OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 9.

01.07.2015 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1065×

Kapitola 9.

Shade za sebou doslova zatresol dvere a zhlboka sa nadýchol. Toto miesto sa mu rado pohrávalo s mysľou a inak tomu nebolo ani teraz. Vždy si myslel, že to malo niečo spoločné s jeho pôvodom, ale asi sa mýlil. A nemal dosť síl na to, aby sa pokúšal zisťovať pravdu.

Zhodil zo seba plášť a natiahol krk. Únava lemovala všetky jeho dni, za čo bol po prvýkrát vďačný. Hral sa síce na opatrovateľa tým malým zelenáčom, ale pri nich aspoň nemal neustály pocit niekoho zabiť. Vražedné chúťky sa v ňom prebúdzali naozaj len občas. Čo bolo svojím spôsobom divné pozitívum.

Vojačikovia, ktorí mu mali pomáhať, boli ako pešiaci. Vždy sa dali obetovať prví. Toto boli strelci, veže a kone. Cennejšie figúrky, ktoré jediným pohybom dokážu rozhodnúť o osude celej šachovej partie. Nie, že by to pešiaci nedokázali tiež, ale on nemal silu zisťovať to. Ak na nich myslel len ako na zdroj palebnej sily, nemusel sa zožierať pri pomyslení na osudy ich rodín.

Práve keď v duchu prehodnocoval, ako rýchlo sa zbavil prítomnosti na dnešnej slávnostnej udalosti, ozvalo sa klopanie na dvere. Vedel, že tam stojí už v momente, keď vyšla spoza zákruty o tri chodby ďalej, ale predstieral, že je prekvapený, keď jej otváral, aby mohla vojsť dnu. Usmial sa, po prvýkrát bol naozaj rád, že niekoho vidí.

„Dúfam, že večer sa ukážeš,“ vybafla na neho bez pozdravu. Zodvihol obočie.

„Aj ja ťa rád vidím, Nola.“

Zavrel za ňou dvere bez toho, aby jej dal odpoveď na otázku. Nonšalantne prešiel k starožitnému stolu a posadil sa na stoličku. Pred ňou nemal v pláne nejako sa pretvarovať, príliš dobre sa poznali. Preto sa ani nepozastavil nad tým, že ho vidí v celej jeho kráse.

„Neodpovedal si mi,“ obvinila ho ticho.

Pokrčil ramenami. „Prečo sa pýtaš na niečo, na čo poznáš odpoveď?“ Nepovažoval sa za spoločenskú bytosť a slávnosti a obrady ho osobne otravovali tak veľmi, že mu milšia prišla prítomnosť démonov útočiacich na jeho domov.

„Mal by si prísť, je to tvoja povinnosť. Navyše som pozvala liečiteľku, aby sa prišla pozrieť.“

Narovnal sa. Toto ho prekvapilo. „Prečo by si to robila?“

Nola pokrčila plecami. „Pretože si zaslúži vidieť náš svet taký, aký je. Ty od nej niečo potrebuješ, vlastne my všetci, ale nikto sa nepokúsil urobiť nič, aby ju presvedčil, že my sme tí dobrí. Zaslúži si férovú šancu rozhodnúť sa, či náš svet stojí za záchranu.“

Šťavnato zanadával a prepichol ju pohľadom. Práve kvôli tomuto pochyboval o správnosti rozhodnutia priviesť sem tú ženskú. Keby ju mal pod dohľadom len on, nemusel by sa strachovať, že utečie s krikom preč ešte predtým, než ju vôbec požiada o pomoc. Čas sa krátil a teraz sa ukázalo, že sa skrátil viac, pretože Nola bola nedočkavá. Práve ona, ku ktorej sa liečiteľka nesprávala práve najvrúcnejšie.

„Ak si chceš získať jej dôveru, prečo jej klameš o tom, kým si?“ zaútočil na ňu ešte skôr, ako stihol urobiť čokoľvek iné. Nemal rád, keď mu nepriamo nadávala za niečo, čo urobil a pritom sa nepozrela na časť svojej vlastnej viny. Túto hru hrali celé svoje životy.

Nola pokrčila ramenami. „Nemám rada, keď niekto verejne rozoberá môj pôvod a pri Ayane je jednoduchšie hrať sa na bezbrannú obeť ľudských masakrov. Navyše som až tak veľmi nepozmenila pravdu, len som jej nepovedala, že to všetko sa stalo dosť dávno.“ Zhlboka sa nadýchla, akoby sa práve chystala skočiť do vody. „Navyše je vystrašená a opatrná. Ani nevieš aké to je cítiť, čo cíti ona a nemôcť jej pomôcť. Je hrozne neistá a zmätená. Celý život sa skrývala a utekala. Nemala pri sebe nikoho blízkeho. Chcela by som jej pomôcť, ale nepustí ma k sebe. Bojuje so mnou a snaží sa ma odstrašiť, tak ako ostatných. Ak chceš, aby s tebou spolupracovala, musíš jej ukázať, že nám môže veriť.“

Shade jej venoval stoický pohľad jasne vypovedajúci o jeho názore na jej entuziazmus. „Tak si ju pozvala na krvavý rituál zasvätenia. Vysvetli mi, ako si tieto orgie môžu stať predmetom niečej dôvery?“

Zamračila sa na neho spôsobom, ktorý jasne korešpondoval s tým, čo si myslí. Takmer sa neudržal a zasmial sa, ale vzápätí si uvedomil, o čom sa to vlastne rozprávajú a dobrá nálada zamrzla.

Veľmi dobre vedel, že tancujú na doslova príliš tenkom ľade, ale nebolo v jeho moci prinútiť tú ženu, aby mu verila. Neobviňoval ju, zatiaľ neurobil nič, čím by si jej dôveru získal. Ale to nemenilo nič na fakte, že ho to vytáčalo do nepríčetnosti. Ale takisto ho rozzúrilo, že Nola zobrala veci do svojich rúk a opäť sa snažila riadiť jeho život. Nebol malý netopier, aby to musela robiť!

„Ayana je liečiteľka a chráni život. Najskôr jej ukáž, že máte rovnaký cieľ a potom sa môžete rozprávať. A prestaň ju desiť!“

Zodvihol obočie a rukou ukázal na svoj zjav. „Prepáč, ale ani oblek nevyváži moju vizáž. To by si mala vedieť. Takto vyzerám a vždy budem, nech si na to zvykne.“

„Si malicherný.“

Zasmial sa. „A ty sa snažíš zmeniť niečo, čo je dané a nemenné.“

Venovala mu posledný pohľad, ktorý jasne vypovedal o tom, že sa nemieni len tak vzdať svojho predsavzatia. Zamračil sa, ale ani to ju nezastavilo. Kývla hlavou a proste odkráčala z miestnosti akoby ju jeho prítomnosť otravovala. Uškrnul sa jej detinskému právaniu, ale veselosť ho čoskoro opustila.

Pôvodne sem prišiel len preto, aby sa prezliekol a užíval si voľný večer, ale teraz to vyzeralo tak, že sa bude musieť vybrať späť a hrať sa na gašpara len kvôli tomu, že sa Nola chcela hrať na dobrú hostiteľku. Keby mohol, prefackal by ju, ale to nepripadalo do úvahy. Žena bola žena, nech už bol akokoľvek rozzúrený na jej konanie.

Nemal rád tieto obrady, vždy mu pripomínali prvé roky jeho výcviku, na ktoré by rád zabudol. Bol iný ako ostatní a dobre si tu uvedomoval nielen farbou svojej pokožky, ale aj postavením a schopnosťami. Všetko vtedy malo veľmi horkú príchuť. Ale koho sa snažil oklamať, všetko v jeho živote pripomínalo konzumáciu citrónu s polmetrovými ostňami.

Osobne mu bolo úplne jedno, ako ho ostatní vnímali a ako odsudzovali jeho rozhodnutie pri obraze Zviazania. Za všetky svoje rozhodnutia bol sám zodpovedný. Ale aj tak sa radšej držal v ústraní.

A teraz to nemohol urobiť.

Prekliata Nola a jej snaha o svetový mier a všeobecne panujúcu pohodu! Teraz sa mal opäť prizerať, ako banda sotva dospelých chlápätiek bojuje s vopred chytenými démonmi. Iste, prešli výcvikom a on osobne sa uistil o tom, že sú všetci schopní a pripravení. Ale to nič nemenilo na fakte, že sa majú postaviť zoči-voči v boji s démonmi, ktorí sa dali dobrovoľne chytiť.

Súčasťou zasvätenie do funkcie bolo dokázať ostatnými v komunite, že si zaslúžili svoje miesto. A museli to urobiť jediným prijateľným spôsobom. Zabiť toho odporného bastarda alebo sa mu aspoň ubrániť a sám sa nestať potravou pre rybičky.

Štatistika hovorila, že z dlhodobého hľadiska bolo len málo jedincov, ktorí boli takí idioti, že pri obrade zomreli. Na tých mu nezáležalo, ak neboli dostatočne obratní na to, aby si zachránili vlastný krk, boli to tak či tak mŕtvoly.

Ale teraz išlo o niečo oveľa dôležitejšie a omnoho drastickejšie. Frakcie rôznych démonov denne útočili na rôzne miesta a snažili sa získať nadvládu nad svetom. Ich nevýhoda bola v tom, že bojovali ešte aj medzi sebou, takže neboli dostatočne mocní na to, aby sa sem vôbec dostali.

Teraz sa zdalo, že dobrovoľne páchali samovraždu.

Niečo chystali a on nemal veľkú chuť zisťovať, o čo išlo. Pravdepodobne to zahrňovalo ďalší zbytočný pokus o prevrat. Ale keď do toho Nola zatiahla aj liečiteľku... nemohol len tak nečinne stáť a prizerať sa. Ešte ju bude potrebovať a nedovolí, aby bola zabitá kvôli niečej neopatrnosti. Takže tým pádom musel ísť aj keby nechcel.

Ešte raz polohlasne zanadával a schmatol svoj plášť, ktorý musel nosiť a väčšinou bolo zaň vďačný. Ale keď ho na tomto mieste každý zastavoval a pýtal sa ho, aké je to byť starším, nenávidel svoje temné útočisko v záhyboch látky. Aj napriek tomu sa vybral von z miestnosti a zamieril do obradnej siene.

V duchu pretáčal očami nad tým očividne originálnym názvom. Ale táto krajina bola miestom obyčajných radostí a slúžila skôr ako útočisko než rafinovaný strategický tábor. To by tu nemohli žiť ľudia ako Nola, ktorú by momentálne rád k niečomu priviazal. Skôr, ako tá myšlienka opustila jeho podvedomie, vedel, že to nikdy neurobí.

Nevšímal si zaujaté pohľady ostatných z publika, keď sa predieral dopredu. Vedel, že celá tá paráda o pár minút začne a videl tam staré známe tváre i vzrušené výrazy nováčikov. O okraj jeho podvedomia sa obtrela výraznejšie prítomnosť ich dočasnej liečiteľky, ale prinútil sa nepozrieť jej smerom.

Všetko bolo dostatočne kritické aj bez zbytočného komplikovania. Ak bude mať šťastie, tak tu ostane aj dlho po tom, ako všetka tá sláva skončí. Nemal v pláne naháňať ju na opačnom konci sveta, kde by zo strachu pred ním mohla utiecť.

Mrzuto sa zamračil a odmietol ponúkané miesto za stolom. Miesto toho sa presunul do rohu miestnosti, odkiaľ mal najväčší výhľad, a zanalyzoval všetkých prítomných. Adeptov na prijatie medzi ostatných bolo veľmi málo, ale to ho neprekvapilo. Kvôli ľudskému útlaku sa ich rodilo stále menej a démonov pribúdalo. Veď ako by aj nie, keď mali všade okolo takú dobrú živnú pôdu.

Okrajovo vnímal, ako hlavný kňaz začal obrad. Odriekal slová, ktoré poznal naspamäť a Shade sa pristihol pri tom, ako si ich v duchu opakuje s ním. Rozladene zavrčal a ďalej tvrdohlavo pokračoval v ignorovaní diania okolo seba.

Cítil vzrušenie, ktoré sa takmer hmatateľne vznášalo vo vzduchu. Dokonca zachytil aj náznak zmätku. A potom... nenávisť. To pre neho bolo znamením, že sa blížia démoni chytení špeciálne pre túto príležitosť. Pripadalo mu patetické, že to kandidátom takto uľahčovali, ale nemal právo na menenie nejakých starých zvyklostí. Ani na to v podstate nemal chuť.

Celé telo sa mu napälo a očakával to najhoršie. Miesto útoku sa však k nemu najskôr priblížila Nola. Uškrnul sa. „Prišla si priznať, že mám pravdu?“ podpichol ju a ani na sekundu neodtrhol pohľad od mladých mužov, ktorí práve teraz prisahali a sľubovali vernosť a zapálenie a k tomu všetky tie nepodstatné hlúposti. Väčšine z nich vyfučia z hlavy v moment, keď sa pred nich postaví ich osobná nočná mora.

„Ayana stojí tamto,“ ukázala a on pretočil očami.

„Myslíš si, že potrebujem usmernenie, čo sa týka jej polohy?“

Nola pokrčila plecami. „Nie, len som myslela, že by si mal vedieť, ktorým smerom sa pozerať, keď sa budeš predvádzať pred ostatnými.“

Nie, to nemohla.... „Však si neurobila to, čo si myslím, že si urobila?“

„Hups, prepáš.“ Vôbec neznela kajúcne, skôr naopak.

Zaškrípal zubami, keď niekto vyvolal jeho meno. Bolo zvykom požiadať niektorého staršieho bojovníka, aby predviedol svoje schopnosti a oslnil tak kandidátov predtým, než sa postavia vlastnému súperovi. Volali to veľká česť, on otrava najvyššieho stupňa. A všetci to veľmi dobre vedeli, takže sa ho do tohto bordelu nesnažili zatiahnuť.

Až doteraz.

Za toto Nolu skutočne veľmi rád zabije. Ale najskôr sa bude musieť vyrovnať s touto maškarádou. Predieral sa davom a snažil sa ignorovať uznanlivé aj bojazlivé pohľady. Namiesto fanfár poslúžilo vyvolanie jeho titulov a úspechov.

Úprimne netušil, prečo sa s tým niekto namáhal, ostatným stačil jediný pohľad na jeho výzor a vedeli, koho je potomkom. Všetci si uvedomovali, že bol iný. A rovnako aj Celeste. Ale tá tu teraz nebola, aby sa bavila na ich zízaní. Takže tu ostal len on sám, aby sa zahral na cirkusanta. Trochu sa pousmial. Ak niekto čakal, že im ukáže krásne umenie, tak sa budú veľmi čudovať jeho konaniu.

Z ruky kňaza prijal dlhú dýku pokrytú ornamentmi, ktorá takmer žiarila od toho, ako ju niekto dokonale vyleštil. Poťažkal ju v prstoch a spomínal si na poslednýkrát, keď ju držal v ruke. Vtedy musel zabiť niekoho, koho nikdy nechcel zraniť. Zvláštne, ako sa za niekoľko rokov môžu zmeniť okolnosti i dôvod jeho prítomnosti v tejto miestnosti. A podľa zmiešaných reakcií prizerajúcich vedel, že o tom premýšľali aj iní, nielen on.

Usmial sa, keď pred sebou zbadal nevládneho démona. Keby bol pri plnej sile a mal nejakú výhodu, aspoň trochu by sa obával a premýšľal by o stratégii. Ale toto bola polomŕtva mŕtvola, ktorá len mala slúžiť ako ukážka jeho krvilačnosti.

Silnejšie zovrel rukoväť dýky a počkal na pokyn. Hneď potom vyštartoval a bez akejkoľvek grácie ho jedinou ranou zbavil jeho bezvýznamného života. Niektorí sa ani nestihli nadýchnuť. Priestor sa ponoril do hlbokého ticha, v ktorom sa ozvalo len hlasné dopadnutie čepele na zem.

Zamračil sa.

„V zabíjaní nie je nič krásne. Je to krvavé a brutálne. Ohŕňajte si nosom ako veľmi chcete, ale naša brutalita udržuje vaše zadky v bezpečí.“

Nikdy si nepotrpel na teatrálne gestá, tak sa otočil na päte a vybral sa smerom k svojej pozorovateľni. Ale uprostred kroku sa zastavil a zavetril vo vzduchu. Niečo sa dialo. Akoby v strede miestnosti odrazu začalo niečo víriť a meniť sa.

Prudko zodvihol hlavu, ale nedostal príležitosť nič urobiť. Pretože vtedy ovzdušie vybuchlo farbami a desiatkami znetvorených tiel. Toto chystali démoni. A on im to smrťou toho zákeráka uľahčil. Na vyjadrenie jeho rozladenia neexistovala dostatočne silná nadávka.

Nestihol ani zaškrípať zubami, keď sa proti nemu vyrútila ozruta takých rozmerov, až si odierala hlavu o strop. Majstrovsky sa uhol jej prvému výpadu, ale keď nabúral do tiel za sebou, odhodilo ho to priamo na druhú vlnku mohutného mávnutia rukou. V letku ponad miestnosti premietal, či dotyčný neschopák zomrie sám, alebo si ho neskôr bude musieť nájsť.

Vyfučalo mu to z hlavy v momente, keď dopadol na podlahu s ladnosťou vedra plného skál. Dokonca pri tom zo seba vydal aj podobný zvuk. Cítil, ako mu telo zaliala krv a hlavu ovládla slabosť, ale nemienil zo seba robiť idiota svojou neschopnosťou. Zaťal zuby a čo najrýchlejšie sa postavil. Ak sa tu bude povaľovať, dosiahnu tí blázni svoj zámer, nech už predstavoval čokoľvek.

Musel sa čo najskôr dostať k liečiteľke, ale najskôr musí oplatiť leteckú lekciu tomu vysokému tĺkovi. Zavrčal, keď sa začali ozývať miesta na jeho tele, ktoré normálne spolupracovali. V duchu si urobil poznámku o neustálej pripravenosti.

Nahliadol na dno svojich schopností a miesto na meč či nôž sa spoľahol len na temnotu vo svojom vnútri. Vysvetľovať ostatným to môže aj neskôr, ak z tých zvyšných prítomných v miestnosti ostatne dostatočne veľa na to, aby tým nakŕmili krokodíla.

Ale podľa toho, čo zachytil vo vzduchu, možno ostane. Liečiteľka sa hrala na samaritánku a prevrhla sa cez ňu sila vlastnej povinnosti. Bohužiaľ pre ňu, služba sa jej končila a nadčasy sa nekonajú. Nebude riskovať, že sa o jej prítomnosti dozvedia títo útočníci.

Všetko sa zmenilo na nikde nekončiacu šmuhu. Naplno využíval svoj potenciál a nevšímal si nahnevané alebo ohromené reakcie tých, čo sa prizerali. Niektorí si asi stále mysleli, že je to súčasť šou. Až kým im nejaký cirkusant neoddelil hlavu od tela.

Nechcel o tom premýšľať. Ani o tom, že bol sám zranený. Ešte sa mu nestačili vyliečiť posledné neduhy a už mal na krku ďalšie. Ale kým dýchal, dokázal zniesť bolesť. Niekedy to bol jediný indikátor toho, že je nažive.

Keď sa na neho vrhli ďalší, prestal rozmýšľať úplne. Len automaticky uhýbal, vracal údery a klamal telom. Skutočne nezabíjal, to nechával na ostatných, ktorí sa zapájali do boja. On sa len potreboval dostať k liečiteľke. Nakoniec sa prebojoval až k miestu, kde sa skláňala nad nejakým zraneným. Podľa všetkého to bol kňaz, ktorý mu predtým podal dýku. Chytil ju za rameno. Cítil z nej bolesť a znechutenie, ale nemal čas starať sa o jej rozpoloženie. Nie s nepriateľom v pätách.

„To sa všetky vaše oslavy takto zvrtnú?“ obvinila ho slabým hlasom. Mala toho viac ako dosť, prijatá bolesť ju mučila, ale aj tak pokračovala v liečení. To veľa vypovedalo o jej charaktere. Ale ani jej silná osobnosť ju nezachráni pred útokom temnoty.

„Výnimočné fanfáry kvôli tvojmu príchodu,“ povedal bez štipky humoru v hlase. „Musíme ísť skôr, ako sa k tebe dostanú a pochopia, koho to stretli.“

Venovala mu rozzúrený pohľad slepých dúhoviek. „Postav sa do radu, teraz mám prácu.“

Bleskovo sa otočil a odhodil dozadu malého démoníka, ktorý sa náhodou zamiešal medzi ostaných. Nemal jeho druh rád. Radi hrýzli svoje obete. Ich jed nezabíjal, ale bolesť, ktorú vyvolal, nútil zasiahnutého modliť sa za mierumilovnú smrť. Dúfal, že osobne to nikdy nezažije.

„Pozri, je síce milé, že sa snažíš zachrániť ostatných, ale ak hneď neodídeme, títo démoni zistia kto si a potom ťa buď zabijú, alebo ťa odvlečú.“ Nemienil dodávať, že ani jedna možnosť nepripadala do úvahy.

Natiahol sa, aby ju schmatol za rameno, no to bola chyba, ktorú nikdy nemal urobiť. Pretože vtom zacítil, ako mu do chrbta narazilo niečo žeravé a poslalo ho to vzduchom o pár metrov dopredu. Dúfal, že už viac nebude lietať, jeho žalúdok do neoceňoval, dokonca ani jeho kosti. S eleganciou vystrelenej delovej gule dopadol na zem. Mohol by odprisahať, že pri tom rozryl staroveké dlaždice. Aj tak boli desivé.

S fučaním sa otočil na chrbát. Z toho pochybu sa mu zatemnil zrak tak veľmi, až hrozilo, že sa prepadne do bezvedomia. Silou vôle siahol do takmer vyčerpaných zásobníkov energie a nakoniec sa mu podarilo posadiť. Práve včas, aby si všimol, ako k nemu beží vystrašená liečiteľka. Hádam sa len nebála o jeho krk?

„Mal by si zapracovať na pristávaní,“ vybafla na neho, keď bola dostatočne blízko. Mal pocit, akoby mal na hlave hrniec. Za to bude zodpovedná zrážka s kvalitne vytesanou stáročnou podlahou. Asi si pohovorí s dláždičom.

„Všetko kvôli tvojmu pobaveniu.“ Na jeho slovách nebolo nič vtipné, rovnako ani na spôsobe, akým začal kašľať. Tipoval to na zlomené rebrá a vnútorné krvácanie. Och, ako milovali tých láskyplných démonov. Tak radi ho obdarovávali zraneniami. Netušil, čo s toľkými darmi robiť.

„Mala by si...“ Chcel jej povedať, ako rýchlo by mala nájsť Nolu a vypadnúť odtiaľto. Bola veľmi malá pravdepodobnosť, že teraz zomrie, na to budú potrebovať viac ako nepodareného leteckého inštruktora.

Ale nedostal k tomu príležitosť.

Pretože v ten moment sa jeho podvedomie rozhodlo vypovedať službu a spolu s temnotou, ktorá ho obstúpila, si uvedomil, že liečiteľkina prítomnosť sa vzďaľuje. A on ju nasleduje. Nech sa dialo čokoľvek, boli v tom spolu. Netešil sa. On bude nepoužiteľný a ona takisto. Pretože mohol garantovať, že existovalo len jedno miesto, kam by ich chceli démoni zobrať.

Ak by mal silu a rozhliadol sa, určite by niekde videl pútač: Vitajte v pekle!

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 9.: