OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 6.

14.06.2015 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1111×

Kapitola 6.

Keby mohol, okamžite by si začal trhať vlasy zo zúfalstva. A pritom si Shade nikdy nepripadal ako hysterický typ. Za všetko mohla táto situácia, ale len sotva mohol niekoho iného viniť zo svojich problémov. Maximálne tak Erica. Vždy, keď sa s tým bláznom stretol, išlo mu o život. A bolo celkom nepodstatné, kde a za akých okolností sa to všetko odohrávalo. Následky to malo rovnaké. Keby si nebol istý, že Eric je kým je, považoval by ho za zradcu a teraz by sa jeho hlava hompáľala na dverách namiesto klopadla.

S prudkým výdychom sa v poslednej sekunde uhol veľmi škaredému zraneniu. Zasyčal na dotyčného, ktorý bol taký škaredý, až to brzdilo prúdenie vzduchu. Ale to ho neprekvapovalo. Z miesta, odkiaľ pochádzali, bol ich výzor považovaný za najväčšiu krásu. Nič proti gustu, každý mal inú predstavu o tom, čo je príťažlivé. V tomto prípade by veľmi rád prijal, keby bol slepý.

Bez zaváhania tej oblude odsekol hlavu. Ani pri tom nemrkol, len sa trochu posunul dozadu, aby ho neostriekala čierna krv. Nemal čas rozjímať o tom, koľko ich tam ešte je a koľko jeho vlastných už padlo. Sem-tam začul bolestné vytie a výkriky, čo mu napovedalo, že niektorí jeho vojaci nemali v sebe ani toľko pudu sebazáchovy, koľko má priemerný samovrah. Za toto ich vlastnoručne všetkých dorazí a ich veliteľa si vychutná až na koniec. Keby chcel mať na krku všetko sám, nepotreboval by ich. Mal by im to pripomenúť.

S odhodlaním konečne ukončiť túto paródiu na skutočný boj si to zamieril priamo ku generálovi. Veď kto iný by dokázal len tak stáť v strede a nezaujato sa obzerať dookola, kým jeho ľudí masakrujú. Mal podozrenie, že je to jeden z tých úchylov, ktorí si užívajú chaos a bolesť a zabíjanie. Ak to tak bolo, mal sa na čo tešiť. Tí sa zabíjali najťažšie. Ale nič, čo by nezvládol.

Silou vôle jedného zodvihol do vzduchu, aby ho mohol napichnúť ako červíka. Tým vlastne aj bol, len obyčajným hmyzom na podrážke jeho topánky. A bol omnoho viac otravný. Mal tú drzosť, že nezomrel. Mal by im vysvetliť, že keď ich niekto prepichne, nie je to dôvod na oslavu.

Ale títo boli takí skazení, že by to nepochopili. Navyše, ak sa prevaha útočníkov stále znižovala, začínal by spokojný. Aj preto sa rozhodol zachrániť jedného neschopáka, ktorému z ruky neustále vypadávala rukoväť. Občas premýšľal, či mal k dispozícii bojovníkov alebo ufňukané baby. Vedel si predstaviť, že tá liečiteľka by odviedla lepšiu prácu. Ale až potom, čo samú seba prestane dostávať do problémov.

„Povedz, hwan, aký je to pocit vraždiť nás a pritom sa nedočkať ocenenia?“

Shade sa takmer vysmial snahe toho zadubenca uraziť ho. S kyslým úsmevom poslal svojho oponenta do priepasti a prísne sa zamračil na práve zachráneného neschopáka. Dúfal, že to pre neho bola dostatočné lekcia. Buď sa zlepší, alebo poputuje domov za mamičkou. V niekoľkých kusoch

„To, že svet zbavím tvojej škaredej prítomnosti, je dostatočná odmena.“ Klamal a vedel, že ten bastard si to poľahky zistí. Čo ho nakoniec len viac rozčúlilo. Nebol márnotratný, aby si potrpel na ováciách a piedestáloch, ale takisto netúžil po nenávisti a strachu, ktorých sa mu dostávalo najčastejšie.

„Som sklamaný, čakal som od teba viac.“

Shade musel zodvihnúť obočie. „To by som mal skôr povedať ja, nie? Ubúda vás každou sekundou.“

„Toto je len malá bitka, ale raz príde vojna a tú prehráš. Ako dlho si myslíš, že ju pred nami ochrániš? Vieme, kde je a nájdeme ju.“

Cítil, ako sa do neho zabodla pochybnosť a prehryzávala si cestu skrz jeho vnútro. Nahnevané zrevanie bolo nasledované výbuchom smrtiacej sily, ktorá sa v ňom premieľala ako vlny za prílivu. Nenávidel, keď na neho tí odpadlíci používali svoje kvázi dary. Najhoršie na tom bolo, že niektoré z nich na neho ešte stále mali vplyv. Dokonca aj po tých rokoch. Takže sa necítil vôbec vinný, keď ich mrknutím oka dostal na druhý breh a svojich vlastných vojakov do bezvedomia. Čo na tom, že svoje schopnosti nemal používať, pretože to kedysi sľúbil. Boli totiž nebezpečné nielen pre nepriateľa.

Prudko sa zadíval na toho farebného šialenca. „Môžeš sa vyhrážať ako veľmi chceš, ale Celeste je pred tebou v bezpečí.“ Uisťoval sa o tom tak, že ju pravidelne presúvali naprieč rôznymi svetmi, hoci niektoré z nich už prakticky neexistovali. Shade sa odmietal len tak vzdať v prospech toho maniaka. Výhodou bolo aj to, že veľmi dobre vedel, o čo sa pokúša. Odmietal mu dovoliť uspieť.

Od kamenných stien sa náhle odrazil zvrhlý smiech. Automaticky sa napäl a pripravil sa zaútočiť. Ostali tam len oni dvaja a Shade vedel, že by ho dokázal minimálne poraniť. Sám bol zranený a vyslabnutý z výbuchu vlastnej sily, ale odmietal sa poddať tejto prejavujúcej sa slabosti. Niektorí zomreli aj kvôli väčším hlúpostiam, než predstavovalo útok na vyššieho démona.

Nemusel si svojho oponenta ani prezerať na to, aby si bol istý jeho postavením. Všetci boli škaredí, slizkí a väčšine ľudí by sa z nich zodvihol žalúdok. Tento navyše vzbudzoval dojem, že je väčší, než v skutočnosti. A ostatní ho počúvali. Jasný pán, žiadny poddaný.

Ale nezaútočil, len tam postával v tieni a smial sa. To nebolo dobré znamenie. „A kto povedal, že chcem tú tvoju vzácnu Celeste? Tú si pokojne nechaj. Ja chcem tú druhú.“ A s tým mávol rukou a za menej ako jeden úder srdca bol preč. Aj so všetkými mŕtvolami, ktoré si so sebou doniesol.

Shade šťavnato zanadával. Nemusel byť génius, aby si všetko v mysli pospájal. Nebola to pochybnosť, ktorú do neho démon zasial, ktorá ho prinútila konať. Bol to hnev. Tak veľmi dbal na to, aby sa o tej liečiteľke nikto nedozvedel, dokonca ani jeho muži netušili, kto práve teraz obýva jaskyne.

A ona to všetko pokazí tým, že sa vydá na prechádzku.

Musí mať obrovské šťastie, keď v okruhu niekoľkých kilometrov chodieb vyrazila práve tou, v ktorej sa ukrýval ten prieskumník. Nech tam hľadal čokoľvek, našiel tam ju. A odoslal správu svojmu veliteľovi skôr, ako ho zabil. Prekliata ženská a jej zvedavosť! Keby ostala sedieť na zadku, nemusel by teraz premýšľať, ako a kam ju ukryť. A ako to urobiť bez toho, aby urobil presne to, čo od neho budú čakať démoni.

Mal pocit, akoby sa práve jeho hlava pokúšala vybuchnúť. Začínal mať toho viac ako nad hlavu. Ako veľmi by sa Eric snažil, aby tú ženskú ochránil? Koniec-koncov, to on ju našiel a zavesil ju na krk práve Shadeovi. Pochyboval, že tu bola vo väčšom bezpečí než vo svete ľudí. Navyše bol on možno jediný človek, ktorý ju mohol ochrániť. Možno aj kvôli tomu, že nebol skutočný smrteľník.

„Pane, utrpeli sme veľké straty. Potrvá niekoľko týždňov, kým nahradíme bojovníkov, ktorých sme stratili.“ Do mysle sa mu votrel hlas jeho nie veľmi schopného generála. Zamračil sa. Nevybral si práve vhodnú chvíľu, aby diplomaciou zakrýval svoje prešľapy.

Shade sa na neho zadíval a bolo mu jedno, že sa pod jeho pohľadom prikrčil. Nemal náladu zakrývať v túto chvíľu, kým bol v skutočnosti. Nikdy nebolo na škodu pripomenúť im to.

„Títo vojačikovia sú neschopnejší než umelé figúrky. Buď ich pošli späť k matkám alebo ich nauč aspoň umierať so cťou, na to jediné sú asi dobrí.“

Zacítil, ako sa z veliteľa zodvihla vlna odporu. Nezaujímalo ho to. Z dlhodobého hľadiska to celé padalo na hlavu práve Shadeovi a to bez ohľadu na to, koľko bojovníkov vycvičili a koľko ich bolo ochotných umrieť, aby tak ochránili ostatných.

„Bol to prvý útok démonov, ktorý kedy zažili.“

Shade si povzdychol. Neodkázal uvažovať, keď ho ten chlap otravoval vytrvalejšie ako mucha. „A pre mnohých to bolo aj posledné stretnutie. Tí, čo prežili, majú šťastie, že to nebol poriadny útok, ale len hra. Démoni sa s nimi nikdy nebudú maznať, využijú každú slabosť, aby sa im dostali do hlavy. A čím skôr to pochopia, tým dlhšie sa tu udržia a prežijú, aby o tom raz mohli povedať svojim deťom. Ale takto to vyzerá, že nikto z nich sa tak ďaleko nedostane.“

„Pravdepodobne by bolo lepšie, keby ste vy....“

Nedovolil mu dohovoriť, pretože túto pesničku z jeho úst počul už niekoľkokrát. „Nebudem ich cvičiť ja, niekoľkokrát som ti to hovoril. Pod mojimi rukami by ich zomrelo viac ako pri útoku démonov.“

Nevyhrážal sa, bola to číra pravda. Nemal trpezlivosť a ani silu, vďaka ktorej by dokázal prehliadať neschopnosť. A to, čo ho otravovalo, často umieralo. V spojení s ním, ako sa pokúša tých neschopákov niečo naučiť... by sa vyučovanie zmenilo na krvavé jatky.

„Ale iste by ste....“

Zodvihol ruku a zastavil ho skôr, ako stihol dokončiť myšlienku. „Radšej len pokračuj vo svojej práci a na mňa nechaj ten zvyšok. Nikoho viac do tohto nezaťahujme. A už vôbec nie Erica!“ Cítil sa povinný zvýrazniť tú poslednú myšlienku.

Celeste trvala na tom, aby s Ericom spolupracovali a oni našli istý druh symbiózy, pri ktorej nikto iný okrem nepriateľov neumieral. Alebo aspoň nie často. Ak by sa dostali k osobnému kontaktu bez toho, aby bol medzi nimi niekto, kto by ich dokázal nejako usmerniť... nedostali by sa ani tak ďaleko, ako sa dostali teraz.

„Aké sú vaše rozkazy, pane?“ povedal nakoniec veliteľ s povzdychom. Slepá dôvera sa naozaj preceňovala, jeho ani v najmenšom neuspokojovala.

„Vytvor čo najsilnejšie skupiny, ktoré budú strážiť. Dostaň sem čo najviac starších bojovníkov, aby mohli zaučiť nováčikov skôr, ako nám to tu padne na hlavu. Útoky budú pokračovať aj naďalej a ak je niečo pravdy na tom, čo mi práve povedal ich vodca, tak sa to bude len stupňovať. Musím odtiaľto vypadnúť a tú ženu zobrať so sebou.“

Len veľmi nerád niekomu prezrádzal svoje plány. Často sa našiel v situácii, keď sa rozhodol dôverovať nesprávnej osobe a potom na to vždy škaredo doplatil. Odveta bola priam krutá a tom, ako dopadli zradcovia, boli napísané krvavé legendy. Ale to nikdy nebol jeho zámer.

Lenže tentoraz musel čeliť niečomu, čo bolo celkom nové aj pre neho samotného. Tá žena vytvárala problém, ktorý nemohol nijako riešiť. Ukrývať ju tu nemalo žiadny zmysel, tu jej schopnosti nevyužije a maľovať jej terč na čelo nemal v pláne. Na to si ju priveľmi cenil, alebo to tak bolo aspoň v tejto chvíli. Eric zase nebol až taký dostupný, pretože by mu liečiteľka nikdy dobrovoľne neuverila, že má na zreteli len jej dobro.

Takže to zase ostalo na ňom. So zaškrípaním zubov to prijal a obrátil sa na toho osla pred sebou. Tento veliteľ s ním bol niekoľko rokov a pomerne dobre mu slúžil, hoci by bol najradšej, keby bol proste nemý. Niekedy by dokonca aj samotný Shade prijal hluchotu, čo svedčalo o mnohom.

„Je tá žena taká dôležitá, že kvôli nej budete riskovať bezpečnosť všetkých ostatných?“

Na chvíľu sa na neho pozeral a vážne sa snažil zvážiť nevýhody jeho smrti. „Pokým žijem, toto miesto je v bezpečí, to je všetko, čo potrebuješ vedieť. Teraz choď otravovať niekoho iného.“

Nečakal, či ho počúvne, proste sa sám otočil a vyšiel z miestnosti. Vlastné zranenia sa začali dosť hlasno dožadovať pozornosti, ale rozhodol sa ich ignorovať. Skôr či neskôr sa vyliečia aj samé a služby liečiteľky nemal v pláne využiť. Sám si nahovoril, že tie rečičky o vďačnosti boli skutočné, ale skôr sa obával, čo by s ňou urobil jeden dotyk.

Ak len závan jeho vnútorného pekla stačil na to, aby ju poslal do bezvedomia, čo by s ňou dokázal urobiť fyzický kontakt? Dúfal, že na to ani jeden z nich nikdy nedozvie. Napriek tomu, čo sa rozhodol urobiť. Nie, že by mu ten démonský bastard dal na výber. Nemal v pláne nechať sa nimi zahnať do kúta, ale nerobil práve teraz presne to, čo od neho očakávali? Netúžil o tom premýšľať. A tak urobil to jediné, čo teraz bolo v jeho silách – vybral sa do tej malej izbičky, kde ju uložil v snahe držať sa od nej v čo najväčšej vzdialenosti. Neúspešne, zdá sa.

Aspoň to si opakoval celú cestu skrz chodby.

Musel sa tváriť poriadne nabrúsene, pretože sa ho nikto nepokúsil zastaviť. Len jeden cvičenec bol dostatočne odvážny, tak na neho len zavrčal a nezakrútil mu krkom hneď v tú sekundu. Na druhej strane, bude ho potrebovať. Aspoň z neho môže urobiť žuvaciu hračku pre démonov predtým, než sa mu nejaký z tých diablov dostane opäť do hlavy.

Niektorí sa mu už s mozgom dostatočne pohrali a stačilo mu to na dlhé roky dopredu. Niečo ako predplatné bez skutočného platenia. Ale možno by im mal za to ďakovať, aspoň pre neho nebolo ťažké držať si ich od tela a ich slizkú prítomnosť dokázal okamžite odhaliť. Len dúfal, že to bude môcť niekedy v budúcnosti využiť.

Bol takmer na dosah dverí od izby, v ktorej sa liečiteľka nachádzala, keď si uvedomil niečo zvláštne. Vo vzduchu jasne cítil prítomnosť démona. Hádal, že to bol pozostatok toho bastarda, ktorý sa v ňom snažil prebudiť pochybnosť, aby to využil vo svoj prospech. Jeho druh sa veľmi rád zahrával s mysľami ostatných okolo seba.

Lenže problém bol v tom, že ten maličký zákerák zmizol skôr, ako ho stihol odstrániť a odľahčiť zemi od jeho prítomnosti. A teraz sa vo vzduchu vznášal jeho smrad? S nie veľmi dobrým tušením rázne vykročil a doslova rozrazil dvere, až sa veľmi intímne zoznámili so zatuchnutou stenou za nimi.

Netušil, čo čakal, že tam nájde, ale rozhodne to nebola liečiteľka prevesená cez rameno škaredého zakrpateného trolla, ktorý pôsobil, že ho odfúkne silnejší vietor. A on bol vo veľkom pokušení začať fúkať ako maniak na narodeninovej oslave.

Veľmi pomaličky tasil svoj stále od krvi špinavý meč. Nemal zatiaľ čas ho vyčistiť a teraz dobre pôsobil ako ukážka vážnosti jeho vyhrážok.

„Ak ju pustíš, zabudnem na to, že si mi zasmradil vzduch v jaskyni. Možno ťa dokonca zabijem rýchlo.“ Svoje slová myslel smrteľne vážne a ten malý poskok to musel pochopiť. Ale podľa jeho správania sa neplánoval poučiť z hrozby v jeho hlase.

Stvorenie sa škriekavo zasmialo. „Si naivný, hwan. Svoju malú liečiteľku nemôžeš dlho chrániť. Mňa zabiješ, ale prídu ďalší. Roztrhajú ju na kúsky a zožerú ju skôr, ako stihneš žmurknúť. Dopadne ako tvoja drahá... och... ako sa to volala? Irene?“

Zaškrípal zubami. „Pusti ju.“

„Ja nie som tvoj poskok,“ zasyčal ako zmija. „A predstav si, aká odmena ma čaká, keď ju donesiem svojmu pánovi a k tomu všetkému aj tvoju hlavu.“

„Určite by bola pekná oslava, ale ty sa jej nezúčastníš.“ Tým pre neho rečičky skončili.

Keby tu boli len sami dvaja, veľmi rád by sa s ním pohral na mačku a myš. Túžil nejako zo seba dostať všetku tú frustráciu, ale tentokrát sa nič také pre neho nekonalo. Proste musel túto situáciu vyriešiť skôr, ako tú ženu ešte viac ohrozí. Nepáčila sa mu predstava, že by sa v jeho opatere mala zraniť. A česť s tým nemala nič spoločné.

Možno aj preto sklonil meč a natiahol sa dozadu pre svoju dýku. Ten skrčok bol taký sebavedomý, že sa ani nesnažil nejako ochrániť vlastné telo. Akoby mu dával najavo, že ho nepovažuje za žiadneho súpera. Nuž, asi sa čoskoro zapíše na siahodlhý zoznam všetkých tých démonov, ktorí mali rovnaký názor už pred ním. Všetci do jedného boli mŕtvy.

A on sa k nim pridal vo chvíli, keď Shade zodvihol ruku a vrhol ostrie smerom vpred. Neomylne našlo svoj cieľ bez toho, aby tú liečiteľku z ranil. Ale napriek tomu nezabránil, aby nespadla na zem, keď sa jej odporný stojan premenil na prach. S hrmotom dopadla na zem a na tom pohybe nebolo nič graciózne.

Napriek tomu sa vôbec necítil dobre.

Démoni boli zákerní, od o tom mohol rozprávať dlhé hodiny. Ak sa tej žene dostal do hlavy skôr, ako sem stihol prísť, najbližších niekoľko nocí sa poriadne nevyspí. Teda, nie, že by jeho nočný oddych mal nejakú skutočnú hodnotu.

S povzdychom sa vybral na pomoc dáme v ťažkostiach. Uškrnul sa. Nie, že by sám seba považoval za rytiera v žiarivom brnení, ale bavila ho irónia ukrytá v predstave jeho v úlohe záchrancu. Podobal sa démonom viac, ako ktokoľvek túžil priznať.

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 6.: