The Guardians - 32. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia zrada. Sľubujem že toto je posledné týranie Adriany a Mariusa, keďže sme sa dopracovali až k poslednej kapitole. ;)

29.01.2014 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 879×

Chcela som sa postaviť, no pevná ruka Andrého ma zatlačila späť do sedačky. jeho prsty sa mi nepríjemne zaborili do priehlbiny nad kľučnou kosťou. Sedela som v troskách nemocnice a jedine recepcia zostala takmer celá. Bolo tu niekoľko osôb, pravdepodobne strážci, no poznala som len Andrého.

„Marius ti nemal hovoriť nič," šepol.

Hneď ako som vyšla z Centra, zazvonil mi telefón. Samozrejme, že to bol Marius. Povedal mi len, aby som bola opatrná. Keď som prišla do nemocnice, stretla som Andrého a odvtedy mi nedovolí sa ani pohnúť.

„Je tam predsa James! A Aiden vás chcel zabiť! To mi neurobíš radosť a nepustíš ma, aby som s ním jednoducho skoncovala?"

„Nie." Vzdychla som a padla do pohovky. Lakťom som sa oprela o operadlo a hlavu zložila do dlane. „James a pár ďalších tam šli, aby ho vôbec našli a oni už vedia, čo treba robiť. Potrebujeme zistiť, koľko privŕžencov ešte má a až potom sa rozhodnúť, čo s ním." Na tieto jeho slová som nijako nereagovala, keďže mal pravdu. Bolo treba zistiť všetko potrebné a ja som vedela, že škody som už stihla napáchať dosť.

„Chcete ho mučiť?" opýtala som sa po chvíli.

„Podľa Mariusových slov je v bezvedomí. Lenže Hannah mohla klamať. uvidíme."

Po pár minútach som začínala byť nervózna. Nebola som však jediná. André stál neustále pri mne a strážil ma. Stavila som sa, že mu volal Marius, aby dal na mňa pozor. Bolo by to ale omnoho horšie, keby tu bol.

„Už to trvá dlho. Simon a James sa už päť minút neohlásili. Mike, John, choďte za nimi. My s Adrianou tu ostaneme ak by sa ozvali ešte Henry a Will." Strážci kývli na súhlas a vybrali sa von. Ja som bola trochu zmätená. Vedela som, že poslali štyroch strážcov na prieskum, ale žeby sa hlásili, tak to som nezaregistrovala. Začala som mať obavy o Jamesa.

„Ktorým smerom šiel James?" André sa na mňa pozrel tak, akoby som mala každú chvíľu utiecť.

„Ľavé krídlo. Teda, trosky. Ako si mala možnosť vidieť, veľa tu toho nezostalo..."

„Prečo teda útočili na nemocnicu, keď vedeli, že tu je Aiden?" skočila som mu do reči.

„Nevedeli to. Hannah prekvapila úplne všetkých. Doteraz však Aidena nenašli, tak je pravdepodobné, že tu ani nie je. Ak ho nenájdeme, je buď nažive, alebo mŕtvy, alebo sa skrýva inde. Ak je však pravda, že Hannah bola celý čas proti nemu, tak to bude o to ľahšie."

„Aj tak si myslím, že nehovorila pravdu."

„Centrum je zabezpečené dobre, o to sa neboj," uistil ma. Vedel, na čo narážam. Mal tam zraneného brata a pravdepodobne aj svoju sestru. Kto by sa nebál?

„Nebudem tu len tak sedieť." S týmito slovami som sa postavila a pomaly prešla k východu. Čakala som, že ma okamžite André zdrapí za ruku a asi aj prizabije. No nič z toho sa nekonalo. Namiesto toho sa pokojne vybral za mnou a do ruky vzal vysielačku. Ja som bola nervózna, keďže som pri sebe nemala žiadnu zbraň, no bola som v takom stave, že by som Aidena zabila holými rukami.

Obišli sme celú nemocnicu. Ja som občas niekde nakukla, aby som to tu skontrolovala, no nenašla som nič. Pomaly mi začalo dochádzať, že tu asi Aiden nebude.

Zazvonil mi mobil. Marius.

„Akurát..."

„Aiden je už dávno mŕtvy. Nemocnica, ľavé krídlo, prízemie, izba číslo tri. Pokojne to skontroluj. Ak však nechceš, aby rovnako dopadol aj tvoj priateľ, odovzdáš mi tvoje schopnosti. Stretneme sa o polhodinu v Aabhe. Len ty, nikto viac." To bolo všetko, čo mi povedal mužský hlas. A poznala som ho. Doktor Martinez.

Zatočil sa so mnou celý svet. Chvíľu mi trvalo, kým mi došiel význam jeho slov. Pochytila ma panika a ja som nevedela, čo budem robiť. V momente bol však pri mne André. Ruky položil na moje plecia.

„Adriana!" Zrýchlil sa mi dych a pociťovala som horúčavu.

„Nech sa ide okamžite niekto pozrieť do ľavého krídla na prízemie, do izby číslo tri," povedala som mu. Ihneď sa skontaktoval s jedným zo strážcov a povedal mu presne to isté, čo som mu povedala ja.

„Kto volal?"

„Doktor Martinez. Má Mariusa, na výmenu chce moje schopnosti. Musím ísť do Aabhy." Mala som v pláne rozbehnúť sa k autu, no zastavili ma zvuky z vysielačky.

„André. Sme na mieste. Je tu mŕtve mužské telo. Aiden."

Vedela som, že môžem doktorovi veriť. A bezpochyby aj Hannah. No moje schopnosti mu len tak nedám. Doktor Martinez musí zomrieť! A je mi jedno, či Marusovi ublížil alebo nie.

„Adriana, idem s tebou." Nasadla som do svojho auta a André sa posadil na miesto spolujazdca.

„Nie." Bolo mi jedno, že je to dedič trónu a princ. Všetci musia zostať nažive a najlepšie bude, ak sa do toho nebude navyše nikto miešať.

„Ja som sa ťa nepýtal." Mykla som plecami a naštartovala.

V Centre som bola za desať minút. Cestou som však stihla porušiť zopár zákonov, no v tejto situácii ma to bohvieako netrápilo. Dalo by sa povedať, že som v aute okrem spojky a plynu nepoznala žiaden iný pedál. Okamžite som sa rozbehla do skladu, kde som si vzala zopár zbraní. André urobil to isté. Prehovoril ma ešte na krúžkovú košeľu. Súhlasila som s tým a tajne dúfala, že to zvládnem. Bolo jasné, že doktor Martinez má schopnosti. Nevedela som však, či ich dostal, alebo sa s nimi narodil.

O pár minút som už bola pripravená na presun do Aabhy. Vlastne nie tak celkom. Mala som pocit, že môj žalúdok robil akrobatické skúšky. Ešteže som túto časť Centra ako-tak poznala... Stres u mňa toto ešte nikdy nespôsobil!

Keď som sa vrátila späť, André sa ma opýtal, či som v poriadku. Prikývla som na súhlas. Potom potichu dodal: „Pôjde s nami viac strážcov. Pre prípad, že by sme ich potrebovali." Tak moment. Tu nikto nehovoril, že ide do toho so mnou!

„Zostaneš s nimi. Mám tam prísť sama. A nemyslím si, že je doktor skúsený v boji. Pochádza vôbec z vášho rodu? Vlastne.. veď vieš, ako to myslím." André sa uškrnul.

„Nie, no nemôžeme si byť istí. Radšej sa priprav na to, že áno." Na celom tele som pociťovala zimomriavky a príval adrenalínu. „Budeme od teba len kúsok a v prípade potreby zasiahneme." Pozrel sa na mňa s dôverou v očiach. „Zachráň môjho brata. Aj keď viem, že ten bastard by mu neublížil, lebo Marius preňho predstavuje zdroj sily a moci, no nikdy nevieš..." Potom spravil niečo, čo som nečakala. Pristúpil ku mne a objal ma.

Mala som však zároveň obrovský strach o Mariusa. Najradšej by som sa teraz zatvorila v nejakej izbe a poriadne si porevala. Poriadne som ani nevedela, do čoho sa to idem pustiť, no čas ma tlačil.

Medzitým k nám prišli ďalší strážci. Dvaja muži a jedna žena. Chcela som už ísť do Aabhy a zobrať so sebou aj Andrého, no ten ma ubezpečil, že bude lepšie, ak pôjde s niekým iným. Silu mi predsa bude treba na zlikvidovanie doktora Martineza.

Keby som aspoň vedela, kde je Marius a či je v poriadku! Takto som nebola pokojná a premiestnenie mi robilo veľký problém. Sústredenie? Nula bodov.

Neustále som myslela na Mariusa a dúfala, že je v Aabhe. Ak by tam bol, tak by som sa mala premiestniť blízko k nemu. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa tak naozaj stalo? Prvé, čo som po ocitnutí sa v Aabhe videla, bol Marius. Pri ňom stál doktor.

Marius mal zviazané nohy a ruky a bol pripútaný k stromu. Bol v poriadku, no ten pohľad ma mučil. Všimla som si krvavú šmuhu na jeho líci a na jeho košeli. Pevne som dúfala, že to nie je jeho krv. Vyzeral však veľmi slabo.

Okamžite som sa k ním vybrala, no doktor si ma všimol a v tom momente už v ruke držal zbraň. V kútiku duše som dúfala, že je niekde nablízku André. Ak by som doktora zabavila a upútala jeho pozornosť, mohol by sa presunúť k svojmu bratovi a zachrániť ho.

Zatočila sa mi hlava, no veľmi som tomu nevenovala pozornosti. Automaticky som sa vybrala k doktorovi. Meč som držala pred sebou, pripravená zaútočiť alebo sa brániť. Prezrela som si doktora Martineza od hlavy po päty. Už z toho, ako držal meč, som usúdila, že veľa skúseností s bojom teda nemá. Nemal dokonca ani len brnenie, nieto rukavice na ochranu rúk. Biele tričko mu posievali krvavé šmuhy.

Kto by sa už takto vybral na boj? Alebo žeby som ho zaskočila ešte nepripraveného?

Dovolila som si uškrnúť sa.

„Dovoľ mi to tu rýchlo vybaviť. Mám povinnosti."

„Ak tou povinnosťou myslíš pobyt do pekla, pokojne ti to umožním," odsekla som. Potrebovala som ho vyprovokovať, no taktiež som chcela zistiť, prečo každý ide po mne a po Mariusovi.

„Ach, drahá. Snáď sa tam niekedy stretneme. Aj keď ja o tom pochybujem, keďže..." Poslednú časť vety povedal potichšie a pozrel sa na Mariusa.

„Keďže čo?" jeho gesto ma veľmi zaskočilo. Nevedela som, ako si to vysvetliť.

„Tvoj priateľ má obrovskú moc. Je jedinečný a tvoje schopnosti taktiež. Neviete to ovládať a nikto by ma nenechal ich skúmať. Spolu s Hannah sme Mayerovcov neustále sledovali."

„Tak na to zabudni!" zavrčala som.

Moje zdanie o jeho schopnostiach klamalo. Zaútočil a jeho technika bola... proste namakaná. Mala som čo robiť, aby som stihla odskočiť, odraziť jeho útok a prejsť do protiútoku. Zdvihla som meč a zamierila mu na rameno. Tesne som ho minula. Takto to pokračovalo ešte hodnú chvíľu. Snažila som sa míňať čo najmenej energie, no po pár minútach mi už kvapky potu stekali po tvári. Bol asi zlý nápad vziať si krúžkové brnenie.

Neustále som sa snažila nájsť jeho slabú stránku. Taktiež som čakala, kedy urobí chybu a pritom som sa snažila nezlyhať. Pokúšala som sa zistiť, či je niekde André alebo kto nablízku. Ani raz som ho nezbadala.

Mala som pocit, že doktorovi dochádzajú sily. Popravde, zdal sa mi tak nejak unavený. Myslím, že čakal, kým sa Marius prebudí a kým pri ňom nebudem. Chcela som to tu už ukončiť.

Pri prvej príležitosti, kedy si odhalil hrudník, som sa napriahla a hrotom ostrého meča mu zamierila na hrudník. Zatvorila som oči a dúfala, že pod tým miestom nemá kosť. Celou silou som zatlačila.

Meč sa mu zaboril hlboko do tela.

Doktor Martinez zreval od bolesti a zrútil sa k zemi. Pustil meč a jednou rukou chytil ten môj. Kľakla som si k nemu, aby som sa uistila, že to je smrteľné zranenie.

To bola chyba. Keď som zbadala prudký pohyb jeho pravej ruky, bolo neskoro.

„Nebudem ho mať ja, tak ani ty," šepol.

Ozval sa výstrel a ja som si až potom všimla pištoľ. Zároveň som pocítila ostrú bolesť pod ľavým hrudníkom.

Posledné, čo som si pamätala, bol môj výkrik.

Tak, dopracovali sme sa k poslednej časti. Nabudúce nás čaká už len epilóg. :)

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 32. kapitola:

3. LiliDarknight webmaster

06.02.2014 [20:59]

Len taká maličkosť, než sa vrhnem na pokračovanie - pod ľavým hrudníkom je kde presne? Emoticon

2. Lizzienka

29.01.2014 [18:55]

Millie, ty mi proste rada spôsobuješ srdcové infarkty Emoticon Ty budeš raz moja smrť!!! no a dúfam že to je posledná kapitola týrania tých si tým nemyslela adrianinu smrť ale tak kapitola pekná