OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 7. kapitola

12.07.2013 (19:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1335×

Zobudila som sa na nejaké hlasy. Popravde, bola som prekvapená, že som sa vôbec zobudila. Pamätala som si, bohužiaľ, na všetko. A bolelo ma celé telo, no pritom som vôbec nebojovala. Avšak, cítila som sa, akoby po mne prešiel valec. Zhlboka som sa nadýchla, aby som nabrala odvahu na otvorenie očí. Chcela som vedieť, koho sú tie hlasy, pretože zneli tak, aby so mnou v miestnosti niekto bol. Iste som bola v nemocnici. A taktiež, aby som im dala na vedomie, že som sa prebrala. 

No to bola chyba. Pri nádychu som pocítila odpornú pichľavú bolesť v ľavom boku. Vydala som nekontrolovateľný vzlyk. Otvorila som oči a chcela sa aspoň posadiť. Niečie ruky ma však zatlačili späť do postele. 

„Na to ani nemysli, Adriana!" Bol to hlas mojej matky. 

„Prebrala sa?" ozval sa Zachary. Takže je v poriadku! Srdce mi hneď poskočilo. Dokonca je tu pri mne, keď som sa prebrala. To ma potešilo natoľko, že som radšej ostala ležať, aj keď by som sa naňho najradšej pozrela a niečo na to povedala. Zaklipkala som očami. Hlava ma neskutočne bolela.

„Prečo ste ju tam vôbec vzali, nemal to byť len obyčajný odber krvi?" opýtala sa ho mama, no dosť nevrlým tónom. Mohla som si len domyslieť jej pohľad, ktorým by dokázala vraždiť. 

„Pani Clementová, ja..." Akosi ma nebrali na vedomie, alebo potrebovali dokončiť konverzáciu, ktorú načali. Znovu som sa málinko pohla, chcela som sa aspoň trochu nadvihnúť, aspoň na lakte, aby som ich mala oboch v svojom zornom poli. Bola som ale príliš slabá.

Podarilo sa mi to, len som zaťala zuby, aby som vydržala tú nepríjemnú bolesť. Tiež som šklbla infúziou, takže ma nepríjemne pichla v ruke. Teraz som si Zacharyho mohla prezrieť lepšie. Po tom, čo sa stalo, sa mu cez pravé líce dlhý šrám. Zápästie mal oviazané. Tmavé kruhy pod očami len zvýrazňovali jeho veľmi bledú pokožku. Vyzeral úplne zničene. 

Mama si ma všimla. „Zlato, mala by si ležať a oddychovať. Zostaneš tu maximálne ešte dva dni, potom pôjdeš domov. Neboj sa, budeš v poriadku. Nič vážne sa ti nestalo, len si stratila viac krvi." Podišla ku mne a pohladila ma po vlasoch. Povzbudivo sa na mňa usmiala. „Ja mám bohužiaľ veľa práce, ale akonáhle budem mať viac čas, prídem. Zachary sľúbil, že za ten čas s tebou preberie iné veci ohľadom tréningu, takže ti tu zatiaľ bude robiť spoločnosť." Neviem, či sa mi podarilo zakryť moju radosť, keďže sa mama zatvárila dosť neurčito. 

Predtým než odišla, pozrela sa na Zacha, akoby mu niečo povedala. Ten len prikývol. Keď sa dvere zabuchli, klesla som do postele. V krku som mala úplne sucho a bola som dosť hladná. 

„Je veľká optimistka," ozval sa po chvíli. Vzal stoličku z rohu miestnosti a prisunul si ju bližšie k posteli, operadlom smerom ku mne. Obkročmo si na ňu sadol, ruky položil navrch a oprel o ne bradu. „O dva dni ti maximálne dajú dolu infúziu."

Vzdychla som si. „Ako dlho som bola mimo?" 

„Jeden deň, no dostala si horúčky. K tréningu sa tak rýchlo nevrátiš. Ale to, čo si urobila..." 

Skočila som mu do reči: „Takmer sa nechala zabiť." 

„Nie, nie. Zachránila si ma. Keby som bol stále pred tebou, asi by som bol mŕtvy, alebo zranený oveľa horšie než ty. Mrzí ma, čo sa ti stalo. Ale som rád, že to dopadlo tak, ako dopadlo. Od nás neboli žiadne straty na životoch, no každý, okrem Hannah, skončil s pár škrabancami. Keď si omdlela, pustili sme sa do boja." Akoby si na niečo spomenul a zasmial sa. „Bojovali, akoby medzi nami bol niekto z Mayerovcov, akoby chceli ich silu. Tá naša, ktorú máme od našich zverencov, by im veľmi nepomohla."

„Ako to? Vlastne... ja veľa informácii o takýchto veciach nemám..." vzdychla som si. 

Naklonil hlavu, takže mu do očí spadol prameň jeho vlasov. „Na rozprávanie sa o takýchto veciach budeme mať teraz veľmi veľa času. Bol by som rád, keby si si najskôr poriadne oddýchla. Taktiež tu bol nejaký tvoj kamarát. Tvoja mama povedala, že mu zavolá, keď sa preberieš."

Nešťastne som zamraučala. „Dúfam, že to neurobí." Na Samuela som už hodnú chvíľu ani nemyslela. No keď sa na to pozriem po nejakom čase... správala som sa k nemu hnusne. Mali by sme si pohovoriť. 

„Bol to tuším ten Samuel. Ten, čo ho má na starosti James. Zdalo sa mi, že si celkom dobre rozumiete. Dosť sa o teba zaujímal."

„Je to môj najlepší priateľ," vysvetlila som mu a potom dodala: „Vlastne bol." 

Zamračil sa a s otáznikmi v očiach sa na mňa pozrel. „Ako to?"

„Na dlho," vzdychla som si. „Len, prosím, nezačínaj s tým, že máme aj tak veľa času. Nechce sa mi o tom hovoriť," upozornila som ho. 

„Nevadí." Usmial sa. 

Chvíľu medzi nami panovalo ticho. On mal na perách ešte stále úsmev, pozeral sa buď na mňa, alebo na bielu perinu, ktorou som bola prikrytá. Ja, keďže som ležala, som mohla pozerať buď do stropu, alebo naňho. Jeho výrazné kontúry tváre, plné pery a nádherné oči... pozerala som naňho s úplne zatajeným dychom. Zrazu sa naše pohľady stretli. 

„Máš nejaké informácie o strážcoch v kráľovskej nemocnici?" opýtala som sa ho. 

„Sarah je v poriadku, to sa však nedá povedať o jednom strážcovi, ktorý to neprežil," odvetil a sklonil hlavu. 

„To mi je ľúto," šepla som. 

„Čo mi spomínal James, tak to bol vynikajúci strážca. Budem musieť ísť zariadiť pár vecí, no k večeru by som sa vrátil."

Prikývla som na súhlas. „Aj tak si chcem ešte pospať, hrozne ma bolí hlava." Naozaj som bola unavená a vyčerpaná. 

„Jasné, prepáč. O pár dní už budeš na nohách, uvidíš! Tú únavu ti spôsobujú hlavne lieky." Nahol sa bližšie ku mne. nakoniec sa tvárou priblížil blízko k tej mojej. Cítila som na tvári jeho dych a nádhernú drevnatú vôňu. Prešli mnou zimomriavky. Zatvorila som oči a čakala, čo bude robiť. 

Cítila som z neho neistotu. Zdalo sa mi, že mi srdce každú chvíľu vyskočí z hrude. A istotne som bola červená ako paradajka. Zachary ma pobozkal na čelo a odtiahol sa odo mňa. 

„Vidíme sa potom." 

Stavím sa o všetky moje peniaze, že ten hlúpy úsmev na tvári mi ostal ešte aspoň hodinu. Vlastne... až kým sa dvere na izbe neotvorili a nezbadala som v nich blonďavú hlavu. 

Samuel. 

„Som rád, že nespíš. Neruším?" opýtal sa a vošiel do izby. Uvítala by som radšej Zacha, keďže toto bude asi na dlhšie. 

„Nie." Odvážila som sa posadiť. So zaťatými zubami a päsťami to celkom šlo. Samuel sa na mňa pozrel s obavami v očiach. „Dlho sme sa nevideli," povedala som a pokúsila sa o úsmev. 

„To  hovorí tá pravá. Andy, chcel som sa s tebou porozprávať, ospravedlniť sa ti, ale ty sa stále správaš ako ofučané decko! Nech to vyznie akokoľvek hrozne, nechaj ma dohovoriť." Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím. Mal právo na to, aby bol naštvaný. A taktiež mal úplnú pravdu. „Veľmi dobre vieš, ako mi na tebe záleží. Chcem, aby si to vedela aj po tom, čo ti teraz poviem. Prišiel som tu nielen preto, aby som sa uistil, že si v poriadku, ale hlavne preto, že teraz mi už nemáš kde utiecť. A mám aspoň istotu, že ma budeš počúvať. 

Adriana, mrzí ma, čo som urobil, pevne dúfam, že som tým naše priateľstvo nadobro nezničil, keďže to z tvojej strany vyzeralo tak, že už so mnou do smrti nechceš ani prehovoriť. Fajn, urobil som chybu, ktorú ľutujem, lebo mi chýba moja najlepšia priateľka. Keby som vedel, že takto zareaguješ, neurobil by som nič a zmieril by som sa s tým, že medzi nami nemôže byť nič viac ako priateľstvo. Ale toto dosť bolelo, Andy."

Začala som sa cítiť dosť previnilo. A bolo to právom. Mala som s ním o tom hovoriť, moje správanie neprospelo ani jednej strane. Ranilo to nielen jeho, ale aj mňa. Ak by sme sa aj udobrili, toto si budeme pamätať navždy. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. 

„Nechcel som, aby sa ťa tie slová až tak dotkli... a vlastne, budem k tebe úprimný. Možno som aj chcel, aby si vedela, aké to je. Vieš, ako ma bolí, keď pokukuješ po tom strážcovi - tvojom trénerovi. Aj on po tebe, bol tu s tebou celý čas. Bol som naštvaný - aj na seba. To ja som tu mal s tebou byť, ako vždy. nevieš si predstaviť, ako som naňho žiarlil. Ale už nie tak, akoby som mal byť tvoj frajer, ale ako dobrý priateľ, ktorý ťa nikdy nezraní.ô Samuel hovoril pomaly, s dôrazom na každučké slovo. Keby som ho nepoznala, myslela by som si, že si tento svoj monológ cvičil pred zrkadlom hodnú chvíľu. No tieto slová šli priamo z jeho srdca. „Chcem, aby to bolo medzi nami v pohode - tak ako predtým." 

Dlho sme tam boli ticho a pozerali sa na seba. Ja som mala úplne stiahnuté hrdlo a po tvári mi stekali slzy. Nemala som odvahu sa ozvať. Nevedela som, čo by som mu na to povedala. Sam tam stál, s rukami vo vreckách, a vyzeral, že to s ním každú chvíľu sekne. 

„Ja..." Odkašľala som si. „Sam, mňa to veľmi mrzí. Nevedela som, ako na to zareagovať, bola som v šoku. Nechcela som sa s tebou ani rozprávať, lebo som sa cítila hrozne..."

„Tak ty si sa cítila hrozne? Prepáč, ale horšie ako ja teda nie. Neustále som na teba myslel, deň čo deň. Nemal som o tebe žiadne správy, vtedy sme boli v kontakte každý deň. Chýbala si mi! A keď som sa dozvedel o tomto," povedal a ukázal na mňa, „bál som sa najhoršieho. Viem, že toto by mal hovoriť ten tvoj tréner, ale musíš to počuť aj odo mňa. Vieš, ako mi na tebe záleží, lenže toto naše priateľstvo... dá sa to ešte tak nazvať?" Zovrela som perinu v rukách ešte pevnejšie. Rozklepala som sa.

„Jasné, že dá!" ozvala som sa zvýšeným hlasom. „Samuel, keby sa dalo, postavila by som sa a nakopala ťa za tieto slová! Neviem čo si myslíš o tom, že si sem prídeš a spustíš to tu všetko," hovorila som roztraseným hlasom. Keby som začala revať, asi by som si tým veľmi nepomohla. „Ty si naozaj myslíš, že mne to bolo ľahostajné? Chcem, aby to bolo tak ako predtým, ale to bude trvať ešte hodnú chvíľu." Sklonila som sa a šeptom dodala: „Ak vôbec..." 

Oči som mala úplne zaslzené, a tak som si nevšimla, že ku mne Samuel prišiel a pohladil po vlasoch. Sadol si vedľa mňa na posteľ a objal ma.

„Určite to bude v pohode, o tom nepochybuj," odvetil. 

Vedela som, že na seba nevieme byť dlho naštvaní. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 7. kapitola: