesť, sa tomu len sotva podobalo. Ale jej otec to odmietal priznať a ukrýval ju.

„Ja nechcem zmrzlinu,“ pošepla. „Ja chcem svojho otca.“

Možno jej slová zneli ako ufňukaná námietka malého rozmaznanca, ale potrebovala to zo seba dostať. Tak veľmi jej chýbal. Bol ako časť z nej, o ktorej nikdy nevedela, že ju má, ale jej neprítomnosť si každodenne uvedomovala.

Opustenosť bola jej priateľkou a robila jej spoločnosť spolu so ženou, ktorá ju síce milovala a ochraňovala ako to najcennejšie na svete, ale skutočne jej nikdy nerozumela. Ale možno by nemala byť taká nevďačná. Boli rôzne bytosti, ktoré nemali na svete ani len toľko, čo ona.

Jej otec neodpovedal. Vlastne vyzeral, akoby jej slová ani nepočul. Miesto toho sa len zhlboka nadýchol a ponúkol jej ruku. Chytila sa ho. Nie preto, že by súhlasila s tým, čo robí, ale preto, že to bol jej otec a ona s ním chcela ten deň stráviť. Aj keby mal byť posledný.

„Chcem si tento deň pamätať,“ povedal smutne.

Chcela povedať to isté, ale vedela, že by ju nepočúval. Tak len ticho kráčala po jeho boku v ústrety ďalšej čiernej diere vo vlastnej pamäti. Netušila, na čo všetko si spomenie. Ale zdalo sa jej hrozne nefér, že kvôli jeho paranoji nedokázala povedať ani len to, kým vlastne je.

***

Shade sa snažil nevšímať si veľmi okolie. Podstatná pre neho bola len Ayana, ktorá príliš nehybne spočívala v jeho náručí. Dal by čokoľvek za to, aby sa odtiaľ pokúsila dostať. Aj to by bolo znamenie, že v nej ešte ostal kúsok života. Ale nič také sa nestalo. Miesto toho sa začalo pohybovať jeho okolie.

Nevšímal si vzrušené hlasy ani námietky alebo náznaky hádok. Teraz možno jeho sestra oznamovala Ericovi, že bude otcom. Veľmi sa snažil, aby im nezávidel. Nie tú nie veľmi plánovanú rodinu, ale to, že mohli byť spolu. On a Ayana okolo seba tancovali tak dlho, až napokon nemali čas ani byť spolu.

Jeden v druhom sa snažili nájsť to, čo vo svete už takmer nejestvovalo. Nedokázal byť pyšný na jej sebaobetovanie. Radšej by mal ju ako spomienku na veľkorysý krok, ktorý všetkých zachránil, ale ju zrazil na samotné dno prežívania.

„Pusť ma k nej,“ ozval sa odrazu za ním neznámy hlas.

Sotva pár centimetrov zodvihol hlavu, aby sa na neho mohol zadívať. Pripadal mu zvláštne známy. Možno sa s ním niekedy predtým stretol. Vyzeral ako jeden zo strážcov. A nedal mu pádny dôvod na to, aby sa od Ayany vzdialil.

Opäť jej zaboril tvár do vlasov a snažil sa ignorovať celý svet. V duchu sa sám seba pýtal, na čo tu ešte ostával. Mal by ju zobrať a odísť. Ukryť ju, podobne ako to urobil so Celeste. A možno raz sa nájde niekto, kto by ju dokázal vyliečiť.

Aj keď... koho sa snažil oklamať.

Ona bola posledná svojho druhu. Ak jej otec niekde aj žil, pochyboval, že by sa po ňu vrátil. Smútok mu zovrel srdce do nepriepustného zveráka. Bolesť ho drvila, ale on to vítal. Jediný impulz, ktorý naznačoval, že ešte stále žije.

Na plece mu dopadla ruka. „Pusť ma k nej, môžem jej pomôcť.“ V tom hlase bola naliehavosť, ale nie taká, ako v prstoch, ktoré sa mu zaťali takmer až do kosti a začali ho odtláčať.

Vzoprel sa, ale akoby to nestačilo. Skôr, ako si to vôbec stihol pripustiť, už stál a Ayana mu bola násilne vytrhnutá z náručia. Zavrčal ako divé zviera a chcel s vrhnúť na toho idiota, ktorý si myslel, že je jeho osobná bábka. Ale niečo ho zastavilo. Možno kúzlo. Inak si nevedel predstaviť, že nemohol len tak odrazu ovládať vlastné telo. Prišiel si po neho snáď nepriateľ? Skvelé. Teraz to dokázal prijať. Ale on sa nezameral na jeho. Až nebezpečne sa približoval k Ayane.

„To si taký zbabelec, že ju chceš zabiť, kým je bezmocná?“ zasyčal na neho, prekvapivo si uvedomujú, že mu ústa naozaj fungujú. To sa ale nedalo povedať o zvyšku jeho tela. Ak sa doteraz cítil zúfalo, teraz doslova pretekal bezmocnosťou.

„Prečo by som ju mal zabíjať? Chcem jej pomôcť.“

Shade si odfrkol. Uvedomoval si, že boli predstavením pre ostatných, ale na tom nezáležalo. Bol len on a votrelec, ktorý ho odsunul od Ayany, akoby bol len prašivý pes. Možno aj menej.

„Chceš jej pomôcť s prechodom do sveta mŕtvych.“ Nebola to otázka. Pre čo iné by niekto taký mocný ako on prišiel? Netušil síce, o koho ide, ale vzduch okolo neho doslova praskal.

„Nie, to nie. Chcem ju vyliečiť. Je to moja dcéra.“

Shadea to na chvíľu prekvapilo. Ale aj ten mizivý moment čoskoro vyprchal a jeho reakciou bol horký smiech. „Ak je to tvoja dcéra, kde si bol doteraz, keď ťa najviac potrebovala?“

„Nebudem prijímať morálne prednášky od démona.“

A opäť nastal rovnaký problém. Bez ohľadu na to, čo všetko robil, aj tak na neho ukazovali a označovali ho za toho najhoršieho. Keby chodil aj zahalený od hlavy po päty, pokojne by na neho útočili. A kvôli čomu? Lebo nevyzeral ako ideál krásy? Nebol márnotratný, bol len unavený z toho, ako sa k nemu správali.

„Možno som démon, ale ak je toto tvoja dcéra, prečo nikdy nevedela nič o tom, kým je?“

„Pretože som ju chcel ochrániť.“

Shade sa takmer zasmial. To nemohol myslieť vážne. „A odviedol si úžasnú prácu.“

„Urobil som to, čo som považoval za najvhodnejšie. Proste som sa ju snažil udržať v bezpečí pred takými, ako si ty.“

Rozhodol sa ignorovať jeho urážku. Miesto toho sa tváril, že sa upokojil a len tak tam stál. Nie, že by mal nejako na výber. Celé jeho telo zavíjalo na protest. Mal by sa dostať z tej zvieracej kazajky niečích schopností, aby sa mohol dostať späť k Ayane. Možno ak sa bude tváriť, že mu to neprekáža, dostane milosť. Alebo aspoň dostane dostatok času na vymyslenie zákerného plánu.

„Nemala potuchy o tom, kým je alebo aká je jej úloha. Netušila, aké jej hrozí nebezpečenstvo, takže sa nemohla brániť. Tomu hovoríš držať ju v bezpečí?“

Na to mu nikto neodpovedal. Miesto toho bol nútený len tak nečinne prizerať tomu, ako neznámy muž s ľahkosťou sebe vlastnou prikročil k jeho Ayane. Opäť sa zamykal vo svojom väzení, ale nepomohlo mu to. Len akoby si ešte viac utiahol slučku, ktorá mu nedovoľovala dýchať.

Všetko to bolo v jeho hlave, ale jeho panika bola momentálne silnejšia než čokoľvek iné. Hlas logiky nefungoval. A keď sa ho Eric rozhodol utešiť rukou na pleci, takmer vyskočil z kože. Muselo to znamenať, že jeho zradný priateľ skutočne vedel oveľa viac ako priznával a toho muža poznal. Tým pádom veľmi dobre vedel, kto je Ayana. A aj tak sa tváril, že o tom nič nevie. Za toto mu ešte vybije zopár zubov.

Uprene pozeral, ako sa sklonil k Ayane a ruky jej položil na hlavu. V liečení nebolo nič fascinujúce, čo by sa dalo pozorovať len tak navonok. Len akoby sa niekto k niekomu pritúlil a ten doteraz spiaci sa prebudil. Žiadne poletujúce iskry a veľkolepé výbuchy moci. Len jediný závan niečoho magického a potom len radosť z toho, že niekto skutočne prežil.

Ako to videli liečitelia, to netušil. Nikdy sa nepýtal. Možno ich to naplňovalo, ale na druhej strane ich to aj nesmierne vyčerpávalo. Bytosť, ktorá sa vydávala za Ayaninho otca, však bola skutočne liečiteľom. Vo vzduchu sa vzniesol slabý závan pripomínajúci letný vánok.

Všetko skončilo ešte skôr, ako začalo. Shade sa bál uveriť, že stačilo tak málo, aby sa nepriazeň zmenila na najlepší deň jeho života. A očividne v tom nebol sám. Muž, ktorý ho stále držal ako vo zveráku, sa pomaly zodvihol a jeho zamračený výraz nenasvedčoval nič dobré. Shade podvedome zaškrípal zubami.

„Hotovo.“

Prevrátil očami. „Možno by si to mal zopakovať ešte raz, tvoja dcéra si to asi ešte neuvedomila.“ Keďže ho nemohol nakopnúť fyzicky, snažil sa na to využiť vlastné slová. Nezdalo sa, že by bol úspešný.

„Jej telo je vyliečené a kúzlo sa rozplynulo. Ale Aya... sa nechce prebudiť.“

„A ty sa jej čuduješ?“ podpichol ho, ale v duchu mal chuť nadávať.

Netušil, čo sa stane. Nevedel si predstaviť, že by sa našiel niekto, kto by Ayanu dokázal vyliečiť. A zrazu sa v mihu niekoľkých sekúnd objaví jej domnelý otec, o ktorom nikto nič nevedel – možno s výnimkou Erica –, a všetko napraví. Na tej situácii toho smrdelo toľko, že by mal mať spálené všetky čuchové bunky.

„Eric?“ zvolal liečiteľ. Shadeove telo sa naplo, ale viac ako migrénu mu to neprinieslo. Keby mohol, niekoho by s veľkou radosťou uškrtil.

Srdce mu prepichli neviditeľné, ale o to ostrejšie, ihly, keď Eric vystúpil vpred. Nechal tam Celeste len tak postávať a vydal sa na pomoc bytosti, ktorá tvrdila, že je niekým, o kom nikto predtým nepočul. Očividne si svoje vnútorné rozpory ešte nevyriešil.

Pohrával sa s myšlienkou, či by mu pomohla jeho päsť. Možno by sa Ericovi z toho úderu nerozsvietilo, ale Shade by sa aspoň na pár sekúnd cítil lepšie. A hádal, že tentokrát by sa ho Celeste nepokúšala zastaviť. Možno by mu ešte pomohla.

Eric pred ním zastavil a nedal mu možnosť niečo povedať. „Potrebuješ Shadea.“

Shade nemohol byť prekvapenejší ani v tú sekundu. Ani sa nesnažil predstierať, že nemusí hľadať sánku na zemi. Tento večer sa niesol v znamení nevysvetliteľných úkazov. Ešte päť minút a dostane z toho infarkt. Nie práve najmilší spôsob smrti, ale na druhej strane lepšie ako zomrieť od hladu zavretý niekde vo väzení.

„Toho démona?“ Jeho ostrý tón nevnímal ako urážku. Len pri tom prevrátil očami a snažil sa predstierať, že ho žalúdok nebolí vďaka tej očividnej rane pod pás od niekoho, kto ani len netuší, kým vlastne je.

„Aj ja som démon a nikdy to nikomu z vás neprekážalo. A pritom toho mám na rováši viac ako Shade. Ten sa previnil len tým, ako vyzerá. Ale v skutočnosti je to najlepší Strážca, akého som kedy vycvičil.“ Shade bol prekvapený jeho slovami, takže sa mu nepokúsil pripomenúť, že bol aj jediným Strážcom, ktorého kedy vycvičil.

Muž si ofrkol. „Aj keby bol svätý, nezaujíma ma to. Čo také by mohol mať, aby to prebudilo moju dcéru?“

„Získal si jej srdce.“

Nie, naozaj nepovedal takú príšerne ohranú vetu a jeho to rozhodne nijakým spôsobom nezasiahlo. Dopekla, on sa tu vážne pred všetkými menil na uslintaného puberťáka! Mal chuť niekomu vážne ublížiť. Bohužiaľ, nikto nebol dostatočne blízko. Šťastní bastardi.

„Takže ty odo mňa chceš, aby som toho démona pustil a dovolil mu len tak sa obšmietať okolo mojej dcéry, zatiaľ čo sa budem len tak prizerať?“

Shade sa zasmial. „Ak sa bojíš, že ti vykrvácajú oči, tak ich zavri, alebo sa choď pohrať s naším démonským zajatcom.“ Hlavou pohodil kdesi za seba, kde tušil stále zviazaného bývalého Strážcu, ktorý sa tak ľahko zmenil na plnokrvného démona.

Na dlhé minúty v miestnosti nastalo napätím naplnené ticho. Nikto z nich akoby nedýchal. Všetci čakali, ako a rozhodne liečiteľ. Shadea to otravovalo. Netušil, čo sa vlastne dialo, tak rýchlo sa to všetko zomlelo, ale ak sa mal pokúsiť o Ayanino prebudenie, nenarastú mu k tomu asi desaťmetrové ruky. Musí sa k nej dostať, aby sa mohol uistiť, že je v poriadku a toto všetko sa mu momentálne len nesníva. Žil síce vo svete mágie, ale nie všetko muselo byť zákonite hneď uveriteľné.

Neviditeľné putá ho tak dlho držali vo vzpriamenej polohe, že keď odrazu zmizli, dopadol na kolená. Zalapal po dychu od náhlej bolesti, ktorá mu vystrelila naprieč svalstvom. Snažil sa ovládnuť trasenie kolien, keď sa staval na nohy, aby sa vydal späť k Ayane, od ktorej bol tak násilne odtrhnutý.

„Nič neskúšaj,“ varoval ho ešte liečiteľ predtým, než okolo neho prešiel k Celeste, s ktorou sa hneď pustil do rozhovoru.

Tá logika ho vždy zarážala. Nikto si neuvedomil, že jeho sestra bola presne taká istá, ako on, len navonok vyzerala lepšie. V skutočnosti bola jeho temnota len iným vyobrazením jej neuhasínajúceho svetla.

Ale otázky jeho pôsobenia na ostatných mu vyfučali z hlavy v moment, keď mal Ayanu opäť pri sebe. Pohladil ju po tvári a sadol si tak, aby si jej hlavu mohol uložiť do lona. Veľmi nepohodlná pozícia, ale nemienil sa sťažovať ako komfortu chtivá panička zo zámku.

Dýchala už normálnejšie, dokonca sa jej do líc vkradla červeň, akoby jej bolo teplo. Vyzerala taká zmierená, akoby len spala po dlhom dni a mala sa každú sekundu prebudiť. Plne sa sústredil na ňu a dokonale sa mu podarilo vytesniť to, ako vypočúvajú spútaného démona a dohadujú sa, čo s ním urobia. On osobne by ho najradšej spálil, ale rozhodnutie nechá na ostaných. Pred ním bola dôležitejšia úloha.

Nikdy nebol majstrom slova. Možno preto, že ostatných jeho názor nikdy nezaujímal. Navyše bol príliš veľkým pragmatikom na to, aby si potrpel na kvetnaté rečičky nejakých trubadúrov. Takže miesto toho, aby proste Ayane vyznal, čo k nej cíti, jej to ukázal. Sklonil sa až k jej čelu a nevšímal si protesty vlastnej chrbtice.

Zavrel oči a ponoril sa do vlastným spomienok, ktoré na veľkom plátne prehrával v jej mysli. Neznačil sa nič zakrývať, len chcel, aby pochopila jeho vnútro, v ktorom sa ani on sám niekedy nevyznal.

Prvý pohľad na jej krásnu tvár a záujem, ktorý v ňom vzbudila. Kochal sa pohľadom jej slepých očí. Spomienky na nekonečné rozhovory, pri ktorých sa hral na trpiteľa, ale v skutočnosti si ich vychutnával, pretože s ním nikto podobným spôsobom veľmi dlho neprehovoril. Akoby si boli rovní. Prijala ho takého, aký bol, ešte skôr, ako vôbec videla jeho tvár.

Ukázal jej, ako ho sklamalo jej zdesenie nad jeho tvárou i to, ho potešilo, keď to všetko hodila za hlavu a pomohla mu. Ich spoločná noc v ňom opäť rozdúchala oheň. Farebne sa jej snažil zobraziť čierno-biele emócie, ktoré ním doslova lomcovali. Ale to mu neprekážalo.

Nakoniec sa najdlhšie zastavil na udalostiach uplynulých minút. Srdce sa mu zovrelo, keď ju videl opäť bez života ležať na zemi. Ostala okolo neho tma. Nemal slová, ktorými by ju poprosil, aby sa k nemu vrátila. Ale jeho zúfalstvo presvetlilo každý kút jeho spomienok, dodávalo naliehavý tón tým obrazom.

Nebolo pre neho dôležité kým je a kto je jej rodina. On chcel len ju. Pretože bola jeho svetlom v nikde nekončiacej temnote jeho samoty. Tajomstvom, ktoré by sa ukrylo v jeho tieni, ktoré by mohol chrániť a milovať do konca sveta. Ona jediná videla na dno jeho duše a zasiala tam nádej. Teraz by sa mala vrátiť, aby sa o to krehké stebielko mohla postarať.

V temnote presvetlenej obrazmi minulosti odrazu nebol sám. Nevidel to, čo už sám prežil. Preciťoval to, ako sa pri ňom cítila ona. Nevidel a nepočul nič, ale srdce mu pretekalo jej vrúcnosťou. Počiatočným strachom i rozčúlením, fascináciou a nechápavosťou.

No neskôr prišli karmínové odtiene vášne a dôvery, strachu o jeho život. Jej opatrnosť nahradila túžba nebyť na svete sama. Nikdy nevedela, kam patrí. Ale on bol jej domovom. Srdce mu prudko bilo v hrudi, akoby chcelo preklenúť tú smiešnu vzdialenosť, ktorá ich od seba delila, aby sa mohlo k nej pritúliť.

Pomaly otvoril oči a stretol sa s jej zvedavým pohľadom. Už nespala a to, čo mu v mysli ukazovala, sa mu nesnívalo. Mierne sa na ňu usmial a pobozkal ju na pery. Bola späť. Vrátil sa k nemu.

Mal v pláne uistiť sa, že to tak ostane naveky. Nemienil jej dovoliť len tak ho tu opäť nechať. Možno jej neskôr aj veľmi jasne vysvetlí, že s jej sebaobetovaní veľmi nesúhlasí, ale to si môže odložiť na neskôr. Teraz sa len kúpal v spoločnej blízkosti.

„Predstav si, mala som ten najčudnejší sen. Prišiel môj otec a naparoval sa ako kohút.“

Jej hlas sa jasne odrazil od stien malého priestoru. Usmial sa jej uštipačnosti a pomohol jej postaviť sa. Ruku jej majetnícky položil okolo pásu a v duchu plánoval, kam ju zoberie Mal v pláne niekoľko dní sa izolovať od celého sveta a spoločnosť mu bude robiť len jeho Ayana.

„Aha, tak ono sa mi to nesnívalo,“ skonštatovala.

Jej otec sa zoširoka usmial a otvoril jej náruč. Shade takmer zavyl na protest, keď sa vykrútila z jeho objatia a vykročil ak nemu. V duchu si opakoval, že by nemal byť kvôli tomu mrzutý. Ale všetky pochybnosti i zárodok žiarlivosti ho opustili v moment, ako sa načiahla a takmer z rozbehu mu vlepila facku. Hlasné plesknutie bolo doplnené chórom lapala po dychu.

„To máš za to, že si sa mi zase hrabal v hlave.“

Zamračil sa na ňu a v očiach mal ublížený výraz. „Všetko som to robil preto, aby som ťa ochránil.“

„Keby si mi nevymazával spomienky kvôli vlastnej paranoji, oveľa skôr by som vedela, kto som. Vieš, čo všetko som mohla v živote dokázať? Miesto toho som si myslela, že som len sirota zabudnutá v ľudskom svete.“

„Ak by ťa našli démoni...“

Rýchlo ho prerušila: „Ak by ma našli, nakopala by som im zadok, lebo by som vedela, kto som a čo dokážem. Aj keď... hups, ja som to vlastne nevedela. Tým, že si ma prinútil na teba zabudnúť, som prišla aj o možnosť rozhodnúť sa. Dopekla, doteraz som ani len netušila, ako sa volá môj druh.“

„Celé roky som ich od teba držal bokom.“

Prevrátila očami a opäť sa vrátila k Shadeovi. Potešilo ho, že sama siahla po jeho ruke a pevne si s ním preplietla prsty. „Až sa ti to nakoniec vymklo z rúk a keby nebolo Shadea, už by som tu nebola.“ Ten hrejivý pocit, keď mu niekto takto verejne prejavili dôveru, bol na nezaplatenie. Rovnako ako zhrozený výraz jej otca. Bola by z toho skvelá momentka do rodinného albumu.

„Ale ja som tvoj otec.“ Ak by si dupol nohou, boli by jeho detinské slová efektívnejšie.

„A ja som tvoja dcéra, ale nie som jeden z tvojich otrokov.“

Zaškrípal zubami. „Čo chceš robiť teraz? Je toho veľa, čo ťa ešte musím naučiť.“

„Keďže si doteraz nepovažoval za vhodné vôbec sa s tým obťažovať, nemusím sa ti prispôsobovať. Mám nabitý program. Takže choď svoj božský hnev utopiť niekde inde.“

Na dôkaz toho, ako vážne to myslí, sa ešte viac pritisla k Shadeovi. Objal ju obomi rukami a v duchu plánoval, ako jej poďakuje za tie krásne slová.

„Vybrala si si démona?“

„Nie, vybrala som si muža, ktorý bol aj napriek svojmu výzoru jediným skutočným človekom, ktorého som v živote stretla.“ Usmiala sa na neho. „Vybrala som si Shadea.“

V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Ostalo ešte veľa nevypovedaného, ale to môže počkať na ďalší deň. Nemohol sa dočkať momentu, keď konečne odídu a budú sa venovať niečomu oveľa zábavnejšiemu.

„A čo démon, ktorý ťa napadol? Čo mám urobiť s ním?“

„Ale no ták, otec. Si boh, stačí ti lusknúť prstami a zostane z neho len kôpka popola. Rola vystrašenej hysterky sa k tebe nehodí.“

S tými slovami Ayana jasne uzavrela ich divný rozhovor a plne sa sústredila na Shadea. Vytiahla sa na špičky, aby mu videla presne do očí. Ten pohľad ho rozohrial až do morku kostí.

„Zober nás odtiaľto niekam preč.“ Nešpecifikovala svoju požiadavku a rovno sa mu vrhla na pery.

Tesnejšie sa k nej pritisol a opätoval jej zúfalý pohyb. V jedinom záblesku ich oboch premiestnil do krajiny ľadu a snehu. Pripadalo mu to ako správny ťah. Tak ich nikto tak skoro nenájde. A dúfal, že jeho sestra sa prejaví ako skutočný súrodenec a pomôže mu. Dlžila mu to za všetky tie roky, čo ju presúval po celom svete ako drahocenný poklad.

Zadíval sa na Ayanu a užíval si ten moment. Boli sami dvaja a vyzeralo to, že obaja boli posadnutí rovnakou nedočkavosťou. Dravo sa na ňu vrhol. Za posledné mesiace sa vlastne nič nezmenilo.

Stále ho všetci považovali za démona nehodného ich pozornosti. Eric sa stále bude môcť hrať na mocného politika, ktorý sa snaží dokonať genocídu mágie. A pritom ich bude všetkých zachraňovať, tentokrát už so Celeste po boku. Do toho im miestami bude rečniť zabudnutý boh liečiteľstva.

Ale Shadeova práca bude rovnaká. Stále hliadky, cvičenie, boj. Umieranie a zachraňovanie. Lenže teraz už nebude sám. Pretože našiel bytosť, ktorá v ňom videla niečo viac ako len jeho pochybný pôvod. Slepá liečiteľka, ktorá nahliadla do jeho vnútra a zistila, že má tiež srdce. A vzápätí si ho celé privlastnila a nahradila ho vlastným.

A v tento moment, keď sa tajnosti v jeho tieňom zmietanej duši premenili na neškodné spomienky, všetko vyzeralo lepšie. Kým bude mať Ayanu, nikdy nebude sám. Život bol opäť raz krásny. A to mu stačilo.

Kapitola 29.

A zazvonil zvonec a príbehu je koniec!

Rovnako ako je to so všetkým, aj tu raz musela prísť posledná kapitola. Tento príbeh očividne nemal úspech, ale ja som ho aj tak mala rada. Svojím spôsobom bol zase iný, i keď mal isté spoločné črty s inými príbehmi. Viac ako o mágii a iných svetoch to bol príbeh o ľudskosti a o tom, kde ju môžeme nájsť.

Skôr, ako sa úplne rozplačem, rovnako ako pri ukončení každého príbehu, mám tu pre vás nejaké čísla. Prvá kapitola vyšla 10. 5. 2015 a posledná presne o 189 dní neskôr. Po dopísaní posledného slova mi Word hlásil, že má tento príbeh celých 86 840 slov zaberajúcich 184 strán. Myslím, že taký môj priemer.

K poslednej kapitole patria aj posledné venovania. Obrovské ďakujem a virtuálne objatie patrí hlavne Trish a Blacky, ktoré to so mnou nevzdali a povzbudzovali ma, aby som stále písala, hoci niekedy to bolo skutočne ťažké. Takisto ďakujem ostatným prispievateľom, ktorí sa k tomuto príbehu vracali, hoci nepovažovali za potrebné nejako to prejaviť. Venovanie patrí aj Nike a dade.

Neviem, ako na vás tento príbeh pôsobil, ale pre mňa bol výnimočný. Rovnakou mierou, ako akýkoľvek iný, ktorý som kedy napísala. Budem rada, ak sa so mnou podelíte o svoje názory. Ale ak si ich ponecháte radšej pre seba, tak by som len chcela napísať jedno - dúfam, že sa vám apsoň trošku páčil.

Možno sa stretneme pri ďalšom príbehu. Možno to bude jeden z tých, ktoré mi "strašia" na zhrunutí, alebo použijem niečo zo starších nápadov zašitých v počítači. Tak či onak, niečo už len napíšem.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 30.: