OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 14. kapitola

09.09.2013 (14:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1322×

Samuel sa zhlboka nadýchol. „Nemyslím, že to je pravda." Pri tom nesúhlasne pokrútil hlavou.

Musí to byť nejaký nechutný žart. Mala som chuť sa zasmiať, lenže som sa naňho pozrela a vzdychla. 

„Poď sem," povedala som, chytila ho za ruku a ťahala smerom k zrkadlu, ktoré som si tu všimla, keď sme sem prišli. Nadvihol obočie a v jeho pohľade som zazrela zmätenosť. 

Postavili sme sa vedľa seba, tak aby sme videli na nás oboch. „Už od detstva sme sa smiali na tom, že sa podobáme - že sme ako brat a sestra. Popravde, vždy som ťa tak brala." V zrkadle som premeriavala raz jedného, raz druhého. Pri tom som si všímala črty, ktoré máme podobné alebo rovnaké. Neveľký nos, rovnaké kontúry pier, ktoré neboli tak dokonalo červené, ale bledšie, blond vlasy, tvar očí. Ich farba bola však rozdielna - zatiaľ čo moje boli zelené, jeho mali orieškovú farbu.

„Ako to, že som si to nikdy nevšimol?“

„A koho z nás by napadlo, že sme súrodenci?!“ opýtala som sa ho. Na chrbte som zrazu pocítila jeho ruku. Objal ma a pri tom bolestne vzdychol, no na jeho perách sa zrazu objavil úsmev.

„Chcel som chodiť so sestrou. Dokonca som pobozkal vlastnú sestru, fuj!“ Zasmial sa. Tieto slová mi vyčarili úsmev na perách. No stále som sa nemohla zbaviť toho pocitu, že ho toto všetko ranilo. Dal mi predsa najavo svoje city, aj keď sme si to všetko potom vyriešili, niečo tam iste ostalo. 

„Ja som ťa mala stále ako brata.“

„Myslíš, že naši o tom vedia?“ spýtala som sa ho. 

Prikývol na súhlas: „Už som zvedavý na to, ako to vysvetlia!“

„Kedy im to povieme?“

„Myslím, že by bolo najlepšie riešiť to až po skúškach, keďže toho máme teraz veľa a oni tiež. A bude zaujímavé, ak to niekto z nich nebude vedieť.“

„Som za. Musím teraz letieť na tréning. Drž mi palce, aby som Janshaia neprizabila. Ozaj, hovorila som ti o tom, že je to Frederick Austin?“

Neveriacky sa na mňa pozrel „Čo? Ten Frederick?“

„Áno.“

„Zdal sa mi nejaký povedomý. Ale Fred? Ten, o ktorom si básnila asi polrok?" Nesúhlasne pokrútil hlavou a zasmial sa. 

„Hej,“ vzdychla som. „A už musím ísť, pretože nechcem počúvať jeho narážky a blbé poznámky.“

Vybrali sme sa teda na parkovisko. Sam má dnes ešte tréning s nejakým iným strážcom, pretože James je v Aabhe. Myslím, že je spolu so Zacharym späť ako strážca, no nechce nám o tom povedať. Tiež by ma zaujímalo, aké nepokojne to môžu byť v tej Aabhe. 

Pred hlavným vchodom sme stretli Hannah.

„Adriana,“ pozdravila ma a na perách sa jej objavil úsmev. Nevedela som, či jej mám tykať, tak som len kývla hlavou na pozdrav. 

„Nevidela si náhodou Zacharyho? James tu bol a väčšinou sa od seba ani nehnú...“

„Bol tu, mal dosť škaredú ranu, no už je v poriadku. Vrátili sa s Jamesom do Aabhy, ale na skúšky už určite príde.“ Vyvalila som na ňu oči.

„Až na skúšky? Každý tu má predsa trénera len ja nie,“ rozčuľovala som sa, ale bola som si vedomá, že mi to aj tak nepomôže. „Takže už je znovu strážca?“

,,O tom nič neviem. Máš predsa Janshaia, ten ťa na skúšky pripraví rovnako, ako ktokoľvek iní. Zachary by ťa len rozptyľoval.“ Vzdychla som a uznala, že má obrovskú pravdu.

Ale na druhej strane - za tieto dva dni by som toho už veľa ani nestihla. V podstate je jedno, kto by ma trénoval, ale ja chcem Zacha! Potrebujem sa s ním porozprávať. 

„Viem,“ uznala som nakoniec. Samuel vedľa mňa zakašľal, čím upútal moju pozornosť. 

„Už budeme musieť ísť, tak zatiaľ," ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala, rozlúčila sa s ňou a pobrala sa k Samuelovmu autu. 

Sam ma hodil domou, kde som sa prezliekla do pohodlnejšieho oblečenia. Letné šaty som vymenila za rifľové šortky a biele tričko bez rukávov. 
Celý čas mi však chodili po rozume tie veci, ktoré sme sa dozvedeli v záznamoch. Ako by som mohla byť dcéra Samuelovej matky a svojho otca? S matkou som si predsa výzorovo dosť podobná! No so Samuelom sme sa už odmalička smiali, že sa na seba podobáme viac ako on so svojim starším bratom. Ani sme nevedeli, koľko pravdy na tom vlastne je...

Týmito myšlienkami som svoju myseľ zamestnávala, až kým som neprišla na lúku, kde ma už čakal Janshai. S povzdychnutím som vyšla z auta a zamierila k nemu. 
Neviem prečo som mala pocit, že spoza niektorého stromu vyjde Zach spolu so svojim psom, ktorého si často vodil na tréningy. Snažila som si však plne uvedomiť to, že tu žiadny Zachary nie je a do skúšok ani nebude. Sústrediť sa potom na tréning s Janshaiom dalo zabrať. 

Dali sme si zopár súbojov, kde ma väčšinou porazil. Sústreďovala som sa na jeho pohyby, robil väčšinou tie isté výpady, takže po čase som ho začala predvídať, čiže posledné duely skončili v môj prospech. 

„Navrhujem dať si na chvíľu pauzu,“ prerušil ticho Janshai. 

„Zasiahol si ma do prsta! Do prčíc, ešte aj cez tie krúžkové rukavice to pekelne bolí!“ sťažovala som sa. „Takže s prestávkou súhlasím."

„Dobre, mám tu nejaké jedlo, najeme sa a môžeme pokračovať, aby sme potom skončili skôr.“ Na súhlas som len prikývla. Vybral sa k autu a zavolal ma, aby som ho nasledovala. 
Janshai otvoril kufor a mne sa naskytol pohľad na takmer dokonalú mini zbrojnicu. Takmer som prekvapene vydýchla od úžasu. Janshai tu mal krúžkové brnenie, ktoré bolo rozložené. Všimla som si, že je trochu hrdzavé. Na brnení boli kožené rukavice, čiže druhé, ktoré Janshai má. Ja som mala len krúžkové, aj to len požičané. Ale to nebolo nič. Janshai mal okrem jednoručného meča ešte ďalší, jeden a pol ručný. Bol prekrásne zdobený, záštitu mal zvlnenú a zdalo sa, že je v nej vyrytý nejaký krátky citát. Rukoväť mal len obviazanú tmavou kožou a hruška bola oválna, v strede bol modrý kameň. Meč bol v závesníku, ktorý bol taktiež z kože. Ten meč vyzeral jednoducho úžasne! Do nejakej bitky by som ho ani nebrala, radšej by som ho zavrela v nejakej vitríne a nechala ho len na ozdobu. Ďalej tu mal dve menšie dýky a jeden scramasax v koženom puzdre. Okrem toho tu mal nožík , prilbu, a nátepníky. Taktiež tu mal aj nejaké poskladané látky, ktoré vyzerali, ako oblečenie. 
„To si vykradol kráľovskú zbrojnicu?" Zasmiala som sa. 

,,Bohužiaľ nie, ale treba mi ešte kopije a nejaké tie palné zbrane by neboli na škodu.“ Z látok vytiahol tú, čo sa zdala najväčšia a podal mi ju. Tú látku som ihneď spoznala - flauš. 

„To máš oblečenie?“ opýtala som sa ho. 

Prikývol. „To som nosil v Aabhe.“

To, čo mi Janshai zveril, bol nakoniec obrovský čierny plášť s kapucňou. Rozložili sme si ho v tieni. Medzi nás rozložil misku s rôznym ovocím a vedľa sušienky. Najedli sme sa. Ja som si potom ľahla a pozerala sa na stromy a oblohu. 

„Skúšok sa báť nemusíš. Ty určite nie, máš skvelý základ,“ ozval sa zrazu. Uvedomila som si, že hlavu má tesne vedľa môjho boku, ale neodtiahla som sa.

Prišla na mňa taká únava, že som mu odpovedala len niečo ako mmmh. „Zajtra máš voľnejšie, treba len prísť do Centra, kde vám povedia všetky informácie...“

„Niekto mi o tom už hovoril.“

Zatvorila som oči a užívala si pekné počasie. Lenže Janshai nevyzeral, že by mal v úmysle robiť to isté.

„Veľmi som sa zmenil odvtedy, čo som odišiel zo školy,“ povedal. Nevedela som presne, na čo naráža. Odišiel, keď mal koľko? Šestnásť? A bol preč necelé dva roky. Veľká zmena to iste nie je. „Už nechcem byť nikdy taký, aký som býval.“

Cítila som, ako mi rukou jemne prešiel po boku. V momente som sa od neho odtiahla. Nechcela som, aby sa ma takto dotýkal, aby znovu hovoril takéto veci. Z neho nikdy nebude dobrý človek. Nie v mojich očiach.

Ďalej som ho už nevnímala, pretože ma únava úplne zmohla. Zaspala som.

Ocitla som sa pred nevysokým mužom. Mohol mať tak okolo tridsať rokov. Krátke čierne vlasy mal rozstrapatené, nad perami a na brade strnisko, no jeho bledomodré oči mi vôbec nepasovali k jeho tmavým a hlavne temným črtám tváre. Oči mu však doslova žiarili - to bolo jediné, čo na ňom nepôsobilo tak desivo. Mohol za to aj fakt, že bol odetý v čiernych nohaviciach, kožených čižmách, tmavomodrej košeli a cez seba mal čierny plášť. Žiadne brnenie, len v ruke zbraň - meč. Presne ten istý meč, ktorý mal Janshai v kufri svojho auta. Alebo aspoň jemu podobný. 
Neviem prečo, ale vedela som, že mi ten muž nemôže ublížiť, no nemala som z neho dobrý pocit.

„Adriana,“ oslovil ma po mene, avšak ja som jeho meno nepoznala. Spýtavo som sa naňho pozrela. Podal mi meč a povedal: „Dnes mám pre teba dôležitú úlohu. Vieš, komu patrí tento meč?“

Prikývla som na súhlas. „Áno, pane." Tá odpoveď zo mňa vyšla automaticky. Bola som prekvapená, pretože by som ho tak nikdy neoslovila. Vlastne svojim pánom by som v živote nenazvala nikoho.  

„Potrebujem ho zniesť z tohto sveta. Nikto sa mi nebude vyhrážať a ohrozovať mňa a moju rodinu!" Znovu som prikývla. „Verím, že ty dokážeš tento môj problém vyriešiť.“

„Spoľahnite sa na mňa," ubezpečila som ho. Ochotne som od neho prijala meč.

„Verím ti, Adriana.“

Meč som schovala za seba a vybrala sa za Janshaiom. Pevne som ho uchopila a trochu zdvihla, aby sa mi nezachytil o zem. Vybrala som sa na lúku, ktorú som tak dobre poznala. Najskôr som sa však spoza chatky uistila, že tam Janshai je.

Ležal na tráve. Svetlé vlasy mal rozstrapatené a padali mu aj do očí. Hruď sa mu pravidelne dvíhala a klesala. Vyzeral, že zaspal.

Pomaly som sa k nemu priblížila. Snažila som sa pri tom vyhnúť všetkým suchým vetvám na tráve a vlastne všetkému, čo by mohlo akokoľvek upútať jeho pozornosť. Hlavne som ho nechcela zobudiť. Tak ho aspoň zabijem bez toho, aby sa bránil. Proti nemu by som v boji nemala žiadnu šancu.

Zdvihla som nad neho meč a v tom otvoril oči.

Dopadla som na zem a pri tom som si vyrazila dych. Niekto ma doslova prišpendlil k zemi a tlačil na mňa. Vlastne to som si len myslela. Janshai mi jednou rukou tlačil na hrdlo a druhou mi držal obe ruky za hlavou. Pomaly mi začal dochádzať kyslík.

Chcela som sa ho opýtať, čo to robí, keď si nepamätám, že by som ho napadla alebo nejakým spôsobom vyvolala bitku.  

„Adriana, čo to malo byť?!" opýtal sa šokovane a pustil ma. Konečne som sa zhlboka nadýchla.

„Zaspala som! Čo sa stalo?“

„To sa pýtaš ty?" Janshai vyzeral, že sa naozaj niečo stalo.

„Zaspala som a zobudilo ma to, ako si sa na mňa hodil!" obvinila som ho. „Neviem, čo to má znamenať!“

Odtiahla som sa od neho, aby sa ma  už nemohol ani dotknúť. On však len vzal do ruky svoj krásny meč, ktorý som obdivovala v jeho aute. „Prečo si ma napadla?!“ opýtal sa zrazu.

Vyvalila som naňho oči a nevedela, čo na to povedať.

„Ja?“

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 14. kapitola: