Temný tieň času - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Moja prvá poviedka Tieň noci... nikdy sa nezastavuj, kráčaj dopredu, lebo tak vravel čas. Nikdy sa neobzeraj za tým, čo bolo.

06.10.2013 (11:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 557×

Ten, kto si nepamätá svoju minulosť, je odsúdený zopakovať si ju.

Prológ

Bosé nohy dopadli na chladnú zem. Nohy šli stále dopredu a nemienili sa zastaviť. Ich majiteľ chcel vedieť o práci jeho otca. Nikdy jej nič nepovedal o jeho práci. Nikdy nemal čas. Stále sa niekam ponáhľal. Bolo zvláštne, ako rýchlo vyrástla. Sama si to všimla. Jej otec mal nejaké tajomstvo. Práve bol preč. Povedal, že sa vráti o pár minút.

Eve chcela využiť čas a preplížiť sa do miestnosti, kde pracoval. Volal to trinásta komnata. Nikdy dvere nesmela otvoriť. Vždy sa mohla hrať v celom dome, okrem tejto izby.

Pomaly prešla na koniec chodby a obzrela sa, akoby mala z poza rohu vykuknúť otcova zvráskavená tvár a jeho nikdy neholená brada, ktorá vždy pichala.

Znova sa otočila k veľkým dverám z dubového dreva. Zlatá kľučka, ktorá bola väčšia, ako jej dlaň, čakala už len na to, aby ju niekto potiahol smerom dole.

Eve sa párkrát prerývane nadýchla, pretože sa hrozne bála, že ju tam nájde otec a vykričí ju. Už ju párkrát takto načapal, no to bola len pred dverami.

Znova sa nadýchla. Dýchala čoraz prudšie zo zvýšeného adrenalínu, ktorý sa jej hrnul do krvi. Musela to urobiť. Hneď!

Rýchlo prešla pred dvere a nezastavovala sa, inak by stratila odvahu. Rýchlo otvorila dvere a vbehla dnu. Nič nepočula ani nevidela, až na zapálenú sviečku. Opatrne ju zobrala do ruky a prešla sa po dlhej miestnosti, ktorú lemovali dve veľké a pomerne dlhé stoly. Keď sa pozrela bližšie, na stoloch boli samé pergameny, knihy a hodiny. Kyvadlové stopky, či náprstné hodiny.

Všetko bolo také, akoby to bolo v nejakej skrýši ocka Času. Ani sama nevedela, ako ďaleko od pravdy bola. Bol tam aj jeden stojan, na ktorom bola veľká kniha. Veľká kniha mala ako záložku červenú stužku. Eve sa naklonila nad stojan a začala si prezerať obrázky. Jeden obrázok ju uchvátil najviac. Na jednej strane obrázku bola Bohyňa v jemne slabo rúžových šatoch, v ruke držala lístie z olivy a z jej tunela vychádzali deti a batoľatá a na tej druhej zasa kostra v čiernom plášti. Plášť mal farbu tmavého uhlia. Do jeho strany tunela vchádzali už starí ľudia. Bol to obrázok narodenia a smrti. Klok - Evin otec - často vravieval, že život začína a končí. Všetci zomrú. Vraj sa o ten kolobeh stará čas.

Prechádzala sa ‚sálou´ hodín, keď v tom ju uchvátili jedny nádherné, veľké hodiny. Mali mahagónovú farbu a krásne vyrezávané dvierka. Boli také veľké, žeby sa tam vošiel aj jej otec. Bruškami jemných a roztrasených prstov prešla po bočnej strane hodín. Mali krásnu vôňu a farbu. Všetky veci na svete ju majú. Eve a jej otec mali slabosť na knihy, ale hlavne čas. Klok vždy vravel, že čas, je jediné, čo nám môže pomôcť.

Hodiny začali odbíjať desať hodín večer a Eve si zívla. Väčšinou o takomto čase bola ešte hore a čítala si knižku, no dnes bola akási unavená. Možno za to mohol dážď, ktorý obklopil ich dom.

Eve sa vrátila do postele s pocitom, že zistí, čo sa to deje. Deje sa v jej dome niečo zvláštneho a ona si to všimla až teraz, to je záhada. Sama sa tomu musela usmiať. Po pár minútach hneď zaspala.

Všetky hodiny v tajnej miestnosti začali byť na polnoc. Eve ich nikdy nepočula až do jej izby. Vlastne od dneška ani nevedela, že v dome má veľkú miestnosť s hodinami. Eve sa pomrvila a potom ešte raz. Niečo jej šepkalo, aby za tými hodinami šla. Niečo ju tam lákalo.

Otvorila oči a rýchlo sa postavila. Jej modré oči pozerali neprítomne na stenu. Bola ako námesačná, aj keď vedela, že nespí. Bolo to, ako keby to musela urobiť, no jej myseľ to nechcela. Bola poblúznená.

Kráčala ďalej a ďalej, aj keď protestovala. Prišla do trinástej komnaty a smerovala k veľkým hodinám na konci miestnosti.

Bolo to mučivé tam kráčať. S každým kokom sa bála viac a viac, aj keď nevedela čoho.

Otvorila krásne dvierka a vošla do hodín. Prišlo jej to... zvláštne.

Zavrela oči. Keď ich otvorila už nebola v hodinách, ale v nejakom tmavom lese. Nikdy v živote nebola v takom temnom lese, aký bol tento. Les bol taký hustý, že nevidela na dva metre od seba. Pozrela sa hore, no videla len koruny, naozaj vysokých stromov. Nevidela nič.

Celý čas bola na zemi a tak sa postavila. Eve si uvedomila, že má na sebe tmavo červený plášť s kapucňou a svetlohnedé až ružové šaty.

„Heya! Heya!" zakričal hrubý dosť strašidelný hlas.

Za ním sa ozvali ďalšie poháňania. Nevedela, odkiaľ sa ten hlas presne ozýval, všetko sa v lese ozývalo a tvorilo tak stenu. Vedela však jedno: Musí sa schovať. Nevedela kde, pretože muži na koňoch mohli byť teraz kdekoľvek.

Rýchlo bežala za jednu skalu neďaleko.

Takže, pomerne krátka kapitola, ale bol to len prológ, ktorý mal byť vlastne len po to, čo vošla Eve do hodín, no nejak to nevyšlo a tak som to predĺžila. Neviem, koľko má mať najmenej slov, ale myslím, že som niekde čítala, že musí mať aspoň 500 slov. Pre pokoj Vašej duše Vám poviem, že táto kapitola má 864 slov.

Len také info. Dúfam, že sa Vám poviedka páčila a necháte mi tu komentár alebo smajlíka. :D

Vaša Musice!

Autor: , v rubrice: Povídky » Na pokračování